Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Upíri alebo blázni? - 4. kapitola

03.05.2012 (18:15) • VictoriaCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 1832×

4.kapitola

Pohľad Isabelly:

Prekvapenie, ktoré nás čakalo, v tomto na prvý pohľad pokojnom mestečku, nás zarazilo viac, ako zistenie, že Jack Rozparovač z Whitechapel bol upír. A tak sa môj otec rozhodol konať.

Ostať tu, hlavne, keď sa miestni ľudia rozhodli stať lovcami upírov by bol, ako spáchať kolektívnu samovraždu. No, ako to však Carlisle nakoniec uzavrel, nechať tých ľudí napospas skutočným upírom by bolo proti našim zásadám, aj keď si so súrodencami myslíme, že by sme to mali nechať tak. A práve preto som teraz tu. Sedím uprostred lesa, kdesi na severe od Forks, neďaleko Seattlu. Už sa zotmelo, aj autá prestali šúchať cestu svojimi starými kolesami, len ja stále sedím na vysokom strome - nehybne ako pytliak na zakázanej poľovačke. Len s tým rozdielom, že aj napriek pokročilému času, ostávam ešte stále trpezlivá.

Bolo niečo po polnoci, keď som si začala pospevovať pesničku Monster s ironickým podtónom. Vedela som, že by som mala čušať, zbytočne na seba neupozorňovať, ale komu by sa chcelo šesť hodín nehybne sedieť? Aj tak bolo na čase presunúť sa.

Zoskočila som zo stromu, keď mi odrazu zazvonil telefón. Rocková pesnička bola taká hlučná, že môj spev mi odrazu prišiel len ako šeptanie. Rýchlo som vytiahla mobil z vrecka a pri volajúcom mene, ktoré sa zobrazilo na obrazovke ma striaslo. Zodvihla som.

„Christian?“

„Ahoj, Alice vraví, že tie bláznivé decká zo školy, to na pláži prehnali. Mala by si na ne dať pozor, keď sa budú vracať domov. Alice má z toho zlý pocit.“

„Dobre,“ zamraučala som a prerušila hovor. Alice a jej čudné pocity. Akoby nestačilo, že dokáže vidieť budúcnosť všetkých naokolo.

Rozbehla som sa lesom na pláž. Kedysi by ma ani len nenapadlo, že by som mala vstúpiť na nepriateľské územie lykanov. Ale to bolo vtedy, keď ešte žil Elvis a na svete nebolo toľko nomádov. V dobe, keď lykani ovládali toto územie. Lenže tie časy sú už dávno preč a tým pádom aj naša dohoda. Upírom už nič nebráni vstúpiť na toto územie. Na územie nepriateľov.

Upírskym behom som bola na pláži za necelých pätnásť minút. Ak Christian povedal, že tie decká z pláže to trochu prehnali, bolo to ešte slabé slovo. V jednej sekunde som bola rada, že som nakoniec neprijala pozvanie od krásnej Angely, ako ju môj brat nazval, pretože ich zábava sa akosi zvrhla. Už to nebolo nevinné sedenie pri ohníku, odrazu všetci tancovali opojení alkoholom okolo ohňa, niektorí ho aj preskakovali. Pozrela som na druhú stranu a tam to bolo ešte horšie. Odvážlivci uprostred tmy jeden za druhým skákali do rozbúreného mora. Práve skákal Emmett, tá skala svalov zo školy. Rozbehol sa, spravil otočku vo vzduchu a plesol do vĺn. Zadržala som dych. Hľadala som ho na hladine a už už som si myslela, že sa nevynorí. No, keď sa objavila jeho vlasatá hlava, vydýchla som si.  

„Tak čo? Postrašíme ich trochu?“ Vedľa v kríkoch som začula hlas Jamesa.

„Môžeme. Aspoň sa trochu pobavíme,“ zachechtal sa Edward. Obaja boli zjavne na hranici medzi opitosťou a otravou krvi z alkoholu. Kráčali tackavo pomedzi stromy a ja som ich sledovala. Podvedome som tušila, čo chcú spraviť, no dúfala som, že sa z minulej noci ponaučili. Ale nie, bolo to ešte horšie.

Keď chalani došli k autám, namiesto zubov vytiahol James masku vlkolaka. Jednu podal aj Edwardovi, tan si ju bez váhania nasadil. Len som krútila hlavou nad bláznovstvom chalanov, keď sa so smiechom zakrádali k hlúčiku dievčat pri ohni. Tie sa naľakali a s výskaním sa rozbehli do lesa. Prevrátila som očami. Na viac som sa nezmohla, keď mi znovu zazvonil telefón. Alice.

„Veď už...“

„Sú tam,“ prerušila ma. „Tí upíri už zaútočili.“ V jednej sekunde sa stalo hneď niekoľko vecí. Zaklapla som mobil, ktosi ma zvalil na zem a z pláže som začula výkriky.

Metajúc sa, som sa vykrútila spod pevného upírskeho zovretia. Mladý nomád bol prekvapený, že natrafil na upírku, a tak som využila moment prekvapenia. Neváhala som a vytrhla som mu srdce z hrude, ktoré pristálo v ohni. Jeho telo potom padlo na zem ako zhnité jablko. Otočila som sa k pláži. Už tam nikto nebol. Rozbehla som sa za pachom a výkrikmi do lesa. Ani nie po desiatich sekundách som natrafila na ďalšieho upíra. Ležal na bezvládnom tele Angely. Zhrozila som sa, keď som spoznala jej vlasy. Odtiahla som upíra a prehodila ho cez niekoľko stromov. Pohľadom som skontrolovala Angelin stav. Jej srdce ešte bilo, no takou šialenou rýchlosťou, akoby jej chcelo vyskočiť z hrude. Oči mala zavreté. Stopy po uhryznutí som si však nevšimla.

„Hej, to je moje,“ zvolala na mňa nomád. Otočila som sa k nemu s úsmevom na tvári.

„Tak to si nemyslím.“ Rozbehla som sa proti nemu a vyleteli sme cez ďalšie stromy preč od Angely. Vrazila som upírovi poriadnu ranu do hrudného koša, ten sa zlomil, no nomád mi útok opätoval. Uhryzol ma do tepny, z ktorej sa behom niekoľkých sekúnd začala rinúť krv. To ho zaskočilo. Pre mňa to bola ďalšia výhoda. Vzala som jeho hlavu a odtrhla ju, ako keď trháte malinu. Vyhodila som ju do výšky a jediným úderom som z nej spravila nezlepiteľné puzzle.

Vstala som a vrátila som sa k Angele. Stále sa nehýbala. Odhrnula som jej vlasy z krku, nič. Žiadna rana, vydýchla som si. No potom... Chytila som jej predlaktie. Ešte stále jej krvácalo od príliš surového uhryznutia. Zanadávala som. Vzala som ju na ruky a odniesla k autám. Ešte stále tu jedno stálo, myslím, že to bolo Jamesov. Položila som ju na zadné sedadlo. Ale nemohla som ani naštartovať, ani ju odviesť k nám domov. Stále tu bol totiž niekto, kto potreboval pomoc. Znovu som sa rozbehla za krikom, tento krát mužským. Ďalšia obäť nebola ďaleko. A bol to James. Ležal sám na zemi uprostred čistinky. Poobzerala som sa, či to nie je pasca, no bol tam naozaj sám. Pristúpila som k nemu a prehliadla jeho zranenia. Vytreštil na mňa oči.

„Neboj sa, James, je to iba sen,“ šepkala som mu.

„Tak to je naozaj divný sen,“ zachrapčal a vypľul kus krvi. Usmiala som sa na neho. Pod rukou zvíjal masku vlkolaka. Nadvihla som mu ju... Mal rozďavený bok, koža mu len tak-tak držala ku zakrvácanému telu. Prišlo mi zle. Dotrhali ho takto snáď iba preto, že mal na sebe masku vlkolaka? Chceli ho potrestať?

„Tak čo? Je to veľmi zlé?“ opäť zachrapčal James.

„Nie, nie je. Len ťa musíme zašiť. Všetko bude v poriadku.“ Nahovárala som to skôr sebe ako jemu. Nebola som si totižto istá, či ho Carlisle dá dokopy. Zranenie bolo rozsiahle.

„Ak je toto nebo a ty si anjel, tak nechcem ísť späť,“ šepkal.

„Prečo nie? Aj na zemi sú predsa anjeli.“

„Neuverím, kým neuvidím.“ Ani neviem, prečo som to spravila. Možno to bolo preto, aby som uvoľnila jeho bolesti alebo nebodaj taj svojej. Nahla som sa nad Jamesa a pobozkala ho. V ústach mal krv, no mne to nevadilo. Cítila som ju, aj hrdlo ma pálilo, no keď niekto žije dve tisícky rokov, zvykne si na to a dokáže sa ovládať. James sa potom upokojil a zavrel oči. Vzala som ho na ruky a odniesla do jeho auta. Angela sa ešte neprebrala, ani nekričala.

Ja som stále sedela na sedadle a zvierala volant. Nevedela som, ako Carlisle vysvetlí Jamesove zranenia a prečo ho práve on priviezol do nemocnice, ale veľmi dobre som vedela, že mladý doktor má už dopredu pripravenú nejakú historku. Za tie roky, čo som totižto žila po jeho boku, som ho nie raz dostala do situácie, keď musel improvizovať. No, ako správny partner, nikdy mi nepodrazil kolená, aj keď ja som mu to robila na každom kroku. 

Ahojte, asi ste dosť prekvapení, ako sa to všetko zamotalo (teda, aspoň tí, čo túto poviedku naozaj čítate), no ubezpečujem vás, že sa to všetko aj rozuzlí. Aby som vysvetlila pár drobností a aby nevznikali zbytočné otázky, áno, Bella nie je obyčajná upírka... Ale počkajte si na ďalší dielik, nebudem predsa prezrádzať. :D

Autor: VictoriaCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Upíri alebo blázni? - 4. kapitola: