Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Ochranca upíra - 18. Kapitola

10.01.2010 (14:30) • Elanor • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1863×

Pred školou som zastavil a rozhliadol som sa po parkovisku. Bella tu ešte nebola, preto som ostal sedieť v aute až do chvíle, keď auto niekoho z jej rodiny zastalo hneď vedľa toho môjho. Vystúpil som a obišiel som svoje auto, aby som počkal na Bellu. Vôbec som nevedel, ako ju mám privítať.

Mám ju pozdraviť?

Podať jej ruku? – to je trochu trápne.

Objať ju? – trochu trúfalé.

Dúfam, že teraz urobí prvý krok ona, lebo ja vôbec neviem, čo robiť.

Moje prosby boli vypočuté. Len čo ma Bella zbadala, tak ku mne došla a objala ma. Bol som šťastný a tak som ju rýchlo objal aj ja. Zdalo sa, že celé parkovisko sa pozerá našim smerom, no nevadilo mi to. Aspoň pochopia, že je moja – teda dúfam, že to tak je.

Celý deň sme boli spolu. Sprevádzal som ju na každú hodinu, takže sme spolu trávili maximum času. Nezdalo sa, že by jej to bolo nepríjemné, práve naopak. Pôsobila šťastnejšie ako kedykoľvek predtým.

A pomaly prišla streda.  

Keď som tak s ňou chvíľu stál a držal som ju v náruči, zdalo sa mi, že je akási nervózna, no postupne sa upokojovala a tak som to nechcel rozoberať.

Lenže po celý deň sa nervózne vrtela a ani za ten svet mi nechcela povedať, čo sa deje. Niekedy povedala, že si neni istá, či vie na sto percent písomku, ale vedeli sme obaja, že klame. Potom povedala, že to nie je dôležité a že sa tým nemám trápiť, no ona je teda vážne super.

Bol koniec vyučovania a ja som bol rozhodnutý to z nej dostať, nech sa stalo – deje, alebo stane – čokoľvek.

„Edward, mal by si ísť domov,“ povedala mi a v jej hlase som počul strach a nervozitu.

„Bella, povieš mi konečne, čo sa deje? Inak nikam nejdem,“ snažil som sa zistiť, čo sa deje pokojne, ale môj hlas znel stále nahnevanejšie. Bol som z nej zúfalý.

Bella sklopila hlavu a konečne začala – i keď neochotne – hovoriť.

„Prídu naši známi a nechcem, aby o tebe vedeli. To je skutočne to posledné, po čom túžim.“

„Nerozumiem prečo,“ chcel som sa dozvedieť viac. Aký známi jej prídu?  Ale prečo by o mne nemali vedieť.

„Patríme do úplne rozdielneho sveta. Moja rodina je ku mne zhovievavá, podporuje ma. Lenže nie všetci naši známi sú taký. Niektorý by mohli mať problémy. Nevysvetľuj si to zle. Mám ťa skutočne rada a nikoho iného nemám. Je to len v tom, že žijeme príliš rozdielny život,“ zo zúfalosti začala hovoriť tak rýchlo, že som jej takmer nerozumel.

Mal som mierne podozrenie, že tí jej známy nebudú, ako ja, alebo naši spolužiaci, ale rýchlo som ho zahnal preč.

 „Stále tomu veľmi nerozumiem, v čom je taký rozdielny?“ hral som sa. Ale vážne, no tak sem-tam niekoho zabije. Z iného dôvodu, ako by som ho zabil ja, ale inak v čom môže byť taký veľký rozdiel?

„Edward, nemyslím si, že teraz je vhodná doba...“ nedokončila, vydesene sa otočila. Tiež som zdvihol pohľad a zbadal som neznáme, priveľmi moderné auto – ktoré sa vôbec nehodilo k Forks, presne ako autá jej rodiny. Z neho vystúpili štyri osoby. Jedna žena, traja muži.

„Prepáč,“ zašeptala a vtedy som si všimol, že má zavreté oči. Keď však hlavu zdvihla, jej oči boli ľadové, bez známky citu.

„Tak sa maj,“ povedala rovnako bezcitne. Prebehol mi po chrbte mráz. Takto sa so mnou nikdy nerozprávala.

Otočila sa a zamierila k tým neznámym. Až teraz som si všimol, aký sú si podobný. Majú bledú pleť a hnedé oči. Tá žena bola celkom pekná – povedal by som krásna, keby som nepoznal Bellu.

Urobil som niekoľko krokou smerom k nim a počúval som, o čom sa rozprávajú. Zo správania jedného z nich som poznal, že má o Bellu záujem. Ona tak však nevyzerala, nadšene sa rozprávala s jeho bratom? Kamarátom? Skutočne neviem, boli si tak podobný. Ale zároveň dosť iný. Presne ako Bell a jej...

A v tom, v tom ma to napadlo. Nechápal som, ako môže byť moja myseľ tak pomalá, ale aspoň že sa k tomuto bodu dopracovala. Moje podozrenie bolo správne. Pojem „Naši známi“ v skutočnosti znamená „upíry“.

A oni skutočne boli upíry. Tí, o ktorých hovorila. Preto sú si tak podobný. Aj Bella sa so svojimi súrodencami podobá – vlastne sa podobá aj s nimi – a pri tom sú úplne iný.

Sledoval som, ako sa Bella rozpráva s tým mužom, ktorého oslovuje Dany. Musel som sám sebe priznať, že som na neho žiarlil – rovnako ako polovica parkoviska žiarlila na Bell. Návštevníci sa zapáčili mojim spolužiačkam a stavím sa, že v duchu si prajú byť na Bellinom mieste. Ale našli sa aj taký, ktorý chceli byť na mieste toho Danyho. Jedny si priali, aby sa mohli rozprávať s Bellou, iný, aby mali za priateľku tú Cathrine.

Po príchode jej súrodencov odišla Bella domov bez jediného pohľadu mojim smerom. Vedel som, že to urobila naschvál, ale nebol som si istý prečo.

Domov som prišiel s náladou pod bodom mrazu. Bella dnes nepríde, to bolo nad slnko jasnejšie. Zúfalo som sa hodil na posteľ. Ani som nevedel, ako sa cítim. Či som na Bellu nahnevaný, že mi nič nepovedala – dokonca ani o sebe. Možno som sa hneval na nich, že prišli takto nečakane a donútili ju – ale ich nečakaný príchod ju donútil – aby sa ku mne chovala, akoby ma nepoznala. Ale rozhodne som bol zúfalí, že s tým nemôžem nič urobiť.

Možno by som sa mal začať venovať tomu, čo nemôžem, keď je so mnou – napadlo ma.

Posadil som sa na posteli a rozmýšľal som, čo som ešte neurobil a mal by som. Odpoveď prišla rýchlejšie ako blesk z neba. Musím sa ospravedlniť za svoje správanie tej indiánke.

Tá myšlienka ma tak pohltila, že som vyskočil, obliekol si bundu a vyrazil som do la Push. No čo, Bella má návštevu a k tomu, ja nemám nijaký iný program.

Cesta do la Push mi nezabrala ani pol hodinu. Išiel som známou cestou ku domu môjho kamaráta. Určite sa poteší mojej návšteve, ale predpokladám, že si ju nesprávne vyloží – teda, ak bude doma, samozrejme.

Zastavil som pred bránou a vystúpil som z auta. Bránku som otvoril – bola to len taká nízka bránka, ktorá nebola nikdy zamknutá – prešiel som ku dverám a zazvonil som.

Chvíľu sa nič nedialo, no po chvíli sa dvere prudko otvorili a v nich stál môj – teraz už poriadne vysoký – kamarát.

„Ahoj Jake,“ pozdravil som ho, aby vedel, že sa na neho nehnevám, a tiež sa ho nebojím.

„No to je mi prekvapenie. Neverím, že si tu!“ zasmial sa a gestom mi naznačil, aby som vstúpil.

 Zaviedol ma do obývačky a tam si sadol vedľa mňa na gauč.

„Takže si poslúchol moju radu?“ pýtal sa spokojne. Jejda, teraz už spokojný nebude.

„Nie tak docela,“ priznal som sa opatrne a snažil som sa, aby nevybuchol.

„Nie tak docela? Ako to myslíš, nie tak docela?“ opakoval celkom nahnevane.

„Dávam si na ňu pozor, ale neviem sa od nej držať ďalej! To nejde a ani to po mne chcieť nemôžeš,“ niekedy mi hlas ubehol a znel nahnevane, no vždy som ho potom zmenil na prosebný.

Jacob zavrel oči a zhlboka dýchal. Pochopil som to, snažil sa upokojiť. Posunul som sa na sedačke od neho ďalej, aby sa náhodou nepremenil priamo pri mne.

„Ty zjavne nechápeš, že je nebezpečná. Hovoril som ti už dávno naše legendy. Dokonca si sa na vlastné oči presvedčil, že je pravdivá. Prečo teda nechceš veriť, že je pravda aj to o studených?“ hovoril kontrolovaným hlasom.

„Jake, verím tomu, verím tebe. Lenže ona sa pri mne nikdy neprestala ovládať. Nikdy som ani na sekundu nezaváhal, ani by ma nenapadlo, že je iná ako ja. Teda, až na tie oči a chlad. Vravel si, že upíry s rýchli a silný, a že túžia po krvi, že ich láka. Ale ona nikdy nevyzerala na to, že túži po mojej krvi. Nikdy ma nestisla silnejšie, ako by bol schopný človek.“

„Počúvaš sa? Veď ty ju obhajuješ! Samozrejme, že nemáš podozrenie o jej neľudskosti, sú vo svojej hre dokonalý. Počas tých rokov určite len nesedela doma na zadku a nečítala knihy.“

Pri tom som sa zastavil. On si myslel, že to takto bolo stále. Že sa hrala, že má niekoho rada a potom ho jednoducho zabila.

„Jacob, ona určite nič nikomu...“

„Nič o nej nevieš!“

Tento rozhovor vôbec nikam neviedol, preto som sa zameral na to, čo som potreboval urobiť.

„Keď si sa predo mnou premenil, dlho som za tebou nebol a ty si poslal jedno dievča s odkazom pre mňa. Vieš, koho myslím?“

 „Viem, bola to Leah,“ oči sa mu podivne zaleskli. „Prečo sa pýtaš?“

„Nebol som k nej príliš zdvorilí, tak by som sa jej chcel ospravedlniť,“ odpovedal som stále zamyslený nad jeho reakciou.

„To je všetko?“ Až teraz som ju pochopil.

„Samozrejme, upírky sú nebezpečnejšie než vlkodlačice,“ zasmial som a a už aj utekal z jeho domu. Len nerád by som bol znova svedkom jeho premeny, ale to provokovanie som si odpustiť nevedel.

Zastavil som pri nejakom dome a slušne som zaklopal. Otvorila mi to nejaká žena. Celkom ma vydesilo, že má polovicu tváre zjazvenú. Prinútil som sa nedať najavo moje prekvapenie.

„Prepáčte, že ruším, ale potreboval by som hovoriť s dievčaťom, ktoré sa volá Leah. Neviete, kde by som ju našiel?“ spýtal som sa a ďakoval som svojej pamäti za to, že som si na poslednú chvíľu spomenul na jej meno.

„Vedela, čo od nej potrebuješ?“

„Raz neskoro v noci ma navštívila a ja som bol unavený a preto aj nezdvorilý, chcel by som sa ospravedlniť. Takže, kde by som ju našiel?“

„Počkaj chvíľu, zavolám jej a ona príde. Cestu by som ti vysvetliť nevedela a k tomu musím dávať pozor, nech nepripálim večeru. Tak pod dnu a posaď sa kde len chceš,“ ponúkla sa a pozvala ma dnu.

Poďakoval som sa jej a zamieril som do kuchyne, kde som sa posadil k veľkému stolu a sledoval obrovskú kura, ktoré sa pieklo v trúbe.

Chvíľu bolo ticho, no potom som počul, ako sa Leah pýta, kde je, hovorí jej o mne a o tom, že sem má prísť. Potom sa rozlúčila a zavesila.

„Leah tu hneď bude, ona... bola sa prebehnúť,“ vysvetlila mi, ale ja som jej neveril.

„To je v poriadku, mimochodom, som Edward Massen,“ predstavil som sa, postavil a podal jej ruku.

„Teší ma, ja som Emily,“ stisla mi ruku a vrátila sa k vareniu.

„Kto všetko na tú večeru príde?“ zaujímal som sa a nechcelo sa mi veriť, že len ona a jej deti.

„Prídu aj nejaký chlapci z la Push. Môj manžel, Sam, ich k nám pozval.“

Zrazu sa dvere prudko otvorili a dnu vleteli dva čierne tiene. Teda, boli to ľudia, ale išli takou rýchlosťou, že som nedokázal rozoznať ich tváre.

Tiene alias vlakodlaci sa usadili v obývačke na gauč a naraz zhúkli: „ahoj!“

Potom si všimli aj mňa a sledovali ma so zdeseným výrazom. Nechcel som kaziť tak príjemnú hru, tak som sa začal tváriť vydesene.

Dvaja neuveriteľne vysoký chlapci behali pohľadom zo mňa na Emily a potom zdesene hľadeli na seba.

„Nemôžete si dávať trochu pozor,“ hnevala sa Emily. V tom do miestnosti ako strela vtrhol aj Jacob a usadil sa k chalanom.

„Ahoj Emily, už je večera hotová?“ zaujímal sa. Jeden z chalanov ho poklepal po pleci a šepol mu niečo o mne. Potom sa na mňa Jake pozrel. Keď som si bol istý, že sa nik iný nedíva, žmurkol som na neho a potom som sa znova tváril zdesene.

„Sam,“ kričal Jacob z hraným strachom.

Už ľudskou rýchlosťou do domu vošiel ďalší vlk.

„Čo sa deje?“ pýtal sa a behal pohľadom po celej miestnosti. Keď mu oči zablúdili k Emily, šťastne sa usmial, prišiel k nej a pobozkal ju.

„Ja nevedel som...“ začal Jake.

„Nevedeli sme, že je tu a tak sme na nekontrolovali,“ pokračoval iný chlapec, ktorého meno som nevedel.

Sam pobledol, čož bolo vzhľadom na jeho opálenú pleť veľmi viditeľný úkaz. Udržať si šokovanú a prekvapenú tvár ma stálo veľa síl.

„Čo si videl?“ pýtal sa ma pomaly a ja som sa začal smiať. Ostatný sa na mňa len pozerali pohľadom, z ktorého mi bolo jasné, že pochybujú o mojom psychickom zdravý. Potom sa ku mne pridal aj Jake, ktorý im vysvetlil, že to viem a ako som sa to dozvedel.

O chvíľu prišlo aj dievča, Leah, kôli ktorému som vlastne tu. Keď si ma všimla, mierne sa ošila a potom ma pozdravila. Neviem, čo malo je správanie znamenať, ale zrazu sa začala obývačka vyprázdňovať.

Leah si sadla neďaleko odo mňa a sledovala ma. Ja som naopak sledovala ju. Mohla byť rovnako stará ako ja, možno mladšia.

„Ja len, chcel som sa ti ospravedlniť. Nebol som práve zdvorilí a veľmi ma to mrzí, ale vadí mi, že stále poukazujete na to, kto Bella je. Viem, že to bol len odkaz od Jacoba a to, že sa nemám hnevať na teba mi došlo až neskôr. Preto som teda tu.“

„To je všetko?“ pýtala sa ma pomaly. „Bella? Bella? Pokiaľ viem, je tam len Isabella!“ skríkla na mňa a s tým sa vyrútila z miestnosti. Nechápavo som za ňou hľadel.

„Z toho si nič nerob,“ poťapkal ma po chrbte Jake.

„Máme to s ňou ťažké, je celkom výbušná, žiarlivá,“ začal vymenovávať jej zlé vlastnosti.

„Žiarlivá? Na čo by teraz žiarlila?“ nechápal som.

„Čo tak na tú pijavicu?“ odpovedal mi kúsavo. V tom do miestnosti vtrhli ostatný, ale na to som nereagoval.

„Nevolaj ju pijavica! Ja ťa tiež nevolám pes!“ hneval som sa na neho a môj hlas, hoci stále celkom tichý, bol riadne ostrý.

Jacob mi na to chcel niečo štipľavé odseknúť, ale Sam ho predbehol.

„Ty vieš, kto je?“

„Viem všetko,“ odpovedal som pokojne. Samove ústa tvorili jedno veľké O. stále hľadiac na mňa si sadol, potom sklopil zrak a začal mrmlať: „ako to len robia? Úplne mu vezmú slobodnú vôľu. Sú nebezpečnejší, než som si myslel... “

***

Kapitola 17. - Zhrnutie - Kapitola 19. 

Autor: Elanor (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Ochranca upíra - 18. Kapitola: