Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Ochranca upíra - 2. Kapitola

02.12.2009 (18:30) • Elanor • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 2053×

Všetko bolo prichystané, všetci už mal svoje pomôcky.

„Takže, keď dorozprávam, začnete pracovať. Každý ste dostali indikátorovú doštičku, štvorrohý aplikátor a sterilný skalpel.“

Nasledujúce slová som prestala vnímať, rovnako ako som zastavila príchod vzduchu do pľúc. Mala som dobré sebaovládanie, ale neskúšala som sa pozerať na krvácanie. Stačilo mi, že počujem ako srdce pulzuje krv do tela.

Nie, teraz na to nesmiem myslieť! Nemôžem si dovoliť stratiť kontrolu. Musím sa odtiaľto dostať!

Vzhliadla som a videla, ako učiteľ jemne prerezáva Mikov prst a hoci som nedýchala, cítila som, ako sa môj démon snaží ovládnuť moje telo. Nedovolila som mu to a mohla som len dúfať, že moje oči nemenia farbu.  Preplietla som si prsty a odvrátila som tvár, takže som sa pozerala na zem.

„Si v poriadku,“ pýtal sa ma Edward.

Samozrejme že som, len odolávam zakusnúť nášho spolužiaka, nič neobvyklé...

Radšej som teda neodpovedala, a aj tak som nemohla. Na odpoveď by som potrebovala vzduch a ten je teraz určite presýtený pachom krvi. To málo, čo mi ostalo potrebujem na presvedčenie učiteľa. Nakoniec som len pokrútila hlavou, že nie.

„Pán Profesor!“ zavolal. Hoci som necítila príchod profesora, počula som ho. Bolo strašne nepohodlné, takto sa obmedzovať.

„Myslím si, že jej nie je dobre,“ vysvetľoval a v tom ma to napadlo.

„Ako sa cítite, Isabella?“ pýtal sa ma starostlivo.

Pozrela som sa na profesora a snažila som sa pôsobiť čo najviac ľudsky.

„Nie je mi dobre,“ povedala som tichým slabým hlasom a snažila sa pôsobiť choro a slabo. Myslím, že som ho presvedčila, ale týmto som si minula svoju zásobu vzduchu. Nahnevala som sa sama na seba, mala som sa lepšie nadýchnuť, ale potom by môj démon...

„Vyzeráte bledo, bledšie než inokedy,“ druhú časť vety zašepkal, takže určite nečakal, že to začujem.

„Mali by ste ísť na ošetrovňu,“ prehlásil a ja som pomaly vstala.

„Zvládnete ísť sama?“

Slabo som prikývla na súhlas. Cítila som ich potrebu pomáhať mi. Takže som presvedčivá, aspoň niečo pozitívne.

„Edward, odprevadili by ste ju?“ otočil sa učiteľ na Edwarda a ja som sa snažila potlačiť paniku. Pomali som sa začala presúvať k dverám. Edwarda som cítila tesne za sebou, nasledoval ma.

Tesne pred dverami ma predbehol a otvoril mi ich. Slabo som sa na neho usmiala a išla som ďalej. Nevedela som, ako by som na jeho gesto mala reagovať. Bola to zdvorilosť? Starostlivosť?

Akonáhle dvere zatvoril, snažila som sa uvoľniť svoj stuhnutý postoj. Rozpojila som si ruky a nechala ich voľne visieť pozdĺž tela.

Ďalej od triedy, niekde na pol ceste k ošetrovni, som sa zastavila a zhlboka nadýchla. Studený vzduch mi prešiel do pľúc a priniesol mi pocit úľavy. Otočila som sa a sadla si na neďalekú lavičku. Hlavu som si zložila do dlaní a pravidelne dýchala. Potrebovala som z hlavy dostať svojho démona. Potrebovala som potlačiť časť svojej mysle, ktorá by rada ochutnala tú lákavú červenú tekutinu priamo z hrdla môjho spolužiaka.

Musela som myslieť na svoju rodinu a ako pôjdem hneď na lov. Dúfam, že si nevšimli zmenu v mojich očiach. Pokoj – vravela som si – inak niekoho vydesím uhľovočiernym pohľadom lovca.

„Si v poriadku?“ spýtal sa ma opäť a zacítila som, ako mi položil ruku na plece a sklonil sa ku mne. Bolo to obyčajné ľudské gesto, no ja som sebou šklbla a jedným plynulým pohybom som sa dostala na druhý koniec lavičky.

„Už mi je dobre,“ odpovedala som trochu podráždene. Moja reakcia ho zjavne prekvapila, no pokračoval rovnakým tónom ako doteraz.

„Mala by si ísť na tú ošetrovňu.“

„Už to nepotrebujem, čerství vzduch mi stačí,“ povedala som už pokojne.

Sadol si na lavičku vedľa mňa, no najďalej ako sa dalo, a zahľadel sa na mňa.

Nič nehovoril, len ma pozoroval – starostlivo, prekvapene a ešte nejako, ale neviem to pomenovať.

„Deje sa niečo?“ spýtala som sa nervózne. Jeho uprený pohľad ma vyviedol z rovnováhy. Mala som pocit, že mi práve vyrastá ďalšia hlava z pleca.

„To mi povedz ty.“

Chvíľu sme sa na seba pozerali, potom sa posunul ku mne bližšie a natiahol ku mne ruku. Vyskočila som na nohy a postavila sa od neho ďalej.

Zdal sa zaskočený mojou reakciou. Starostlivo si ma meral, no už sa ku mne ísť nepokúsil.

„Vyzerá to, že už ti je skutočne dobre,“ zamumlal spokojne avšak počula som v jeho hlase aj akýsi smútok.

Nebola som si istá, či som to mala počuť a tak som to prešla mlčaním.

„Ale mala by si ísť aspoň na kontrolu.“ Neodpovedala som. Rozmýšľala som, či to je bezpečné.

„Počúvaš ma, Isabella?“

Takmer som zasyčala nad oslovením, ale ako inak by ma mal volať. Hádam len nie Slečna Cullenová.

„Bella,“ opravila som ho pohotovo, lenže hneď som to aj oľutovala. Bella je príliš osobné.

„Je to kratšie,“ vysvetlila som rýchlo.

Pochybovačne si ma chvíľu meral, no potom to zrejme nechal tak a viac sa k tomu nevyjadroval. Veľmi by ma zaujímalo na čo myslel.

„Tak pod, len ťa prehliadnu,“ snažil sa ma povzbudiť, no moc mu to nešlo. Nebola som si istá.

„Dobre teda,“ povedala som bez rozmyslu.

Otočila som sa a zamierila na ošetrovňu. Hneď po vstupe do budovy som išla za recepčnou, aby som jej položila svoju otázku. Len dúfam, že bude počuť odpoveď. Obzrela som sa, kde je. Stál tesne za mnou. Trochu som do neho ustúpila, blízkosť mi nerobila dobre, vyháňala mi pred oči spomienky na...

„Dobrý deň, mohla by som vás na chvíľu vyrušiť?“ zdvorilo som sa spýtala

„Samozrejme slečna Cullenová.“

„Ako vyzerám?“ spýtala som sa a až neskoro som si uvedomila, ako to vyznelo. Že ja vždy najprv nemyslím - vynadala som si.

„Tak ako vždy,“ odpovedala ale cítila som závisť.

„Ďakujem, presne to som chcela počuť,“ odpovedala som a otočila som sa na Edwarda. Zase stál tak blízko, zväčšila som medzi nami medzeru a pozerala som sa na neho s víťazným výrazom.

„Môžem vás ešte vyrušiť?“ opýtal sa recepčnej a jemne sa k nej naklonil. Jej sa okamžite zvýšila tepová frekvencia a mierne sa sčervenala. Aj ona ho považovala za fyzicky príťažlivého. Aké zvláštne, vzhľadom na jej vek.

„Bol by som rád, keby išla za niekým, kto sa v tom vyzná. Na hodine jej nebolo dobre.“

Cítila som jej nával žiarlivosti. Na čo všetko sú ľudia schopný žiarliť,  pomyselne som zakrútila hlavou.

„Myslím si, že vyzerá zdravo,“ povedala závistlivo, skoro to hraničilo zo zúrivosťou. Všimol si to?

„Ja si to nemyslím, mohol by sa na Isabellu niekto pozrieť?“

„Edward,“ oslovila som ho trpezlivo – znelo to trochu aj ako prosba – a prešiel mnou zvláštny pocit, rovnako ako ním. Rýchlo som teda pokračovala.

„Hoci nie je doktorka, poznala by, že nevyzerám dobre, už sa nehádaj,“ znovu to znelo prosebne.

Nepočkala som na jeho odpoveď otočila som sa a vyšla som z budovy.

„Tým som si nie istý,“ povedal, keď ma vonku dobehol. Prekvapene som sa na neho otočila a čakala som, kým to vysvetlí.

„Bola príliš zaujatá.“

Takže si to všimol, šikovný chlapec. Asi nie je taký povrchný model, ako som si myslela.

„Možno, tak či onak, už mi je dobre,“ povedala som tónom, ktorý debatu uzatváral.

„Musíš sa stále hádať? Chcel som mať len istotu.“

Bola som si istá, že to bola rečnícka otázka, ale aj tak som odpovedala.

„Hádam sa, keď viem, že mám pravdu a nepotrebujem pomoc,“ znelo to trochu tvrdo, no nechcela som to meniť. Možno sa potom prestane o mňa starať.

„Vždy si taká?“ spýtal sa uštipačne. To ma trochu zabolela. Len mu chcem dobre, keby len vedel s kým sa teraz rozpráva. Ale, prečo sa teraz rozprávam s ním, ostatných som oveľa jednoduchšie odbila. A dokonca som nemala ani zlý pocit z toho.

Išla som si sadnúť na lavičku, na ktorej som pred chvíľou sedela a znovu som si  zložila hlavu do dlaní. Prečo ho neviem odbiť bez toho, aby som sa cítila previnilo?

„Prepáč, to bolo hrubé. Hneváš sa?“

Dnešný deň je samé prekvapenie. Teda, to len on ho urobil nezvyčajným. Nielenže sa bojí, že ma nahneval, on sa aj cíti previnilo. Funguje môj dar dobre? Ľudia predsa nikdy nie sú taký pozorný.

Pokrútila som hlavou, zrejme strácam schopnosti.

„Pozri,“ odmlčala som sa a rozmýšľala som, ako mu to vysvetliť.

„Mal by si poslúchnuť svojich kamarátov a nerozprávať sa s nami – so mnou ani s mojou rodinou – pretože na tú izoláciu máme svoje dôvody. My sa nechceme s nikým rozprávať, čim rýchlejšie to pochopíš, tým lepšie.“

Nenechala som ho reagovať na moje slova. Počula som zvonenie a tak som sa vydala smerom k do triedy pre svoje veci. Jusper rozhodne do tej triedy vstúpiť nemôže. So zadržaným dychom som vstúpila, vzala si veci a urýchlene odišla.

Pri aute ma čakal Jusper s rodinou a tvárili sa zvláštne. Aj pocity boli zmiešané. Stalo sa niečo?

Už som to skoro vyslovila, no Jusper ma predbehol.

„Nič. Som rád, že si si poradila. Nevidel som to,“ povedal previnilo. Len som sa zasmiala a potom som nastúpila do auta.

Večer som sa na lov nevydala. Moje oči ostali zlaté a ani pálenie v krku nebolo skoro vôbec cítiť. Prebehla som sa na svoju lúku, kde som zostala až do svitania. Ani neviem, na čo som myslela. Len som zavrela oči a otvorila ich až keď bol čas ísť naspäť.

Na posteli ma čakalo čisté oblečenie. Bolo to obyčajné obtiahnuté tmavomodré tričko s čiernymi nohavicami. Obliekla som sa a zamierila do obývačky.

Mala som pocit, že narúšam rodinnú pohodu. Možno by som sa mala na nejaký čas odsťahovať. Dokončím si tretí ročník a potom odídem.

„To nepomôže, bude to akurát horšie. Nevyčítaj si to. Máme len o teba strach,“ prehovor Jusper, ktorý videl moje rozhodnutie.

„Čo mám teda robiť?“

„Buď šťastná,“ povedal a postavil sa. Je čas ísť opäť do školy.

***

Kapitola 1. - Zhrnutie - Kapitola 3.  

Autor: Elanor (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ochranca upíra - 2. Kapitola: