Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Rio de Janeiro - 3. kapitola

03.07.2012 (16:15) • VictoriaCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 2211×

3. kapitola

Slnko ma hrialo na tvári. Pomrvila som sa na posteli a rozlepila viečka. Bolo mi úplne na nič, bolela ma hlava a brucho sa búrilo. Len nejasne som si spomínala na včerajšiu noc. Jasne som si pamätala len Edwarda, jeho bozk a rozlúčku. Vzdychla som si pri tej spomienke a prevalila sa na druhú stranu. Tam sedel na stolička Jake a popíjal kávu. Tmavohnedé oči mu blčali, aj keď som nevedela prečo.

„Ahoj, láska,“ skúsila som ho pozdraviť a usmiať sa. Neodpovedal okamžite. Zodvihol sa a nadvihol deku. Už som pochopila.

Na sebe som mala stále svoje šaty. V noci som bola taká unavená, že som sa nedokázala prezliecť do pyžama, nieto ešte ísť sa osprchovať a zmyť si z tváre make-up. Jake mal tak dokonalý výhľad na môj nočný vzhľad, aj keď spaním trochu poškodený. A keďže som sa celkom aj snažila vyzerať sexy, ani som sa nečudovala jeho hnevu.

„Kde si v noci bola?“ opýtal sa potichu. Trochu ma striaslo, no potom som si pripomenula, že ani on nie je žiadne neviniatko. Vstala som. Trochu sa mi zakrútila hlava, no snažila som sa zostať na nohách. Udržať aspoň tú trochu hrdosti.

„A ty? Povedala som nebuď dlho. Jake, vrátil si sa pred polnocou.“ Myklo ním. Akoby som vedela niečo, čo by najradšej utajil. Rozhodla som sa vyslať ďalší úder. „Videla som vás dole v bare. Ness sa správala veľmi dôverne na to, že sa poznáte iba pár hodín a máš navyše priateľku.“ Opäť to myknutie. Trochu ma zabolelo srdce. Pretože bolo jasné, že to chcel zatajiť.

Schytil ma za ruku – nevadilo mu, že pri tom pohybe vylial trochu kávy na koberec. „Ty si nás sledovala? Nedôveruješ mi snáď?“ Otázka dôvery, aké obohraté. Ale aj on udrel správne. Mala som pokrútiť hlavou, na zápornú odpoveď a pridať niečo také: „veď ani nemám prečo, včera si mi to predviedol.“ Lenže ja som urobila presný opak. Jacoba som milovala a kvôli jednej chybe som sa nemienila vzdať tohto vzťahu. Pretože predstavoval istotu, bezpečie, stereotyp.

„Nesledovala. Nakoniec som si to rozmyslela a chcela som ísť za vami, lenže keď som videla Nessie, ako ťa bozkáva, radšej som išla k baru.“ Nie, neklamala som mu, len som mu nepovedala celú pravdu. A to predsa nie je klamstvo, presviedčala som sa v duchu. Jake si ma premeral od hlavy po päty, akoby hľadal stopy klamstva, no nakoniec ma objal. Vďačne som prijala jeho náruč. Vydýchla som si. Znamenalo to totiž, že moje tajomstvo bolo pochované.

„Chcel by som ťa pozvať na skorý obed von. Prijímaš? Na uzmierenie.“ Pozrela som na hodiny. Naozaj sa čas pomaly blížil k poludniu. Nemohla som uveriť, že som spala tak veľa. Na Jakeov návrh som pristúpila a išla sa umyť.

Zamkla som dvere na kúpeľni a pozrela do zrkadla. Predstavovala som si strapaté vlasy a možno kruhy pod očami, ale bolo to oveľa horšie. Oči som mala zaliate krvou a podfarbené fialovým odtieňom ako pri monokli. Z tváre sa mi vytratila aj tá trocha farby a moja pokožka bola už úplne priesvitná. Navyše som mala po lícach všade špirálu a rozmazanú ceruzku od plaču. Zanadávala som a pustila sa do práce, aby som o hodinu už mohla ísť s Jacobom na obed.

A presne tak sa aj stalo. O pol dvanástej sme vychádzali z bytu. Na tvári sa mi rozhostil ešte väčší úsmev, keď som ráno nestretla Nessie. V jej izbe bola tma, tak som typovala, že ešte vyspáva. Ako dobre...

„Zlatko, zabudol som si peniaze. Počkáš ma pri výťahu?“ Jake si to už mieril späť do izby a ja som súhlasila. Pomaly som cupitala k výťahu a stačila gombík. Bola som trochu nesvoja. Zrak mi stále padal na biele dvere naboku. Jedna moja časť chcela, aby sa otvorili a v nich sa objavil on. A keď sa konečne otvorili, srdce mi išlo vybuchnúť od napätia. Nevyšiel však Edward, lež upratovačka. Stará žena so šatkou okolo hlavy, pred sebou tlačila vozík s upratovacími potrebami. Blížila sa ku mne, zjavne na tejto chodbe skončila. A nedalo mi sa jej neopýtať:

„Prepáčte, ten pán v tej izbe, je ešte tam?“ hovorila som pomaly a zdôrazňovala som každú slabiku. Neuvedomujúc si, že ani to mi nepomôže.

„Por favor? Quer reclamar?“ Vyvalila som oči. Jasné, portugalčina, klepla som sa po hlave, aká som hlúpa. Tá sa totiž dosť výrazne líšila od angličtiny. Celá červená som sa usmiala na ženu a pokývala rukou. No ona mi nedala pokoj. Zjavne sa chcela dohovoriť.

„Vy sťažovať?“ opýtala sa nakoniec. Keď som pochopila, zasmiala som sa a rázne pokrútila hlavou.

„Nie. Ja len či ten pán tam,“ ukázala som na dvere, „je ešte doma.“ Upratovačka skákala pohľadom na mňa a späť na dvere. Potom sa aj ona zasmiala a odvetila:

„Não. On preč. Ir... Bývať inde. Izba voľné.“ Zaklipkala som očami. Zabolelo ma v hrudníku. Takže to myslel doslova, že je nebezpečný a musí odísť. A to všetko kvôli mne. 

Oprela som sa o chladnú stenu a zalapala to dychu. „Asi som mu naozaj vadila, inak by neodišiel,“ zašepkala som. Do očí sa mi nahrnuli slzy a zdalo sa mi, že celý svet je proti mne. Najskôr sexy spolubývajúca, potom Jake a teraz ešte aj on.

„Miláčik, si v pohode?“ už sa ku mne hnal Jake. Opakom ruky som si rýchlo zotrela slzy.

„Ale áno. Asi mi niečo spadlo do oka,“ smrkla som. Vzal ma okolo pásu a nastúpili sme do výťahu. Snažila som sa tváriť úplne normálne, no nemohla som sa donútiť k úsmevu. Vystúpili sme a Jake ešte išiel niečo vybaviť na recepciu. Ostala som sama stáť uprostred hlavnej haly. Ľudia okolo mňa behali sem a tam, a ja som sa iba obzerala.

Hotel bol naozaj luxusne zariadený. A ani som sa nemusela čudovať. Predsa táto miestnosť bola prvé, čo prichádzajúci hosť uvidí. Podľa tejto miestnosti si ľudia spravia svoj prvý názor na tento hotel. Najviac ma však upútalo akvárium úplne pri stene. Podišla som trochu bližšie a prezrela si ho.

Bolo veľké, mohlo mať asi päťsto litrov, zospodu boli kamienky, boli tam rastliny a rôzne konáre. Voda bola čistá, priezračná. No plávala tu len jediná rybička. Malá ako minca, ale krásna ako západ slnka. Hýrila červenými, fialovými a čiernymi farbami. Nikdy som nič také krásne nevidela. Rybka zabrala chvostom a prišla si ma obzrieť bližšie. Asi som sa naozaj musela zblázniť, pretože jej oči sa mi zdali akési smutné. Veľmi dobre som vedela, ako sa cíti. Bola vo veľkom akváriu, mala všetko čo by si obyčajná rybka mohla priať, no jej to nestačilo. Chýbalo jej to hlavné – spoločník. Priateľ, s ktorým by sa mohla naháňať, partner, ktorý by ju miloval. Cítila som presne to isté.

Ale nie, pokrútila som rázne hlavou. To je presa hlúposť. Nie som ako tá rybička. Mám priateľov, aj milujúceho snúbenca. A aj keď cítim, že mi niečo chýba, je to len hlúpy výplod môjho srdca.

Prikývla som a vrátila sa späť k Jakeovi. Ten sa ešte stále bavil s recepčným, ktorý si čosi zapisoval do knihy. Keď som k ním však prišla, obaja stíchli. Bolo mi to ale jedno. Nechcela som si ešte viac pokaziť pekný deň.

Po pár minútach ma môj snúbenec konečne vzal za ruku a vošli sme do ulice rozhorúčeného Ria. Páčil sa mi ten život tu. Ľudia boli už v plnom prúde. Len o ulicu ďalej, od nášho hotela, už staršie tety predávali čerstvé ovocie a zeleninu. Núkali nám oblečenie, knihy, CD-čká... Na svoje nástroje tu hrali pouličný umelci, niektorí spievali a pár ich sprejovalo obrazy. Jake mi kúpil náramok s malým, dreveným vlkom a zapol mi ho so slovami: „Teraz už patríš mne.“ Zasmiala som sa, aj keď mi to vôbec neprišlo vtipné. Nemala som rada, keď si ma takto privlastňoval a on to dobre vedel, ale ako som sa už zmienila, nechcela som si tento deň ešte viac pokaziť  a neriešila som to.

Prešli sme asi tri dlhé, niekoľkokilometrové ulice a mňa pomaly začínalo bolieť celé telo. Vďaka aspirínu bolesť hlavy po opici ustala, no bolo tu vážne nebezpečenstvo, že ešte chvíľu a začnem si podkopávať vlastné nohy. A tak som Jakeovi musela pripomenúť, že ma pozval na obed a nie na celodennú túru.

„Prepáč, láska. Ale uvidíš, že tá prechádza stála za to. O tej reštaurácií mi hovoril kolega z práce, ktorý tu bol so svojou manželkou na dovolenke.“ Pobozkal ma na pery, no nič viac mi neprezradil. A ťahal ma ďalej po nekonečnej ulici.

Áno, mal pravdu. Po hodinovej ceste, keď mi skoro odpadli nohy, som s Jakeom musela súhlasiť. Toto stálo za to.

Predo mnou sa rozprestieral dokonalý svet. Skutočný raj. Ligotavá pláž s belasým morom a ostrovy v pozadí len dotvárali tú nádhernú scenériu. Zalapala som po dychu. „Och, Jake. Je to nádherné.“ Objala som ho. Ešte chvíľu sme ostali stáť na okraji civilizácie a potom sme zišli dole. Bolo tu veľa reštaurácií, no my sme kráčali k jednej.

Mala otvorenú jedáleň a pohodlné červené kreslá. Nebolo tu veľa ľudí a pri pohľade na tie ceny som sa ani nečudovala. Trochu som Jakea upozornila, že taký drahý obed mať naozaj nemusíme, no on ma bozkom zastavil. Usadil ma do kresla v rohu miestnosti, kde bolo súkromie, ale aj dokonalý výhľad. On si sadol oproti.

„Keď už tu sedíme, nechceš si sadnúť vedľa mňa, aby si mal pekný výhľad na pláž?“ navrhla som mu.

Pokrútil hlavou. „Ja mám dokonalý výhľad.“ Zasmiala som sa. Aj keď som sa trochu natočila, aby som skontrolovala, že naozaj sme mysleli na to isté a nevyzerám ako idiot. Aj Ness som predsa podcenila.

Prišla k nám mladá čašníčka s táckou s dvomi veľkými porciami ovocia a šľahačky. „To je na účet podniku.“ Predložila pred nás poháre, keď sme si objednali. Prekvapene som pozrela na Jakea.

„Kolega maj pravdu,“ odvetil na nezodpovedanú otázku a mrkol na mňa. Pozorne som si prezrela obsah pohára. Boli tam nakrájané jahody, kivi, papája a niečo ako grapefruit. Na tom všetkom bola ešte šľahačka, postrúhaná čokoláda, ale aj pár veľkých kúskov. V tom boli ešte zapichnuté čokoládové trubičky.

Táto ovocná bomba bola neskutočná. V tom okamihu som bola neuveriteľne šťastná, že moja alergia z detstva na papáju prešla a ja som si ten pohár mohla slastne vychutnať. Keď som vylízala lyžičku, prišlo hlavné jedlo – tuniak so šalátom na brazílsky spôsob.

„Nedáš si ešte niečo?“ so smiechom sa ma opýtal Jake, keď som vyškrabala aj z tohto taniera všetky zvyšky a pohodlne sa rozvalila na gauči. Kukala som na neho a potom na svoje bruško. Pekne narástlo, nespomínala som si, že by mi tak presvitalo cez krátke, biele šaty.

„Nie som si istá, ale zdá sa, že mám dosť,“ skonštatovala som. Jake sa schuti zasmial a konečne si sadol ku mne. Objal ma okolo ramien a pozrel na obzor. „Škoda, že tu nežijeme. Na toto by som si vedela zvyknúť.“  Dal mi za pravdu a ešte viac ma objal.

Ďalšou výhodou tejto reštaurácie bolo, že aj po zaplatení nás nechali sedieť v kreslách a pozerať von. Strávili sme tam asi tri hodiny a Jake si kúsok aj pospal. No mne to nevadilo. Stačilo mi sledovať výhľad a cítila som sa pokojne. Nič ma netrápilo. Bola som skoro šťastná.  

Po chvíli som odsunula Jakea a vybrala sa na záchody. Keď som vykonala potrebu a neposlušné vlasy zastrčila späť do vrkoča, vrátila som sa k Jakeovi. Spokojne spal a mňa napadala bláznivá myšlienka. Stiahla som k sebe čašníčku, ktorá nás obsluhovala a povedala jej, nech mi na priateľa dajú pozor, že sa za okamih vrátim. Tá s úsmevom súhlasila.

Vytratila som sa z reštaurácie a kráčala k moru. Na jazyku som zacítila už z niekoľkých metrov soľ. Vyzula som si topánky a ponorila nohy do vody. Bola príjemne chladná, čo v tejto horúčave dobre padlo. Podobne, ako ovocný pohár. Obzrela som sa do reštaurácie, no na tú diaľku som svojho priateľa nevidela. Predpokladala som však, že ďalej spí a moju neprítomnosť si ani nevšimne. Veď som ani nemienila byť od neho dlho preč. Prešla som sa popri mori, obchádzajúc pár diek s ľuďmi, a vyhýbajúc sa špliechajúcim deťom, som sa dostala až k veľkej skale. Popri nej viedol len malý pás piesku, strácajúci sa v kamennom oblúku a znovu objavujúci na druhej, slnečnej strane. Obzrela som sa. Už som bola dosť ďaleko od Jakea, reštaurácia sa mihala v diaľke len ako slabá bodka. Niečo mi hovorilo, aby som sa vrátila, no zvedavosť mi nedala. A keď už som prišla až sem...

Prešuchla som sa popri skale a nohy si opäť namočila do vody. Popritom som odplašila pár rybičiek, ale nakoniec som sa dostala pod kamenný oblúk. Dosť naivne som dúfala, že to bude jednoduchá cesta. Predo mnou sa však objavili klzké kamene. Zalievalo ich iba pár centimetrov vody a niektoré boli také čierne, až by som povedala, že sú to brány do pekla. Nadýchla som sa a znovu obzrela. Teraz som to predsa nemohla vzdať. A možno by ma sem Jake ani nevzal – príliš by sa bál o moju bezpečnosť. Niekedy mu unikalo, že už nie som to malé dievčatko zo strednej, ktoré spoznal. Za posledné dva roky som dospela viac, než si myslel.

Opäť som nasala vzduch a spravila krok dopredu. Bosá noha sa trochu pošmykla na kameni, ale nakoniec našla to správne miesto. Išla som krôčik po krôčiku, pomaly ako slimák. Nechýbalo mi veľa k čistému piesku a veľkou pomocou mi bola aj kamenná stena, pozdĺž ktorej som kráčala.

„Au,“ sykla som. Z dlane na ruke sa mi začal valiť prúd krvi. Asi som sa porezala na ostrom výbežku, ale teraz som s tým nemohla nič urobiť. Pridržala som si ruku k telu, ale tak, aby som si nezakrvácala šaty a urobila skok dopredu. Už to bol naozaj nie viac než meter, no príliš neskoro som si uvedomila, že to nebol práve najlepší nápad. Noha sa mi pošmykla a ja som sa nestihla zachytiť skalnej steny. Čľupla som na zadok do vody a hlavu si narazila do ostrých skál. Čosi mi tam puklo a vo vode sa behom sekundy objavila karmínová krv. Preľaknuto som sa pokúšala zodvihnúť, ale márne. Slabé ruky nedokázali zodvihnúť moje telo a pred očami sa mi zahmlievalo. Zrazu som si všimla, že ani tá voda nie je taká plytká, ako som si pôvodne myslela. No s tým som už nemohla nič robiť. Zanadávala som si do husí a stratila vedomie.

Autor: VictoriaCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Rio de Janeiro - 3. kapitola: