Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Rio de Janeiro - 4. kapitola

ofic. poster


Rio de Janeiro - 4. kapitolaOtvorila som ústa. Oblohu však osvetlil blesk a moje slová sa stratili v hrome. Tento bol taký hlasný, až mi srdce na chvíľu zamrelo. Schúlila som sa k Edwardovi, zakryla si uši a tvár ponorila do jeho mramorovej hrude. Okolo pásu som zacítila jeho chladné ruky a nad sebou som začula smiech...

Súťažná poviedka na tému Tajomstvo letnej lásky, podmienka - tajomný návštevník

4. kapitola

Pripadalo mi to ako sen. Vznášala som sa na vlnách, pohojdávala sa a počúvala to šepkanie. Hlas, tak tichý, že som nedokázala rozoznať slová, ma volal k sebe. Chcela som otvoriť oči, ale predo mnou sa objavila len čierna tma. Telom mi prenikol prúd bolesti. Padala som do prázdna a cítila sa ako motýľ bez krídel. Nikdy som si takto nepredstavovala svoju smrť. Bolo to strašné aj krásne zároveň. Pretože som sa nikdy necítila tak voľná ako teraz. Do nosa sa mi dostal čerstvý vzduch, zmiešaný zo soľou. Predstavovala som si, ako stojím na pláži, hľadím na západ slnka a chladné more mi obmýva nohy. Vlasy mi previal vietor, ktorý ku mne doniesol aj kvapky vody. Olizla som si peru – bola osviežujúca. Mala som sto chutí vrhnúť sa do mora. A prečo aj nie?

Vyšla som na skaly, ostré ako britva, posiate zlatistými lúčmi zapadajúceho slnka a pozrela do priezračného odlivu. Ten odhaľoval svoje podmorské krásy. Neváhala som a skočila. Zabudla som na nádych a do pľúc sa mi dostala voda. V panike som zahrabla rukami okolo seba, ale bolo to, akoby som sa snažila zachytiť vzduchu. Oči ma štípali a hrdlo pálilo. Nevidela som hladinu, všetko odrazu stmavlo. More začínalo hustnúť a o chvíľu som sa topila v dobre urobenom kréme. Zalapala som po dychu.

„To je dobre, len sa nadýchni,“ hovoril na mňa krásny, ženský hlas. Otvorila som oči, prevalila sa na bok a rozkašľala sa. Skoro som si vykašľala pľúca, kým som zo seba dostala všetku vodu. Nadýchla som sa a prevalila sa na chrbát. V hlave mi hučalo. Nad sebou som videla tmavú oblohu posiatu mrakmi. Trochu ma nadhodilo a ja som sa preľaknuto obzrela.

Ležala som na doskách v starom člne, ktorý sa plnou rýchlosťou blížil k malému ostrovu. Pláž s bielym domom už bola na dohľad, no mne sa všetko akosi rozmazávalo. Chytila som si hlavu. Okolo čela som si nahmatala obväz, cez ktorý presakovala akási tekutina. Pozrela som na ruku – bola to moja krv, karmínovo červená.

„Neboj sa, budeš v poriadku, už sme skoro tam,“ upokojoval ma hlas. Hľadala som osobu, ktorá ku mne hovorila, videla som však len rozmazanú postavu pri kormidle. Chcela som vedieť, kam ideme, no z úst mi vyšlo iba nepríjemné chrčanie. Zavrela som znovu oči a ponorila sa do tmy.

***

„Bude v poriadku?“ známy hlas ma prebudil. Pomrvila som sa, vzdychla si, ale oči som neotvorila.

„Určite. Mala obrovské šťastie. Ešte pár hodín v tej vode a nemala by šancu. Buď by ju odliv zaniesol veľmi ďaleko na more, kde by ju dostal žralok, alebo by sa utopila.“ Ďalší mužský hlas, ktorý ma trochu vystrašil svojimi rečami. Chcela som si spomenúť, čo sa mi stalo, no moje myšlienky boli prehádzané. Ako keď spadne na jeseň lístie zo stromu a zafúka silný vietor. Zdvihla som ruku k hlave. Ešte stále som na nej mala ten obväz. Tentokrát som však už necítila žiadne vlny ani morskú soľ. Do uší sa mi dostával len  vzdialený šum mora a duniaceho vetra. Stiahla som ruku späť k telu, no ktosi mi ju zachytil. Chladné prsty mi merali pulz. Potvorila som oči.

Predo mnou sa zjavili dve tváre. Jednu z nich som poznala. Tá druhá, aj napriek veľkej podobnosti, mi bola cudzia.

Blond vlasy mal strapaté a neposlušne mu padali do tváre. Vôbec sa to nehodilo k jeho bledej, vážnej tvári a zlatým očiam. Stál trochu stroho, akoby mu čosi vadilo.

Pozrela som späť na Edwarda. Usmieval sa, aj keď na čele sa mu od predošlého mračenia objavila malá vráska. Ruky mal voľne padnuté k telu, ktoré tiež stálo stroho, ako skala. Na okamih sa mi zazdalo že ani nedýcha, no potom sa jeho hruď zase zodvihla a ja som si vydýchla.

„Bella, počuješ ma?“ Moja pozornosť sa obrátila späť na muža so strapatými vlasmi. Nepatrne som prikývla. „Pozrieš sa na chvíľu tým smerom?“ ukázal na Edwarda a ja som ho poslušne poslúchla. Svet sa mi trochu zatočil, ako som znova pohla hlavou, ale potom sa všetko vrátilo späť do normálu. Sledovala som Edwarda, ktorý nepohnute stál a snažila som sa nevšímať si to svetlo, ktorým mi tu pán „doktor“ svietil do očí.

„Je to dobré. Dám ti ešte niečo proti bolesti hlavy. Stehy zastavili krvácanie, ale ten obväz ti tam nechám, aby sa ti do rany nedostala infekcia.“   

Ruka mi opäť vystrelila k hlave, no „doktor“ mi ju zachytil. „Neboj sa. Nie je to taká veľká rana. Pravdepodobne si si narazila hlavu o skalu. Teraz by si mala odpočívať. Aj tak sa nemôžeš vrátiť späť na pevninu, blíži sa búrka.“ Neznámy sa usmial a potom odišiel.

Skala? zopakovala som ako v tranze. Pomaly sa mi to začalo všetko vracať. Všetky dieliky odrazu zapadli do jednoduchej skladačky. Pamätala som si, ako som sa pokúšala prejsť cez plytké more. Porezala som si ruku o kameň a potom stratila rovnováhu. Šmykla sa mi noha a spadla som do vody, ktorá odrazu nebola vôbec tak plytká. Všade okolo bola voda zmiešaná s mojou krvou. Srdce mi vynechalo úder.

Edward sa odrazu ocitol pri mne a sadol si na roh postele. „Ako sa ti to stalo?“ chcel vedieť. Oči mal čierne a ja som mala pocit, že nimi vidí až do môjho vnútra. Povedala som mu teda všetko, na čo som si spomenula a popritom zaznelo aj Jacobovo meno.

„Ach, dočerta,“ zanadávala som a chcela sa zodvihnúť. No Edwardove silné ruky ma okamžite zatlačili späť na posteľ.

„Čo sa deje? Čo je s tvojim priateľom?“

Chytila som sa za hlavu a zamraučala. Nechcela som mu to povedať, ale nemala som na výber. Chudák Jake, nechcela som radšej vedieť, čo teraz robí. Ako sa o mňa bojí.

„Ja... boli sme spolu na obede. Zaspal a ja som sa vtedy išla prejsť k moru. Určite nevie, čo sa mi stalo a teraz sa ide zblázniť. Musím mu aspoň zavolať.“ Edward rýchlo prikývol, vstal a zmizol kdesi za dverami. Neprešlo ani pár sekúnd a bol späť aj s mobilom. Podal mi ho a ja som okamžite vytočila Jakeove číslo. Priložila som si telefón k uchu a napäto čakala na jeho hlas. Chvíľu bolo ticho, keď sa ozval ženský hlas:

„Práve nie je v dosahu, po zaznení signálu, zanechajte odkaz.“ Ozvalo sa pípnutie a ja som sa rozhovorila:

„Jake, to som ja, Bella. Som v poriadku. Udrela som sa do hlavy a teraz som na akomsi ostrove. Nemôžem sa však vrátiť späť na pevninu, lebo sa blíži búrka. Prosím, zavolaj mi, keď si to-“ Ozvalo sa pípnutie, ktoré ma prerušilo. Bola som rada, že som stihla povedať aspoň tú podstatnú časť a zároveň som dúfala, že mi čo najskôr zavolá. Ešte som telefón chvíľu podržala v ruke, akoby mal hneď zazvoniť a potom ho podala Edwardovi.

„Asi ho veľmi miluješ, však?“ opýtal sa ma. Sklopila som zrak, pred jeho prenikavým pohľadom a pozrela si na ruky. „Alebo sa mýlim?“

„Ja neviem,“ priznala som a hneď som aj dodala: „Ale ak by som ho nemala aspoň trochu rád, neboli by sme zasnúbení, nie?“ Pozrela som na Edwarda. Chcela som, aby niečo povedal, no on iba sklopil pohľad. Zjavne mu to bolo ľúto. A mňa to z akéhosi dôvodu mrzelo viac, ako fakt, že neviem, čo k Jakeovi vlastne cítim.

„Dobre, nechám ťa. Oddýchni si. Uvidíme sa potom,“ povedal neurčito a ja som mala pocit, že chce znovu odísť kamsi preč z ostrova, aby mi „neubližoval“. Nič som na to však nepovedala, len som prikývla a nechala ho. Edward za sebou zavrel dvere a ja som osamela. Hlava ma stále bolela, no to som vnímala už len okrajovo. Zavrela som oči a pokúšala sa zaspať. Ani neviem, koľko hodín som robila, že spím a nič ma netrápi, keď mnou myklo zadunenie hromu. 

Prudko som otvorila oči a pozrela von oknom. Videla som palmy, ako sa ohýbajú pod náporom vetra a počula som, ako vlny narážajú o skaly. Prebehol mnou mráz. Vstala som a na okamih sa pridržala postele, kým sa mi prestala krútiť hlava. Ozval sa ďalší hrom, na čo som skoro vyletela z kože. Búrky som priam nenávidela. Dosť ironické, keď zvážime, že som bývala v Seattli, kde svietilo slnko asi raz za pol roka. Ale to bolo iné. Chlad a vlhkosť mi nevadila, horšie to bolo s bleskami a hromami.

Potiahla som kľučkou a ocitla sa v malej chodbe. Boli tu ďalšie dvere, no tie som neotvárala. Predsa len som bola v cudzom dome a nechcela som byť obvinená zo špehovania alebo niečoho podobného. Radšej som išla do obývačky. Obzrela som sa. Vyzerala veľmi luxusne. Ale to mi bolo v tomto okamihu jedno. Na verande stála známa postava. Síce to bolo posledné miesto, kam by som teraz chcela ísť – von, medzi blesky - ale potrebovala som mať niekoho pri sebe, aby som sa nezbláznila. Prebehla som cez obývačku a nakukla cez otvorené dvere.

„Edward?“ zamraučala som. Polovica jeho mena sa stratila v poslednom hrome. Nadhodilo ma a ani som nevedela ako, odrazu som už stála pri gauči a nervózne si hrýzla spodnú peru. Edward si ma začudovane prezrel a behom sekundy bol pri mne.

„Si v poriadku? Stalo sa niečo?“ Dotkol sa mi čela.

Otvorila som ústa. Oblohu však osvetlil blesk a moje slová sa stratili v hrome. Tento bol taký hlasný, až mi srdce na chvíľu zamrelo. Schúlila som sa k Edwardovi, zakryla si uši a tvár ponorila do jeho mramorovej hrude. Okolo pásu som zacítila jeho chladné ruky a nad sebou som začula smiech.

„Prestaň, to naozaj nie je vtipné,“ zahriakla som ho, ale do tváre som mu nepozrela. Pritlačila som si ruky na ušiach a prižmúrila ešte viac oči. Už som nechcela počuť to dunenie a bolo mi úplne jedno, ako vyzerám pred Edwardom. Ovládal ma strach a ja som dúfala, že to pochopí. A podľa jeho pevného zovretie to, zdá sa, aj chápal.

Len mimovoľne som si uvedomila, že ma zodvihol zo zeme a niesol kamsi preč. Všimla som si to až vo chvíli, keď sa odtiahol. Pozrela som, kde je. Stál pri dverách a odomykal ich. Potom ma vzal späť do náručia a niesol dole po schodoch. Kam to ideme, chcela som sa spýtať, no on ma predbehol.

„Toto je dom mojej mamy, Esmé. Kúpil jej ho Carlisle, jej manžel – ten muž, čo ťa ošetroval -, spolu s celým ostrovom. A tu vytvoril tajnú miestnosť.“ Zaklipkala som očami do tmy. Videla som len pár nesúvislých tvarov, ktoré sa objavovali v krátkych zábleskoch jasného svetla cez malé okienko.

Edward ma uložil na gauč asi v strede miestnosti a potom zapálil lampu na stolíku. Opäť som sa obzrela po miestnosti. Vyzerala podobne ako obývačka. Pred gaučom ako z orientu bol sklenený stolík a veľká plazmová televízia. Steny tvorili police s knihami, CD-čkami a DVD-čkami. V jednom rohu bol starý gramofón s platňami. A za mnou bol kuchynský pult, z ktorého mi Edward priniesol pohár s vodou. Poďakovala som sa a napila.

„Takže, ty sa bojíš búrok?“ opýtal sa ma a snažil sa skryť pobavenie. Prevrátila som oči v strop a dala mu päsťou po ramene. Zdalo sa mi však, že mňa to bolelo viac, než jeho. Zasmial sa. „Prepáč. Ale nerozumiem tomu.“

Nadvihla som obočie. „Čomu ako nerozumieš?“

Sadol si vedľa mňa a s úsmevom začal: „No, keď som ťa prvýkrát uvidel v tej osuške,“ do líc mi stúpila červeň, „bola si taká zraniteľná ako laň, a potom v tom bare. Ukázala si sa ako poriadna bojovníčka a teraz si mi ukázala svoju slabinu. Nerozumiem tomu. Vôbec neviem odhadnúť tvoje správanie. A to väčšinou v ľuďoch čítam ako v otvorenej knihe.“

Nad jeho úprimnosťou som sa usmiala, no v duchu som premýšľala, prečo vo mne nevie tak čítať. Hádam som iná ako ostatní ľudia? Je vo mne snáď nejaká chyba, ktorá mu bráni lepšie ma odhadnúť? Spoznať?      

„Nad čím premýšľaš?“ chcel vedieť. A ja som mu bez premýšľania odvetila:

„Že mám v sebe asi nejakú chybu. Preto do mňa nevidíš,“ povedala som zamyslene. A aj keď by som možno mala byť tomu celkom aj rada, nebola som.

„Ale nie, chyba nie je v tebe. Si úplne normálna, prisahám. Možno je to osud. Asi som potreboval konečne stretnúť niekoho, kto by bol pre mňa záhadou, aby som sa do neho mohol zamilovať.“

Zaklipkala som očami. „Čože?“ vyhŕklo zo mňa. Chcela som sa uistiť, že som dobre počula. No Edward mi neodpovedal. Vzal mi tvár do dlaní a pobozkal ma. Jeho sladká vôňa mi opäť opantala zmysly a presvedčila ma, že som počula dobre. 

Neviem, ako dlho náš bozk trval, keď náš zrazu vyrušilo klopanie. Edward si čosi zamrmlal popod nos, odtiahol sa odo mňa, vstal a podišiel k dverám. „Bells, niekto sa na teba prišiel pozrieť.“ Otvoril dvere a dnu vletela malá elfka.

Bolo nízka, dokonca nižšia než ja. Krátke vlasy mala strapaté a zlaté oči jej žiarili ešte viac než ústa. Pribehla ku mne a objala ma, akoby sme boli najlepšie kamarátky. „Alice!“ hrozivo zavrčal Edward. Moment... On vrčí? Neznáma elfka sa na to odtiahla a ustúpila odo mňa o krok.

„Bella,“ otočila sa na mňa Edward, „toto je moja sestra Alice. To ona ťa zachránila a-“

Sestra ho nenechala dohovoriť. „Plávala si na hladine, pár míľ od pobrežia. Tak som ťa vzala na loď a zistila som, že našťastie ešte žiješ. Tak som ťa vzala sem, potrebovala si rýchlo pomoc a ostrov bol bližšie než pobrežie,“ vysvetľovala.

„Áno, spomínam si na teba, aj na ten čln,“ priznala som. Bola to však dosť zahmlená spomienka a mňa z nej rozbolela hlava.

„Alice, myslím, že by si už mala ísť,“ presviedčal ju Edward a snažil sa ju vytlačiť späť na schody. Ona sa mu však vyšmykla a ešte raz am pribehla objať.

„Prepáč, Ed, ja som vás naozaj nechcela rušiť, ale, no, veď vieš. Mimochodom, Bella, raz budeme veľmi dobré kamarátky,“ hovorila s istotou. Už som mala na jazyku otázku, keď sa odtiahla a pošepkala mi do ucha: „Pekne voniaš.“ To ma už úplne dorazilo.

„Alice!“ ešte raz skríkol Edward. Jeho hlas znel teraz podobne ako burácanie hromu, ktoré tu však nebolo počuť. Alice po ňom vrhla nepekný pohľad, usmiala sa na mňa a vytratila sa z miestnosti. Edward za ňou starostlivo zavrel dvere a posadil sa späť ku mne.

„Prepáč jej to. Niekedy nevie, kedy dosť. Tak, kde sme to prestali?“ Chytil ma za bradu a chcel znovu pobozkať. A aj, keď sa mi na jazyk hrnulo množstvo otázok, ohľadne jeho sestry, ktorá sa sem dovalila ako víchor, nechala som to tak a oveľa radšej som prijala jeho nežné pery.


« Předchozí díl Následující díl »


Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Rio de Janeiro - 4. kapitola:

 1
4. jjjjjj
16.08.2012 [19:21]

Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

3. nick
10.07.2012 [21:22]

píšeš krásně Emoticon opravdu se to skvěle čte, jen tak dál Emoticon Emoticon

10.07.2012 [20:24]

BellaSwanCullen8krásne Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

1. lelus
10.07.2012 [16:10]

len tak do toho Edo Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!