Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Ochranca upíra - 7. Kapitola

13.12.2009 (15:45) • Elanor • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1921×

Stála som na okraji lesa, neďaleko ošetrovne, a čakala kým skončí hodina. Dnes je streda a do školy sme išli výnimočne mojím autom. Hľadela som do lesa a snažila sa nemyslieť. Nechcela som rozmýšľať nad ničím. Chcela som mať pokoj. Chcela som spať a snívať. Aspoň na malú chvíľu som potrebovala utiecť od reality.

Po chvíli som za sebou započula pohyb. Edward zastal niekde za mnou a pozoroval ma. Bol nerozhodný, nevedel sa rozhodnúť, čo robiť. Znervózňovalo ma, že sme tu sami, že nevidím jeho pohyby a jeho výraz tváre. Rada by som tiež vedela, nad čím rozmýšľal.

Otočila som sa k nemu, nedajúc na sebe znať nervozitu a mierny strach, a spýtala som sa ho na jeho myšlienky.

Zahanbene sklopil hlavu, neodpovedal. Bola som prekvapená jeho reakciou. Na čo myslel?

Chcela som to vedieť stále viac a viac, no zároveň som mala zlý pocit. Zase tie spomienky. Sakra – zakliala som – ja sa toho nezbavím? Už je to dosť otravné.

Po chvíli vzhliadol a zahľadel sa mi do očí.

„Nehýb sa,“ prehovoril nakoniec a išiel smerom ku mne. Keď bol odo mňa pol druha metra spomalil a približoval sa ku mne pomalšie. Lenže stačili dva kroky a on bol bližšie než som vládala zniesť. Začala som cúvať a pri tom som z neho nespustila oči. Dokázala som myslieť len na to, aby som sa dostala od neho čo najďalej. Bolo to žalostne málo, vzhľadom na to, že  myseľ upíra je schopná vnímať aj desať vecí naraz.

Za mnou som zacítila strom a ten mi zabránil v pohybe vzad. Edward prišiel ku mne a oprel sa o strom tesne od miesta, kde som mala pás. Zabránil mi tým v úniku.

Čakala som, zdesená jeho blízkosťou a ešte viac som sa bála preto, lebo som prestala cítiť svoju nadľudskú silu. Mala som pocit, že som človek.

Jediná vec, čo ma upokojovala bola, že telom bol odo mňa najďalej, ako sa dalo.

„Bojíš sa?“ pýtal sa ma smutne.

Neodpovedala som, nevedela som nájsť svoj hlas.

„Bližšie nepôjdem a neublížim ti, sľubujem,“ pozeral sa mi do očí a jeho hlas horel úprimnosťou. Verila som mu, ale stále tu bola prekážka.

„Na čo si myslel?“ spýtala som sa opäť a snažila som samú seba doviesť na iné myšlienky. Jeho blízkosť mi nerobila dobre, ale nemala som ako utiecť.

„Rozmýšľal som, prečo sa ma bojíš. Nechcem, aby si sa ma bála. Sľubujem ti, prisahám, že ti nikdy neublížim,“ zopakoval zase svoj sľub, zrejme sa ma o tom snažil presvedčiť. Možno na potvrdenie svojich slov odišiel, len čo to dopovedal. Prekvapene som sa za ním pozerala. Teraz som si už nebola taká istá, že celý ten čas sa o mňa nezaujímal. Vôbec som mu nerozumela, ale rozhodla som sa. Toto sa už nesmie opakovať.

Vzdialene som začula zvonček a hlas mojich súrodencov.

„Bella!“ kričala Rose, hoci to nebolo treba.

„Jasper mal víziu. Si v poriadku?“ pýtala sa ma Rosalie starostlivo.

„Áno, len som sa toho ešte nezbavila,“ povzdychla som si.

„Najradšej by som ho zabil!“ ozval sa Jasper.

„Koho teraz?“ spýtala som sa a bola rozhodnutá ísť dnes večer Edwarda strážiť.

„Už je mŕtvy, takže o tom môžem len hovoriť,“ povedal. Meno som nikdy nevyslovovala a pojem ´manžel´ vyslovím ledva v duchu. To slovo sa pre mňa stalo symbolom niečoho nepríjemného a zväzujúceho. Nedalo sa z toho uniknúť a nemohla som proti nemu nič robiť. Nemohla som nič, len byť ticho, obsluhovať ho a v spoločnosti sa chovať milo.

Potom však Jasper dostal víziu a nechápavo pozdvihol jedno obočie. Aj mňa samotnú môj nápad prekvapil. Myslím, že len nechcem, aby sme sa prezradili. Pravidelne sa hráme na ľudí, tak by sme mohli patriť k tým podstivejším z pominuteľných bytostí.

Cítila som Jasperovu neuveriteľnú radosť a zároveň aj starosť. Určite ďalšia vízia. Mohol by aspoň raz žiť prítomnosťou?

Auto sa pohlo a ja som si až teraz uvedomila, že súrodenci sú v aute tiež.

Do konca týždňa som sa Edwardovi vyhýbala oblúkom. Bola by som veľmi nerada, keby sa ten kúsok zo stredy ešte niekedy zopakoval. Keď sa už tomu nedalo vyhnúť – ako napríklad na Biológii – jednoducho som si sadla na opačný koniec lavice a pozerala som sa von oknom. Nepozrela som sa na neho. Neodpovedala som mu na otázky. Ignorovala som ho rovnako, ako všetkých ostatných. Možno si konečne uvedomí, že jedna z namyslených Cullenových detí skutočne nestojí o jeho pozornosť. Zakázala som si na neho čoilen myslieť.

Lenže už v piatok som zo všimla, že začínam byť rovnako otravná, ako pred jeho príchodom. Tento víkend by som sa však mohla odreagovať. Bude svietiť slnko rovnako ako v pondelok.

Už v piatok po škole som sa s rodinou rozlúčila a išla som sa prebehnúť. V behaní som sa nejako nevyžívala, ale rozhodne mi to trochu pomohlo. Ten vietor akoby mi prečisťoval hlavu. V sobotu večer som už bola doma. Carlisle a Esme sa veľmi potešili. Rosalie s Emmetom sa vydali na lov vo dvojici, takže je všetkým jasné, ako to skončí...

Čas som pomaly prestávala vnímať, aj tak pre mňa nie je dôležitý.

Je slnečný pondelok. Nijako dôležitý fakt pre človeka. Pre obyvateľov Forks sa stáva tento deň akýmsi vymysleným sviatkom a určite sa po škole poriadne oslávi. Upírovi je jasné, že to znamená vynechať školu – neukazovať sa na verejnosti – a užiť si slobodu pohybu o deň dlhšie. Ľudia sú zvláštny. Nerozumiem, prečo nám vždy uveria, že sme nadšenci do kempovania. Vyzerám snáď, že mám tak veľmi rada prírodu? A Rosalie? To je irónia.

Vo Forks sme už dva roky a už mi toto nudné mesto začínalo liezť na nervy. Víkendy trávim buď doma, alebo na love. Lenže, kto by čakal, že sa stane aj takéto malé mesto nebezpečné?

Spolu s Jasperom som sa hneď ráno vydala na lov, keď v tom Jas dostal víziu. Prepaľovala som ho pohľadom až kým som nevidela, že vízia skončila. Potom som sa ho spýtala, čo videl.

„Nerozumiem, prečo som to videl,“ mumlal si zadumane a nereagoval na moje otázky. Cítila som z neho zmätenosť.

„Jasper!“ zavolala som na neho a dúfala, že si spomenie na svoj bezcenný doprovod pri love.

„Ach, prepáč. Za 2 minúty sa Edward Massen zrazí s nejakým kamiónom na hranici s La Push. Okolo je veľa domov. Je to tuším hlavná cesta na pláž...“ viac som nepotrebovala. Rozbehla som sa, naším najrýchlejším tempom a dúfala, že tomu stihnem zabrániť.

Už som nebola ďaleko. Bežala som skratkou cez mesto a nemusela som sa báť odhalenia. Keď bežíme touto rýchlosťou, človek nás nevidí. Videla som kamión a Edwardovo auto len pár centimetrov od seba. Prichádzam neskoro. Až tesne po náraze som tam stihla dobehnúť. Kamión to strieborné volvo odrazil a posúval sa za ním. Rýchlo som otvorila zaseknuté dvere a opatrne avšak rýchlo som Edwarda vytiahla. Stalo sa to len pár sekúnd pred tým, ako kamión prerazil prednú časť jeho auta. Keby bol v aute, mal by pravdepodobne rozdrvené nohy.

Sadla som si na zem a jeho som držala v náručí. Hlavu som mu podoprela rukou a pohľadom som mu kontrolovala zranenia. Jednu nepeknú veľkú ranu mal na prvej strane čela. Našťastie nebola hlboká. Odhrnula som mu vlasy z tvár. Cítila som, že ho to bolí. Cítil sa unavene, ale teraz spať nemohol.

„Edward. Preber sa, prosím! Povedz niečo, no tak!“ prosila som ho. Jeho srdce vynechalo úder. Skoro som zomdlela, no nakoniec opäť naskočilo. Jeho viečka sa zachveli a krásne zelené oči sa na mňa prekvapene pozreli. Usmial sa a zamumlal niečo v zmysle: anjel môj. Potom ho premohla únava a oči opäť zavrel. To bude ťažké, ja sama som sa nevedela rozhodnúť. Mám ho nechať oddychovať, alebo udržiavať pri vedomí.

Aurea mudiocritas – napadlo ma. Áno, aj teraz si myslím, že Vergíliusova filozofia zlatej strednej cesty bude najlepšia.

„Edward, oddychuj, ale nespi. Nespi, prosím,“ bola som celkom zúfalá.

„Nedýchaj,“ zamumlal nakoniec. Prečo? Že by vedel...?

„Prečo?“

Odpovedať mu robilo problém, ale aspoň som mala istotu, že je pri vedomí.

„Na hodine ti bolo zle,“ pripomenul mi.

„Neboj sa, nebude mi zle. Z hodiny som sa len chcela uliať,“ povedala som a až teraz som si uvedomila, že jeho otvorené zranenie vo mne vôbec nevzbudzuje smäd. Usmiala som sa.

Chvíľu ticho ležal, potom otvoril oči a starostlivo prehovoril.

„Budeš špinavá a k tomu, som blízko.“

Teraz som myslela, že skutočne skolabujem. On mi leží polomŕtvy v náručí a pritom sa stará o mňa.

„To je teraz jedno,“ prehlásila som. Hádam si nemyslí, že si toľko cením svoje oblečenie. Tú druhú časť vety som podvedome vypustila a ani na sekundu som sa ňou nezaoberala.

„Si stále hore?“ spýtala som sa.

Vtom som zaznamenala pohyb. Jasper mi na jeden nádych oznámil, že zavolal Carlislovi. Plánovala som ho – keď bude po všetkom – vyobjímať, až ma nebude chcieť niekoľko dní vidieť. Dostal víziu a potešene sa usmial. Pre istotu sa potom vzdialil. Išiel Carlislovi naproti, aby mu dopredu zreferoval situáciu.

„Áno,“ odpovedal namáhavo. Opatrne si o mňa oprel hlavu a následne ma objal okolo trupu.

„Ďakujem, že si tu,“ šepol. Nebola som si istá, či chcel povedať ešte niečo, ale kôli návalu bolesti som skoro sykla aj ja. Pohladila som ho po vlasom na mieste, kde nemal žiadne zranenie a kde som si bola istá, že ho to bolieť nebude. Lenže mala som aj strach, že sa mu to nebude páčiť. Moja radosť bola neopísateľná, keď som z neho zacítila spokojnosť. Môj dotyk ho ukludňoval.

Bolo zvláštne, že až teraz som si plne uvedomila, ako veľmi mi na ňom záleží. Ale, kde je sakra Carlisle?

Až teraz som si uvedomila, že ten kamión musel tiež niekto šoférovať. Chcela som ísť aj pre toho druhého človeka, ale to by znamenalo pohnúť s Edwardom. To by práve teraz nebolo rozumné. Edward na mojom rebríčku bol jednoznačne vyššie a tak som zo zlým svedomím sedela, až kým som zazrela svetlá auta.

***

Kapitola 6. - Zhrnutie - Kapitola 8.

Autor: Elanor (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ochranca upíra - 7. Kapitola: