Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Navždy v tvojom objatí - Prológ

17.11.2010 (16:00) • VictoriaCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 3467×

Prológ

Ako malá som si raz povedala, že môj život bude dokonalý. Bol. Naozaj. Mala som skvelých priateľov a úžasného frajera. S mojím starším bratom som vždy výborne vychádzala. Moji rodičia sa milovali a nemusela som riešiť žiadne starosti s učením alebo niečím podobným. Všetko to išlo proste samo. Všetko bolo dokonalé. Úžasné. Ale potom, jedného dňa, sa všetko zmenilo.

Pamätám si na to ako včera. Bola noc a pršalo. S mojou najlepšou kamarátkou Angelou som sa práve vracala z klubu v Seatli. Išli sme na mojej motorke a boli sme trochu opité. Neustále som sa smiala a Angela tiež. Zaviezla som ju domov a potom som sa vybrala domov aj ja.

Dážď sa po chvíli zmenil na hustý lejak, a tak som ledva videla cez čierny priezor na helme. Bundu som mala tiež za okamih premočenú, a preto som pridala. Chcela som byť už čo najskôr doma, v teple. Kvapky vody mi bičovali do tváre a nevšimla som si, že predo mnou sa zjavilo auto. Bol to čierny pickup. Vtedy som nevidela, kto v ňom sedel. Ale teraz už viem, že to bol Mike. Pokúšala som sa zabrzdiť, ale už bolo neskoro.

Všetko sa to odohralo tak rýchlo. Motorka narazila do auta a mňa vyhodilo dopredu. Ako handrová bábika som preletela cez tri sklenené tabule, ktoré mal pickup naložené vzadu. Pamätám si ešte, ako sa sklo rozbilo a popadalo na asfalt. Dážď sa odrážal od črepín. Kolesá auta zapišťali.

Zdalo sa mi, že môj let je nekonečný. Celé telo ma bolelo, ale asi najviac hlava. Keď som dopadla, bolo to akoby na tvrdé korene stromov. Helma sa mi rozbila na polovicu a potom som ešte čosi cítila. Bola to prenikavá bolesť, ktorá mi spútala nohy. Posledné, čo som počula bolo prasknutie a potom som z bolesti stratila vedomie.

Ubehli tri dni. Zobudila som sa v nemocnici a nič som nevidela. S bolesťou som zodvihla ruku a prešla som si po tvári. Chcela som vedieť, prečo nevidím. Obväz. Okolo očí som si nahmatala obväz. Hlavou sa mi nadalo ani len pohnúť, ale najskôr to bolo tým, že som mala niekoľko stehov. Ale okrem hlavy ma bolelo aj brucho, ťažko sa mi dýchalo a vôbec som nemohla hýbať nohami. Premýšľať o tom, prečo ma to bolí, som nechcela. Únava ma opäť premohla, a tak som zaspala.

Na druhý deň, keď som sa znovu prebrala, som sa dozvedela od doktora, že nie len že som preletela cez sklo, ktoré bolo na pickupe, ale že som aj padla do stredu cesty (takže neboli to konáre stromov) na malý obrubník, ktorý oddeľoval v strede dva pruhy. Dopadla som naň hlavou a trupom. Nohy mi ostali ležať na ceste. Keď Mike strhol volant, aby zabrzdil, vraj, prešiel cez obrubník a narazil do protiidúceho auta. To dostalo na daždivom povrchu šmyk a snažilo sa zabrzdiť. Vodič si nevšimol moje telo na ceste. Moje nohy skončili pod jeho kolesami.

„Je nám to ľúto... Je to hrozné... Bohužiaľ, vaša dcéra už nikdy nebude chodiť a ani vidieť, bude zázrak, ak sa vôbec dostane z toho lôžka a neostane jej telo celé ochromené...“ Takto znel rozhovor doktora s mojimi rodičmi asi týždeň po nehode. Celý ten týždeň som väčšinou prespala, ak nie od bolesti či od plaču, tak potom od únavy. Moja myseľ si v prvom momente nedokázala privyknúť na skutočnosť, že som odteraz postihnutá. Mne to trvalo však len mesiac, kým som si na to zvykla. Moji rodičia si nezvykli vôbec.

Po čase sa rozviedli a teraz žijú obaja oddelene. Moja starostlivosť bola zverená do rúk matky, ktorá býva vo Forks. Za otcom už teraz nechodím vôbec. Zistila so totiž, že je to pako. Brat, Sebastián, sa rozhodol so mnou zostať u matky, u René. K otcovi do Portlandu chodí len málokedy. Asi raz za mesiac a aj to tam nestrávi viac ako dva dni. Vždy som rada, keď mi robí spoločnosť. Pomáha mne aj mame. René hlavne preto, aby sa s tým dokázala vyrovnať, ale potešil ju celkom môj pokrok, a preto už je všetko jednoduchšie.

Sú to už štyri mesiace od mojej autonehody. Doktori povedali, že už nikdy nebudem chodiť a že budú radi ak sa vôbec pohnem z postele. Keď som však prišla po troch týždňoch z nemocnice domov, začala som chodiť. Nie hneď, a skôr sa to podobalo na plazenie či na bojazlivé prvé kroky malého dieťaťa, ktoré neustále padá. Ale predsa len. Veľmi ma to však nebavilo, a preto som s tým hneď aj skončila. Upadla som do depresie.

Neviem, či to bola však náhoda, alebo na mňa moji anjeli strážni nezabudli, ale mama potom stretal v supermarkete jednu ženu. Čítala o mojej nehode v novinách a rada by mi pomohla. René jej spočiatku neverila, no vyzerala dosť solídne na to, aby klamala. Tá žena sa volala Leonie. Začala k nám chodiť najprv dvakrát do týždňa, potom, každý deň. Prenajala si dokonca aj chatu, len aby mi mohla pomôcť v každej chvíli.

Leonie to so mnou nevzdala, ani keď ja som mala nervy na krajíčku. Pomohla mi opäť sa naučiť chodiť a ešte, keď bola škola, do ktorej som ja prestala chodiť, pomáhala mi s učením. Cez letné prázdniny ma naučila vnímať svet okolo mňa teraz, keď som už len slepá. Okrem toho, že som sa musela naučiť chodiť, musela som sa naučiť ešte aj rozpoznávať svoje okolie.

Leonie povedala, že mám zvláštny dar. Predtým som si to síce neuvedomovala, ale teraz to „vidím“ už aj ja. Ja v skutočnosti nie som slepá. Dokážem vidieť veci, ktoré sa nachádzajú okolo mňa. Keď hľadím pred seba, nevidím v skutočnosti tmu. Ale vidím veci. Obrysy. Akoby som sa na svet dívala cez astrálny svet. Vidím všetko, aj keď to nie sú farby. Obrysy v mojej hlave predstavujú rôzne odtiene šedej. Niečo však vidím aj farebne. Vidím ľudí. Každý má inú farbu. Leonie hovorí, že je to farba jeho duše. Som mimoriadne nadšená z toho, že vidím aspoň niečo. Moji rodičia o tom však nevedia, vie o tom iba Sebastián. Nikomu inému som sa to neodvážila povedať.

Vďaka svojmu daru a aj tomu, že dokážem opäť chodiť, som sa mohla vrátiť späť do školy. Do normálnej školy. Aj keď si nikdy nebudem môcť písať poznámky a ani byť skúšaná písomne – čo som rada – vždy sa ešte môžem pokúsiť žiť normálne, hovorí Leonie. A ja dúfam, že to tak bude. Že budem môcť žiť aspoň trochu normálne.

Autor: VictoriaCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Navždy v tvojom objatí - Prológ: