Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Ochranca upíra - 4. Kapitola

07.12.2009 (09:00) • Elanor • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 2060×

„Ale neradila by som ti rozprávať sa so mnou. Rozhodne nie ak si chceš udržať svojich kamarátov a nenarobiť si nepriateľov hneď v prvý deň,“ pokračovala, no už to nebolo rovnakým tónom ako pred chvíľou. Znelo to zlostne. Ani som sa jej na to nestihol spýtať, len čo to dopovedala, odišla preč.

Nechcel som ju sledovať a tak som pokojne jedol ďalej. Po dvoch sústach som sa poobzeral po jedálni. Bola prázdna. V duchu som zaklial a urýchlene som jedáleň opustil. Tesne pred tým, ako som došiel k učebne, zazvonilo. Vbehol som do triedy a hneď za mnou vošiel aj učiteľ, ktorý ma našťastie predstavil triede a spýtal sa ma ako mi ide Biológia.

„Zatiaľ som nemal žiadny problém,“ odpovedal som.

„V tom prípade si môžete vybrať, kam si sadnete.“

Rozhliadol som sa po triede a zbadal to dievča z obeda. Ďalšie voľné miesto bolo vedľa nejakej blondíny, ktorá nedočkavo nadskakovala nad stoličke a prihlúplo mrkala mihalnicami.

Posledné miesto som našiel vedľa dievčaťa, ktoré vyzeralo ešte nesympatickejšie ako to predchádzajúce. Dokonca na mňa zakričalo, aby som si sadol k nej.

Pokiaľ chcem mať na tejto hodine pokoj, najlepším partnerom bude ona. Nechcel som ju ani v mysli volať Cullenová, ale meno som nepoznal. Nebol som si istý, či ma chce vedľa seba a tak som sa jej radšej ospravedlnil, len čo som si vedľa nej sadol. Chvíľu na mňa neveriacky pozerala. Nevedel som, či pre moje ospravedlnenie, alebo pre moju voľbu. Čo ma zaujalo bola jej reakcie na slová profesora.

„Takže, konečne nás je párny počet, takže môžem s pokojným svedomím robiť laboratórne práce. Hoci to, že slečna Cullenova pracovala sama nezmenilo jej vynikajúci prospech, teraz budem pokojnejší. Rozdám vám skalpeli a ostatné pomôcky. Rozhodol som sa, že si dnes zistíme svoju krvnú skupinu.“

Moja spolu sediaca sa napäla. Na chvíľu vzhliadla a len čo zahliadla krv otočila sa a pod lavicou si preplietla prsty.

„Si v poriadku?“ pýtal som sa. Len pokrútila hlavou, ale pohľad zo zeme nezdvihla. Zavolal som na profesora a povedal o jej nevoľnosti.

„Ako sa cítite, Isabella?“

Takže Isabella? Zvláštne meno. Moc sa mi k nej nehodilo. Keď som sa na ňu díval, na jej rysy, na ňu. Takú drobnú – bola mi po bradu – a na pohľad krehkú a plachú, nehodilo sa mi k nej to tvrdé meno.

„Nie je mi dobre,“ odpovedala slabým hlasom, ale nejako som jej neuveril, že jej je zle. Znelo to príliš nevinne. Učiteľ nezdieľal môj názor.

„Mali by ste ísť na ošetrovňu,“ prehlásil. A keď sa uistil, že zvládne ísť aj sama, poslal ma ako doprovod. Ja som mile rád súhlasil.

Tesne pred dverami som ju predbehol a nechal ju ísť ako prvú. Neisto sa na mňa usmiala a pokračovala ďalej. Mal som čo robiť, aby sa mi nepodlomili kolená. Bol to najkrajší úsmev, aký som kedy dostal.

Keď sme boli na čerstvom vzduchu zastala a uvoľnila svoj postoj. Hneď potom si išla sadnúť na lavičku a úzkostne si chytila hlavu do dlaní.

„Si v poriadku?“ zopakoval som otázku a chytil som ju za plece, pretože som chcel, aby sa na mňa pozrela. Neurobila to. Poľakane nadskočila a potom jedným neuveriteľne plynulým pohybom sa posunula čo najďalej odo mňa.

Bol som prekvapený, no nakoniec som si sadol vedľa nej a pozoroval ju. Jej odpoveď, že jej je dobre znela podráždene, tak som sa pokúsil odviesť tému niekam inam.

„Mala by si ísť na tú ošetrovňu,“ pripomenul som jej. Moju ponuku odmietla.

V tichosti som ju pozoroval, až nakoniec vzhliadla a nervózne sa ma spýtala.

„Deje sa niečo?“

„To mi povedz ty,“ odvetil som, ale nebol som si istý, či rozumela, že som tým myslel, ako odo mňa uskočila. Posunul som sa k nej bližšie a načiahol k nej ruku, aby to pochopila. Poľakane vyskočila a o krok ustúpila. Takže, asi to nepochopila. Ale zrejme už zabudla predstierať svoju nevoľnosť. Alebo že by prešla tak rýchlo?

Zamumlal som niečo v tom zmysle, že už jej je očividne dobre, no aj tak som trval na doktorovi.

„Počúvaš ma, Isabella?“ spýtal som sa jej, keď nereagovala.

„Bella,“ opravila ma. „Je to kratšie,“ snažila sa svoju reakciu uviesť na pravú mieru. Bolo mi jasné, že oslovenie Isabella nemá rada, ale Bella mi prišla ako rodinná prezývka. Radšej ju teda nebudem volať nijako.

Nakoniec sme na tú ošetrovňu išli, ale zrejme len preto, aby mi dokázala, že podľa nejakej hlúpej závistlivej recepčnej vyzerá zdravo. Ja som sa tak rýchlo nenechal oklamať.

Chvíľu som sa s recepčnou hádal, ale vyrušil ma Bellin hlas.

„Edward,“ povedala zvláštnym tónom a mňa zaplavil zvláštny pocit. Jej ďalšie slová som nevnímal, len som si zrazu uvedomil, že opúšťa miestnosť. Ako som za ňou vychádzal von, opozdene som slová rozoznal a hneď jej protirečil. Začala sa so mnou hádať, až mi nakoniec z úst vylietlo, že či je takáto vždy. Na päte sa otočila a išla si sadnúť na tú istú lavičku ako pred chvíľou.

Zdalo sa, že ju to ranilo, tak som k nej išiel a rýchlo sa jej ospravedlnil. Nechcel som, aby ju boleli moje slová.

„Pozri, mal by si poslúchnuť svojich kamarátov a nerozprávať sa s nami – so mnou ani s mojou rodinou – pretože na tú izoláciu máme svoje dôvody. My sa nechceme s nikým rozprávať, čim rýchlejšie to pochopíš, tým lepšie,“ povedala mi a odišla.

Prekvapene som sa za ňou pozeral. Jej slová ma boleli.

Potriasol som hlavou. Nie som nejaký príliš zaujatý? Ani ju nepoznám a už mi vadí, že nechce byť v mojej prítomnosti rovnako ako ja v tej jej.

***

Kapitola 3. - Zhrnutie - Kapitola 5.

Autor: Elanor (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ochranca upíra - 4. Kapitola: