Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Upíri alebo blázni? - 14. kapitola

30.06.2012 (14:15) • VictoriaCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 1552×

14. kapitola

S Caiusom sme sa prevalili na podlahu. Svojimi rýchlymi pohybmi sa ma zbavil a vystrašene vykríkol, na čo som sa ja začala váľať od smiechu. Jeho hlas znel, ako keď uštipnete ženu do zadku.

„Isabella,“ vypískol, čo privolalo ďalší záchvat smiechu. Caius mal vypúlené oči a bledú tvár. Blonďavé vlasy mu stáli dupkom.

„Preboha, Isabella.“ Prvá sa spamätala Alice. Pribehla ku mne a aj keď som sa stále nebola schopná postaviť, objala ma, pričom mi skoro rozdrvila rebrá. „Som taká šťastná, že žiješ. Ale ako... Nerozumiem,“ šepkala mi šťastím do ucha. Z celej sily som ju od seba odtlačila.

„Ja neviem. Dostala som druhú šancu, to je asi celé,“ skrátila som to. Čo som im mala viac povedať? Že som stretla ducha Jamesa, ktorý mi dal na výber? Nie, to znelo bláznivo aj na upíra.

Postavila som sa a zodvihla Alice. Ani som sa nestačila poriadne nadýchnuť, keď ma objal Christian aj Angela. Tá však len na krátky okamih, moja krv jej stále voňala. Potom som pozrela na Carlislea a svojich bratov. Tí tomu stále zjavne nemohli uveriť.

„Tak čo. Mŕtva sestra vstala z mŕtvych a vy jej nepoviete ani ahoj?“ Nikto nereagoval na moju otázku. Len Carlisle nesmelo pristúpil a rýchlo ma objal. Možno bol rád, že ma vidí, ale nedával to vôbec najavo. Asi mal stále v čerstvej pamäti našu hádku.

„Som rád, že ťa vidím,“ povedal sucho a znovu ustúpil. Vzdychla som si a namierila som si to priamo ku schodom so slovami: „že ja som sa vôbec vracala“. Zatvorila som sa v izbe a v prvom rade sa išla umyť. Hlinu som mala stále na miestach, kde by vôbec nemala byť a nebol to práve najpríjemnejší pocit.

Hodila som cez seba osúšku a stále celá mokrá zamierila ku skrini. Keď vtom niekto zaklopal a vošiel. Carlisle. „Prepáč, ale potrebujem s tebou hovoriť,“ sklopil pohľad.

„Pokojne. A Carlisle, nahú si ma už videl, tak sa nemusíme pretvarovať,“ upozornila som ho. Kým on si sadol, ja som sa začala prehrabovať v skrini.

„Hej, to je pravda. Bella,“ začal nesmelo, „mala by si niečo vedieť. Tú upírku, ktorá ťa skoro zabila sme nenašli. Ale to by nebola až taká katastrofa.“ Začudovane som na neho pozrela. Chcela som mu odporovať, ale zdvihnutím ruky zastavil akýkoľvek môj protest. „Čašníčky z toho dňa povedali náčelníkovi Swanovi, že si tam bola s Emmettom. A ten sa stratil. Zatiaľ čo ty si ležala v truhle, on je už tri dni nezvestný.“

„Čo?“ vykríkla som. Samozrejme, Emmett. Nespomenula som si na neho. Zabudla som, že to s ním som bola v ten deň na obede. Zabudla som, že to s ním som chcela ísť domov. „Ale ak ho vzala Rosalie, môže byť už po ňom alebo ešte horšie.“

„Rosalie?“ zopakoval Carlisle.

„Vtedy v lese, keď napadli Jamesa, som jej zabila priateľov. Povedala mi to v ten deň, keď ma zabila. Vraj sa prišla pomstiť. Čo ak premenila Emmetta ako náhradu za...“ Nie. Nemohla som nad tým uvažovať. Emmetta som mala príliš rada, príliš mi na ňom záležalo. On sa predsa nemohol stať upírom.

Vybrala som prvú vec zo skrine, ktorá mi prišla pod ruku. Obliekla som ti krátke šaty a stočila vlasy do gumičky. „Musíme ho ísť hľadať,“ vyzvala som Carlislea. On však začal bľabotať niečo o čase a na to som naozaj nemala náladu. Zbehla som dole po schodoch a nevšímala si prekvapené pohľady všetkých svojich príbuzných. Pri vchode som si obula čižmy, ktoré asi patrili Alice, pretože zvrieskla a rozbehla sa do lesa. Neuvažovala som nad tým, kde začať hľadať. Len som vedela, že ho musím ísť hľadať, aj keby mi to trvalo celú večnosť.     

***

Pomaly svitalo. Slnko ma hrialo na pokožke a vytváralo na nej malé diamanty. Bola som tesne pred Seattlom. Rozhodla som sa ho ešte raz skontrolovať, no potrebovala som nejaký odvoz. Nie, žeby som nevládala, ale moja diamantová pokožka by v ožívajúcom meste pútala viac, ako len jeden pohľad. Postavila som sa doprostred cesty a prižmúrila oči. V diaľke sa zaligotalo sklo auta. Usmiala som sa, mala som šťastie. Auto, ktoré sa na mňa pomaly rútilo, som nakoniec spoznala. A aj jeho vodiča.

Jasper zastavil so svojim autom a spolu s Jacobom vystúpil. „Čo to má, dočerta, znamenať? Isabella? Nie si náhodou mŕtva?“

„To teda som,“ prikývla som. „Zveziete ma?“ Keď Jacob trochu kývol hlavou, neváhala som a nasadla dozadu. Nebolo žiadnym prekvapením, keď som tam našla Edwarda.

„Ahoj,“ pozdravila som ho a usmiala sa. On na mňa však len zízal ako na mimozemšťana. Ale nemohla som mu to zazlievať.

Jasper znova naštartoval a ja som im ihneď začala vysvetľovať svoj plán. Čakala som aspoň trochu strachu, ale táto malá skupinka chalanov vedela, do čoho ide. Zastavili sme v tmavej uličke pri námestí a zostali ticho sedieť. Netušila som, kde začať. Aj keď som Seattle už raz prechádzala hore dole a nič som nenašla. Slnko bolo už skoro na oblohe a nám tak nezostávalo veľa času. Tipovala som, že mladá Rosalie sa pôjde so svojim novorodeným niekam ukryť, no prinajlepšom Emmett len teraz vstal a pôjdu na lov do mesta. 

„Tak čo, budeme tu len tak sedieť a čakať?“ ozval sa asi po piatich minútach Jacob.

„Nemáš šancu ich nájsť. Seattle je priveľký a oni tu nemusia ani byť,“ schladila som ho rýchlo. Existovala šanca, že Emmetta nájdeme, ale väčšia šanca bola, že je už teraz mŕtvy.

Prešli hodiny, pomaly sa stmievalo a všade bol pokoj. Takto sa začalo naše hliadkovanie. Pretože to to bolo. Keď nastala noc, chalani išli domov a ja som sa vybrala na obchádzku cez mesto. A potom nastal ďalší deň, za ktorým išiel ďalší a ďalší. Neodchádzala som zo Seattlu, aj keď mi už hrdlo horelo a bolel ma každý sval. Cez deň prišiel vždy jeden z chalanov a v noci som sa prechádzala po meste. Najviac sa mi páčili „služby“ s Edwardom, pretože on o mne vedel najviac a nemusela som sa pred ním na nič hrať. Aj keď ani Jasper mi nevadil, pretože jeho temperament bol neskutočný. Opäť sa však stalo, že na rad prišiel Jake a ja som to skoro nevydržala. Nebolo to však z jeho blbých poznámok na moju temnú stranu duše. Nemohla som vystáť ten psí smrad, ktorý sa okolo neho začal po týždni šíriť. Dráždilo mi to všetky zmysly a nemohla som sa vôbec sústrediť na svoju úlohu. Premieňal sa na vlkolaka, veľmi dobre som to vedela, aj keď on to okamžite zamietol. A ja som sa viac k tejto téme nevracala. A potom prišli tie jeho bolesti hlavy a polovicu hliadkovania prespal. Bolo to v ten deň, keď som musela volať Edwarda, aby si po neho prišiel, no prišiel aj Jasper, ktorý vzal chorľavého kamaráta a Edward so mnou zostal. Bol to dnešný deň.

Nasadla som naspäť do auta a na Edwardovu nevypovedanú otázku len pokrútila hlavou. Nie, ani tentoraz som nič nenašla. A pomaly už zase zapadalo slnko. Keď mi zazvonil telefón. Behom sekundy som ho zodvihla.

„Ide na lov. Priprav sa.“ Tieto slová mi od Alice stačili. Pokynula som Edwardovi, ktorý sa zježil ako mačka a vystúpili sme. Áno, boli sme pripravení, aj keď sme nevedeli, na čo presne.

Trvalo to len pár minút, keď sa z uličky naproti ozval ženský výkrik. Neváhala som a rozbehla sa tam. Už mi bolo jedno, že slnko ešte stále svieti ako bláznivé a na námestí sú ľudia. Vbehla som do tmavej, dlhej uličky a zarazila sa. Čakala som Rosalie, ktorá bude učiť Emma, ako sa zahryznúť správne do krku obete, no mýlila som sa. Bol to Emmett. Rosalie som nikde nevidela.

„Emmett,“ sykla som na neho. Pretočil svoje krvavé oči mojim smerom, ale nepustil sa svojho obeda. Žena padla k zemi s kamenným výrazom na tvári a skleneným pohľadom, a ja som sa ocitla v mramorovej náruči svojho milenca.

„Strašne rád ťa vidím,“ skríkol mi do ucha, no potom sa zarazil. „Nemala si byť náhodou mŕtva?“ Po týchto slovách som ho odhodila do kontajnera a naštvane sa k nemu postavila.

„Mŕtva? To by si si prial?“ Schytil ma za nohu a stiahol k sebe k odpadkom. Pokrčila som nosom.

„Samozrejme, že nie. Stále ťa mám rád.“ Pobozkal ma. Mám rád. Nepovedal milujem ťa, ale mám rád. Niečo mi tu nesedelo.    

Konečne k nám dorazil aj Edward. Emmett ma zo seba surovo zhodil a išiel ho objať. Zanadávala som a nasrdene vstala. Oprášila som sa od starých špagiet, založila ruky v bok a pozrela na Emmetta. „Dúfam, že ti večera chutila, lebo teraz ideš so mnou.“ Pozrel na mňa so psími očami, ale môj hlas nezniesol žiadny protest.

„Tak to ani náhodou.“ Zamrazilo ma. Otočila som sa.

Predo mnou stála Rosalie. Na sebe mala to isté, čo pri našom poslednom stretnutí, dokonca aj na tvári ten stupídny úsmev. Dodala som si odvahy. Upokoj sa, Bella, vtedy mala iba šťastie, nič viac. „Prečo?“ opýtala som sa.

„Emmett je môj. A mimochodom, nemala si byť už teraz zakopaná kdesi pod zemou?“ Uškrnula som sa. Začínalo ma vytáčať, ako ma všetci posielajú pod čiernu zem.

„Aj som bola. Ale som taká zlá, že ma už ani peklo nechce,“ zachechtala som sa. „A prečo si vlastne myslíš, že Emmett je tvoj? Nepremenila si ho náhodou násilím?“

„Nie. Teda, možno spočiatku som to nechcel,“ zamiešal sa do rozhovoru Emm, „ale po premene som si na Rosalie celkom zvykol.“

Ohromene som otvorila ústa a upozornila ho: „Emmett! Rosalie ma skoro zabila a ty vravíš, že si si celkom zvykol? Dočerta, mal si ma ty vôbec niekedy rád?“ Emm zaklipkal očami, akoby mi nerozumel. Spustila som plecia. Do očí sa mi hrnuli slzy a už som to viac nevydržala. Áno, možno som bola upíkou, ale aj tie majú svoje city. Stočila som sa na opätku a vytratila sa na námestie. Ignorovala som ich, ako na mňa volali. Proste som len kráčala a bolo mi jedno kam. Chcela som sa odtiaľto dostať čo najďalej.

Autor: VictoriaCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Upíri alebo blázni? - 14. kapitola: