Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Upíri alebo blázni? - 12. kapitola

26.06.2012 (19:45) • VictoriaCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 1733×

12. kapitola

Nikdy by mi ani vo sne nenapadlo, že naša hlúpa letná hra nakoniec takto dopadne. Už to naozaj prestávala byť sranda, teraz už išlo všetkým o život. Dúfal som, že Isabella splní sľub, ktorý mi dala a postará sa o to, aby vo Forks už nikomu viac upíri nevysali krv. A ja na oplátku som sa rozhodol udržať ich tajomstvo. Dokonca ani Emmettovi som o tom nemienil povedať, čo aký sme už boli kamaráti.

Konečne som dorazil domov. Zaparkoval som pred našim starým domom a zamkol auto. V dome bola tma. Vzdychol som si. Znamenalo to, že Charlie je ešte stále v práci a pri najhoršom tam aj prespí. Odomkol som a vybehol po schodoch do svojej izby. Bol som neskutočne unavený, a tak som sa len vyzliekol a ľahol si spať.

„Edward?“ ozvalo sa za domom. Ešte som nespal, tak som celkom ľahko rozoznal Emmettov hlas. Zanadával som, že to musí byť práve on, a vstal som.

„Hej, tu som,“ skríkol som už na chodbe. Len v trenkách som zbehol dole po schodoch a do kuchyne, kde sa svietilo. Emmett stál pri drese. Oči mu len tak poskakovali hore dolu a z jeho tela sa šíril odporný zápach alkoholu, potu a zvratkov. „Doriti, čo sa ti stalo?“

„A tebe? Kam si zmizol?“ Odtackal sa k stolu a sadol si.

„Nebolo mi dobre. Musel som ísť domov,“ klamal som. A mrzelo ma to. „Bol si sa opiť?“

„Hej. Musel som ísť nejako zapiť tie tvoje poondiate fakty, že moja Bella je upír.“ Och, dočerta. Na to som nepomyslel. On vlastne už vedel, že Cullenovci sú upíri. Bella ma zabije.

„Ešte to nie je potvrdené. Prečo si sa jej na to nespýtal?“

„A ako? Zmizla rovnako rýchlo ako ty. Ak by si na ňu nebol nasratý, myslel by som, že ste niekam išli spolu.“ V hrdle mi navrela hrča.

„To je predsa blbosť,“ pokrútil som hlavou. Emmett mykavo prikývol. „Nechceš aspirín? Zajtra budeš mať poriadnu opicu.“ Nečakal som na odpoveď. Vrátil som sa späť na poschodie a vtrhol do kúpeľne, kde som sa konečne poriadne nadýchol. Srdce mi búšilo ako o závod a zalial ma pot. Opláchol som si tvár studenou vodou a pozrel do zrkadla. Oči som mal podliate krvou a na krku veľkú modrinu od Bellinho uhryznutia. „Dočerta, Emmett. Prečo si musel prísť?“ spýtal som sa svojho odrazu, ktorý však mlčal. Vzdychol som a otvoril skrinku. Našiel som aspirín a vrátil sa za Emmettom.

„Tu máš,“ podal som mu liek a vodu. „Ako si sa sem vlastne dostal? Odveziem ťa domov?“ zaujímalo ma.

„A-autom predsa. Síce som mal problémy s tvojím otcom, ktorý hliadkuje po meste ako blázon, ale nakoniec som mu ušiel,“ zachechtal sa. 

„Zbláznil si sa? Ak by ťa chytili, stráviš noc v base. A tvoja mama-“

„No a?“ skočil mi do reči. „Žena, ktorú milujem, je upír. Azda sa mi môže stať niečo horšie než toto?“

„Tak dobre. Poď so mnou, prespíš v obývačke. V takomto stave ťa domov nepustím.“ Vzal som Emma do obývačky. Neprotestoval, len si sadol na gauč. Podal som mu deku a poprial dobrú noc. Potom som sa vrátil späť do postele. No už som nebol taký unavený. Ešte pár hodín som počúval Emmetta ako chodil hore-dolu po dome a zvracal. Keď nastalo ticho, aj ja som zaspal.

***

Ráno ma zobudil dotieravý budík. Vstal som a okamžite sa išiel pozrieť na Emmetta. Ten pokojne spal na gauči. Vydýchol som od úľavy, že sa v noci už o nič nepokúsil. Chcel som sa ísť obliecť a pripraviť do školy, keď sa ozval zvonček. Podozrievavo som podišiel k dverám a otvoril ich. 

„Isabella,“ vydýchol som. Tá nečakala a vošla dnu.

„Neviem, kde je-“ nedokončila. Pozrela na mňa a potom späť na Emmetta. „Fu, myslela som, že ho dostali. Je tu celú noc?“

„Hej. Prišiel hneď po mne úplne spitý.“

„Prečo?“ chcela vedieť. Za posledných pár hodín som si už druhý krát musel vynadať do hlupákov. Že som sa vôbec ozýval.

„Ešte pred našou dohodou som jemu aj ostatným chalanom ukázal tvoju zložku a povedal, že si upírka.“

„Čože?“ skríkla, na čo sa Emmett pomrvil. Bella sa zatvárila ako boh pomsty. Čosi si zašeptala popod nos a následne zmizla. Veľmi dobre som vedel, že z toho bude ešte problém, ale teraz to bolo zbytočné riešiť. Zobudil som Emma a išiel sa obliecť. Po raňajkách, keď si Emm vzal ďalší aspirín, sme vyrazili mojim autom do školy. Hneď na parkovisku som si vymenil pohľad s Bellou, ktorá sa stále tvárila rovnako naštvane. Emmett sa na ňu ani nepozrel a ak aj náhodou hej, nevšimol som si to. Vydali sme sa obaja na prvé hodiny, ktorú som ja musel stráviť s krásnou pomstiteľkou. Ale nesadla si ku mne, ako to bolo deň predtým, na čo sa mi celkom aj uľavilo. Ďalšie hodiny neboli o nič zaujímavejšie. Pol dňa som sa len snažil vyhýbať všetkým svojim priateľom a rovnako aj všetkým upírom. No keď prišiel obed, už to nebolo také jednoduché.

Sedel som sám pri stole, keď sa odnikadiaľ predo mnou vynoril Emmett. Hodil tácku s jedlom na stôl, ktorý hlasno zaprotestoval. Naštvane na mňa zavrčal. „Vraj ti bolo zle, čo? A nebol si náhodou s mojou babou?“

„Emmett, ja...“ Nevedel som čo povedať. No bolo mi jasné, že Bella sa mi týmto chcela pomstiť.

„Nič nehovor. Bella sa mi priznala. Aj keď by som od najlepšieho priateľa čakal priznanie skôr. Prečo si mi o tom nepovedal?“ Emmettov hnev sa pomaly vytrácal, čo ma prekvapilo.

„Čo ti vlastne Bella povedala?“ opýtal som sa pre istotu.

„Všetko. Že si sa jej vyhrážal a potom ste spolu išli na kávu. Všetko ste si medzi sebou povedali, čo ma celkom aj teší, aj keď Bella stále zostáva upírkou.“ Padol mi kameň zo srdca. Emmett nevedel celú pravdu. Po krátkom ospravedlnení si ku mne prisadol. Po celý čas sme boli ticho, Emma stále bolela hlava a aj keď nebol hladný, našiel si zábavku. Jeho pohľad úplne patril Isabelle sediacej na druhej strane jedálne. Ani si nevšimol, keď k nám prišla Jessica a začala nás pozývať do Seattlu na Halloweensku párty.

„Jess, nie je Halloween až za pár týždňov?“ Prikývla.

„Áno, no sálu sme museli zaregistrovať už teraz, aby nás nikto nepredbehol. A ja viem, že medzi sebou nemáme práve najlepší vzťah, ale mohol by si ma na tento ples sprevádzať?“

Skoro mi zabehlo. „Čože? To nemyslíš vážne.“

„Ale myslím. Edward, prosím.“ Aj keď som Jessicu už nemal rád a trochu sa mi protivilo povedať áno, jej prosebným psím očiam som nedokázal odolať. Ako náhle som však súhlasil s týmto bláznivým nápadom, Jess zvýskla radosťou.

„Tak to ja idem okamžite pozvať Bellu.“ Emmett vstal a bežal za ňou. Jessica sa kyslo usmiala a pobozkala ma na líce. Zdalo sa, že naša posledná hádka sa jej vyparila z hlavy rovnako, ako všetky ostatné dôležité veci.

Pohľad Isabelly:

Emmett ma pozval na párty. Srdce mi zaplesalo, aj keď som za celý svoj život bola už na tuctoch plesov. Objala som ho a venovala mu poriadny bozk. A ako by to nestačilo, pozval ma na obed hneď po škole, čo som s radosťou prijala. Pretože úprimne povedané, školská strava nebola nič moc.

Išli sme mojim autom, nakoľko to Emmttove bolo stále pred Edwardovým domom. Zastavili sme pred malou reštauráciou uprostred Forks, a ruka v ruke sme vošli dnu. Objednali sme si cestoviny s mäsom, keď som sa obzrela. Všetci chlapi po mne pozerali ako po štetke v nočnom klube, ktorá sa točí okolo tyči.

„Nevšímaj si ich,“ povedal mi však Emmett.

„Tebe to nevadí?“ chcela som vedieť.

„Ale hej, vadí. Hlavne môjmu egu. Najradšej by som sa s nimi o teba pobil, lenže viem, že si moja a oni ťa nedostanú. Iba ak v snoch.“ Nahla som sa cez stôl a pobozkala ho.

„Také niečo mi ešte nikto nikdy nepovedal a to žijem už dlho,“ šepla som mu do ucha.

„Ako dlho už vlastne žiješ?“

„Prosím, nebavme sa o tom. Aspoň nie dnes,“ poprosila som ho a pre istotu som mu venovala dlhý očný kontakt, ktorému nemohol uniknúť. Súhlasil so mnou a už sa k tejto téme nevracal. Prsty sa nám preplietli na stole. Takto nejako som si predstavovala dokonalý večer. Len on a ja niekde v reštaurácií, pri tlmenom osvetlení a skvelom jedle. A potom by sme išli k nemu, kde by sme sa celú noc milovali až do úplného vyčerpania. Lenže to boli iba moje predstavy. Realita bola trochu iná.

Bol šesť hodín, keď sme vyšli z reštaurácie na parkovisko. Mali sme namierené k Emmettovi. Už sa nemohol dočkať, keď sa budeme znovu oddávať radovánkam vášne. Lenže práve vtedy som ju zbadala. Blížila sa k nám s úsmevom na perách a jasnými krvavými očami. Tvár mala bielu ako ľalia a dlhé vlasy farby bieleho zlata jej viali v jemnom vánku. Bol to inštinkt, keď som zastavila a stiahla Emmetta za seba. Aj keď moje telo nedokázalo zakryť telo toho veľkého hromotĺka. Aj upírka zastavila a usmiala sa na mňa, čím ukázala radu bielych špicatých zubov. 

„Bella, čo sa deje?“ opýtal sa ma Emmett. Ale na jeho otázku mu bolo odpoveďou len moje zavrčanie, ktoré však nepatrilo jemu.

„Prichádzam v mieri,“ odvetila krásnym hlasom upírka. Neverila som jej, aj keď vyzerala krehko ako porcelánová bábika.

„Kto si?“ bola moja jediná otázka.

„Rosalie. Volám sa Rosalie Haleová. Prišla som sa vzdať.“ To ma prekvapilo. Narovnala som sa a trochu poľavila v ostražitosti, čo krásna Rosalie okamžite využila. Skočila po mne a prehodila ma na druhú stranu parkoviska. Hlavou som narazila do boku auta. Zacítila som vlastnú krv.

„Ja sa nikdy nevzdávam. To by si mala vedieť.“ Upírka ku mne priskočila a víťazoslávne sa usmiala. Pred očami sa mi zahmlievalo, jej postavu som videla rozmazane. Ostaň pri vedomí. Hlavne ostaň hore, opakovala som si v duchu. „Vtedy v lese si mi zabila priateľov. Ber to ako pomstu.“

Odfrkla som. „Tušila som, že mi niekto ušiel.“  

„Hej. Nejaké posledné prianie predtým, než ťa zabijem?“ Pripadalo mi to celkom komické. Moje posledné prianie. Čo by to mohlo byť okrem života? Prežila som tri tisícky rokov a odrazu som nemala nič, čo by som si mohla priať. Rosalie neváhala. Nevidela som, ako sa blíži ku mne. A aj keby, už som nemala skoro žiadnu silu na to, aby som jej zabránila zabiť ma. Bol to koniec, uvedomila som si. Zacítila som ostrú bolesť na ramene. Tak takto sa moje obete cítia, bola moja posledná myšlienka.    

Tak a to je koniec. Veľmi rada som písala túto poviedku a bude mi chýbať. Ale nie, robím si srandu, ešte nekončíme. Práve naopak. Ešte nás čaká zaujímavá cesta za Belliným šťastím. Nenechajte si to ujsť. Vaša VictoriaCullen :) 

Autor: VictoriaCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Upíri alebo blázni? - 12. kapitola: