Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Ochranca upíra - 8. Kapitola

15.12.2009 (22:00) • Elanor • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 2141×

Moja dnešná poobedňajšia hodina odpadla. Vyšiel som von na vzduch a všimol si Bellu. Stála chrbtom ku mne a pozerala sa do neďalekého lesa. Išiel som k nej, no nie úplne blízko. Zastal som asi päť metrov od nej a sledoval jej nehybnú siluetu. Zdalo sa mi, že o mojej prítomnosti vie. Štrk pod mojimi nohami hlasno šušťal. Zaiste ma počula.

Bola skutočne drobná a štíhla. Mala dlhé hnedé vlasy, ktoré nosila občas mierne zvlnené. Všimol som máva jemne zvýraznené oči, čo ju na pohľad robí staršou. V prvý deň, keď som došiel – aspoň sa mi zdá – namaľovaná nebola. Myslel som si, že je o ročník či dva mladšia.

Ale nebola, bola len strašne plachá, akoby jej niekto ublížil. Možno len nemá rada ľudí, ja skutočne neviem, čo sa deje. Svojou krásou by mohla mať každého chlapca na škole. Ale ona sa s nikým nerozpráva, len so svojimi súrodencami.

Zrazu sa otočila a uprela na mňa svoje zvedavé zlaté oči.

„Na čo myslíš?“ spýtala sa zo skutočným záujmom.

Celkom som sa hanbil priznať, že od prvého dňa som neni schopný myslieť na nikoho iného, len na ňu. Klonil som hlavu a po chvíli som sa rozhodol, že jej to poviem.

„Nehýb sa,“ zahľadel som sa jej do očí a išiel som k nej. Keď som bol bližšie, spomalil som. Po chvíli začala cúvať, bála sa. Ešte viac sa však vydesila, keď sa sebou zacítila strom a nemala kam ujsť. Ruky som si oprel o strom a tým jej zabránil v úniku. Nechcel som však, aby sa bála, tak som sa telo snažil mať čo najďalej od nej.

„Bojíš sa?“ spýtal som sa, čo bolo zrejmé. Neodpovedala. Zahľadel som sa jej do očí a sľúbil jej, že jej nechcem ublížiť. Tiež som sa ju snažil upokojiť tým, že nemám v pláne ísť k nej ešte bližšie. Zdalo sa mi, že uverila.

„Na čo si myslel,“ spýtala sa, no stále to znelo bojazlivo. Potlačil som povzdychnutie. Budem sa musieť veľmi snažiť.

„Rozmýšľal som, prečo sa ma bojíš. Nechcem, aby si sa ma bála. Sľubujem ti, prisahám, že ti nikdy neublížim,“ prisľúbil som jej a bol pevne rozhodnutý skutočne to dodržať. Naposledy som sa na ňu pozrel a potom som odišiel. Nemala rada, keď bola s niekým sama a k tomu bol tak blízko ako ja. Len dúfam, že si uvedomí, že som to myslel vážne.

Môj pokus o zmierenie dopadol presne opačne, ako som dúfal. Bella sa mi začala vyhýbať a úplne ma ignorovala. Bol som z nej zúfalí a mal som pocit, že pri rodine sedí, len aby som nemal možnosť sedieť s ňou ja. Celý týždeň som ju mohol sledovať len z diaľky a zdalo sa mi, že jej nálada je každým dňom horšia.

Prišiel dlho očakávaný víkend. Už ma z toho premýšľania bolela hlava. Konečne sme dokončili dom, stavbári nebuchotali do neskorej noci a od skorého rána, ale ani to my nepomohlo ku pokojnejšiemu spánku.

V nedeľu večer mi Jacob volal a pozýval ma k sebe domov. Nevedel som, prečo sa tak nečakane ozval, ale jeho pozvanie som prijal – s tým, že prídem až na druhý deň hneď po škole. Bol som rád, že budem mať nejaký program a aspoň na ňu nebudem myslieť úplne celý deň.

Pondelok bol pekný a zároveň najhorší deň, aký som vo Forks zažil. Bolo slnečno a Bella nebola v škole. Dozvedel som sa, že tak to je stále. Využívajú zriedkavé slnečné lúče na výlet do hôr. Bol som prekvapený no nechal som to tak. Po škole som sa vydal za svojim dávnym kamarátom.

Keď som ho zbadal, nemohol som uveriť, aký je veľký. Mal prinajmenšom dva metre a svaly, akoby každý deň posilňoval. Keď sme sa zdravili, takmer som sa popálil na jeho horúcej ruke. A hoci bolo ledva 15 stupňov, mal na sebe len kraťasi a tričko s krátkym rukávom. Jeho kamaráti boli rovnako veľký a silný. Rovnako vrelá pokožka a podobné rysy tváre. Takmer mi to naháňalo strach.

Išli sme na pláž a posadali sme si na do kruhu naukladané kmene stromov.

Jeho kamaráti nás po chvíli opustili a ja som sa mohol Jacoba pýtať.

„Čo sa stalo, Jacob?“ pýtal som sa ho. Jeho tvár opäť nahodila tú profesionálnu masku.

„Chcem len, aby si si dával pozor, hlavne na Cullenových.“

„Tie staré hlúpe povesti sa ťa už chytili?“ pýtal som sa ďalej a spomenul som si na povesti, ktoré mi hovoril minulé leto. Vtedy sa na tom dosť zabával. Pozval som ho k nám na pár dní a on mi s radosťou tlmočil výroky jeho otca aj s povesťami o jeho kmeni, o studených.

Jacob kôli mojej otázke na mňa vražedne zazrel. Ako sa len mohol tak zmeniť?

„Nerozumiem, o čo tu ide,“ trval som na svojom. Bez vysvetlenie neurobím ani krok a on to vie.

Zavrel oči a zdalo sa mi, že zavrčal. Skutočne to bol on?

„Proste ma poslúchni a nechaj Cullenovú na pokoj.“

„Máš o ňu záujem ty?“ zaujímal som sa. Nenapadol ma iný dôvod, prečo by ma od nej odháňal. Opäť sa ozvalo zavrčanie. Teraz bolo zreteľnejšie. Vyskočil som na nohy a prekvapene som sa na neho pozrel.

„Si v poriadku?“ v skutočnosti som sa chcel spýtať, či je normálny, ale toto bola zdvorilejšia otázka. Očividne ho však nahnevala rovnako a moju pôvodnú otázku vyslovil nahlas.

„Si normálny? Je nebezpečná. Nepribližuj sa k nej. Rozumieš ma?“ teraz sa postavil už aj on.

Stáli sme oproti seba, obaja zamračený. Zrazu sa Jake začal nekontrolovateľne triasť, akoby mal nejaký záchvat. Otočil sa, vyzliekol si tričko a tesne za stromami sa premenil na vlka, ktorý bežal ďalej do lesa.

Bol som v šoku, nedokázal som myslieť. Vedomie sa proti tomuto faktu bránilo.

Okamžite som sa rozbehol opačným smerom a začal som veriť povestiam. Chvíľu som sa síce bil sám so sebou, ale takýto dôkaz... nemal som nič, čím by som bojoval proti tomu, čo som videl. Povesti teda neklamali. V hlave som si ich opäť všetky prešiel. Každú som teraz videl v úplne inom svetle. Ak bola pravda to o Jakobovom kmene, bola pravdivá aj tá povesť o studených. Je to to, čo mi chce povedať. To je dôvod, prečo nechce, aby som sa zaujímal o Bellu. Boli úhlavný nepriatelia. Bella je upír, Jake vlkodlak.

Prečo ma ale viacej desilo, že môj kamarát je vlk ako to, že dievča, ktoré mám veľmi rád, je krvežíznívá a nesmrteľná bytosť?

Jake vravel, že oni sú ochranci, že oni chránia ľudí pred studenými. Ale Bella sa nikdy nesprávala ako upír. Možno jej súrodenci sú upíry. Jej barbie sestra tak rozhodne vyzerala a ten svalnatý Emmet tiež. Ale on sa stále smial, takže nebol až taký desivý. Jej ďalší brat, Jasper, skutočne vyzeral nebezpečne. Ona však pôsobila krehkejšie ako človek.

Nasadol som do auta a čo najrýchlešie som išiel domov. Na cestu som sa veľmi nesústredil. Tie povesti sú pravdivé – stále ma otravovala táto myšlienka. Nie, to nie je pravda. Od kedy tu som, nikto nezmizol a ani z okolitých miest.

Čo vlastne viem o upíroch? Sú vraj studený silný a nesmrteľný. Vlkodlaci sú ich úhlavnými nepriateľmi a len oni ich dokážu zraniť či zabiť. Možno to dokážu aj oni sami, zničiť iného upíra. Ale, upíry v Jakeových povestiach mali červené oči. Bella ich máva zlaté až hnedé. Jej súrodenci niekedy aj čierne...

Zacítil som náraz, tlak ma hodil dopredu a odrel som si čelo o volant. Cítil som, ako mi z toho miesta začala tiecť krv. Chcel som sa pohnúť, ale telo ma nepočúvala. Len vzdialene som vnímal, ako sa dvere na mojej strane s veľkým rachotom otvorili a niečo studené ma vytiahlo z auta. Počul som ďalší náraz a zarovno s tým som cítil, ako si ma nieto položil na kolená a podoprel mi hlavu. Chcel som otvoriť oči, ale temnota ma volala. Mala nad mojím vedomím väčšiu moc. Okolie pre mňa prestávalo existovať, prichádzala tma. Vítal som ju, aspoň trochu otupovala tú strašnú bolesť.

„Edward. Preber sa, prosím! Povedz niečo, no tak!“ povedal hlas anjela. Bol som si istý, že umieram. Hlas tlmil moju bolesť lepšie ako tá tma. Bol som veľmi prekvapený, že ma volá naspäť na zem. Pomaly som opäť začal cítiť a uvedomil som si, že ležím na niečom studenom.

S veľkou námahou som od seba odlepil viečka a zbadal som Bellu.

No jasne. Mal som pravdu, môj anjel ma volal - vôbec som si neuvedomil, že som to povedal aj nahlas.

Usmial som sa na ňu. Bol som však unavený a tak som oči opäť zavrel

„Edward, oddychuj, ale nespi. Nespi, prosím,“ prehováral ku mne ten anjel. Potom som si však uvedomil, že Bella – hoci je môj anjel – je upír.

„Nedýchaj,“ povedal som jej.

„Prečo?“ nechápala.

Lebo nechcem, aby si ma vysala. Nevyzerá však, že by si to chcela urobiť, aj na hodine radšej odišla.

„Na hodine ti bolo zle,“ pripomenul som jej.

„Neboj sa, nebude mi zle. Z hodiny som sa len chcela uliať.“ Neveril som jej, ale nechal som to tak. bol tu aj iný problém. Ona ma držala na kolenách a ja som bol celý krvavý.

„Budeš špinavá a k tomu, som blízko.“

„To je teraz jedno,“ prehlásila bez zaváhania. Chvíľu bolo ticho. Bez jej hlasu bolo ťažké bojovať s tou tmou. Pomaly som padal a padal...

„Si stále hore?“ spýtala sa práve vo chvíli, keď som boj začínal prehrávať. Jej hlas ho našťastie vyhral za mňa.

„Áno,“ teraz už áno, keď počujem tvoj hlas – mal som chuť povedať, ale nemal som toľko sily a bál som sa, že by sa jej moje slová nepáčili.

Otočil som sa k nej, oprel si o ňu hlavu a objal ju.

„Ďakujem, že si tu,“ poďakoval som sa.

Bolesť sa opäť dostavila. Kedy to už prestane tak bolieť? Chvíľami som mal pocit, že som na nejakej lodi a húpe to so mnou. Potom ma však pohladila a všetko bolo zase lepšie. Keby len vedela, ako mi pomáha.

Len vzdialene som začul nejaké auto zastavujúce neďaleko nás. Bella sa pohla a mňa chytili ďalšie studené ruky. Pod sebou som zacítil čosi rovne. Žeby zem?

***

Kapitola 7. - Zhrnutie - Kapitola 9.

Autor: Elanor (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ochranca upíra - 8. Kapitola: