Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Navždy v tvojom objatí - 3. kapitola

23.05.2011 (07:00) • VictoriaCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 6× • zobrazeno 3052×

3. kapitola

Leonie ma už čakala opretá o svoje auto. Slzy sa mi v tom momente rozliali po lícach a ona ma objala.

Celú cestu som bola ticho. Nechcelo sa mi rozprávať a Leonie to vedela, a tak ma nechala tak.

Prišli sme k nám domov a ja som vystúpila. Otočila som sa k Leonie, že jej poviem zbohom, ale ona už v tom momente stála vedľa mňa.

„Potrebujem si ešte pohovoriť s Renée.“

Prikývla som. Vošli sme dnu a Leonie išla za mamou do ateliéru. Ja som si hodila tašku na posteľ a sama som dopadla vedľa. Chcela som premýšľať, no niekto mi to nedovolil. Predtým som si ho tam nevšimla. Stál opretý o skriňu v čiernej farbe.

„Sebastián? Čo tu robíš?“ zodvihla som sa.

„Mám veľmi dôležitú misiu, sestrička. Moja úloha je neuveriteľne nebezpečná. Mám za úlohu v piatok ťa uniesť a dopraviť Petrovi,“ hovoril akoby nepríčetne.

„Čože? Sebastián, si v poriadku?“

Neodvetil. Len tak odišiel cez vonkajšie presklenné dvere, ktoré viedli z mojej izby. Udivene som ostala stáť na mieste. Predpokladala som, že to bol len žart. Ale predsa len som sa musela ísť uistiť.

Vyšla som hore na poschodie a namierila som si to priamo do maminho ateliéru. S rukou na kľučke som však ostala nehybne stáť pred dverami. Zvnútra sa ozýval krik.

„Nie! To sa nikdy nestane,“ kričala mama. „Leonie, prisahala si, ž ju uchrániš pred premenou a teraz to chceš spraviť sama?

„Renée, počúvaj ma,“ prehovorila Leonie pokojným hlasom. „Je to pre ňu najlepšie riešenie v tejto dobe. Hrozí jej veľké nebezpečenstvo. Ani ja sama to nechcem, ale oni ju zabijú.“

Nechápala som a tak som prudko otvorila dvere. „O čom to hovoríte?“

„Isabella Marie Swanová! Vieš, že je nevychované počúvať za dverami!“ hnevala sa Renée.

„O kom ste to hovorili?" nenechala som sa odbiť.

„O nikom, Bella,“ presviedčala ma Leonie pokojným hlasom. „Potrebuješ niečo?“

„Sebastián sa správal nejako divne. Asi bol nafetovaný alebo niečo podobné. Mama, mala by si ho nájsť skôr ako si ublíži.“

„Ako sa správal?“ pristúpila ku mne Leonie bližšie. Hlas mala čudný.

„Prišiel ku mne do izby a hovoril niečo o veľmi dôležitej misii, ktorú má. A ešte niečo o nejakom mužovi menom Peter.“

Leonie sa po chvíli zasmiala. „Tak to hovoril aj mne. Asi je naozaj na drogách, alebo čo. Renée, mala by si s ním pohovoriť.“

„Samozrejme. Bella, mohla by si nás ešte na okamih nechať?“

Prikývla som, aj keď nerada. Ale vedela som, že sa na tento rozhovore ešte niekedy spýtam Leonie. Zišla som späť do svojej izby a bola som dosť unavená, tak som si išla ľahnúť. Vykašlala som sa na úlohy. Zaspala som.

Zo spánku som sa prebrala až ráno. Alebo to bola skôr noc, pretože hodinky na inteligentnom počítači mi oznámili štyri hodiny ráno. Vo vzduchu som cítila peknú vôňu. Niečo sladké, ale nevedela som, odkiaľ to pochádzalo. Sadla som si za stôl a vytiahla som si učebnice. Začala som si písať úlohu.

Bolo asi pol siedmej, keď som na krku pocítila chladný dych. Niečo mi pripomínal. Otočila som sa. Za mnou bola žiarivo biela aura, ktorá ma naozaj na okamih oslepila. Veľmi dobre som ju poznala.

„Edward?“ spýtala som sa. Ale moje slová sa stratili vo vetre, ktorý sa dostal do mojej izby cez otvorené sklenené dvere. Rozhliadla som sa po miestnosti, ale žiadnu žiarivú bielu som už nevidela. Videla som iba obrysy vecí okolo.

Bol to len preľud. Veľa som spala, povedala som si v duchu. Prešla som ku skleneným dverám, aby som ich zavrela. V šedých obrysoch som však zbadala opäť tú žiaru.

„Edward, ak si to ty, tak toto nie je vtipné,“ zakričala som von. Neodpovedal. No žiaru som tam stále videla. Neistým krokom som sa preto pohla k nej.

Po vonku som nikdy poriadne nechodila, pretože sme mali na záhrade až priveľa skál, ktoré vytŕčali zo zeme. Teraz som o jednu z nich zakopla a spadla som na zem do kvetov. Popritom som nechtiac rukou skončila v tŕňoch a poškriabala som si ju až do krvi, ktorá mi po kvapkách stekala z malých rán.

Žiarivá aura sa objavila vedľa mňa. Pozerala som sa presne na ňu. V tvári som opäť cítila sladký dych. Zodvihol ku mne ruku, ale tesne pri mojej tvári zastavil. Stiahol ju späť a potom odišiel.

Chvíľu som tam len tak sedela. Potom som sa s ťažkosťami zodvihla a vrátila som sa pomaly späť dnu. Išla som za svojím bratom do izby na poschodí. Sebastián ešte spal, ale akonáhle som vstúpila do jeho izby, zobudil sa.

„Bella? Čo sa ti stalo?“ spýtal sa ma. Nestihla som mu odpovedať, hneď to zistil. „Tvoje ruky. Poď sem, posaď sa, musím ti to ošetriť.“

„Ďakujem. A prepáč, že som ťa zobudila.“ Sadla som si.

Sebasián na okamih odbehol, a potom sa vrátil späť. Ošetril mi ruku

„Ako sa ti to stalo? Kde?“

„Vonku. Otvorili sa mi dvere, asi to bol vietor. Nechtiac som spadla. Zdalo sa mi to tiež, že tam niekto bol, ale to som mala asi len nejaké halucinácie.“

„Stále tomu nechápem, ako to robíš. To, že tak vidíš.“

„Ani aj tomu nechápem. Ale asi mám jedno vysvetlenie.“

„Naozaj. A aké?“ Bol zvedavý.

„Tvoja sestra je blázon,“ zasmiala som sa. „Zvykni si.“

„Tak, hotovo,“ povedal. Potom ma zaviedol späť do izby.

Dokončila som si veci do školy a ešte som si ľahla do postele. Tá nádherná vôňa bola stále okolo mňa. Bola taká úžasná, až sa mi z toho krútila hlava.

O niekoľko minút som sa začala obliekať do školy. Zbalila som si veci a s dobrou náladou som nastúpila do auta Leonie.

„Takže, o čom si sa to vlastne včera bavila s Renée?“ okamžite som ju zbombardovala prvou otázkou.

„To ti nepoviem, Bella. A nebuď zvedavá. Raz sa to aj tak dozvieš, ale teraz ešte nie,“ hovorila s vážnosťou.

„Máte predo mnou nejaké tajnosti?“

„Nie. Ale je lepšie, ak sa to dozvieš neskôr. Ešte neprišiel čas.“

„A kedy príde?“

„Isabella! Prosím, nechaj to.“ Jej hlas mi znel nahnevane. A tak som sa ďalej nepýtala.

Prišli sme do školy a ja som okamžite vystúpila. Leonie mi zrejme chcela ešte niečo povedať, ale úplne som ju odignorovala, pretože som bola na ňu nahnevaná. Išla som na prvú hodinu francúzštiny.

Keď som si chcela sadnúť dozadu do lavice, chladná ruka ma stiahla nabok. Skončila som na nohách Edwarda Cullena.

„Neradím ti sadnúť si tam,“ zašepkal. A ja som si až vtedy všimla, že pred tou lavicou sedí Jacob a Mike. „Čo sa ti stalo?“ spýtal sa ma a chladnou rukou mi pohladil zranenú ruku.

„Spadla som. Máš studenú ruku.“

Vzdychol si. „Áno. Ja mám vždy studené ruky,“ povedal. Do triedy prišla profesorka a Edward ma položil na stoličku vedľa seba.

Autor: VictoriaCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Navždy v tvojom objatí - 3. kapitola: