Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Moje + tvoje = naše - 14. kapitola + Epilóg

26.04.2012 (20:30) • GCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 25× • zobrazeno 4404×

Moje + tvoje = naše

14. kapitola

Pohľad Edward:

„Odíď, Edward! Odíď z môjho života!“ preniesla s bolesťou na tvári. Moje vnútro sa stiahlo. Odmietla ma. Odmietla ma nielen ako partnera, ale i ako priateľa. A čo som čakal? Že sa mi hodí okolo krku a bude ma milovať? Mohol som to tušiť.

„Bella, prosím, neodháňaj ma. Dovoľ mi zostať s tebou aspoň ako priateľ. Viem, že niekoho miluješ a viem i to, že vaše city sú nemenné, tak ako naše. Viem, že u teba už nemám šancu, ale chcem ti zostať nablízku. Aspoň ako priateľ,“ prosil som ju. Nechcel som, aby ma odohnala.

„Edward, ty to nechápeš! Áno, zamilovala som sa. Milujem niekoho, komu na mne nezáleží, pretože keby mu na mne záležalo, zmenil by sa. Lenže on to nespraví. Potrebuje žiť svoj doterajší život,“ rozčuľovala sa Bella.

„Je to blázon!“ šepol som. „Keby som ja dostal tú šancu, keby si moje city opätovala, nosil by som ťa na rukách. Šepkal by som ti slová lásky každú minútu, ktorú by som bol s tebou. Okolitý svet by pre mňa prestal existovať a bola by si iba ty. Vzdal by som sa pre teba všetkého. Svojho doterajšieho života, svojich priateľov a aj svojej rodiny,“ vyznával som sa. Pripadal som si ako blázon. Ako šialený. Nevedel som, kde sa to všetko vo mne berie, ale táto kráska ma úplne zmenila. Naozaj som bol kvôli nej ochotný všetkého sa vzdať. Len za jeden jej úsmev, ktorý by patril len mne, som bol ochotný urobiť čokoľvek.

„Čo to hovoríš, Edward? Ty... Ty ma naozaj miluješ?“ Neveriacky na mňa pozerala. Vyzerala zmätená a prekvapená.

„Bella, celý čas sa ti tu snažím vysvetliť, že som sa do teba beznádejne zamiloval. Odišiel som, pretože som si myslel, že si obyčajný človek. Spojením so mnou by si prišla o svoj ľudský život, stratila by si všetko a ja som bol ochotný vzdať sa ťa, len aby si mohla svoj život žiť. Lenže ani môj odchod nepomohol. Všade, kam som išiel, som ťa videl. Bola si v mojich predstavách a v každej mojej myšlienke.“ Natiahol som k nej ruku a pohladil ju po tvári, na ktorej sa jej začal zjavovať nepatrný úsmev. No ja som musel pokračovať. Dostať sa k tomu podstatnému.

„Keď som si dnes vypočul váš rozhovor s dievčatami, pochopil som, že si sa zamilovala. Že niekoho miluješ, no nie si si jeho láskou istá. A mám taký pocit, že sa obávaš, že on ťa nemiluje, tak ako ty jeho. Povedz mi, Bella, kto to je a ja sa postarám o to, aby si s ním bola šťastná. Vysvetlím mu, aká si úžasná a čo v tebe získa. Chcem, aby si bola šťastná, i keď ťa nie je hoden, keď to všetko v tebe nevidí.“ Bella mi visela na perách. Doslova pri mojich slovách lapala po dychu a ja som jej reakciu vôbec nechápal. Jej ústa sa rozťahovali do úsmevu. Do šťastného úsmevu. Dúfal som, že konečne pochopila môj postoj. Že pochopila, že sa o ňu postarám. Aspoň ako priateľ.

„Edward...“ začala šeptom a sklopila zrak. Vyhľadala moje ruky a zovrela ich vo svojich drobných rúčkach. Boli také teplé a jej dotyk bol taký príjemný. Potom mi pozrela do očí a rozhodným hlasom preniesla.

„Si to ty! To do teba som sa zamilovala. No bála som sa, že ma nenávidíš, že ma nemiluješ a že všetky tie tvoje reči sú len lož. Ja neviem, prečo som si to myslela a prečo som o tom bola presvedčená, ale mala som strach.“ Teraz som prekvapene na ňu hľadel ja. Som upír, no nechápal som práve jej slovám.

„Môžeš mi to, prosím, zopakovať?“

„Milujem ťa, Edward Everson. Milujem ťa od prvého okamihu, čo som ťa spoznala. No prišla som na to príliš neskoro. Už si bol preč. A ja...“ No ďalej som ju už nenechal dohovoriť. Potreboval som jej lásku dokázať aj inak.

Nahol som sa k nej a spojil som naše pery. Ten bozk, ktorý sme si teraz dali, bol úplne iný a odlišný od tých predchádzajúcich. Toto bol bozk dvoch ľudí, ktorí k sebe neodlúčiteľne patria. Bozk dvoch spojených duší. Po chvíli som sa od nej neochotne odtiahol. Potrebovala dýchať a teraz som ten pocit zažíval i ja. Aj ja som sa nezmyselne nadychoval. Privinul som si ju do náručia.

„Milujem ťa. Milujem ťa z celého svojho mŕtveho srdca, Bella Cullenová,“ šepkal som jej a hladil ju vo vlasoch. Bol som nevýslovne šťastný. Milujem ju a ona miluje mňa. Našiel som svoje šťastie a už sa ho nikdy nevzdám. Už nikdy ju zo svojho náručia nepustím.

Tú noc sme spolu ležali vedľa seba a hľadeli sme si do očí. Nemilovali sme sa. To, čo sme cítili, sme si dokázali vyjadriť len letmými dotykmi a pohľadmi. Stačilo nám to. A predsa to bolo také silné. Bola to najkrajšia noc, akú som kedy zažil.

Epilóg

Pohľad Bella:

„Bella, prestaň sa stále hmýriť, lebo to nikdy nedokončím,“ kárala ma Alice. Bola som neuveriteľne nervózna a nedokázala som na tej stoličke  už obsedieť ani minútu.

„Alice, ako dlho ešte?“ zaúpela som po chvíli.

„Hotovo!“ zvýskla a odstúpila o krok odo mňa, aby si ma vzápätí kriticky prezrela.

„Je to skvelé. Ešte šaty a si hotová. Hneď ich prinesiem,“ prehlásila a zmizla vo dverách.

Dnes nastal ten veľký deň. Dnes sa spoja naše rodiny a vznikne veľký silný klan. Kto by to bol kedy povedal, že sa moja rodina takto rozrastie? No a dnes je ten deň s veľkým D. Nervózne som hompáľala nohami a čakala, kým Alice príde aj s mojimi šatami. Doteraz mi na ne nedovolila ani len pozrieť, takže to bude prekvapenie aj pre mňa.

Spomínala som na ten deň, keď sme všetkým oznámili, že sme s Edwardom spolu. Dlho sme náš vzťah tajili. Bolo to preto, že som potrebovala získať presvedčenie, že Edward cíti to isté čo ja a je ochotný naozaj sa vzdať svojho doterajšieho života. Viem, bolo to odo mňa hlúpe, ale uznajte, ak váš partner žil takýto život doteraz, nemali by ste pochybnosti? Ja som ich mala, a preto som nechcela nikomu nič vravieť. Nikto okrem vševedúcej Alice nemal ani potuchy, čo medzi nami je. Všetci boli prekvapení, ale boli z nás nadšení.

No nakoniec som uznala, že to bola hlúposť. Edward ma miloval a to celým svojim srdcom. Denne mi svoju lásku dokazoval a presviedčal ma o nej. Bola som tým najšťastnejším človekom – poloupírom – na svete. Nikto nás nemohol rozdeliť. Dokonca sa to nepodarilo ani Tanyi.

Jedného dňa sa objavila u Eversonovcov. Prišla aj so svojou rodinou na priateľskú návštevu. Po krátkom zoznámení a objasnení, ako sa s nimi Edward zoznámil, mi prišlo smiešne, že si ho Tanya nárokuje. Bola som si Edwardovou láskou taká istá, že som dokonca ani nežiarlila a k Tanyi som sa správala ako k členovi rodiny. Samozrejme, že jej chvíľu trvalo, kým si uvedomila, čo medzi mnou a Edwardom je. Nakoniec sa z nás stali dobré priateľky a jej smiešnym pokusom, získať Edwarda, sme sa už len smiali.

 „Tak tu to je,“ vbehla do izby Alice s veľkým bielym vakom v rukách. Otočila som sa k nej a s neprehliadnuteľným očakávaním pozerala na ten vak. Alice ho odopla a vytiahla tie najúžasnejšie šaty, aké som kedy videla.

„Ach...“ vzdychla som. Boli také nádherné. Ako šaty pre princeznú. Boli maslovej farby, korzetového strihu, s nariasenou sukňou. Poprešívané boli malými perličkami.

„Budeš nádherná. Poď sa obliecť,“ vytrhla ma z mojich myšlienok moja nová sestrička. Rýchlo som vstala a Alice mi pomohla sa do nich obliecť. Keď už som ich mala na sebe a Alice ma zhodnotila, dovolila mi pozrieť sa na seba do zrkadla. Musela som uznať, že sa jej to podarilo.

„Počkaj tu na mňa a Rose. Hneď sme tu,“ povedala a zmizla vo dverách. Znovu som sa otočila k zrkadlu a prezerala som sa.

Spomenula som si na deň, kedy ma Edward vzal do mesta na večeru. Sedeli sme v krásnej reštaurácii. Edward si ku mne kľakol, vzal moju ruku do svojej a pozrel na mňa pohľadom plným lásky. V ruke zvieral zamatovú škatuľku. Otvoril ju a v nej bol ten najkrajší prsteň, aký som kedy videla. 

„Bella,“ šepol roztraseným hlasom. „Ty vieš, čo pre mňa znamenáš. Zmenila si ma a urobila si zo mňa iného človeka. Milujem ťa a chcel by som s tebou stráviť každučký okamih môjho života. Preukážeš mi tú neuveriteľnú časť a staneš sa mojou ženou?“ Pri jeho slovách sa mi rozbúšilo srdce.

Bolo to len dva mesiace po tom, čo sme sa zverili so svojimi citmi, ktoré k sebe prechovávame a ja som bola nevýslovne šťastná, čo medzi sebou máme. A teraz toto? On ma žiada o ruku. Chce so mnou stráviť večnosť a ja mám možnosť stráviť ju s osobou, ktorú milujem a ktorá miluje mňa. V Edwardovi som našla šťastie a zmysel svojho života. Obaja sme si prežili svoje a obaja sme sa kvôli milovanej osobe zmenili. Nič iné som nechcela viac, ako byť len s ním.

„Áno,“ zvýskla som natešene a hodila som sa mu okolo krku. Pobozkal ma a na môj prst navliekol ten skvost.

„Odteraz si len moja,“ prehlásil a majetnícky si ma privinul do náruče. Nebol dôvod protestovať, či protirečiť jeho slovám. Toto bolo to, po čom som túžila. Byť len jeho, patriť mu a cítiť, že on patrí len mne.

Na to sa otvorili dvere a v nich stáli moje sestričky. Rose mala na sebe krásne jemne ružové šaty. Strihom sa rovnali tým mojim. Len farbou sa líšili. Také isté mala na sebe Alice, len tie jej boli jemnučko zelenkavé.

„No, páni. Sme ako trojičky,“ zasmiala som sa.

„Cukrové bábiky,“ pridala sa Rose.

„Podľa mňa sme krásne,“ nedala sa Alice. Postavili sme sa všetky pred to veľké zrkadlo a pozreli sme na svoj obraz.

„Vážne nám to sekne.“ Musela som uznať, že tentokrát sa Alice prekonala.

„Tak poďme! Čakajú už len na nás.“ Všetky tri sme sa vybrali dolu do obývačky. Pomaly sme schádzali po schodoch. Prvá šla Rose, za ňou Alice a posledná ja. Pod schodmi na nás čakali naše polovičky. Zabudla som sa zmieniť, že nie len ja s Edwardom sme sa priznali k láske, ale konečne si svoje city vyznali aj Rose s Emmettom a Alice s Jasperom. Naši rodičia z nás boli unesení.

Len čo sme zišli dolu, Emmett pristúpil k Rose a objal ju.

„Si nádherná,“ usmial sa. Emmett mal na sebe, tak ako všetci chlapci čierny frak a v ňom snehobielu košeľu. Jeho kravata bola lososovej farby a krásne ladila k Rosaliiným šatám. Alice si hneď na to odchytil Jasper, ktorého kravata bola zelenkavej farby. Prestala som si ich obzerať, až keď ma zozadu objali ľadové paže a na krku ma ovial chladný dych mojej lásky.

„Vyzeráš ako princezná,“ zašepkal mi do ucha a vtisol mi naň letmý bozk.

„Vieš, že sa tak aj cítim? Ale to len kvôli tebe,“ zasmiala som sa a otočila som sa k nemu. Naklonil sa ku mne a obdaril ma nežným bozkom. Keď sa po chvíli odtiahol, obzrela som si ho. Bol nádherný a ja som žasla nad tým, že si takýto anjel vybral práve mňa. Aj on bol oblečený v čiernom fraku s bielou košeľou a jeho kravata bola maslovej farby. Všetci sme boli krásne zladení a nikto nemohol pochybovať o tom, kto ku komu patrí.

„Mali by sme už ísť!“ prehlásila Alice. „Ženích je veľmi nedočkavý.“ Presunuli sme sa na záhradu, kde už pred oltárom nervózne prešľapoval náš otec. Keď sme sa tam zjavili, hneď dobehol k nám.

„No konečne,“ vydýchol si. „Ako vyzerám?“

„Ako nadržaný puberťák,“ neodpustil si Emmett so smiechom a my sme sa pridali k nemu.

„Vážne ďakujem,“ ohradil sa môj otec. „Veď ja ti to pripomeniem, keď tam budeš stáť ty,“ rypol si teraz pre zmenu otec do Emmetta. Ten len na sucho prehltol a na tvári mal zdesený výraz. Tomu sme sa znova museli zasmiať. Tentokrát sa s nami ale zasmial aj otec, čo ho trochu uvoľnilo.

„Neboj sa.“ Pristúpila som k nemu a popravila som mu snehobielu kravatu. „Všetko dobre dopadne. Nemusíš mať strach. S Esme sa milujete a na ničom inom nezáleží.“ Pohladila som ho po tvári a pritúlila som sa k nemu. „Som šťastná a taká rada, že i ty si našiel svoj osud.“

„Bella,“ prudko sa nadýchol otec. „Ani si nevieš predstaviť, čo to robí so mnou. Naozaj sa cítim dosť nervózne. Ale som šťastný. A som rád, že ste to s Rose takto zobrali. Mal som strach, čo na to poviete. Vašu matku som miloval, ale milujem aj Esme. Viem, že ona nikdy nebude vašou pravou matkou, ale bude sa o to snažiť.“ To už sa k nám pridala do objatia aj Rosalie.

„Otec, o tom ani nehovor. Esme máme radi ako svoju vlastnú matku a vieme, že ona nás tiež berie ako vlastné deti. Prestaň sa už tým zaťažovať a uži si svoj veľký deň,“ kárala ho Rose. Stáli sme tam chvíľu v objatí až kým sa neozval za nami hlas Alice.

„Už začíname. Ženích by sa mal pobrať na svoje miesto,“ povedala nám so šťastným úsmevom. Otec nás poslednýkrát pobozkal a odišiel sa postaviť pred oltár. My ako družičky sme zaujali tiež miesto pred oltárom a chlapci sa postavili na opačnú stranu vedľa nášho otca.

Na to sa rozozneli tóny klavíra a oznamovali príchod nevesty. Na záhradu vkročila Esme v snehobielych šatách a rozžiarila celú záhradu. Bola krásna ako anjel, a keď postála kúsok pred oltárom, všetkých si nás jedného po druhom prezrela. Každému venovala láskyplný pohľad.

„Milujem vás,“ šepla, a potom pozrela na svojho budúceho manžela. Podišla tých pár krokov k nemu, pozrela naňho a s láskou v očiach povedala: „Ďakujem. Dal si mi všetko. Lásku, seba, ale hlavne milujúcu rodinu. Už nie sú to len moje a tvoje deti, teraz sú už naše.“     

Koniec

A toto je koniec. Možno ste si ho práve takto ani jedna nepredstavovala, ale nakoniec to takto vyšlo. Ospravedlňujem sa všetkým, ktorých som sklamala. Ale možno vás poteším. Poviedku som síce ukončila, ale nikto nepovedal, že sa k nej po čase ešte nevrátim. Len potrebujem čas na to, aby som zabudla, koľko úsilia ma stála. :)

To, že som ju ukončila, bolo aj z dôvodu, že sa chcem venovať inej poviedke, ktorú by som chcela čo najskôr začať vydávať. Bude trochu z iného súdka ako MTN, ale budem rada, keď si obľúbite aj tú. :) 

Chcem sa poďakovať každej osobe, ktorá si poviedku prečítala a dokonca vydržala až do jej poslednej kapitoly. Moja veľká vďaka patrí každej osobe, ktorá zanechala čo i len pod jednou kapitolou komentár. Tie boli hnacím motorom a dokazovali mi, že poviedka vás baví a páči sa vám. 

No a v neposlednej rade sa chcem poďakovať Jessy, nielen za jej korekciu, ale hlavne za jej názory. Je to môj motorček, moja baterka Durracelka, ktorá ma ženie ďalej.

Lúči sa s vami poviedka MTN, ale dúfam, že sa stretneme pri inej mojej poviedke.  

Vaša GCullen :)

Autor: GCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Moje + tvoje = naše - 14. kapitola + Epilóg: