Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Navždy v tvojom objatí - 1. kapitola

13.02.2011 (10:15) • VictoriaCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 2853×

1. kapitola

Pohľad Belly:

Ako každý deň, aj tentokrát som vstala skoro ráno. No teraz som sa výnimočne cez noc nevyspala. Neustále som sa musela budiť, pretože sa mi snívali sny o prvom školskom dni. Každý sen dopadol rovnako. Nakoniec som ušla.

Keď mi budík oznámil sedem hodín, opatrne som vstala z postele a vypla som ho. Videla som okolo seba šedé odtiene zobrazujúce v mojej mysli tvary nábytku a rôznych iných vecí. Ešte som ani len poriadne nespravila krok pred seba, keď sa z hora ozval buchot. René vstala, napadlo ma okamžite. Len som nad tým pokrútila ako zakaždým hlavou a išla som si po veci na oblečenie.

Moja izba sa nachádzala na dolnom poschodí v dvojposchodovom dome. V izbe, ktorá bola naozaj priestranná, som mala vždy všetko uložené a nikdy sa nič nepovaľovalo na zemi, aby som o to náhodou nezakopla. Za tri mesiace som sa naučila rozoznať veci, ktoré vidím, ale dokázala som ich nájsť hlavne vďaka tomu, že som si pamätala, kde som ich uložila. Vždy som všetko položila na svoje miesto, aby som to potom neskôr nemusela hľadať, čo bolo však v mojom prípade nemožné.

Vykročila som bosá cez izbu, presne tri kroky rovno. Prstami som sa opatrne dotkla drevenej skrinky. Ďalej som pokračovala štyrmi krokmi smerom na západ, k veľkému oknu. Prstami som sa neustále dotýkala skrinky. Potom som sa však dotkla kľučky na dverách, ktoré viedli do šatníka. Otvorila som ich a prešla som po šatníku až nakoniec. Šatník mal rozlohu približne päťkrát tri kroky. Veci na vešiakoch boli úhľadne pozavesované nie len podľa farieb, ale aj podľa udalostí, na ktoré sa dali jednotlivé veci použiť.

Hneď naľavo odo dvier bolo zavesených sedem šiat. Tri dlhé a štyri nad kolená. Každé mali inú farbu a mali iný spôsob obliekania. Ďalej nasledovali predĺžené tričká, ktorých bolo asi dvadsať. Potom košele, dobre vyzerajúce svetre a nakoniec obyčajné tričká a nohavice. Toto oblečenie, ktoré sa dalo použiť do školy alebo aj von, či na nejakú oslavu, zaberalo viac než polovicu šatne. Oproti dverám boli topánky a kabelky. Opäť tam bolo niekoľko párov tenisiek, ale aj čižiem, či žabiek na leto. Kabelky a tašky zapĺňali hornú poličku. A koniec pravej strany šatníka zaplňovalo domáce oblečenie či vyťahané veci na spanie.

Prešla som ku kabelkám a topánkam i vybrala som si tašku do školy, ktorá už bola zaplnená knihami pre nevidiacich. Vzala som si tenisky, v ktorých som sa cítila najpohodlnejšie. Potom som pokračovala ďalej. Rátala som kroky, ale prstami som čítala malé pliešky, ktoré trčali z každého odevu. Bolo na nich napísané, čo jednotlivé šactvo predstavuje a akej je farby. Vybrala som si jednoduché čierne rifle a dlhé tričko modrej farby. Pomaly som prešla späť do izby.

Keď som si z jednej zo skriniek, ktoré som mala pozdĺž celej jednej steny, vytiahla spodnú bielizeň, išla som sa obliecť. Teraz som už obliekanie zvládala celkom rýchlo. Na začiatku, keď som v tom ešte nemala takú prax, som si väčšinou obliekla niečo naopak. Najčastejšie to bolo spodná bielizeň alebo tričko. Ale postupne som sa naučila spoznávať rôzne veci a aj si ich správne obliekať.

Keď hodiny ohlásili 7:20, vyšla som z izby oblečená správne a s taškou na pleci. Na prahu som sa však zarazila. Pravou rukou som našmátrala na stolíku hneď vedľa dverí slnečné okuliare. Boli úzke a nie úplne tie najmodernejšie, ale poslúžili. Dala som si ich na oči a v tom momente som si pripadala už pripravená ísť do školy.

Čierne sklá na okuliaroch spôsobili, že som už nevidela tie najtmavšie obrysy, a tak som nechtiac narazila do steny. Zapotácala som sa dozadu a koleno som si udrela do stolíka. Zakňučala som, pretože „staré“ zranenie dalo o sebe v tom momente vedieť. Zosunula som sa k zemi a snažila som sa vydržať tú neznesiteľnú bolesť. Popritom som si v duchu nadávala, že som bola taká neopatrná.

„Si v poriadku?“ spýtala sa ma vystrašene Leonie, ktorá neviem odkiaľ sa tam vedľa mňa zjavila, a zodvihla ma na nohy. Stála som iba na jednej, pretože tá druhá bolela ako čert.

„No...“ pokúsila som sa povedať cez zaťaté zuby. Leonie ma neustále podopierala.

„Čo sa stalo?“ odrazu sa za nami ozval hlas mojej mamy. Prevrátila som očami a spustila som nohu späť na zem. Stále ma bolela, ale nebola som rada, keď sa mama kvôli mojim zraneniam trápila.

„Nič,“ klamala som jej, čo som v poslednej dobe robila dosť často. Neverila mi.

O pár sekúnd som už cítila jej ruku na mojom chrbte. Spravila som krok dozadu a za sebou som o pár milimetrov pocítila stolík.

„Mama, nič mi nie je,“ ubezpečila som ju tým najnormálnejším hlasom.

„René, choď si ešte ľahnúť. Bella už aj tak ide do školy,“ hovorila jej pokojným hlasom Leonie. Vzala ma za ruku a vytiahla von z domu. Keď sa mi do nosa dostal chladný vzduch, zastavila.

„Čo sa tam vnútri stalo?“ spýtala sa ma a ja som vedela, že na mňa hľadí, pretože som na sebe cítila jej pohľad.

Zložila som si okuliare a nadvihla tašku, ktorá mi skĺzla z pleca. Pozrela som sa na Leonie, ktorá stála predo mnou a ja som videla obrysy jej tela v červenej farbe.

„To tie blbé okuliare. Nič cez ne nevidím,“  povedala som a až potom som si uvedomila, aká je tá posledná veta absurdná. Musela som sa zasmiať.

Potom som pocítila Leoninu chladnú ruku vo svojej dlani. Zobrala mi slnečné okuliare a dala mi tam druhé okuliare? Jemne som prehmatala a zistila som, že mi do ruky naozaj dala okuliare.

„Leonie, to, že mi dáš ďalšie slnečné okuliare nič nezmení na tom, že ja v nich nevidím.“

„Nie sú to obyčajné slnečné okuliare, Bella. Sú vyrobené špeciálne pre teba a nové by sa ťažko zháňali, tak ich, prosím, nestrať. Ľudia, ktorí pôjdu okolo teba budú vidieť, že máš slnečné okuliare, ale v skutočnosti sú to okuliare, cez ktoré môžeš normálne vidieť, akoby si ich ani nemala. No tak, skús si ich.“

Nedôverčivo som sa na ňu pozrela. Pokrútila som hlavou a nasadila som si „špeciálne slnečné“ okuliare.

„Wow!“ To bolo jediné, na čo som sa zmohla.

Keď som sa pozrela cez slnečné okuliare, naozaj som videla. Zdalo sa mi, akoby som ich ani nemala na očiach, až na to, že som ich cítila. Každopádne to bolo super. Videla som všetko. Obrysy auta, ktoré stálo na príjazdovej ceste a aj stromy, ktoré stáli za ním. Možno, že sa mi to len zdalo, ale mala som pocit, akoby som videla lepšie takto s okuliarami, ako bez nich.

„To je super. Ale, ako si...“ nedokončila som.

„Mám tých správnych priateľov,“ povedala tajomne a zasmiala sa. „Tak poďme, aby si nemeškala.“

***

Leonie zastavila pred školou a ja som sa nedokázala odhodlať vystúpiť z auta. Cez začernené sklá som hľadela na svojich spolužiakov, ako sa smejú a vôbec si neuvedomujú, že ich pozorujem. Videla som Angelu, ako sama prešla okolo nášho auta so sklonenou hlavou. Farba jej postavy vôbec nevyzerala zdravo. Bola šedo-hnedá. Vlasy jej neposlušne lietali okolo hlavy aj pri tom najmenšom zafúkaní vetra. Niekomu by sa mohlo zdať, že nie je učesaná a aj mňa samú to prekvapilo. Angela vždy chodila super upravená a to jej mohli všetci závidieť. Ale táto osoba sa od Angely veľmi líšila.

Za celé tie mesiace, čo som nechodila do školy, som ju stretla len jedenkrát. Na začiatku prišla za mnou do nemocnice. Už vtedy vyzerala naozaj zle. Vtedy mi nič nepovedala, len sa na mňa pozerala, čo mi hrozne liezlo na nervy, pretože aj keď som ju nevidela, cítila som jej pohľad na sebe. Stála tam asi polhodinu, možno viac, no a potom odišla.

Neviem ako sa mám k nej teraz správať. Tuším, že moja autonehoda ju zasiahla viac než mňa, no neviem, čo jej mám povedať. Mala by som jej totiž niečo povedať. Je mi to ľúto, že ťa to zasiahlo, ale ja som v pohode, tak buď aj ty? Nie. Príliš veľa klamstiev. Ona by to spoznala. Ale, čo ak so mnou vôbec nebude chcieť prehovoriť?

„Bella, zvládneš to,“ povedala mi Leonie a položila mi ruku na plece. Pri jej nečakane chladnom dotyku som so sebou trochu mykla.

„Ja viem,“ prikývla som.

Vedela som, že to zvládnem. Poznala som chodby strednej školy vo Forks naspamäť. Leonie ma sem často brávala cez letné prázdniny, keď som už vedela normálne chodiť, aby som si „preštudovala“ chodby. Chodila som sem vyše mesiaca a každý deň som tu trávila najmenej šesť hodín. Rozvrh hodín mi poslali už cez prázdniny, a tak som mala možnosť úplne si naštudovať celú trasu. Neustále som sa prechádzala hore-dole a vždy, keď som zle zabočila, zopakovala som si trasu. Som Leonie za to všetko vďačná, pretože teraz sa viem v škole orientovať aj poslepiačky, a to doslova.

Nadýchla som sa zhlboka a chytila som spotenou rukou kľučku auta. Druhou rukou som pevne zovrela tašku, ktorú som mala prehodenú cez hlavu. Vystúpila som.

Hneď vonku som sa zarazila. Na okamih sa mi zazdalo, že na mňa upierajú všetci svoje pohľady, no potom som nad tým len pokrútila hlavou a usmiala som sa. Otočila som sa späť k Leonie a sklonila som sa do auta.

„No, drž mi palce,“ povedala som jej a natiahla som si na hlavu kapucňu. Zabuchla som dvere auta.

Podľa obrysov áut, ktoré som videla všade naokolo a podľa farieb ľudí, som prešla až ku vchodu prvej budovy. Práve zazvonilo, a tak som sa podľa naspamäť naučeného rozvrhu vydala na prvú hodinu francúzštiny, ktorú som mala v budove číslo 17. Cestou do mňa omylom narazilo pár študentov, no ja som ich ani poriadne nevnímala. Pred sebou som si všimla šedo-hnedú farbu Angely. Nasledovala som ju, až pokým sa naše cesty nerozdelili a ona nezabočila do budovy č. 9. So sklonenou hlavou som teda išla na francúzštinu.

Ako som prišla do učebne, mojej pozornosti neuniklo, že profesorka už sedí za stolom. Vydala som sa rovno k nej a dávala som si veľký pozor, aby som sa pritom nepotkla o vlastné nohy. Ruky sa mi potili.

„Meškáte!“ okamžite na mňa vyblafla. „A kto vlastne ste?“

Och, pomyslela som si v duchu. Spoznala som hlas starej profesorky, ktorá ma učila aj minulý rok a ktorá vôbec nebola príjemná ani na svojich najlepších študentov. Modlila som sa, aby som túto chvíľu prežila. Zložila som si kapucňu a do uší sa mi dostalo híknutie od mojich vlaňajších spolužiakov.

„Em, pani profesorka, učili ste ma minulý rok. Som Isabella Swanová, pamätáte sa?“ hlas sa mi triasol.

Chvíľu som nepočula žiadnu odpoveď. Len šepkanie sa ozývalo z lavíc.

„Ach, samozrejme. Riaditeľ mi hovoril, že ste schopná nastúpiť opäť do školy a pokračovať v štúdiu. Sadnite si a zložte si okuliare.“

Už som sa chcela otočiť, no potom som sa zastavila.

„No, to nepôjde, pani profesorka.“ Neveselo som sa usmiala a zahľadela som sa na ňu. Tak, aby to nikto nevidel, zložila som si trochu slnečné okuliare. Bolo mi jasné, že moje oči ju na okamih šokovali.

„Aha,“ prikývla. Opäť som si nasadila okuliare a išla som si sadnúť na miesto. Na jedinú celú voľnú lavicu na konci učebne. nebolo vôbec jednoduché sa k nej prebojovať, cez rozhádzané tašky, no nakoniec som sa tam dostala. Sadla som si a bola som rada, že na mňa spolužiaci nemôžu hľadieť. Potom sa začala konečne hodina.

***

Keď zazvonilo na prestávku po tretej, zobrala som si veci a ponáhľala som sa na ďalšiu hodinu. Musela som prejsť najdlhšiu trasu, ktorá mi vždy robila problémy. Dúfala som, že sa nestratím. Prešla som poza budovy číslo deväť, dvanásť a trinásť a zamierila som k budove číslo tri. Ako som míňala roh budovy, niekto do mňa narazil. Odhodilo ma to dozadu a spadla som na zem. Moje knihy, ktoré som držala v rukách sa rozpadli na zem okolo mňa.

„Dočerta, dávaj pozor!“ nahnevaný známy chlapčenský hlas sa ozval nado mnou. „Čo si slepá?“ nebola to otázka, aj keď to tak vyznelo.

Pozrela som sa na neho, aj keď som nevidela jeho tvár jasne, odvetila som: „Áno, som slepá.“

„Chudera,“ zaznelo, keď chalan odo mňa odchádzal. Zdalo sa mi, že to bol hlas Jacoba Blacka, ale istá som si nebola. Jeho telo malo totiž jasno-hnedú farbu.

Nebrala som jeho slová vážne, no nebolo mi to jedno. Aspoň mojim citom to nebolo jedno. Do očí sa mi hrnuli slzy. Keď som sa snažila pozbierať knihy zo zeme, začula som zvonenie. Nebola som ďaleko od dejepisnej učebne, no predsa len som nestíhala.

„Pomôžem ti?“ niekto sa opýtal. Bol to dokonalý hlas. Moja prvá myšlienka pri jeho počutí bola, že mi naozaj prišiel anjel na pomoc. Ale keď sa žiarivá biela farba zohla ku mne, bola bez krídel. Žiarivá biela mi ale naozaj pripomínala anjela. Anjel začal zbierať moje knihy.

„Mimochodom, ja som Edward Cullen a ty si Isabella, však?“ predstavil sa, keď mi podával knihy.

„Bella,“ opravila som ho ihneď a možno až príliš rýchlo. „Stačí Bella.“

„Teší ma. Máš teraz dejepis?“ Postavili sme sa.

„Áno. A už meškám.“ Otočila som sa na odchod.

„Mohol by som ísť s tebou? Ja mám tiež dejepis. Aspoň sa nestratíš.“ Poslednú vetu si skôr zašepkal popod nos.

Chcela som sa otočiť, že nie, no potom som musela uznať, že s ním sa na hodinu dostanem skôr ako sama. Prikývla som teda a on ma v tom okamihu vzal za ruku. Jeho ruka bol rovnako chladná ako ruka Leonie. Zvláštne.

Autor: VictoriaCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Navždy v tvojom objatí - 1. kapitola: