Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Rio de Janeiro - 5. kapitola

17.07.2012 (15:30) • VictoriaCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 2065×

5. kapitola

Ráno ma prebudilo plesnutie dverí. Celá dolámaná som sa pomrvila na gauči a unavene si pretrela oči. Pozrela som dookola, ale Edwarda som nikde nevidela. Vstala som a zívla. Odšuchtala som sa k schodom a ocitla sa na chodbe.

„Edward?“ zvolala som do domu a hlas sa mi lámal. Prešla som na verandu, no okrem rozpúšťajúcich sa mrakov, odhaľujúcich jasné nebo, tam nebol žiadny pohyb. Keď odrazu čosi buchlo v kuchyni. Po chrbte mi prešiel mráz. Okamžite som vytriezvela zo spánku. Pomaly a nečujne ako myška som sa vrátila do obývačky a nazrela cez pootvorené dvere do kuchyne. Nič som však nevidela. Postavila som sa pred dvere a položila na ne ruku. Lenže skôr, ako som ich stihla otvoriť, otvoril ich ktosi z druhej strany.

V tej chvíli sa všetko zbehlo ako v spomalenom filme. Predo mnou sa objavilo obrovské telo a tvár zeleného Frankensteina. Vykríkla som od ľaku. Neznáma príšera nadvihla ruky a chcela niečo povedať. Z jej úst však vyšlo len mrmlanie. To ma ešte viac vydesilo. Prešuchla som sa popod jeho ruky a schytila prvú vec, ktorá mi bola po ruke. Hodila som do neho vázu s kvetinami, on sa však len uhol. Opäť sa snažil niečo povedať, ale bola som taká vydesená, že som nedokázala zastaviť svoj krik. Vzala som panvicu a tresla ho do hlavy. Ale namiesto polomŕtvoly však jeho tvár zanechala na panvici odtlačok. Skríkla som a pustila ju na zem. Ruky sa mi triasli, ledva som si ich dokázala pritlačiť k vlastným očiam, aby som nevidela jeho tvár. Pripadala som si ako blondínka z nízkorozpočtového hororu. Keď sa ma tá potvora dotkla, cítila som, ako sa mi kamenejú ruky a moje vzlyky preťal ďalší výkrik.

„Dočerta, upokoj sa!“ ozval sa hromový hlas a ja som zamrzla na mieste. Prestala som sa triasť a ukončila tie divné zvuky vychádzajúce z mojich úst. Ale bála som sa otvoriť oči. Tváre sa mi odrazu dotkli chladné ruky a odtiahli tie moje. Predo mnou už nebol Frankenstein, ale normálny chalan.

Tvár mal veľkú ako svoje telo. Zlaté oči mu svietili na bledej pokožke a čierne vlasy mu dodávali hrozivý výraz. Ten však zjemňoval široký úsmev, ktorý sa k nemu naozaj hodil. Aj keď odhaľoval dva rady belasých zubov.

„Prepáč, nechcel som ťa vyľakať. Volám sa Emmett, ale ten úder si si mohla naozaj odpustiť," zasmial sa a pošúchal si čelo. Pozrela som na panvicu, ktorá skončila na zemi, a ohúrene pozrela na Emmetta. Na moju nevyslovenú otázku okamžite odpovedal.

„Asi je to šmejd od Číňanov,“ kopol do panvice a tá odletela na druhý koniec kuchyne. „A ty si kto?“ opýtal sa ma a odpútal tak moju pozornosť od toho kúsku zničeného kovu.

„Isabella Swanová, ale stačí Bella,“ usmiala som sa a podala mu ruku. Bol to skôr inštinkt alebo, lepšie povedané, dobrá výchova.

„Aha, takže to ty si to dievča, o ktorom môj brat stále básni. Som rád, že ťa konečne spoznávam,“ uklonil sa a ako v starom filme mi vtisol na ruku letmý bozk. Začervenala som sa. „A kdeže je?“ chcel vedieť. Ja som však len pokrčila plecami a pozrela na jeho masku na zemi.

„Na čo ti vlastne bola tá maska?“

„Och, toto? Bol som na karnevale v Riu. Aj keď, aj ty vyzeráš, akoby si išla priamo odtiaľ,“ zaškeril sa a ešte viac mi postrapatil vlasy. Mal pravdu, musela som vyzerať hrozne. 

„Tak ja radšej pôjdem. Skôr, než ma niekto uvidí,“ usmiala som sa a nesmelo si to namierila späť do obývačky. Za sebou som ešte počula, ako Emmett vykríkol:

„Teplo sa obleč a potom príď von. Hráme baseball, bude sranda.“

No tak to určite bude, pomyslela som si a vošla do izby. Nebola som práve nadaná na športy. Vlastne som mala problém prejsť aj z jeden strany cesty na druhú, aby som nezakopla o vlastné nohy. Bola som proste magnet na pády a problémy. A mala som trochu pochybnosti o tom, ako dopadne tento baseball.

Na Emmettov príraz som si obliekla to najteplejšie, čo som našla v Edwardovej izbe – starý sveter a jeansy, ktoré na mne viseli ako na bábke. Vlasy som si stiahla do uzla na temene hlavy a tvár si opláchla studenou vodou. Keď som vyšla z kúpeľne, vonku už pršalo. Prekvapene som vyšla pred dom. Chcela som vedieť, ako chcú hrať baseball v daždi. Ale ako som si všimla, darilo sa im to.

Edward, jeho rodičia a ďalší traja neznámi už stáli na svojich miestach v pásikavých dresoch a Edward rozohrával. Prekvapene ma nadhodilo, keď sa pálka dotkla loptičky a ozval sa hrom. Ale nie. Až potom som si uvedomila, že to nemohol byť hrom. Obloha bola jasná ako v slnečný deň a široko-ďaleko nebol ani obláčik. Bol to ten odpal. To pálka narážajúca na malú loptičku vydala tak ohlušujúci zvuk. Pozrela som opäť na Edwarda, ale ten sa mi strácal pred očami a vytváral len šmuhu. Nemohla som uveriť, aký je rýchly. Otvorila som ústa a kráčala k nim. Keď po mne ktosi skočil.

Skotúľala som sa k zemi a skončila na tvrdom tele Emmetta. Ten sa neudržal od smiechu. „Prepáč, myslel som, že si loptička.“

„Emmett!“ skríkol Edward a behom stotiny sekundy bol pri mne. Vzal ma za ruku a zodvihol na nohy. „Dočerta, Emmett! Si normálny? Čo ak by si ju rozpučil?“ hneval sa a z úst mu vychádzalo jedno vrčanie za druhým. Pozrel na mňa a nadvihol mi bradu.

„Si v poriadku?“ pýtal sa ma vážnym hlasom, ale ja som nedokázala zadržať úsmev. Chudák Emmett.

„Ale áno, nebuď na neho taký zlý. Nič sa mi nestalo.“

„Tak vidíš, braček.“ Emm vstal a tresol svojho brata do ramena takou silou, až to zadunelo. Myslela som, že Edward odletí k zemi, on to však ustál a vrhol na menovaného zlostný pohľad. „Ale no, nebuď taký tvrdý. Svojej priateľke by si sa mohol prestať páčiť a potom... Vlastne, Bella, vieš, kde ma potom nájdeš. A môžeme pokračovať v tom z kuchyne,“ mrkol na mňa a ja som opäť ostala červená ako čili paprička. Potom sa vytratil a nechal ma, nech to Edwardovi vysvetlím sama.

„Edward, nie je to úplne tak, ako to vyzerá,“ začala som nervózne. Nadvihol obočie pri slovách „nie je to úplne tak“. Nesmelo som sa usmiala a nervózne prešliapla na mieste.

„Teda, ja... Keď som vstala, išla som sa pozrieť kde si. Lenže v kuchyni niečo buchlo, tak som sa tam išla pozrieť. A bol tam Emmett v maske Frankensteina. Vydesil ma, a tak som ho udrela panvicou po hlave, lenže on neomdlel a na panvici zostal odtlačok jeho tváre,“ vysvetlila som na jeden dych. Keď to Edward konečne pochopil, fľochol na svojho brata nepríjemný pohľad. Opäť sa ozvalo to tresnutie a mňa zase nadhodilo. Bolo načase, aby mi Edward vysvetlil pár drobností.

Ja viem, že je to pomerne krátka kapitola, ale naozaj som zo seba viac nedostala. 

Ostáva mi len dúfať, že sa vám môj Frankenstein a panvica od Číňanov páčili a nepohrdnete ďalšou kapitolou. 

Autor: VictoriaCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Rio de Janeiro - 5. kapitola: