Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Moje + tvoje = naše - 13. kapitola

24.04.2012 (21:45) • GCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 15× • zobrazeno 3920×

 Moje + tvoje = naše 

13. kapitola 

Pohľad Edward:

Potom, čo Bella odišla, vrátil som sa do svojej izby. Sadol som si na svoju posteľ a premýšľal som o tom, čo sa práve stalo. Znova som si prehrával Bellino krásne telo a znova sa dostavilo vzrušenie, ktoré mi spôsobovala. Nevedel som ju dostať z hlavy. Započúval som sa do myšlienok mojej rodiny. Všetci boli prekvapení z toho, čo v izbe videli, ale ani jeden nemal ani tušenie, že medzi mnou a Bellou už niečo bolo. Aspoňže tak.

Chvíľku po Belle odišli z domu aj Alice s Rose. Emmettovi sa to príliš nepáčilo, pretože chcel s Rose stráviť spoločný večer, ale nahlas si nedovolil povedať nič. Mal v pláne prechádzku pri mesiačiku a týmto sa to trochu skomplikovalo. Odkedy je Emm taký romantik? On to s tou Rose myslí vážne? Ale veď je to človek! Čo sa to tu so všetkými deje? A prečo žijú Bella a Rose s tými upírmi?

Potreboval som zahnať tieto myšlienky, ale hlavne zistiť viac. Vyskočil som z okna a hnal som sa k Bellinmu domu. O pár minút som vyskakoval na jedľu uprostred ich záhrady. Uvelebil som sa v jej korune, mal som výhľad práve do Bellinej izby. Započúval som sa do rozhovoru vo vnútri.

Alice práve navrhovala dámsky večer, na čo Rose vybehla z izby a tie dve na chvíľu osameli. Z Aliciných myšlienok som vedel, že o mne vie. Rozhodla sa, že zistí, čo Bella ku mne cíti. Keď sa jej spýtala, či som bol ja dôvodom jej úteku od nás, zneistela. Postavila sa a prešla k oknu. Oprela sa oň a hladila ho. Natiahol som ruku jej smerom a mal som pocit, akoby sa ma dotýkala. Tak veľmi som ju túžil zovrieť v náručí. Utešiť ju a povedať jej, že všetko už bude dobre.

Potom jej po tvári stiekla osamotená slza a Bella sa zahľadela mojim smerom. Mal som pocit, že mi hľadí priamo do očí. Keď na ňu Alice znova skúsila naliehať, a prosila ju, aby sa jej zdôverila, Bella ju odbila. No v tvári mala smútok a lásku. Ona niekoho miluje. A čo som si myslel? Jasné, že sa jej niekto páči. A určite sa páči niekomu aj ona. Veď to bolo jasné. Takáto kráska o mužov určite nemá núdzu. Myslím, že tu nemám šancu.

Na to do izby vbehla Rose, takže prerušila Alice v ďalšom vyzvedaní. Potom zasa vybehla Alice. Mal som strach, aby nešla za mnou, vynadať mi, že ich špehujem. Ale miesto toho sa mi v myšlienkach začala ospravedlňovať, že nezistila viac. Keď znova vbehla do izby v rukách niesla nejaké tašky. Myšlienky si kryla, takže som ani nemal potuchy, čo v nich je. Dozvedel som sa to až po chvíli, keď Bellu poslala do kúpeľne, a tá vyšla v tmavomodrom župane, ktorý pod sebou ukrýval sexy tmavomodrú spodnú bielizeň. Všetko som to cez tú chatrnú látku županu videl. Myslel som, že v tom momente sa neudržím a vbehnem im tam. 

Aj Alice a Rose mali na sebe taký istý model, no každá inej farby. Ich som si však nevšímal. Uprene som pozoroval svoju krásku a znova som po nej začal túžiť. Nepomohlo ani moje odlúčenie. Ľúbil som ju stále viac a viac. Znova som sa začal venovať dianiu v Bellinej izbe. Robili všetky tie veci, ktoré vedia len baby. Maľovali si nechty, robili si vlasy a cápali na tvár všemožné nechutnosti.

Moja milovaná sestrička si ale nedala pokoj a tentokrát nadhodila tému chlapi.

„A čo chalani? Boli ste už zamilované?“ spýtala sa Alice. Podivne ma pichlo pri srdci. Možno to teraz príde a Bella sa zverí. Ja sa dozviem meno toho chlapca a postarám sa o to, že s ním bude šťastná. Zaslúži si aspoň to. Budem síce potichu trpieť, ale ona musí byť spokojná.

No, keď sa rozhovorila Rose a vypustila z úst slová: „Vieš, u nás je to tak isto ako s vami. Aj na nás funguje upíria láska. Ak sa zamilujeme, je to už navždy.“ Myslel som, že zle počujem. Upíria láska? Ako to? Čo sú vlastne ony zač? Znova som sa započúval do ich rozhovoru a zahľadel som sa do izby. Bella stála pri okne a opierala sa oň. Bola taká nádherná.

„A čo ty, Bella? Ty už si našla svoju pravú lásku?“ vytrhla ma z myšlienok Alice a získala si opäť moju pozornosť.

„Ja nemám nárok na lásku,“ šepla Bella potichu. „Nebude to tak, ako u vás dvoch. Vaša láska bude opätovaná, no ja to šťastie nemám.“

„Bella, čo to vravíš? Každý má na ňu nárok. Prečo si myslíš, že ty nie?“ spýtala sa Alice.

„Nevieš, čo vravíš, Alice. Je také ľahké sa zamilovať. Je to tá najjednoduchšia vec na svete. Ale čo urobíš, ak tvoja láska nebude opätovaná? Čo spravíš, ak ťa muž tvojich snov odvrhne? Čo budeš robiť?“ povedala smutne Bella. „Ja ti to poviem. Keďže sa už nemôžeš viac zaľúbiť a svoje srdce dať niekomu inému, budeš trpieť, umárať sa a plakať po kútoch. Budeš si vyčítať každý krok, každé slovo a každé svoje neuvážené správanie. Až prídeš do štádia, kedy sa začneš nenávidieť. Najprv seba, a potom všetko a všetkých naokolo. Presne tak to bude. A presne toto čaká aj mňa.“

Mal som pocit, akoby sa moje srdce rozpadalo na kúsky. Ona trpela a vedela, že jej láska nebude opätovaná. Bola o tom presvedčená. Koho to vlastne miluje? Mám sto chutí si ho nájsť a roztrhať ho na kúsky. Ako si môže niečo také dovoliť? Odvrhnúť túto ženu, neopätovať jej city. Keby som ja mohol, nosil by som ju na rukách a denne by som jej svoju lásku dokazoval. No ona svoje srdce nedala mne.

Znova hľadela mojim smerom. Sledovala ten strom, na ktorom som sedel. Mal som chuť privinúť si ju a utešiť ju, aby nebola nešťastná. Aby sa smiala, pretože jej úsmev tak pristal.

„Ach, Bella. Poď ku mne! Prosím. Urobil by som ťa šťastnou. Milujem ťa,“ šepkal som potichu. Volal som ju a vábil tým k sebe. No ona to počuť nemohla. Potom sa otočila na tie dve a poslala ich preč. Po chvíli osamela, zhasla svetlo a ľahla si do postele. Potichu som sa presunul k jej oknu. Hľadel som na ňu a túžil ju objať. Prevaľovala sa nepokojne na posteli a po chvíľke zaspala. Bola ako anjel. Sedel som tam a pozoroval ju.

Na to ma ale upútal rozhovor tých dvoch z vedľajšej izby.

„Vážne je to s vami - s tou láskou, tak ako s nami?“ pýtala sa moja sestra.

„Hej. Čo sa tomu čuduješ? Veď sme z polovice také ako vy. Je to pochopiteľné, že aj city máme rovnaké, tak ako i potreby,“ odpovedala jej Rose. Z polovice také ako vy, rezonovalo mi v ušiach. Oni sú poloupírky? Preto tá záhadná vôňa! Preto tá zvláštna príťažlivosť! Ja milujem poloupírku! Nie človeka! Tým sa veľa vecí vysvetľuje. Musím jej povedať, čo cítim. Musím sa jej zveriť.

Potichu som zatlačil do okna. No nechcelo povoliť. Zoskočil som dolu a vydal sa k dverám. Bolo otvorené. Vošiel som dnu a vyšiel na poschodie.

„Edward, čo to stváraš?“ poslala mi Alice v myšlienkach. Ukázal som jej, čo chcem urobiť a jej sa to hneď zjavilo ako vízia.

„Toto ti schvaľujem. Zabavím Rose. Možno sa mi podarí ju vytiahnuť z domu, aby ste mali súkromie.“  V tejto chvíli by som svoju sestričku najradšej vybozkával, no nesmel som sa prezradiť. Poslal som jej len tiché „ďakujem“ a zapadol som do Bellinej izby. Ticho ležala v perinách. 

„Rose, nezájdeme si na krátky lov? Bella teraz bude spať a ja by som sa rada prebehla,“ začul som Alice.

„Ja neviem, nechcela by som ju tu nechávať samú,“ ohradila sa Rose.

„Neboj sa. Bude spať a ani si nevšimne, že sme tu neboli. Kým sa zobudí, budeme naspäť.“ Nedala sa moja sestra.

„Tak fajn, poďme.“ Konečne súhlasila Rosalie. Chvíľku im trvalo, lež sa obliekli, ale za pár minút už vyskakovali zadným oknom a mierili si to k lesu. Zostal som s Bellou sám. Zrazu ma pochytila panika. Mal som strach sa jej zdôveriť. Vedel som, že sa zamilovala, a tým, že jej prezradím svoje city, si to len skomplikujem. Ale musí vedieť, že ak bude sama, som tu pre ňu. Aj keď mi nebude city opätovať, musí to vedieť.

Podišiel som  k nej a sadol som si na posteľ. Pozoroval som jej pokojný spánok. Na tvári mala úsmev. Možno sa jej sníva o tom chlapovi, napadlo ma a prešla mnou žiarlivosť. Natiahol som ruku k nej a pohladil som ju po tvári. Vzdychla a zašepkala.

„Edward.“ Prekvapene som na ňu pozrel. Zľakol som sa, že sa zobudila a nachytala ma tu. No, keď som sa prizrel bližšie, spala. Znova som ju pohladil a ona si znova povzdychla.

„Prosím,“ zastonala vzrušene. Myslel som, že sa zbláznim. O čo prosí? Naklonil som sa nad ňu, akoby som ju chcel pobozkať a nepatrne som jej dýchol do tváre.

„Ach... Už ma netráp, Edward.“ Zasa tie stony. Už som to nemohol vydržať. Nahol som sa k jej uchu a zašepkal.

„Bella, láska, zobuď sa!“ Odtiahol som sa a pozrel do jej tváre. Mierne sa pomrvila, no pod viečkami jej začali kmitať očká. Pomaly sa preberala, no oči stále neotvárala.

„Láska, otvor oči, prosím,“ pokračoval som v jej budení. Srdce sa jej zrýchlilo.

„Mmm... nechcem,“ ohrnula vzdorovito pery. Neodolal som, nahol som sa nad ňu a pobozkal ju. Chutila tak sladko. Toto mi chýbalo. Konečne som sa zasa cítil kompletný. Mal som v pláne len letmý bozk, ktorý by ju donútil prebrať sa a otvoriť oči, no Bella mi zašla rukami do vlasov a pritiahla si ma tesnejšie k sebe. Ľahol som si k nej a privinul som si ju do náručia. Bella sa ku mne natisla celým telom a bozkávala ma stále vášnivejšie. Moje ruky blúdili po jej hebkom tele a ja som si až bolestne uvedomil, ako mi toto veľmi chýbalo. Ako mi chýbala ona celá. Jej bozky. Jej dotyky. Jej láska.

Jej láska! Zablikalo mi v hlave. Ale ona už je zaľúbená a nie do mňa. Neochotne som sa od nej odtiahol. 

„Nie...“ zamrnčala a pomaly oči otvorila. Asi čakala, kým sa jej zrak prispôsobí. Keď na mňa zaostrila, prekvapene sa posadila a perinu si pritlačila na hruď. Veľmi dobre som si uvedomoval, čo sa pod tou perinou skrýva a v čom je práve Bella oblečená. Pred malou chvíľkou som ten chabý kúsok látky hladil.

„Edward? Čo tu robíš?“ vyhŕkla prekvapene. 

„Ja... Musel som ťa vidieť. Ušla si od nás a chcel som sa presvedčiť, či si v poriadku.“  V skutočnosti to tak bolo, aj keď ma sem hnalo aj niečo iné.

Pohľad Bella:

Sníval sa mi krásny sen. Cítila som Edwardove dotyky, hladil ma po tvári. Pocítila som jeho vôňu a jeho chladný dych na tvári. Ten sen bol ako skutočný.

„Bella, láska, zobuď sa! Láska, otvor oči, prosím,“ volal ma. On ma nazýval svoju láskou. Myslela som, že sa šťastím rozplyniem. To bolo to, po čom som vždy túžila.

„Mmm... nechcem,“ ohradila som sa. Nechcela som sa zobudiť z tohto nádherného sna, v ktorom som sa cítila šťastne. Mala som Edwarda pri sebe a nič iné som ani nechcela. A potom som zacítila jeho chladné pery na mojich. To už bolo ako výbuch. Po tomto som túžila posledný mesiac, toto mi tak chýbalo. No môj sen sa začal rozplývať a Edward sa odo mňa odtiahol. 

„Nie...“ nesúhlasne som sa ohradila. Chcela som ho späť. Pootvorila som oči a poobzerala sa okolo seba. Keď som nad sebou zahliadla Edwarda, nevychádzala som z úžasu. To nebol len sen? On ma naozaj bozkával? A prečo je tu, keď je na mňa naštvaný? To ma chce znova trápiť? Zmätene som sa posadila a pritiahla si perinu tuhšie k sebe.

„Edward? Čo tu robíš?“ spýtala som sa prekvapene.

„Ja... Musel som ťa vidieť. Ušla si od nás a chcel som sa presvedčiť, či si v poriadku.“  Na tvári mal súcitný a starostlivý výraz. Nevyzeral, že by sa na mňa hneval. Bola som z toho zmätená. Nevedela som, čo si myslí a ako sa k nemu mám správať.

„Som v poriadku, ako si sa už presvedčil.“ Snažila som sa tváriť vyrovnane, ale jeho prítomnosť mi robila problémy. Hlavne potom, čo som si uvedomila, že mám na sebe tú chabú košieľku.

„Bella... Ja, musím ti niečo povedať,“ začal so smutným pohľadom. Oh, nie! Nechcem to počuť! Kričalo moje vnútro, aj keď netušilo, čo mi chce povedať. Vedela som, že to nebude nič príjemné. A bojím sa, že by to bolo odmietnutie, a to som počuť nechcela.

„Edward, asi by si mal odísť. Nemali by ťa tu nájsť a môj...“

„Sme tu sami, Bella,“ skočil mi do reči. Ako to? Kde sú všetci? Veď Rose a Alice tu boli so mnou.

„Viem, že si sa zamilovala. Počul som vás. A takisto viem, že ty vieš. Bože, znie to tak zamotane. Skrátka, chcem povedať, že som zistil, že vieš, že som upír. No, a viem aj to, že ty nie si obyčajná,“ zamotával sa vo svojich slovách. Bol taký rozkošný, keď sa nevedel vykoktať.

„Bella, ja ti to musím povedať. Chcem, aby si vedela všetko.“ Postavil sa a nervózne začal prechádzať po izbe. Rukou si zašiel do vlasov a vo mne doslova hrklo. Hypnotizovala som tú ruku a sledovala som ho, ako v spomalenom filme. Srdce sa mi rozbúšilo a mala som pocit, že mi vyskočí z hrude. Tak veľmi som po ňom túžila. Sledovala som so zaujatím každý jeho pohyb.

„Odišiel som preč. To vieš. Ale nevieš dôvod.“ Otočil sa na mňa, pozrel mi do očí a pokračoval. „Ty si bola tým dôvodom, prečo som tak narýchlo zmizol.“ Pri jeho slovách ma bolestne pichlo pri srdci. On ma nenávidí! Je to pravda. Slzy sa mi nahrnuli do očí a nešlo ich zastaviť. Preliali sa mi von ako potoky a brázdili si cestičku po mojej tvári. Edward ku mne priskočil a palcom mi ich zotieral. Nemala som síl, brániť sa mu. Len som ticho plakala a nechala ho stierať mi ich z líc.

„Láska, tíško. Neplač, prosím.“ Privinul si ma k sebe a chlácholivo ma hladil po chrbte. „Pšššt...“ Kolísal sa so mnou.

„Musel som odísť, pretože som sa do teba zamiloval. Myslel som si, že si človek a že ti tým zničím život. No, keď som teraz zistil, že si vlastne z polovice ako ja, nemohol som viac mlčať. Bella, ja ťa milujem!“  Podvihla som k nemu uslzenú tvár a prekvapene som naňho hľadela.

Neverila som tomu, čo som práve počula. Určite stále spím a toto je jedna z mojich najhorších nočných mor. Pretože to nemôže byť pravda. Nemôže mi vyznať lásku, držať ma v náručí. On ma nenávidí. Odišiel, pretože ma nechcel. A ja už ďalšie odmietnutie neznesiem. Odtiahla som sa od neho a s pohľadom plným bolesti som pozrela do jeho tváre. Uprene ma pozoroval a v tvári mal vpísanú lásku. Ale dokedy? Dokým ho neomrzím a on si nájde niekoho iného. Upírom sa nedá veriť. A Edward je toho jasným príkladom. Prudko som sa nadýchla a vyslovila tú vetu, ktorá ma tak veľmi bolela.

„Odíď, Edward! Odíď z môjho života!“ 

Toto bola predposledná kapitola. Čaká nás už len posledná a epilóg (pravdepodobne spojené do jedného vydania). Ospravedlňujem sa, ale naozaj ma pri tejto poviedke opustila inšpirácia. Nechcem vás teda ďalej nudiť, a preto som sa rozhodla ju už ukončiť. 

Zostane mi viac času na písanie iných poviedok a rozpracovanie ďalších, ktoré pre vás chystám.

Chcela by som sa poďakovať za všetky komentáre, ktoré sa objavili pod poslednou časťou.  

Za opravu chcem veľmi pekne poďakovať Jessy, ktorá si toho pri mne veľa vytrpí. :)

Autor: GCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Moje + tvoje = naše - 13. kapitola: