Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Ochranca upíra - 3. Kapitola

06.12.2009 (07:00) • Elanor • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1895×

Krajina sa rýchlo mihá za oknom. Už som skoro na mieste. Za sebou mám lúčenie s mojou starostlivou, výstrednou, no zato veľmi láskavou mamou, ktorá ma aj napriek všetkému dokázala vychovať. Mala to so mnou ťažké, no snažil som sa jej to uľahčovať. Lenže, ja som

príliš ako otec, preto som si s mamou nikdy veľmi nerozumel. Mama otca ani po tých rokoch neprestala ľúbiť, ale spoločný život im jednoducho nevyhovoval.

Bol som rád, že ma má mama rada takého, aký som. Verila mi a ja som ju mal – a stále mám – napriek všetkých nezhodám veľmi rád.

Cítil som sa zvláštne, že ju nechávam samú, ale škola, v ktorej som bol doteraz, mi veľmi nevyhovovala. Nehovoriac o tom zvláštnom záujme dievčat, nehovorím ani o tom, že som musel každý deň nejakú odmietnuť aj po dvoch rokoch. Teda, ja som ich nemusel odmietať, ale mne sa žiadna z nich nepáčila. Akoby všetkým chýbalo čaro a čo bolo najhoršie, všetky boli rovnaké.

Auto zastavilo na letisku a ja som taxikárovi zaplatil. Otvoril mi kufor a ja som si vytiahol svoje veci – ruksak a kufor. Vybavil som si letenky a už o chvíľu som nasadal do lietadla. Vedel som, že cesta potrvá tak dve hodiny a tak som  si vytiahol knihu a čítal som si. Po chvíli ma vyrušil dievčenský hlas.

„Môžem vás obslúžiť?“ pýtala sa letuška a hlavou kývla smerom k jedlu. Prikývol som a poďakoval. Naservírovala mi obed a k nemu aj nápoj, ktorý som si vybral.

„Chceli by ste ešte niečo?“

„Nie, ďakujem,“ odpovedal som zdvorilo.

„Skutočne nič?“ spýtala sa dotieravo a prihlúplo sa usmiala. Začala sa divne mrviť v tej tesnej uniforme a hádzať hlavou ako kôň.

„Skutočne už mám všetko, čo potrebujem. Len by som sa už chcel vidieť so svojou priateľkou,“ zaklamal som hladko a vedel som, že ju to odradí. Nemýlil som sa. So slovami, ´tak nič, príjemnú cestu´ sa otočila a išla obslúžiť ďalších cestujúcich.

Spokojne som sa vrátil ku svojej knihe a zvyšok cesty som nevnímal.

Na letisku ma už čakal môj otec. Volal sa rovnako ako ja, Edward. Teraz pracoval ako policajný riaditeľ, hoci pred pár rokmi, ešte keď bol s mojou mamou bol právnikom. Lenže v malom zapadlom mestečku s ledva štyrmi tisíckami obyvateľom bol post miestneho šerifa užitočnejší. Svoju prácu právnika však miloval – a bol skutočne veľmi dobrý – preto, keď ho o to niekto poprosí, pracuje aj ako právnik.

„Ahoj, Edward, tak dlho som ťa nevidel. Vyrástol si. Aká bola cesta?“ zdravil ma pán, ktorý sa mi až príliš podobal. Bronzové vlasy, rovnaké rysy tváre. Len oči mal iné, modré.

„Dlhá, teším sa domov,“ odpovedal som, zatiaľ čo ma otec zbavoval kufru. Ruksak som si vyhodil na ramená a išli sme do auta.

„Ako sa máš? A čo škola?“

„Je mi dobre a škola ako vždy. Známky sú v poriadku, ale je to nuda.“

„Ako sa má Elisabeth?“ Toto na svojich rodičoch nechápem. Vždy, keď sa od jedného vrátim, druhý ma začne spovedať, ako sa má a čo robí. Ako sa darí v práci. Zdá sa, že mojim rodičom na sebe záleží, tak nerozumiem, prečo nie sú spolu. Raz som sa na to opýtal matky. A ona mi povedala, že môj otec ju zrejme už nemiluje. Spýtam sa teda aj otca, ako to je.

„Má sa dobre. Teraz má veľa práce a na dva mesiace musí na služobnú cestu. Bála sa ma nechať samého tak dlho doma – myslím, že sa bála môjho varenia – tak ma požiadala, či nepôjdem za tebou na tú dobu.“

„Takže tu budeš len dva mesiace?“

„Vlastne, dúfal som, že tu dokončím strednú,“ odpovedal som a hoci to neznelo ako otázka, pýtal som sa. On moju vetu pochopil.

„Budem veľmi rád.“

Otec vytiahol zo svojej bundy kľúče od auta a ja som behal pohľadom po parkovisku a hľadal som, ktoré auto sa otvorí. Na otváranie reagovalo auto priamo pred nami. Bolo to strieborné volvo. Vyzeralo novo... a draho.

„Máš nové auto?“ spýtal som sa obdivne, kým som si ukladal veci do kufra.

„Nie, to ty máš,“ povedal a hodil mi kľúče. Prekvapene som zažmurkal a ostal hľadieť na kľúč.

„Nechcel si ísť náhodou domov? Takto tam pred zotmením nedôjdeme,“ smial sa na môj účet.

„Ďakujem,“ povedal som keď už sme boli na ceste.

„Je úžasné, ale nemusel si si robiť starosti.“

„Je to darček, áno? Takže si starosti nerob ty. Posledné roky sa mi darilo, v Júli som ti o tom hovoril. Prerobil som trochu dom a trochu som ho zväčšil. Nič veľké a ešte to nie je hotové.“

V aute bolo zrazu ticho a tak som usúdil, že je čas na moju otázku.

„Tati, prečo už nebývate s mamou spolu?“

„Mama ma už zrejme nemiluje,“ povedal a zadíval sa von oknom. No to ma podržte. Oni sú skutočne nemožný.

„A keby áno?“

„Vieš, je to dlhá doba, neviem, či by sme to zvládli. Ona je taká mladá a extravagantná. Ja som nudný a konzervatívny. Už sme raz boli spolu, nefungovalo to.“

Po zvyšok cesty sme prehodili len pár slov. Domov sme sa dostali za dve hodiny, podľa plánu, a tak som až do večera vybaľoval svoje veci. Dom bol skutočne veľmi pekný, nový a priestorný. Ešte nedokončenou prístavbou sa snažil zväčšiť dom o dve izby, kúpeľňu a telocvičňu s bazénom. Akoby vody vo Forks bolo málo.

Zobudil som sa do – nečakane – upršaného rána. Pekné privítanie od mesta. Otec sa mi celý deň venoval, išli sme do najbližších veľkých miest a ukázal mi obchodné domy, keby som chcel nejaké knihy, hudbu, pomôcky alebo čokoľvek iné.

Bol som rád, že som konečne doma. hneď som zamieril do postele a zaspával som so zlým pocitom, že budem atrakcia číslo jeden.

Nepríjemné zvonenie budíku prerušilo moje sny. Vstal som, prešiel ku skrini s oblečením. Vytiahol som prvé tričko, čo sa mi dostalo pod ruku a obliekol som si ho. Nohavice som si vyberal rovnako. Vzal som si ešte mikinu a spolu s taškou som ju prehodil cez plece. Zbehol som dole schodmi a zamieril do kuchyne. Otvoril som chladničku a videl , že otec nakúpil na pumpe bagety, aby som mal čo jesť na raňajky. Som zvedavý, ako budeme žiť, keď ani jeden z nás nevie variť.

Jednu bagetu som teda zjedol a vyrazil som do školy. Zámerne som prišiel päť minút pred zvonením. Neviem si predstaviť, že by som tie pohľady mal znášať dlhšie.

Akurát sa snažím nájsť miesto na parkovanie. Pred školou stoja snáď všetci študenti a zízajú na najkrajších ľudí, akých som kedy videl. Zrazu sa však všetky pohľady zamerali na mňa. Nespokojne som sa zamračil a rýchlo som hľadal miesto na parkovanie.

Rýchlo som vystúpil a zo sklopenou hlavou som zamieril najprv pre rozvrh a mapku, a potom do triedy, kde som mal prvú hodinu. Práve zvonilo a do triedy som vošiel tesne za učiteľom. Hneď ma predstavil a poslal si ma sadnúť do poslednej voľnej lavice za najkrajším dievčaťom, aké som kedy videl. Mala jemne zvlnené dlhé hnedé vlasy a pokožku bledšiu, ako bola tá moja. Do tváre som jej veľmi nevidel, ale videl som ju z diaľky na parkovisku. Bola prekrásna. Len dúfam, že nebude ako moje bývalé spolužiačky.

Išiel som na svoje miesto na opačný koniec triedy a cítil na sebe pohľady všetkých prítomných, len ona sa na mňa nepozerala. Pocítil som k nej náhle sympatie, ale ten príjemný pocit prerušil vzdych jedného z dievčat, ktoré si podoprelo hlavu a tak na mňa zízalo aj po tom, čo som si sadol na svoje miesto.

Len čo skončila hodina, vytratila sa z triedy s neuveriteľne ladnými pohybmi. Prekvapilo ma, že mierila presne opačným smerom ako zvyšok triedy. Celá trieda sa zhrkla okolo mojej lavice a začali sa prekrikovať. Nestihol som pochytiť ani jedno slovo. Pretlačil som sa von z triedy a zamieril som na ďalšiu hodinu.

Teraz som sedel s veľmi príjemných chlapcom. Volal sa Mike a bolo veľmi zriedkavé, že zavrel ústa. Stačila jedna otázka, a on polovicu hodiny prerozprával. Hovoril mi o tunajších žiakoch, o akciách, čo organizuje. Spomenul aj jeho partiu a o každom mi niečo povedal.

Na to zvláštne dievča som sa radšej nepýtal, určite niekoho mala. Minimálne polovicu školy.

Nasledujúcu hodinu som sedel s dievčaťom, ktorého meno som zabudol len čo ho vyslovila. Stále sa ma niečo vypytovala, prisúvala sa ku mne takže som ju musel každú chvíľu napomenúť, že nemám miesto. Potom som debatu jemne ukončil s tým, že túto látku neviem a musím počúvať. Nebola to však pravda, už som ju preberal a bola to jedna z tých najľahších. Po zvyšok hodiny som sa snažil nevnímať ju, ale ona na mňa stále zízala.

Zvonenie bolo oslobodzujúce. Ani neviem, ako som prežil Dejepis, ale zrazu zvonilo na obedovú prestávku. Išiel som najprv za učiteľom matematiky, učivo, ktoré berú sme už dávno preberali a on sa ma chcel na niečo spýtať. Rýchlo som to vybavil a išiel na obed. Vzal som si jedlo a videl, ako na mňa Mike máva. Chcel som ísť k nemu, ale všimol som si to dievča, s ktorým som dnes už raz sedel, tak som si išiel nájsť iné miesto.

Našiel som ho a tak som sa k nemu vydal. Už som bol takmer pri stole, keď som si všimol, že už je obsadený. Aj tak som k tomu stolu pokračoval, veď sedela sama pri šesť miestnom stole.

„Kam to ideš?“ zakričal na mňa Mike a jednou rukou ma chytil za rameno, aby ma zastavil.

„Inde je už obsadene,“ obhajoval som sa.

„Ale ty ideš ku Cullenovej!“ zatváril sa, akoby som spadol z mesiaca.

„No a?“ opáčil som, ale potom mi to prišlo neslušné.

Rýchlo som teda dodal: „Čo si tým myslel?“

„Cullenovi sa s nikým nebavia, myslia si o sebe, že sú príliš dokonalí na rozhovor s ´obyčajnými ľudmi´,“ vo vzduchu naznačil úvodzovky.

„Nemôžeš vedieť, čo si myslia,“ nesúhlasil som. Dúfal som, že nie je pravda, čo mi Mike hovorí. Ak sa s nikým nerozpráva, prečo by sa mala so mnou?

„Okrem toho, inde je už obsadené. A pri tej hnedovláske sedieť nebudem – ústa sa jej nezatvoria,“ doplnil som svoju odpoveď rozhodne.

Mike ma priateľsky potľapkal po pleci a odišiel. Otočil som sa k tomu neznámemu dievčaťu a hádal som, prečo sedí sama. Ešte viac ma však zaujímalo, kto to je. Jej tvár bola stále otočená k oknu tak, že som na ňu nevidel. Išiel som k stolu a stále ju sledoval. Bál som sa, že som si práve podpísal rozsudok smrti. Ale, čo to Mike vravel. Cullenová? Mohlo by to byť to dievča?  Niekoľko krát som sa nadýchol, aby som sa ukludnil.

„Smiem si prisadnúť?“ spýtal som sa. Len som dúfal, že nepočula, ako mi hlas nervozitou preskakoval.

Otočila sa na mňa a uprela na mňa krásne zlaté oči. Nikdy som také nevidel, boli hlboké, ale akési smutné. Jej anjelská tvár vyzerala prekvapene, ale jej oči prezradili, že o mne vedela už dávno. Len by ma zaujímalo, či to je pravda. Ale, ako by o mne mohla vedieť? Prebehla ma očami, akoby ma hodnotila. Nebolo to zrovna príjemné. Potom prikývla a opäť sa zapozerala do dažďa.

Nevyzerala, že by bola nadšená z mojej prítomnosti, tak som vylúčil možnosť sadnúť si oproti nej. Nakoniec som si vybral miesto na opačnom konci stolu. Posadil som sa a vrhol som sa na obed. Po chvíli si zložila hlavu do dlaní a vzápätí si povzdychla. Mal som neodbytný pocit, že za jej trápením stojím ja. Asi si to len nahováram. Prečo by sa mala trápiť, a práve mnou?

Zrejme je len unavená.

„Si v poriadku?“ hoci som došiel k záveru sám, musel som sa spýtať - uistiť.

Nič nevravela, dokonca ani nevzhliadla. Moja prvá teória sa začala tlačiť na prvé miesto.

„Urobil som niečo zlé?“ alebo niečo zle? Alebo ťa otravujem?

„Nie, samozrejme, že nie. Som len unavená,“ odpovedala mi, len čo sa na mňa pozrela. Jej hlas bol pre moje uši ako rajské hudba, nikdy som nič krajšie nepočul. Jej odpoveď znela úprimne a ja som bol hneď o poznanie pokojnejší.

„Ale neradila by som ti rozprávať sa so mnou. Rozhodne nie ak si chceš udržať svojich kamarátov a nenarobiť si nepriateľov hneď v prvý deň,“ pokračovala, no už to nebolo rovnakým tónom ako pred chvíľou. Znelo to zlostne. Ani som sa jej na to nestihol spýtať, len čo to dopovedala, odišla preč.

***

Kapitola 2. - Zhrnutie - Kapitola 4.

Autor: Elanor (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ochranca upíra - 3. Kapitola: