Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Upíri alebo blázni? - 2. kapitola

29.06.2011 (12:00) • VictoriaCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 3913×

2. kapitola

Pohľad Edwarda:

Jared ho nakoniec pustil a ja som sa pozeral na neho, čo robí. Nakoniec sme si to rozmysleli a nešli sme k nim. Len z diaľky sme všetci sledovali ako to dopadne.

Doktorovi Cullenovi sa podarilo v poslednej chvíli Harryho oživiť. Ubehlo viac ako päť minút odvtedy, čo odpadol a pravdepodobne sa mu zastavilo srdce. Ale doktor to nevzdával a pokračoval v jeho oživovaní. Potom muži zobrali Harryho a odviedli ho rýchlo preč z lesa do nemocnice. Doktor Cullen išiel s nimi.

„Videli ste ju?“ okamžite som sa spýtal chalanov na to dievča.

„Hej. Všimol som si ju tam. Kto to, dočerta, bol?“ spýtal sa Jasper.

„Netuším. Ale nebol to rozhodne nikto miestny. Mali by sme odtiaľto zmiznúť.“

Rozbehli sme sa ešte rýchlejšie naspäť.

„Myslíte si, že to bol skutočný upír?“ pri aute sa nás ešte spýtal Emmett. Jeho dobrá nálada sa vytratila.

„Nebuď hlúpy. Upíri neexistujú!“ zahriakol ho James podráždene a nastúpili sme do auta.

Keď Emmett začal cúvať a ja som sa zadumane pozeral pred seba, všimol som si ďalšiu postavu v stromoch. Aj keď som jej nevidel do tváre, jasne som videl dve krvavo červené oči, ako sa lesknú v tme.

***

Akonáhle som prišiel domov, ľahol som si do postele a chcel som premýšľať o tom, čo sa stalo v lese, ale okamžite som zaspal. Keď som sa skoro ráno prebudil, bolela ma hlava. Mal som zlý sen o tom, že som v lese a naháňajú ma upíri. Obliekol som sa a umyl a zbehol som dole. Charlie, môj otec, už bol v kuchyni a snažil sa spraviť nám praženicu. Ale naozaj sa len snažil.

„Nechaj tak, ja to urobím,“ povedal som mu a on bol rád.

„Ja tej kuchyni asi nikdy nepochopím,“ zasmial sa a chcel si sadnúť, no v tom momente zazvonil telefón.

„Prosím.“ Počul som, ako sa Charlie ozval do slúchadla. Chvíľu bolo ticho. „To nie,“ povedal smutne. „Za pár minút som tam.“

Nechápal som, čo sa stalo, až kým neprišiel do kuchyne. „Edward, Harry dostal včera infarkt, keď naháňali toho medveďa. Jeho stav sa do rána kriticky zhoršil, musím...“

„Len choď, Charlie, ja sa tu o to postarám.“

Charlie odišiel a ja som sa naraňajkoval. Ale tá praženica sa mi zdala odporná a to asi hlavne z toho dôvodu, že som musel premýšľať o Harrym. Mal som obavy, či vôbec prežije nasledujúci deň. A hneď mi na myseľ prišli aj tie dve čudné postavy z lesa. Naozaj to boli upírky? Mal Emmett pravdu? Neustále mi to nedalo pokoj. No nenašiel som odpoveď na tieto otázky.

Po polhodine som bol už na ceste do školy svojím staro-novým autom od Billyho Blacka, ktoré mi daroval toto leto. A aj keď to auto bolo hrozné, konečne po mňa nemusel chodiť na aute Emmett alebo James. Dnes som sa vôbec na začiatok školského roka netešil. Aj keď sa stretnem po dlhej dobe so svojou milovanou Jessicou, dnešný deň bude pre mňa zabijak, pretože nastupujem do triedy pána Turnera, ktorý juniorov nemá veľmi v láske.

Vošiel som na parkovisku, kde bol veľký zhon. Všetci sa držali v hlúčikoch a niektorý pobehovali sem a tam. Nechápal som, čo sa deje.

„Edward.“ Hodila sa mi okolo krku Jessica, hneď ako som zaparkoval a vystúpil.

„Ahoj, čo sa to tu deje?“

„Och, včera mi mama povedala, že k nám na školu nastupujú nejakí noví,“ hovorila s úsmevom.

„Nejaký príbuzný doktora Carlisla Cullena?“ spýtal som sa.

„Jeho deti,“ odvetil James, ktorý sa mi objavil za chrbtom.

„Adoptované deti,“ opravila ho Jessica. „Prisťahovali sa sem asi pred tromi dňami. Ale nikto nevie, kde bývajú a všetci poznajú zatiaľ iba doktora Cullena.“

„Preto tu všetci čakáte?“

„Samozrejme. Edward, ty snáď nie si zvedavý na to ako vyzerajú?“ Popravde, ani nie, pomyslel som si. A len čo mi to odznelo v hlave, ozvali sa kolesá a na parkovisko prišlo strieborné volvo. Išlo tak veľmi rýchlo, že som mal na okamih obavu, či stihne pribrzdiť. Ale vo veľkej rýchlosti šofér zaparkoval na doraz medzi autom Emmetta a Jessicy.

Videl som na tvárach všetkých, ako s nemým úžasom hľadeli na to auto. A keď všetci vystúpili, omylom sa mi spustila sánka. Boli traja – dve baby a jeden chalan. Prvá, tá ktorá sedela na miesta vodiča, mala krásnu bielu pokožku a dokonalú postavu modelky. Hnedé dlhé vlasy skoro až po zem, vyzerali ako čokoláda vo vetre. Na očiach mala slnečné okuliare, aj keď sa chystalo na dážď, čo ma dosť prekvapilo. Nevedel som síce prečo, ale jej osobnosť na mňa pôsobila niečím zlým. A môj vnútorný hlas mi radil, aby som odvrátil zrak a aby som sa jej nikdy v živote neprihovoril.

Preto som sa radšej pozrel na to druhé dievča. Bolo o ničo nižšie. Aj ona však mala dokonalú mramorovú pokožku a jej oči mali farbu roztaveného zlata. Vlasy mala červeno-hnedé ostrihané na krátko a na tvári mala široký úsmev. Nevedel som prečo, ale druhú by som nazval elfkou. A ten chalan vyzeral presne tak isto dokonalo. A dokonca objal malú elfku okolo pásu, čo ma opäť prekvapilo.

Kým my sme na nich čumeli, oni zatiaľ prešli až ku škole a stratili sa nikde na schodoch.

„Videli ste ich?“ spýtala sa nás Jessica hlúpo. „Boli dokonalí. Tie baby, nikdy som nevidela krajšie, mohli by robiť modeling aj s tým chalanom. Och,“ vzdychla si.

„Nezdalo sa vám to čudné, že sa tí dvaja objímali?“ spýtal sa nás Jasper, ktorý prišiel z druhej strany parkoviska.

„Ale sú to vlastne nevlastní súrodenci, takže to nie je protizákonné,“ povedala Angela, ktorá prišla s ním. Angelu nikdy nič nevyviedlo z miery a aj dnes mala opäť tú v pohode náladu typu, ja ťa nepočúvam, ale viem o čom hovoríš a chápem tomu. A to som na nej obdivoval.

„Tak dobre, poďte už, potrebujem si ešte zaniesť nejaké papiere k sekretárke,“ povedal som rýchlo, keď som si uvedomil, že čumím na Angelu.

Nakoniec so mnou išiel iba Jasper a Emmett a baby ostali tam, aby sa ešte porozprávali. Už dopredu som vedel, čo bude ich hlavou témou.

„Nezdala sa vám tá malá nejaká povedomá?“ spýtal som sa ich.

„Hej. Nápadne sa mi podobala na tú zo včerajška.“

„Radšej sa o tom nebavte, vždy keď si spomeniem na včerajšok, trochu ma mrazí,“ zakňučal Emmett.

Musel som sa na ňom s Jasperom zasmiať. Ale smiech nás rýchlo prešiel, akonáhle sme vstúpili k sekretárke. Boli tam tí noví.

„Takže, Alice, Isabella a Christian,“ podávala im nejaké papiere. „Na konci dňa mi to doneste.“

„Samozrejme, dovidenia,“ odvetila Isabella a ja som skoro odpadol. Nikdy v živote som nepočul dokonalejší hlas. Bolo to, akoby som počul lesnú vílu ako šepká vo vánku.

Prešli okolo nás bez povšimnutia a ja som potom mohol len sťažka pristúpiť k pultu. Musel to za mňa vybaviť Jasper, ktorý nebol tým novými taký okúzlený.

Išiel som na prvú hodinu sociálnej vedy. Túto hodinu som mal najradšej hlavne z toho dôvodu, že ju učila moja obľúbená profesorka, ktorá vyzerala veľmi dobre. Vošiel som dovnútra spolu s Jasperom a skoro ma ovalilo. Na našom mieste na konci radu sedel ten nový chalan Christian a bozkával sa s tým dievčaťom. Ale nebola to elfka Alice, ale baba so slnečnými okuliarami Isabella.

Autor: VictoriaCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Upíri alebo blázni? - 2. kapitola: