Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Transylvánska smršť - 4. kapitola

19.04.2013 (21:15) • lolalita • FanFiction na pokračování • komentováno 26× • zobrazeno 3136×

Vladimír:

Bella vystrčila hlavu nad hladinu, ale len tak, aby ako periskop obhliadla situáciu. Stefan sedel na obrovskom drevenom stole, ktorý vyplavilo z potopenej lode. Zaostril na Bellu a zavrčal, na čo ona v sekunde zmizla pod hladinou. Len sa po nej zavírila hladina.

„Musíme ísť. Dosť sme sa zdržali tým vaším vyčíňaním. Našťastie ste obaja v poriadku, tak ideme. S Carlisleom sa máme stretnúť zajtra na svitaní,“ povedal som zmierlivo. Stefan len tlmene zavrčal. Mal zlosť, že som mu nedovolil Bellu roztrhať, keď ju už chytil. Vraj nevie plávať... Letela ako torpédo, keď po nej ten blázon vyštartoval. Musel som ich trocha krotiť. Tí dvaja by boli schopní spôsobiť ničivú tsunami. „Stefan, už vážne musíme, inak mi narastú žiabre,“ zasyčal som. Už ma nebavilo nonstop šliapať vodu. Stefan čľupol do slanej vody. Bella sa zas opatrne vynorila, ale bolo jej vidno len vrch hlavy a oči. Môj brat bez slova mávol rukami a stratil sa vo vlnách. Bella obozretne priplávala ku mne.

„Ešte zúri?“ opýtala sa pridusene.

„Plávaj, morská panna, a drž sa pol kilometra za ním! Zvládneš to?“ opýtal som sa. Prikyvovala tak horlivo, že sa okolo nej čerila voda. Ponoril som sa a plával za Stefanom. Bella svojím voľným štýlom, pripomínajúcim skôr raneného tuleňa, kmitala za nami.

Prúdy v okolí pobrežia boli výrazne teplejšie a špinavšie. Ľudia sú prasce a neuvedomujú si, že zabíjajú všetko živé a menia klímu. My, čo sme tu tak dlho vieme, ako bolo kedysi. 

Po niekoľkých hodinách sme sa konečne vynorili neďaleko miesta, kde sme sa mali stretnúť s Carlisleom. Spoliehal som sa na svojho priateľa, že nám zabezpečí niečo bezpečné, ďaleko od ľudí, kde budeme môcť chvíľu zostať. Domov je pre nomádov nepodstatný, no Bella bola iná. Ona ho potrebovala. Ja som to pochopil, no Stefan nie. Vyhli sme sa Indiánskej pláži a vyškriabali sa na ostré skaly. Stefan bol stále celý rozmrzený a smerom k mojej dcére sa ani nepozrel. Videl som na nej, že jej to začína byť trocha nepríjemné a povedal by som, aj celkom ľúto. Aj mne už začínalo chýbať ich doťahovanie a vadenie. Stefan zo seba začal sťahovať mokré oblečenie. Stačilo by pár rýchlych pohybov, a bolo by suchšie ako zo sušičky, no zasekol sa v polovici pohybu sťahovania nohavíc a pozrel na Bellu, ktorá mala na tvári pobavený a široký úsmev. Laškovne na neho zamrkala.

„No tak sa mi ukáž, baby!“ predniesla už naozaj slušnou angličtinou, ak nepočítam ten trocha tvrdší prízvuk a preťahovanie posledných slabík. Stefan zavrčal a zapol si späť nohavice. Pozrel sa na mňa, akoby som za to hádam mohol. Zadíval som sa, akoby som si to nevšimol, na strmú stenu skaly, ktorá sa pred nami týčila.

„Musíme hore,“ povedal som s prižmúrenými očami. Bella si založila ruky v bok.

„Prečo sme nešli cez pláž?“

„Lebo je to zakázané územie. Sľúbili sme Cullenovcom, že to budeme rešpektovať.“ V podstate som bol rád, že s ňou Stefan zas hovorí, aj keď poučný tón z jeho úst neprijímala veľmi spokojne.

„Zakázané územie? To nám tí tupíri z Volterry zakazujú aj chodiť na pláže?“ Krútila hlavou.

„Územie patrí meničom. Cullenovci s nimi majú dohodu, že nebudú zasahovať do ich územia. Je to stará dohoda a je pre našich priateľov veľmi dôležitá.“ Bella sa zamyslene zahľadela pred seba.

„Meniči? Ja sa radšej ani nepýtam,“ šepla a odrazila sa do výšky. Zachytila sa výčnelku asi šesť metrov nad nami. Ten sa odtrhol a ona padala k zemi mávajúc rukami a nohami, akoby chcela vzlietnuť. Stefan pohotovo otvoril náruč, že ju chytí, a tak som zostal stáť. Už bola takmer v jeho objatí, keď bleskovo odstúpil a Bella dopadla chrbtom na ostrú skalu. Zadunelo to, ako keď drevorubač podtne strom. Moja dcéra bolestne zasyčala a patrične zakliala. Za taký slovník by sa nemusel hanbiť ani pohonič koní. Začala sa zbierať zo zeme a do okolia sa ozývalo praskanie, ako sa jej sceľovali kosti. Konečne sa postavila na nohy. Čakal som, že sa so Stefanom do seba zas pustia, no na moje prekvapenie sa tak nestalo. Krivo na seba zazerali, no neútočili.

Vyškriabali sme sa až na samý vrch. Rozhliadol som sa.

„Koľko môže byť hodín?“ opýtal som sa rozmrzene, keď som sa pozrel na svoje hodinky. Neuvedomil som si, že sú vodotesné len do päťdesiat metrov. Budem potrebovať nové. Stefan sa pozrel do neba, akoby to dokázal vyčítať z miznúcich hviezd.

„Môže byť niečo okolo štvrtej. Ideme!“ povedal rozhodne. Vykročili sme s Bellou za ním. Dostali sme sa na neoznačenú lesnú cestu, na ktorej sme sa mali podľa dohody s Edwardom stretnúť s jeho otcom. V diaľke sme započuli zvuk silného motora.

„Bude presne päť. Carlisle je presný.“ Usmial som sa na Bellu, no ona zneistela. Jediní upíri, s ktorými sa okrem nás stretla, boli tí Volterrskí. Veľký dojem to na ňu neurobili, a tak si prosto sadla na kameň a založila si ruky na hrudi.

„Radšej počkám,“ povedala príkro.

„Ani sa odtiaľ nepohneš, jasné? Carlisle je veľmi... On je proste... Žije medzi ľuďmi a riadne to na ňom vidno. Budeš slušná a nebudeš si z neho strieľať, lebo pobyt v Amerike prečkáš vo vreciach. Jasné!“ Bella zodvihla obočie a zavrčala. Vystrel som ukazovák pred jej tvárou a ledva som ho nestihol skryť, ako po mne cvakla zubami. Zavrčal som, na čo pretočila oči a prikývla. So Stefanom sme prešli na okraj cesty a keď sa objavilo strieborné Volvo, synchrónne sme sa na seba pozreli. Už podľa pachu som vedel, že Carlisle v aute nie je. Došlo nám, že niečo nie je tak, ako sme plánovali. Nemám nič proti Edwardovi, ale vždy bol dosť čudák. Nesprával sa ako upír, ale ani ako človek a jeho dar sa mi vôbec nepáčil. Vidieť všetkým naokolo do hlavy je možno unikátny dar, ale dosť otravný a nepríjemný, hlavne ak s ním musíte komunikovať. Strážiť si tak doširoka otvorenú myseľ, ako je tá upíria, je takmer nemožné.

Edward zastal pár metrov od nás a obozretne vystúpil z auta. Obišiel ho a ľudským tempom prešiel až k nám. V tvári mal kyslý výraz nespokojnosti. Kývol hlavou na pozdrav. Pripadal mi taký komický s tými ľudskými trápnosťami.

„Pozdravujem ťa, Edward. Kde je môj priateľ, Carrrlisle?“ opýtal som sa s vrelým úsmevom, a to mi dalo teda riadne zabrať. Edward sa zatváril parádne naštvane. Nakrčil čelo a povytiahol znechutene kútik úst. Snažil som sa vyčistiť si hlavu.

„Zabudol si mi povedať pár dôležitých faktov. Priviedol si do Ameriky nebezpečného upíra a ste v nemilosti Volterry,“ zaškrípal ublížene zubami. Trocha ma to pobavilo.

„Že veziem novorodenú, to si predsa vedel. V nemilosti Volterry je naše priezvisko storočia, tak netuším, čomu sa divíš?“ usmial som sa ako májové slnko. Edward poznajúc moje myšlienky nahnevane nakrčil čelo. Vyzeral ako pred explóziou. Nahnevane zavrčal a bol som milo prekvapený z celkom prirodzenej upírej reakcie.

„Umravním ho?“ opýtala sa Bella za Edwardovým chrbtom a on trocha nadskočil, a s vyplašeným vrčaním mladého kocúra zaujal útočnú pózu.

„C-c-c-c-c... Čo to tu máme? Ryšavý upír...“ zhodnotila ho moja dcéra. Pobavene sa škerila a premeriavala si ho, akoby šlo o jej korisť. Edward šokom kmitol pohľadom ku mne. Musím sa priznať, že ma to tiež náramne pobavilo. Tento upír sa tak prehnane spolieha na svoj dar a na to, že začuje každú myšlienku, že aj keď si uvedomoval jej prítomnosť, neuvedomil si jej blízkosť a pritom sa lesom hýbala vďaka svojej novorodenej poplašenosti hlučne ako drevorubač. Vedel predsa, že so sebou máme novorodeného a i tak ho prekvapila, a možno ho prekvapil len fakt, že ju nepočuje.

„To je zaujímavé,“ preniesol prekvapene a napriamil sa. Uprene sa na ňu díval a bolo zreteľné, ako sa jej pokúšal dostať do jej peknej hlávky. Hypnotizoval ju pohľadom, na čo Bella nakrčila čelo. Nemala rada, keď na ňu niekto civel.

„O čo mu ide?“ opýtala sa nevrlo.

„Preto je pre Volterru taká nepohodlná,“ skonštatoval Edward a pokrútil hlavou. Prudko sa otočil na mňa. „Z Volterry nás varovali. Vraj ste stvorili nebezpečného novorodeného a budujete armádu. Každý, kto vás stretne, má povinnosť to nahlásiť. Nechcel som svojho otca dostať do problémov, a tak som mu o tvojej žiadosti o pomoc nepovedal. On by hľadel len na vaše priateľstvo. Nebudem riskovať bezpečie svojej rodiny. Môžete si z auta vziať peniaze a oblečenie. To je všetko, čo odo mňa môžeš čakať. Jasné?“ Arogantný sopliak, napadlo mi a Edward samozrejme trocha urazene zodvihol obočie. Mykol som ramenami. Oblečenie a peniaze si môžem zaobstarať behom chvíle.

„Pozri sa, tupíri majú z nášho dievčatka strach a to je celé,“ preniesol Stefan. Bella sa pochopiteľne zachichotala na tom tupíri a potom dojato zopla ruky na hrudi, keď ju Stefan nazval naším dievčatkom. V návale emócii sotila do Edwarda tak, že odletel stranou a zastavila ho až predná kapota auta, na ktorom prišiel. Vrhla sa na Stefana. Pevne ho objala a oddane mu položila hlavu na rameno. Bolo to naozaj niečo nové.

„Mňa tá loď vážne mrzí,“ preniesla. Edward pootvoril ústa.

„Ona dokáže svojím darom štítiť ostatných?“ opýtal sa fascinovane. Bella sa zadívala na Edwarda a previnilo nakrčila tvár. Kmitla pohľadom ku mne.

„Mám ho tiež objať?“ opýtala sa trocha neisto. Edward prižmúril oči, keď Bella roztiahla náruč.

„To auto ma fakt mrzí,“ šepla. Edward si až vtedy uvedomil, že jeho auto zostalo nepojazdné. Zatvoril oči v ľudskom geste.

Dievčatá, kapitola je kratšia, ale dôvod je prostý. Pokazil sa mi počítač a je už dlhšie v oprave. Fungujem len na malinkom notebooku a miniatúrnom požičanom tablete, a na tie písmenka ani nevidím. Nechcem Vás nechať čakať ešte ďalší týždeň. Dúfam, že sa kapitola páčila. Lolalita

Autor: lolalita (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Transylvánska smršť - 4. kapitola: