Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Puto duše 2. kapitola

29.03.2010 (10:00) • BlackStar • FanFiction na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 2839×

2. kapitola

Nikto :

Dievča sa spamätávalo pomaly, ale už niečo tušilo. Vedela, že to má uložené v mysli, ale nie a nie si spomenúť. Jej podvedomie bolo ako keby uzamknuté a kľúč bol Boh vie kde.

Chlapec sa jej snažil vo všetkom pomôcť. Pripravil jej jedlo, pitie, no dievča nič nechcelo. Chlapec začal niečo tušiť, keď nemohla už ani zaspať. Hneď mu v mysli naskákali obrázky upírov. Okamžite potriasol hlavou, aby ich vyhnal z mysli. Ona nemôže byť upír! Kričal sám na seba. No, keď sa bližšie prizrel, zistil, že upír naozaj nemôže byť. Pretože ho hneď zajali jej krásne, hlboké čokoládové oči. Upíry majú červené, a keď tak zlaté oči. Ako tí od vedľa.

A ani jej vôňa mu nepripadala tak strašne nasládla, že by ho až pálila v krku. Bola príjemne sladká ako rozkvitnutá lúka najrozmanitejších kvetov. A tiež jej rysy neboli také ostro rezané, ako to býva u upírov. Jej krása bola prirodzená.

Bola krásna, ale dezorientovaná a on naozaj netušil, ako sa k nej má správať. Na otázky mu neodpovedala a stále sa pozerala do prázdna.

Ubehlo pár dní a dievčaťu začalo v hrdle nepríjemne škriabať.

Isabella :

Chlapec, ako som zistila z jeho rozprávania, sa volá Jackob(Jake). Stále na mňa hovoril, no ja som ho nevnímala. Stále som bola zabratá do seba a nevnímala nič. Okolie, Jackoba, no proste nič. Až na menšie škriabanie v krku. Ako keby som bola prechladnutá. Počkať ako viem takéto veci? Veď som nebola človek, to viem naisto. Keď tak rozmýšľam, tak keď som sedela na zemi bola mi zima, a teraz mi je už teplejšie. Mám potrebu dýchať a mrkať. To všetko ide tak automaticky, že si to ani moc neuvedomujem.

OK. Takže by som mala byť človek, podľa mojich vedomostí.

Tak keď som teda ten človek, aspoň myslím, tak by som tu zo seba asi nemala robiť blázna. A je rozhodnuté.

Pomaly som otáčala hlavu na Jackoba, sediaceho na druhej strane izby. Bola som opatrná, nevedela som čo od neho očakávať. Pozrela som sa mu do očí a videla tam more otáznikov. Pousmiala som sa. Aspoň myslím, že to bol úsmev.  Tiež som tam zbadala priateľstvo, nehu, ale aj obozretnosť.

On vlastne pozoroval mňa rovnako, ako ja jeho. Milo som sa usmiala a on mi úsmev opätoval. Jemu sa hneď rozžiarili tie jeho hnedé guľôčky.

Tak dobre teraz sa pokúsiš normálne rozprávať, hovorila som si v duchu, aby som sa aj trocha upokojila.

„Ahoj,“ povedala som chrapľavým hlasom. Hneď na to som sa pokúšala si odkašľať. No trocha mi to šlo, ale nie moc. Keď som sa pozrela na Jackoba zarazila som sa. Pozeral na mňa s vypúlenými očami a ústami dokorán. Ja som sa však snažila stále usmievať. Aj keď to nebolo nasilu. Pri ňom som mala zvláštny pocit. Radšej som to neriešila a sústredila sa na sochu vedľa mňa. Stále som čakala či niečo nepovie, alebo sa aspoň nepohne. Ale žiadna odozva sa nekonala. Začínala som sa báť, či som mu niečo nespravila, ale hneď som to zavrhla keďže som si uvedomila, že som povedala iba ahoj. To mu naozaj nemohlo ublížiť.

Rozhodla som sa teda, že niečo skúsim. Začala som do neho jemne štuchať prstom. Nič. Naozaj to s ním nič nespravilo, a tak som mu začala mávať rukou pred tvárou. Začínalo ma to baviť, keď náhle prudko a strašne nahlas vydýchol. Strašne som sa ľakla a uskočila na druhý koniec izby.

Zostala som prekvapená akou rýchlosťou som sa sem dostala a pritom som všetko videla do najmenších detailov. Až teraz mi to došlo. Tá nechuť k jedlu, pitiu a to, že nemôžem spať. Táto rýchlosť to všetko, veď ja som upír! Ani neviem ako sa mi to v hlave vybavilo, ale určite som vedela, že som upír. Aspoň z časti.

Z môjho uvažovania ma prerušil hlas Jackoba.

„Ehm... Ahoj, prepáč, ale ostal som trocha zaskočený,“ ospravedlňoval sa a pritom vstal a prešiel ku mne. Ja som sa troch viac natisla k stene a keď to zbadal hneď zastavil.

„Prepáč, ja...“ ani som nevedela čo povedať. Bojím sa ho? To určite nie. Tak prečo som to spravila? Ani sama neviem,“ ja som Isabella,“ robila som, akože sa nič nestalo. Ako sa hovorí zapieraj, zapieraj, zapieraj. Rýchlo som mu nastavila ruku. On ju s radosťou prijal.

„ Ahoj, ja som Jake,“ predstavil sa tiež. Aj keď jeho meno som už poznala.

„Prepáč ja nechcem vyzvedať, alebo  niečo také, ale našiel som ťa ležať v lese a dva týždne si bola mimo. Nemala si nič pri sebe a tak ani neviem odkiaľ si. Chcel som niekomu zavolať, kto ťa pozná, ale nič,“ ukončil to a spýtavo na mňa hľadel. Ja som si až teraz uvedomila, že ja vlastne nemám nič. Nemám kde bývať, no proste a jednoducho som úplne švorc.

„Ehm... ja, no...“ teraz som sa zadrhávala ja,“ no ja vlastne nemám ani kde bývať, proste ani neviem kde som. A ani kto alebo čo som,“ povedala som na objasnenie. Jemu sa na čele vytvorila malá vráska, z toho, ako uvažoval nad tým, čo som mu povedala.

„No, tak keď nemáš kde byť môžeš zostať ešte tu, ak ti to nebude vadiť,“ povedala a ja som bola rada, že aspoň budem mať dočasne kde byť. No, ja som potrebovala odpoveď ešte na jednu otázku, ktorú som mu nemohla položiť...

****

Ubehli iba dva dni a ja si pripadám, ako keby som Jake poznala už dlhé roky. Je s ním zábava, dobre sa s ním rozpráva. No proste je mi ako brat a myslím, že on cíti to isté.

Síce som stále neprišla na to čo v skutočnosti som, nejako mi to nevadilo. Teda až na to škriabanie v krku. Nič nechcem jesť, pretože mi to nechutí, ale čo potom mám jesť? Na teraz som to nechala tak a keď to bude k nevydržaniu poviem to Jakovi.

Bol večer aj ja som sa chystala, že si znova budem čítať, keď bude Jake spať. No tento raz som započula dupot tláp, vzďaľujúcich sa od domu. Rýchlo som nazrela von oknom, no už som iba videla, ako sa chvost stratil v tieňoch lesa. Bola som strašne zvedavá, čo to je, a tak som tam ostala stáť. Asi nad ránom som započula znova ten dupot obrovských tláp, ako sa približujú smerom k domu.

Nebála som sa, niečo mi hovorilo, že to nie je nebezpečenstvo. Zrazu sa zastavili a ja som počula trhavý zvuk a potom sa Jake vynoril z lesa. Ostala som zarazene pozerať, či sa mi to iba nezdá. No, keď som sa po tretíkrát  uštipla, tak som bola presvedčená, že nie. Tak som sa rozhodla, že zistím čo za tým stojí. A prídem na to hneď ráno....

****

Bolo ráno, alebo popoludnie, keď sa Jake zobudil a ja som pripravená rozrazila dvere do jeho izby. Zostal prekvapene pozerať. Nikdy som totiž nechodila po dome, nato ešte ísť k nemu do izby. No on sa iba usmial a znova sa zvalil do postele. Ukázal rukou nech si prisadnem. Tak som si tiež sadla a spustila...

„Jake, ja som ťa včera, teda dnes nadránom videla ako sa vraciaš z lesa a pred tým som počula našľapovať tlapy a potom si z lesa vyšiel ty,“ dopovedala som rýchlo a pozrela sa mu do očí. Mal ich vytreštené snáď tak, že by mu aj vypadli. No rýchlo sa spamätal a nasadil normálny výraz, ale jeho tvár bola veľmi nešťastná. Takto som ho nechcela vidieť, takto nebol ten môj Jake, ktorého mám rada.

„Jake, ak nechceš nemusíš mi to hovoriť, ale vieš, že ani ja nie som normálny človek,“ hneď som to zahovárala, ale na jeho tvári sa objavilo odhodlanie a hneď vystrelil na nohy. Pozerala som sa na neho nechápavo, no keď mi naznačil nech idem s ním, poslúchla som. Nič nehovoril iba išiel ďalej do lesa a na nejakom voľnom priestranstve zastavil. Stále som to nechápala, až keď odo mňa odstúpil som pochopila. Chcel mi ukázať čím je.

Zbehlo sa to strašne rýchlo, v jednej sekunde tam bol Jake a v druhej obrovský červeno-hnedý vlk obrovských rozmerov. Trocha som sa zľakla toho čo sa stalo, ale kupodivu vlka som sa nebála. Mal krásne hnedé oči. Také aké má aj Jake. Veď to je Jake! Musela som sa pousmiať. Pristúpila som k nemu, že ho pohladkám. Neviem, ale mala som strašné nutkanie sa ho dotknúť. On hneď odskočil. Ja som sa zarazila, ale hneď som sa spamätala.

„Jake, mne nevadí to čo si. Ja som rada, že si mi to vôbec povedal, alebo teda ukázal. Ja sa ťa nebojím,“ snažila som sa hovoriť chlácholivým hlasom. Myslím, že sa mi to podarilo, lebo zaliezol do krovia a znova som počula také trhavé zvuky ako dnes ráno. O chvíľku po tom som ho už videla ako vychádza spoza kríkov a na tvári šťastný úsmev.

„Som rád, že sa ma nebojíš. No, len keď to zistí Sam, tak ma asi zabije,“ hovoril, ale nebolo počuť, že by sa nejako bál toho, čo sa stane.

„Počkaj ono je vás viacej?“ spýtala som sa vydesene. Nečakala som, že sa budem teraz báť, ale predstava, že ich je tu viacej mi trocha naháňala strach.

„Prepáč, iba malý skrat,“ upokojovala som jeho, ale aj seba.

Už to viac neriešil, objal ma okolo pliec a my sme vyšli smerom, ktorý som vôbec nepoznala, ale niečo mi hovorilo, že je to smer k ďalším obrovským vlkom. No, už ma nepopadla ta hystéria. A dúfam, že to tak aj ostane.

Po ceste mi Jake hovoril o všetkých členoch svorky. Alebo, ako on hovoril o svojich bratoch.

Bolo zaujímavé počuť, čo všetko sa stalo. Ale niečo ma zaujalo viac ako ostatné.

„Jake, prečo si im o mne nepovedal?“ spýtala som sa ho počas chôdze. Ostal na chvíľu ticho no, hneď potom prehovoril.

„Nepovedal som im o tebe, pretože..."

Páčilo? Nepáčilo? Aj tak dúfam, že necháte koment!!!

BlackStar ♥ BellaCullenSwan

1. kapitola Φ 3. kapitola

Autor: BlackStar (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Puto duše 2. kapitola: