Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Upíri alebo blázni? - 13. kapitola

28.06.2012 (14:00) • VictoriaCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 1619×

13. kapitola

Chlad. A obrovská temnota všade naokolo. Bola som uväznená v miestnosti bez svetla, no videla som. Trochu čudné, keď zvážime, že všade naokolo bola len čierna tma. Ale táto miestnosť nemala steny. Bežala som najskôr na jednu, potom na druhú stranu, no priestor predo mnou bol nekonečný. Len moje kroky sa ozývali dookola ako v nejakej sieni.

„Haló,“ zvolala som. Odpoveďou mi však bola len vlastná ozvena. Tak takto vyzerá peklo? pýtala som sa v duchu. Zjavne áno. Toto mám za všetkých mŕtvych. Za všetky ich premárnené duše. Čaká ma za to však takéto potrestanie? Večnosť v samote a tme?

„Dosť čudné, čo?“ Zvrtla som sa. Predo mnou sa objavil James s úsmevom na perách. „Povedal som predsa, že sa ešte stretneme,“ zaškeril sa.

„Áno, povedal. Ale nepovedal si mi kde.“ Rozhodila som rukami okolo.

„Varoval som ťa. Tvoj problém, že si ma neposlúchla.“ Áno, mal pravdu. Varoval ma. A ja som sa mala vtedy zobrať a opustiť mesto. Lenže som nemohla. A potom sa to všetko tak nakopilo, že som na Jamesa a jeho varovanie zabudla. Tss, to je predsa blbosť. Upíri nezabúdajú.  

„Takže toto je peklo?“ Otočila som sa dookola a pozrela a Jamesa.

„Ak myslíš, že je toto peklo, tak to máš dosť mizernú predstavu o utrpení. Nie. Skôr by som povedal, že toto je akási prípravná miestnosť. Pre tých, ktorí sa ešte nerozhodli. Aj ja som tu bol. Pamätám si to ako včera, sedel som tu pár dní, kým ma tma nakoniec nepohltila. Nevedel som, čo robiť, ale ako vidíš, neobišiel som práve najhoršie.“

„James, ja nechcem byť duchom,“ zamraučala som.

„Ja viem. Mne to trvalo príliš dlho, rozhodnúť sa. Ty však vďaka mne o tom vieš a môžeš urobiť lepšie rozhodnutie než ja.“ Pristúpil ku mne a nahol sa. „Tak čo, Isabella. Chceš ešte žiť?“

Jasné, že som chcela. A hlúposťou bolo, že som sa nad tým vôbec zamyslela. No nemohla som si pomôcť. Naozaj som sa tam chcela vrátiť? Ku Carlisleovi a pozerať sa na jeho trápenie? K Emmettovi, ktorý je vo veľkom nebezpečenstve, že so mnou chodí alebo k Edwardovi, ktorému mám veriť a zverovať každý deň do rúk osud našej rodiny. Bolo toho priveľa, čo ma odrádzalo povedať áno. Priveľa vecí som sa bála. Ako sa to nakoniec skončí? Na tú otázku som odpoveď nepoznala a bála som sa jej. Bála som sa, že všetci, ktorých milujem nakoniec umrú alebo sa zrania. Pretože ja som bola magnet na problémy.

„Nemáme na to celý deň, Is. Musíš sa rozhodnúť okamžite,“ dvíhal hlas James. Prikývla som, aj keď som v duchu tušila, že to nakoniec budem ľutovať.

Svet sa mi zatočil pred očami. Bolo to ako v zlej nočnej more, keď som stratila pevnú pôdu pod nohami a padala do prázdna. Točila som sa, až sa mi dvíhal žalúdok. Z tej rýchlosti, akou som padala kamsi do neznáma, ma začala bolieť hlava. Až kým som bolestivo nedopadla.

Bolo to drevo. Teda, aspoň podľa buchnutia. Otvorila som oči. Ležala som na chrbte s rukami spojenými na prsiach, ale všade okolo bola zase tá tma. Zanadávala som a v duchu prekliala Jamesa, že sa so mnou tak zahráva. Doberal si ma, no ja som mu naletela ako malé dievčatko. Bola som hlúpa. Samozrejme, že z pekla nevedie žiadna cesta. Peklo je peklo.

Pokúsila som sa nadvihnúť na rukách, no udrela som si hlavu o dosku. Pošúchala som si čelo a z mojich úst vyšli ďalšie nadávky. No potom som sa zarazila. Vystrela som ruky, ale už po pár centimetroch som narazila na dosku. Pod sebou som nahmatala vankúše. Preľaknuto som si prezrela tvar môjho posledného odpočinku. A s hrôzou som zistila, že nie som od pravdy ďaleko. Pretože áno, toto bola rakva.

Ozvalo sa ďalšie klopkanie na drevo. Akoby niekto hádzal hrach o dosku. Ale nie, to nebol hrach, lež zem. Práve ma pochovávali.

Po niekoľkých zamraučaniach som stíchla a započúvala sa do zvukov nad sebou. Ale ak ste pochovaný tri metre pod zemou, len ťažko niečo zachytíte a to môžete byť aj upírom. Keď hádzanie hliny na moju rakvu už konečne ustalo, začula som hlasy.

„Úprimnú sústrasť.“ Samozrejme, čo iné som mohla počuť? Ale ten hlas som veľmi dobre poznala. Bol to hlas Carlislea. No komu prial úprimnú sústrasť? Nebol on ten smútiaci pozostalý?

„Ďakujem,“ odvetil mu mužský hlas. Ďalšími nadávkami som počastovala svoju truhlu. Aro. Môj starší brat Aro. To on ma pochovával. Takže vedel, že žijem? A predsa sa so mnou neskontaktoval? Tak toto si ešte odpyká. Bude prosiť o milosť. V duchu som si už pripravovala svoju pomstu, keď som začula ďalšie hlasy. Hovorili šepotom, takže som nerozumela slovám. No jasne som spoznala hlasy svojich ďalších dvoch bratov. Nemohla som uveriť, že ani oni sa so mnou nepokúsili stretnúť. A prídu až na pohreb. Dosť ironické vzhľadom k tomu, koľko som si s nimi už vytrpela a prežila. A to hlavne na začiatku. Pretože kto by sa už len chcel stať v starovekom Egypte dobrovoľne upírom? Teda, aspoň ja určite nie.

Bolo to už tak dávno. Sedela som na dlaždiciach pred naším domom a bezcieľne si pohadzovala loptu. Ako jedna z mála rodín sme mali možnosť postaviť si dom z kameňa, pretože toho bolo v krajine nedostatok. Bolo to vďaka otcovi, ktorý bol váženým úradníkom a zarábal veľa peňazí. Ale ani život v blahobyte mi nemohol vyčarovať úsmev na tvári. V ten deň som bola smutná, pretože najstarší brat Caius odišiel na rybačku s bratom svojej nastávajúcej a ja som musela ostať doma s tými dvoma trubirohmi Arom a Marcusom. A tí, samozrejme, nerobili celý deň nič iné, len sa hrali s mečmi. A ja som sa nemala s kým hrať. Nebavilo ma už vyšívať tie otrepané obrázky na svoju svadbu. Chcela som sa zabávať. Mala som skoro sedemnásť, čo bol už najvyšší čas na svadbu, ale ja som milovala zábavu a hry.  

A potom sa zotmelo. Prišla noc a ja som už spala, keď sa zdola ozval buchot. Ešte doteraz som si pamätala, ako sa mi rozbúchalo srdce, keď som bežala schodmi. A odrazu som sa pošmykla a skotúľala sa dole. Bolelo to, ale keď som zodvihla hlavu, bolesť ustúpila a vystriedal ju šok. Na schodoch ležala naša otrokyňa. Mala dotrhané brucho a oči vyvrátené do neba. Všade okolo bola krv. To na nej som sa pošmykla. Vykríkla som, postavila sa a bežala von z domu. Tam to však bolo ešte horšie. Otec ležal prehodený cez koňa a aj keď som mu nevidela do tváre, vedela som, že aj on je mŕtvy. Krv mu kvapkala na púštnu zem, kde sa jej podarilo vytvoriť už celkom slušnú mláku. Zaznel výkrik. Nie však z mojich úst. Ďalšia otrokyňa sa objavila na balkóne a vyskočila. Len tak bez varovania a vysvetlenia sa zrútila dole, a zlomila si väzy. Uskočila som a pozrela hore. Tam sa objavil Caius. Bledú tvár mu osvetľovala fakľa. Čerstvá krv mu ešte stekala po brade na zakrvavenú košeľu. Usmial sa doširoka.

Vtedy mi niečo povedalo bež. A ja som bežala. Bosá, len v nočnej košeli, som sa rozbehla cez záhradu, preskakujúc vodný zavlažovací systém. Bežala som až mi srdce skoro nevyletelo z hrude, pľúca ma začali páliť a nohy bolieť. Vtedy sa predo mnou objavil Aro. Aj on bol rovnako bledý ako Caius. Aj jemu po tvári stekali kvapky krvi. Zvrtla som sa na päte, že sa vrátim, ale tam už stál Marcus. Nejako sa svojím výzorom nelíšil od mojich dvoch bratov. Niečo mi hovorili, ale príliš som sa bála a na ich slová som neskôr zabudla. Pristúpil ku mne Caius, ktorý sa tam zjavil odnikadiaľ, a vzal ma do náruče. Bránila som sa, trhala som zo sebou, kopala ho, šklbala mu vlasy. No bolo to zbytočné. Akoby som sa snažila utiecť kamennej stene. Uhryzol ma. Vysal mi krv a premenil ma na upíra.

Nikdy som poriadne nechápala, prečo naša premena trvala tak krátko a u ostatných upírov to trvalo tri dni. Ani som nechápala tomu, prečo sme sa líšili od ostatných upírov, ale bolo to proste tak a ja som si na to časom zvykla. Začali sme to všetci štyria pripisovať našej krvi. Asi sme s ňou nemali niečo v poriadku, preto sme boli iní. A to sa mi páčilo.

Páčilo sa mi to nejakú dobu. Až do okamihu, keď som zistila, že nikdy nebudem mať deti, že nikdy nezostarnem a nikdy nemôžem umrieť. Ľudia, ktorých som si v priebehu stáročí obľúbila, zomreli. Len ja a moji bratia sme zostávali stále rovnakí. Blúdili sme od mesta k mestu, od krajiny do krajiny a nikde sme nemohli zostať dlhšie ako pár rokov. Neraz som si našla priateľa, ale o pár rokov som ho musela opustiť. A niektorí moju veľkú lásku ani neprežili.         

Vzdychla som si a znova sa započúvala do hlasov. Ale zdalo sa, že už všetci odišli. Istota je však guľomet a ja som nechcela nikomu spôsobiť šok svojim zmŕtvychvstaním. Alebo aspoň zatiaľ nie. Trvalo niekoľko hodín, aj keď mne to pripadalo ako roky, keď mi došiel vzduch a ja som bola nútená preraziť veko truhly. Príklad som si zobrala z filmu Kill Bill, aj keď mne to išlo podstatne ľahšie ako Ume Thurman, a za niekoľko sekúnd som bola na čerstvom nočnom vzduchu. Oprášila som sa od hliny a prachu, a začudovane som pozrela na svoje oblečenie. Typovala som to na Alice. Pretože nik iný by mi nedal tie najdrahšie topánky na opätkoch do hrobu. A tie čierne šaty. Vyzerala som skôr ako študentka z plesu, nie mŕtvola z hrobu. Zasmiala som sa a rozbehla sa domov.

Tesne pred vchodom som však zastavila. Stálo tu pár neznámych áut, ale aj to od náčelníka Swana. Práve odchádzal. A z domu ho nevyprevádzal nik iný ako Carlisle. Schovala som sa hlbšie do lesa a sledovala jeho smutnú tvár. No naozaj smútil? Pri našom poslednom stretnutí  to totiž nedopadlo práve ružovo. Nebola som si istá, ale mienila som to za pár minút zistiť.

Keď auto náčelníka odišlo, vkradla som sa za dom. Všetci sedeli v obývačke, teda, aspoň podľa hlasov, a rozprávali sa o mojej minulosti. Hovorili si príhody, čo všetko so mnou prežili. Aké ľudské, pomyslela som si a vyskočila na balkón. Nepočuteľne som otvorila dvere a vkradla sa do Alicinej izby. Potom som už len prebehla chodbou a dole schodmi. Stále som však bola potichu. Vážila som si moment prekvapenia. Počkala som, kým sa ku mne priblížil Caius a skočila som.     

Autor: VictoriaCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Upíri alebo blázni? - 13. kapitola: