Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Transylvánska smršť - 5. kapitola

26.04.2013 (20:00) • lolalita • FanFiction na pokračování • komentováno 26× • zobrazeno 3358×

Edward:
Auto som odsunul nabok, aby nevzbudzovalo veľkú pozornosť. Bol som rozhodnutý, že sa pre svojho miláčika vrátim, aj keď by bolo ľahšie a dozaista lacnejšie zaobstarať si nové. Mám však k tomuto autíčku citovú väzbu, čo rozpoznala aj tá nestála novorodená. Najradšej by som jej za to odtrhol hlavu, ale to by nás zbytočne zdržalo. Určite by ju Stefan bránil. Vladimir ju síce miloval, ale ako správny rodič, akým bol aj môj otec Carlisle, by jej do svojej chyby výchovne namáčal nos. Stefan však nie. Ten by ju bránil fyzicky. Vedel, čo znamená pre Vladimira a aj keď sa tváril, že to tak nie je, aj on ju mal svojim spôsobom rád. Bolo fascinujúce vidieť týchto dvoch tak nehanebne ovládnutých jednou vlastne bezvýznamnou novorodenou, teda až na ten dar, ktorý právom desí troch vládnucich bratov. Stefan sa tváril, akoby ju zo srdca nenávidel, dokonca tomu v skryte duše aj veril, ale nebolo to tak. Umrel by pre ňu a ako viac môže upír dokázať oddanosť druhému? Nestávalo sa často, aby sa tak citovo spojili traja na ľudskej krvi žijúci upíri. Bolo to priam neuveriteľné a to aj s ohľadom na to, že medzi nimi nebola väzba založená na láske medzi mužom a ženou.
„Nemusím čítať myšlienky, aby som uhádol, nad čím uvažuješ,“ povedal Vladimir celkom uvoľnene.
„Ja však myšlienky čítam a ty si vedľa,“ preniesol som so stoickým pokojom.
„Edward, nepotrebujeme vodiť za ručičku. Vieme sa o seba postarať. Potreboval som hlavne hovoriť s Carlisleom.“ Vladimír v staromódnom geste roztiahol náruč, akoby ma chcel objať.
„Ste na našom území. My ľudí nezabíjame a vy ste traja. Nechcem, aby ste lovili blízko pri nás. Nepotrebujeme, aby si to meniči spájali s nami. Nie sú najbystrejší a obzvlášť ona je problém. Ako sa zvláda ovládať?“ Tá Bella na ma pôsobila ako dieťa, ktoré nie je schopné sústrediť svoju pozornosť na dlhšie, ako desať minút. Najviac ma vyvádzalo z miery, že som nedokázal odhadnúť, čo urobí. Miliónkrát som sa v skryte duše modlil, aby som myšlienky nepočul. Chcel som mať aspoň raz v živote v hlave len svoje myšlienky, a pri tom nebyť sám na pustom ostrove. Teraz som si uvedomil nezmyselnosť svojej modlitby. Cítil som sa ako slepec a každý jej pohyb inštinktívne trhol mojim telom.
„Prisľúbil si nám pomoc v mene svojho otca. Chceme len pokojné miesto dosť ďaleko od Volterry, zato dosť blízko k potrave. Bella sa potrebuje ustáliť a učiť ovládaniu.“ Vladimír sa nevinne usmial. Díval som sa mu do očí.
„Chcete povstať a cvičiť ju proti Volterre. Chcete tvoriť ďalších a rozpútať vojnu. To nemôžem dovoliť. Správne by bolo zabiť ju!“ preniesol som ľadovo, na čo tá hnedovlasá tsunami s ohromným vrčaním odstrčila Vladimira a vyrútila sa na mňa. Nebol som zvyknutý, že nevidím dopredu rozhodnutia útočníka. Uskočil som doprava. Zareagovala na môj pohyb, vrazila do mňa ohromnou silou. Lesom sa rozľahlo dunenie, akoby zarachotil hrom. Cez tvár ma šľahol vodopád hnedých vlasov a potom som ucítil niečo, čo som ešte nezažil. Tá beštia sa mi zahryzla do krku v oblasti, kde kedysi bývala krčná tepna. Šialene to bolelo. Chcel som ju zo seba odtrhnúť, no rukami ma obopla okolo krku a hrude a nohy omotala okolo môjho pásu, keď som sa pokúšal posadiť. Bola útla a malá, no jej sila bola ohromná. Bez mihnutia oka by zložila aj Emmetta.
„Kurva,“ zasyčal som smerom k Vladimirovi, lebo som ucítil, ako sa mi trhá kamenná koža na krku. V tej sekunde odtiahla hlavu od môjho ramena, uvoľnila zovretie rúk. Mal som to využiť, no myslel som, že ma ide pustiť. Namiesto toho sa raketovou rýchlosťou napriahla a vlepila mi facku storočia. Hornú polovicu môjho tela doslova zvrátilo dozadu. Zlomil som sa v chrbtici ako špáradlo. Vtedy sa konečne Vladimirovi a Stefanovi uráčilo stiahnuť zo ma tú šialenú beštiu. Zovreli ju každý z jednej strany za zápästie a rameno a natiahli ich od seba. Pritlačili ju k zemi a ona zostala kľačať na kolenách. Divo sa metala, vrčala a popri tom jej z tých inak unikátnych plných pier padali rovnako unikátne šťavnaté nadávky vo zvláštnom rumunskom nárečí pretkávane veľmi vulgárnymi anglickými.
„Puste ma na toho vyjeb...“ Vladimir jej pred ústa strčil ruku a neuvážene sa jej ich pokúšal dlaňou upchať. Výsledok bol predvídateľný. Zreval a ruku hneď odtiahol.
„Dosť!“ Napriahol sa a zmietol ju úderom do hrude na zem. Vtedy ju Stefan pustil, aby jej pri tom nechtiac neodtrhol ruku. Sedela na zemi, ako dieťa, ktoré dostalo od otca na zadok. Najprv len komicky naskladala ústa do ublíženej grimasy a začala vzlykať. Toľko nestálosti pocitov som po kope ešte nevidel. Jasper by mal z toho zaiste radosť. Úplne som prestal vnímať, ako sa sám sceľujem, aj keď to praskalo a pukalo a díval sa na zaujímavý výjav predo mnou. Vladimir podišiel k dcére, opatrne ju chytil za zápästie a ona sa mu odrazu ako malé vtáčatko, ktorému bolo ublížené, schovala v náručí.
„Musíš sa ovládať. Nechcem ťa biť,“ šepol jej do vlasov a ona zavrnela ako mača. Ako veľmi by som jej chcel vidieť do hlavy, prebehlo mi mysľou. Za tú myšlienku by som si vážne zaslúžil dostať po papuli. Len sa mi splnilo, čo som chcel a zrazu prídem na to, že som nemohol chcieť väčšiu hlúposť.
„S mojou pomocou nerátajte. Je šialená!“ zaškrípal som zubami, keď som sa zbieral zo zeme a sťahoval si rozkmásanú koženku. Ten jej prehnaný útok nedával zmysel. Nijako som ju fyzicky neohrozoval. Upírka vykukla zo zovretia svojho otca.
„Ja som šialená? Povedal si, že ma treba zabiť a že som kurva,“ zasyčala z bezpečia Vladimirovho objatia. Vyvalil som oči. Stefan sa uškŕňal a Vladimir len Bellu silnejšie zovrel v objatí. Bál sa toho, čo poviem a že jeho anjel z pekla zas vyštartuje.
„Ospravedlňujem sa. Nemal som povedať, že ťa treba zabiť. Kurva nepatrilo tebe. Nikdy by som takto ženu nenazval. Nikdy!“ povedal som rázne. Podobné veci sa mi nestávali. Videl som všetkým do hláv a tak som presne vedel, ako moje slová prijali a aj keď som niekedy šliapol veda, vždy sa to dalo napraviť skôr, než došlo k ujme.
„Bella!“ vyzval ju Vladimir a pustil ju. Podoprel ju len na toľko, aby sa synchrónne postavili.
„Je to pako. Nepáči sa mi,“ šepla. Vladimir sa postavil predo mňa.
„My ju dokážeme zvládať. Trvám na tom, že chcem hovoriť s Carlisleom. Ak nechceš vystaviť svoju rodinu kontaktu s Isabellou, pôjdem za Carlisleom sám. Teba len chcem požiadať, aby ste so Stefanom Bellu postrážili, kým sa vrátim.“ Na jednej strane tvrdí, že nie je tak nebezpečná, no na druhej treba pomaly armádu, aby tú smršť udržali pod kontrolou. Nakrčil som čelo. „Edward, dobre vieš, že sa k Carlislovi dostaneme. Nechápem, prečo robíš také drahoty. Máš strach, že sa nám tvoj otec rozhodne pomôcť aj napriek tomu, že ty nesúhlasíš?“ Vladimir trafil klinec po hlavičke. Presne toho som sa bál. Carlisle ma zásady. Pomáha priateľom a Vladimir a Stefan pre neho priateľmi naozaj sú. Carlisle strávil nejaký čas vo Volterre, ale o živote upírov sa v podstate nič nedozvedel. Ponúkli mu iný pohľad na upíriu realitu. Nikdy sa na nič nehrali. Žiadna pretvárka. Oni boli proste taký. Presne taká bola aj éra ich vládnutia. Nesúhlasil som s návratom k anarchii. To nebolo správne. Nemôžem však ani rozhodovať za Carlislea. Faktom však je, že ak sa Carlisle rozhodne Vladimirovi a Stefanovi pomôcť, pridá sa aj zbytok rodiny. Vladimir podá môjmu otcovi len jednostrannú informáciu. Mal by som byť pri tom, keď sa budú zhovárať, aby nedošlo k omylu, do ktorého by ho Vladimir mohol namanévrovať. Kmitol som pohľadom k Stefanovi a potom k tej hnedovláske. Karmínové oči jej z tváre priam žiarili, aj keď sa cez nich pretkávali čierne žilky značiace hlad. Chvíľu som zvažoval, čo bude najlepšie urobiť. Niektoré rozhodnutia menia osudy a nedajú sa vziať späť. V naučenom a už úplne zžitom ľudskom geste som si pretrel oči.
„Vezmem vás do Forks. Mám podmienku. Žiaden lov v okolí päťsto kilometrov. Ak sa dotkne nejakého človeka, budete ju vláčiť na kusy vo vreci!“ povedal som rázne a teraz som sa už pochopiteľne pevne zaprel na nohách v prípade, že zas zaútočí.
„Čo mám teda loviť?“ opýtala sa pobúrene.
„Zver,“ odvrkol som. Prižmúrila oči.
„Nechutí mi. Zaženie však smäd.“ Zodvihla bradu a začala okamžite vetriť, ako pes.
„Ty si to už skúšala?“ zasmial som sa.
„Áno,“ odvrkla stručne a než sa ktokoľvek z nás spamätal, vyrazila. Vladimir vyštartoval za ňou, no Stefan ostal znudene stáť. Nebol som si istý, čo mám robiť. Rozhodol som sa spoľahnúť na Vladimira. Stefan sa usadil pod strom. Snažil sa na nič dôležité nemyslieť.
„Naozaj si myslíte, že vám s tým Carlisle pomôže? Chcete zvrhnúť Volterru za pomoci jednej nestálej upírky? To je šialené.“ Sadol som si naproti a zložil si nohy do tureckého sedu.
„Vieš z našich hláv, o čo nám ide,“ preniesol lámane.
„Strážiš si myseľ, ako aj Vladimir a aj ona vás štíti pred mojim darom.“ Mal som len indície a to, čo mi povedali z Volterry.
„Máme dosť utekania, Edawrd. Sme unavení z toho, že nikdy a nikde na svete nemáme pokoj. Prišli sme o všetko a jediným dôvodom prečo sme ešte tu...“ Zmĺkol no v mysli vetu dokončil.
„Pomsta vás udrží pri živote, ale zmysel mu nedá,“ povedal som trpko.
„Edward, prišli sme o všetko a aby toho nebolo dosť, vzali nám aj pokoj a svojim spôsobom slobodu. Už to, že nás nepovažujú za žiadnu hrozbu a nechali nás žiť, je poníženie.“ Oprel sa chrbtom o strom.
„Vážne si myslíš, že vás jedna upírka so štítom spasí? Myslíš, že vám vyhrá vojnu s Volterrou? Vy traja, proti stovke?“ zasmial som sa.
„Edawrd, čo si si pomyslel, keď si ju zbadal, keď si nepočul jej myseľ? Keby si videl ten strach v očiach Jane a Aleca... To bola báseň.“ Naozaj vyzeral, akoby sa zasnil a ja som na malú chvíľu mohol vidieť, čo on. Veľa to pre neho znamenalo a mal svojim spôsobom pravdu. Keď som zistil, že jej myseľ nevidím, najprv ma to vydesilo, no v zapätí fascinovalo.
„Na nej armádu nepostavíte,“ šepol som.
„Máme priateľov a stvoríme nových upírov. Bella sa postará o to, že našu armádu zaštíti. Ak od Arovej armády odrátaš Aleca a Jane, ktorých Bella odstaví, čo im zostane?“ Stefan sa spokojne usmieval. On tomu vážne veril. Zodvihol som pohľad medzi stromy. Najprv som uvidel Vladimira a hneď za ním vyskočila Bella. Podľa množstva a zápachu krvi na jej šatách vybila stádo vysokej. Pokrútil som hlavou, keď si ešte olízala pramienok krvi na predlaktí.
„Môžeme,“ povedal Vladimir spokojne. Nepáčilo sa mi to, ale nemal som na výber. Zodvihol som sa a pustil sa naprieč najhustejším lesom. Stále som kútikom oka sledoval skupinku za mojim chrbtom. Nepáčilo sa mi, že mám za sebou novorodenú. Ona bezstarostne, priam slaboducho pobehovala zo strany na stranu. Zrýchlil som a rozbehol sa. Vladimir a Stefan sa statočne držali za mnou. Bežal som naozaj rýchlo, ale nie na plno. Bol som nesmierne rýchly a nechcel som ich stratiť. Isabella sa však držala desať metrov odo mňa, no na mojej úrovni. Pridal som. Nevyzerala, že by jej to robilo problém. Zavrčal som a šiel na maximum. Vôbec som si neuvedomil, že tí dvaja zaostali. Mňa proste štvalo, že mi stačí. Pochabo sa rozosmiala a akoby šlo o hru, vymrštila sa do vzduchu a vo chvíli bola predo mnou. Zrazu už nešlo o pokojný beh lesom. Blížili sme sa k úseku, kde sa nachádzali lovecké chaty.
„Bella,“ okríkol som ju. Pre ňu to bola výzva. Na sekundu sa obzrela cez rameno a provokačne na mňa zavrčala. „To nie je hra, ty bláznivá ženská. Stoj!“ zavelil som. Keď ani len nespomalila, došlo mi, že toto bude zas bolieť. Prinajmenšom mňa. Šiel som nad svoje limity, dostal som sa na jej úroveň a potom jej skrížil cestu. V tej rýchlosti nešlo normálne zastaviť. Síce sa o to pokúsila, ale zemina okolo jej nôh akurát znížila trenie a vymrštilo ju to zotrvačnosťou do vzduchu. Vrazila mi do hrude a spolu sme leteli vzduchom pár metrov. Zastavilo nás až krovie a vysoká jedľa, z ktorej sa zosypalo skoro všetko ihličie. Ja som ležal na chrbte a ona na mne. Tvár mala opäť nebezpečne blízko môjho krku. V prvej sekunde ma napadlo, rýchlo ju zo seba stiahnuť, no zodvihla hlavu a stretli sa nám pohľady. Niekoľko prameňov vlasov jej padalo cez tvár a pár z nich ma šteklili na hrudi a krku. Podoprela sa lakťami na mojej hrudi a zazubila sa.
„Dáme ešte jedno kolo, žrebec?“ opýtala sa a ja som nechápavo vyvalil oči.

Autor: lolalita (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Transylvánska smršť - 5. kapitola: