Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Navždy v tvojom objatí - 2. kapitola

17.02.2011 (08:30) • VictoriaCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 2886×

2. kapitola

Chcela som sa otočiť, že nie, no potom som musela uznať, že s ním sa na hodinu dostanem skôr ako sama. Prikývla som teda a on ma v tom okamihu vzal za ruku. Jeho ruka bol rovnako chladná ako ruka Leonie. Zvláštne.

Keď sme sa dostali na prvú hodinu, profesorka ešte nebola v triede. S Edwardom som sa tam dostala rýchlejšie. Posadila som sa s ním opäť dozadu do prázdnej lavice a vyložila som si knihy. Možno, že to bol len pocit, ale zdalo sa mi, že na mňa Edward hľadí. Nemohla som to však zistiť, pretože v tom momente prišla profesorka. Na túto hodinu som sa veľmi tešila.

Keď sa dejepis skončil, opäť som sa pobalila a vyšla som z budovy. Tentokrát som presne vedela, kde mám ďalšiu hodinu, ale Edward ma zastavil.

„Akú máš ďalšiu hodinu? Odprevadím ťa?“

„Mám angličtinu a ďakujem, ale viem tam prísť už aj sama.“ Usmiala som sa na jeho bielu siluetu.

„Ja mám výtvarnú, ale odprevadím ťa, mám to po ceste.“ Vzal ma za ruku a ťahal ma vedľa seba po ceste, ktorá mi bola známa.

„Prečo to robíš? Veď sa nepoznáme,“ pýtala som sa ho.

„Vyzeráš celkom milo a nechcem, aby si sa tu stratila,“ hovoril úprimne.

Edward ma odviedol na hodinu a potom sa vytratil. Angličtina aj matematika prebiehali bez akýchkoľvek ťažkostí. Stretla som však Jacoba a aj Angelu, ale ani jeden z nich neprehovoril. Asi sme sa nemali o čom rozprávať. Len Mike ma pozdravil, keď prišiel na matiku. Hlas mal ako bez života. Chápala som ho a naozaj som bola prekvapená, že sa mi prihovoril, aj keď iba na pozdrav.

Po matike na mňa pred budovou čakal Edward. Bolo to maximálne čudné, pretože som ju s ním nemala. Spýtala som sa ho, ako vedel, čo mám, ale neodpovedal. A tak sme spolu išli na chémiu. Vôbec nič nehovoril, ale ako som tak nad ním premýšľala, pomaly som si začala myslieť, že on je mojím anjelom strážnym. Správal sa tak a mal aj takú farbu. Ale okamžite som tú myšlienku zavrhla, pretože som vedela, že anjel by kvôli mne neprišiel až na zem.

„Isabella Swanová! Môžete, prosím, zopakovať, čo som práve povedal?“ spýtal sa ma môj obľúbený profesor chémie. Myslel si, že ho nevnímam. A mal pravdu. Nedokázala som zopakovať to, čo povedal. Aspoň som si to myslela. Ale moje ústa nie.

„Hovorili ste, že na budúcu hodinu si napíšeme test. Bude tam učivo z predchádzajúceho ročníka. A kto ho nenapíše, ostane po škole na doučovanie,“ odrapotali moje ústa. A skôr, ako som sa mohla sama nad sebou čudovať, profesor povedal:

„Dobre. Vidím, že dávate pozor, ale nechcem, aby sa nabudúce moje podozrenie stalo pravdou,“ pohrozil. Prikývla som. „Tak, a teraz mi pán Newton zopakuje učivo z minulej hodiny.“

Mike začal hovoriť a ja som ho prestala vnímať, pretože to učivo som vedela naspamäť. Všimla som si, že je Edward ku mne natočený. Pozrela som sa na neho.

„Si okej?“

„Jasné, nič mi nie je.“ Usmiala som sa. Zdalo sa mi však, že som ho nepresvedčila. Stále sa na mňa pozeral. Cítila som to.

„Ako sa ti to stalo?“ opýtal sa po sekunde.

„Nemyslím si, že by som ti musela odpovedať. Na toľko sa zas až nepoznáme,“ zvýšila som hlas.

„Nie, máš pravdu. A prepáč, nemal som sa ťa na to pýtať. Môžem ísť s tebou na obed?“ zmenil tému.

„Na obed?“ bola som prekvapená. „Teba baví neustále so mnou všade chodiť? So slepou neznámou?“ stíšila som hlas.

„Áno...“ nedokončil, lebo som ho prerušila opäť zvýšeným hlasom.

„Nemusíš ma ľutovať!“ Naozaj ma už začínal hnevať.

„Nebudem, ak to nechceš. Úprimne, chodím všade s tebou, pretože si zaujímavá. Nie si ako ostatné dievčatá tu.“

Nadvihla som obočie.

„To myslíš vážne?“ moje posledné slovo zaniklo vo zvonení. Okamžite som si všetko nahádzala do tašky a vyšla som von, a zamierila som na obed do jedálne.

Jedáleň bola ako vždy aj teraz plná. A ja som sa tam vôbec necítila dobre. Mala som zvláštny pocit, že ma všetci sledujú a ohovárajú ma. A mala som pravdu. Keď som si kúpila pizzu zamierila som aj s táckou pomedzi stoly, Jacobov jasno-hnedý tieň ma podkopol. Tácka sa mi vyšmykla z rúk a už som v ušiach skoro počula ako dopadla na zem, ale niekto ju zadržal.

Biely anjel ma opäť prenasledoval. Zadržal tácku a nepríjemne zavrčal na Jacoba. Vzal ma za ruku a potiahol k prázdnemu stolu na konci jedálne. Sadla som si a Edward predo mňa položil moju tácku.  Počula som popritom, ako sa tá jeho dotkla stola.

„Asi ťa tu nemajú práve dvakrát v láske, však?“

„Ha-ha-ha! Kto by mal rád slepú. Ale ak by si do školy prišiel minulý rok, divil by si sa, ako veľmi dobre so mnou všetci vychádzali,“ nechtiac som načala minulosť.

„Asi som mal prísť skôr, máš pravdu. Možno, že vtedy si nebola taká nahnevaná,“ žartoval. Ja som ho však nepočúvala, pretože som zachytila rozhovor z vedľajšieho stolu. Počula som, ako sa Jessica, jej žltý tieň, bavil s nejakými dievčatami, ktorých hlasy som nevedela rozorať.

„Pozrite sa na ňu. Je slepá, ale samozrejme zbalí toho najsexi chalana na škole.“

„A čo ak nie je slepá? Možno, že to iba hrá,“ hovorila ďalšia.

„Nie,“ namietala Jessica. „Moja mama pracuje v nemocnici. Hovorila mi, že sa Isabella hrozne zmenila. Od tej nehody sa jej niečo stalo, no nikto nevie čo. Je to niečo divné a ani ona sama sa nedostala k podstate veci, ale vraj je stále slepá. Doktori však nemôžu pochopiť skutočnosť, že už chodí. A za tak krátky čas.“

„Kašli na nich,“ povedal mi Edward. Slzy sa mi už hrnuli do očí. Najradšej by som ušla, ale bála som sa, že by som pomedzi stoly zakopla, a potom by sa mi všetci smiali. Radšej som preto zostala ticho sedieť na mieste. No potom mi zazvonil mobil. Známe vyzváňanie mi napovedalo, že volá Leonie. Môj druhý anjel.

„Ahoj.“ Zodvihla som to.

„Ahoj, drahá. Prídem po teba? Skončila si už?“

„Nemusíš sa obťažovať, pôjdem pešo,“ namietala som a popritom sa mi lámal hlas.

„Nie, nehádaj sa. Som len blok od školy. Mala som niečo v meste. Ani nie o dve minúty som tam, len ma počkaj na parkovisku.“

„Dobre,“ súhlasila som a zložila telefón. Bola som veľmi šťastná z toho, že môžem odísť skôr. Mala som síce ešte telesnú, ale z tej som bola aj tak kvôli môjmu stavu oslobodená. Avšak Edward z toho nebol dvakrát nadšený.

„Kto to bol?“ spýtal sa ma a popritom mal veľmi čudný hlas.

„Leonie. Kamarátka. Asi ťa tu nechám samého. Dúfam, že to prežiješ.“ Postavila som sa a chcela som odísť.

„A čo tvoj obed?“

„Vyhodím ho cestou, aj tak nie som hladná. Alebo lepšie povedané, prešla ma chuť do jedla.“

„Počkaj,“ povedal mi a vzal moju tácku. Vôbec som nevedela, čo robí. Zdalo sa mi, že počujem šušťanie sáčku.

„Tu máš.“ Strčil mi sáčok do ruky. Bola v ňom zabalená pizza. „Už si za to zaplatila a bola by škoda vyhodiť to. A tú tácku potom odnesiem. Maj sa, Bella.“

Opäť som sa nemohla ubrániť úsmevu.

„Ďakujem, maj sa.“ Pomaly som prešla popri stoloch a vyšla som von z jedálne. Išla som na parkovisko a popritom som sa veľmi vyhýbala všetkým miestam, odkiaľ som počula hlasy. Leonie ma už čakala opretá o svoje auto. Slzy sa mi v tom momente rozliali po lícach a ona ma objala.

Autor: VictoriaCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Navždy v tvojom objatí - 2. kapitola: