Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Moje + tvoje = naše - 12. kapitola

15.04.2012 (12:15) • GCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 23× • zobrazeno 4079×

Moje + tvoje = naše

12. kapitola

Pohľad Bella:

„Rose a kedy mu to chceš povedať?“ spýtala som sa jej, keď sme jedno piatkové popoludnie sedeli spolu v obývačke na pohovke a čakali na Eversonovcov. Už dávno som si všimla, že medzi Rose a Emmettom niečo je. Ani jeden z nich si to nechcel pripustiť. Vždy, keď boli spolu v jednej miestnosti, pozerali na seba divnými pohľadmi.

„Komu a čo mám povedať?“ prekvapene sa na mňa pozrela.

„Beriem späť. Zle som položila otázku. Rose, kedy si to chceš priznať?“ Rose na mňa len zagánila a pokrútila hlavou zo strany na stranu.

„Neviem o čom hovoríš.“ Ako môže byť taká tvrdohlavá?

„Dobre. Asi je treba vysvetliť ti to priamo. Ty a Emmett.  Vzájomné sympatie. Hovorí ti to niečo?“ Vravela som na ňu, ako na tú menej chápavú z dvoch sestier.

„Bella, prestaň! Nemám chuť na nejaké žartíky.“ Pomrvila sa na pohovke a zahľadela sa von oknom.

„Kto tu vraví o nejakých žartíkoch. Viem, že k nemu niečo cítiš. Vidím, aké pohľady po sebe hádžete, keď ste spolu v jednej miestnosti. Mňa neoklameš.“

„Bella má pravdu,“ zapojil sa do nášho rozhovoru Jasper, ktorý práve vošiel a posadil sa na sedačku oproti nám. „Nielen, že neoklameš Bellu, ale ani mňa,“ povedal, a pritom si teatrálne poklepkal po čele.

„Vy ste sa na mňa dohodli?“ oborila sa na nás Rosalie a kmitala medzi nami pohľadom. Obaja s Jasperom sme nesúhlasne pokrútili hlavou. No, teraz to už naozaj vyzerá, akoby sme sa proti nej spolčili, aj keď to tak vôbec nie je.

„A ty buď ticho, Jasper! Ani ja nie som slepá a to, že ti Alice nie je ľahostajná, to kričí priam naďaleko,“ oborila sa naňho Rose. Po týchto slovách Jazz prekvapene vypúlil na Rosalie oči. Mala som čo robiť, aby som nevybuchla smiechom. Pohľad na tých dvoch zaľúbencov bol neskutočný.

„Skôr ako sa vy dvaja do seba pustíte, skúste porozmýšľať nad svojimi pocitmi. Vážne by ste sa nad sebou mali zamyslieť. Do kedy máte v pláne takto sa trápiť?“ Zdvihla som sa z pohovky a odchádzala po schodoch hore do svojej izby. Na vrchu schodiska som sa však zastavila a zhúkla som na nich.

„Myslím, že by ste sa zo svojich citov mali vyznať. Vaše polovičky by to mali vedieť. Aj keď neviem prečo, ale mám taký pocit, že to už dávno vedia. Len sú asi rovnako tvrdohlaví ako vy dvaja.“ Zasmiala som sa na celý dom a zavrela som sa vo svojej izbe. 

Dnes sme boli znova dohodnutí, že pôjdeme spolu do kina. Pomaly sa z toho stávala rutina, zvyk, ktorý sme nehodlali porušiť. Každý piatok večer kino, potom odchod k Eversonovcom a víkend strávený u nich v dome. O zábavu bolo vždy postarané. Esme nám navarila chutné jedlá a nechala nám dom na celý víkend voľný. Čudujem sa, že ešte vôbec stojí. Po tých Emmových  žartíkoch a mojej asistencii je to doslova zázrak.

***

Kino dopadlo ako vždy perfektne. Dnes sa k nám pridal aj otec a Esme. Žiadny film sa neobíde bez Emmových komentárov, a to ho robí ešte zaujímavejším. Práve sme vchádzali k nim do obývačky, keď Emm rozoberal dnešné bojové scény.

„Musíš uznať, Jasper, že to je nereálne, aby do seba takto búchali, a pritom ten herec nemal ani škrabanec.“

„To boli triky, ale všimol si si tie jeho saltá? To muselo byť určite robené počítačom. Vyzerali dosť neprirodzene. Takto sa nedokážem ohnúť ani ja.“ Dodával svoj názor môj brat.

„Ale podľa mňa ten herec vyzeral sexi. Aj keď mu museli pomôcť trikmi. Bol to celkom fešák,“ doplnila svoj názor Rosalie. My s Alice sme jej, samozrejme, prikyvovali, čo sa ale nepáčilo mužom.

„To nemôžeš myslieť vážne,“ ohradil sa Emmett. „Videla si tie jeho svaly? Mal ich nakreslené, všetko to bol len make-up. Tie neboli ozajstné. Pozri!“ skríkol a vyhrnul si tričko, pričom ukázal svoje vypracované brucho. „Takto vyzerajú brušné svaly a nie to, čo tam mal on.“ Rose len nemo hľadela na Emmove brucho a mala som pocit, že stačí už len chvíľa a začne nad ním slintať.

„Emmett, mohol by si sa zahaliť? Vážne nie som zvedavá na tvoje brucho.“ Snažila som sa zakryť správanie svojej sestry a odpútať od nej pozornosť. Aj tak si myslím, že sa mi to príliš nepodarilo, pretože na Emmovej tvári sa zjavil víťazný úsmev. K môjmu potešeniu ale tričko vrátil na svoje miesto.

„Aj tak si myslím, že tento bol z tých filmov zatiaľ najlepší,“ povedal Emmett. „Za ten mesiac by sa dalo povedať, že to konečne bolo o niečom.“

„Presne. Už mi tá ich romantika liezla hore krkom. Posledné dva týždne bohato stačili,“ pridal sa k nemu Jazz.

„Tak, ale na budúci týždeň sme znova na rade my,“ povedala Alice. „A to sa zasa pripravte na riadnu dávku romantiky.“ Alice poskočila od radosti na pohovke, za to tí dvaja len znechutene zvraštili čelo.

„Dobre.“ Zdvíhala som sa z pohovky. „Ja si už idem ľahnúť, aby som bola oddýchnutá na ten zajtrajší nákupný maratón,“ usmiala som sa na Alice, pretože som sa rozhodla po dlhej dobe podľahnúť jej. Už ma s tým nakupovaním spolu s Rose otravujú dva týždne. A po tom mojom módnom fiasku som jej to bola dlžná.

„Ani nevieš, akú si mi urobila radosť,“ zatrilkovala šťastím Alice. Ja viem, pomyslela som si. Len dúfam, že to prežijem v zdraví. Ak bude Alice rovnaká maniačka ako Rose, mám sa na čo tešiť.

„Čo by pre teba človek neurobil, že?“ povzdychla som si a vkročila som na schody. „Tak sa majte, dobrú noc,“  popriala som im, ale už ma nikto nevnímal. Boli zabratí do ďalšieho rozhovoru. Pomaly som stúpala po schodoch do mojej dočasnej spálne. Som rada, že ma Alice stále necháva prespávať v Edwardovej izbe. Jeho vôňa sa síce pomaly vytráca, ale stále je nepatrne cítiť.

Minimálne v jeho šatníku. Ten je ním presiaknutý celý, a preto to tam tak milujem. Potichu som otvorila dvere a hneď ma tá krásna vôňa ovalila. Akoby bola intenzívnejšia. Už mi z toho fakt šibe. Vošla som do izby, zavrela som za sebou dvere a po tme som sa vydala do šatníka. Nepotrebovala som si zapínať svetlo, poznala som tu každý kútik.

V šatníku som si zvliekala šaty. Celú myseľ mi zamestnávali myšlienky naňho. Čo asi teraz robí a kde vôbec je? Už som bola vyzlečená, keď som sa rozhodla, že si dám rýchlu sprchu a tak som si vzala jedno z Edwardových tričiek a nahá som sa vydala do kúpeľne. Potichu som prechádzala okolo postele, keď sa zrazu ozval Edwardov šepot.

„Si nádherná.“

„Aa...“ zvrieskla som od ľaku a zmätene som sa obzerala okolo seba. To nie je možné! Ja mám halucinácie? Zaostrila som do tmy a uvidela som, ako sa z postele zdvíha postava. Moje oči už boli privyknuté na tmu, ktorá bola okolo a ja som nie príliš jasne, ale predsa, zahliadla Edwarda. Na chodbe som začula buchot a uvedomila som si, že sa sem niekto hrnie. Určite počuli môj krik. Vtedy som si uvedomila, že tu stojím nahá. Rýchlo som sa zakryla tričkom, ktoré som stále držala v rukách a zacúvala som späť do šatníka. Len čo som za sebou zabuchla dvere, v izbe sa ozval hluk.

„Čo tu robíš, Edward?“ kričala Alice.

„Tiež vás rád vidím,“ ozval sa Edward nenútene.

„Ale čo robíš v tejto izbe? To chcela vedieť Alice!“ pridal sa Emmett.

„Neviem, či ste si to všimli, ale som vo svojej izbe a je to aj môj dom. Ešte zatiaľ tu bývam. Vrátil som sa pred hodinou, ale očividne nie ste z môjho návratu nadšení,“ začula som opäť Edwarda. Musel stáť tesne za dverami šatníka, pretože jeho hlas som počula najlepšie.

„Popravde ani nie. A teraz je to Bellina izba, takže by si mal odtiaľto vypadnúť,“ rýpal doňho stále Emm.

„Čože? A kedy ste sa rozhodli, že ma vysťahujete?“ Edwardov hlas znel veľmi naštvane. Pod jeho tónom som sa celá zachvela. Vtedy som si uvedomila, že tu stále stojím nahá a kryjem sa len jeho tričkom.

Rýchlo som si ho pretiahla cez hlavu a začala som po zemi hľadať svoje rifle, ktoré som si tu pred chvíľou zvliekla. Popritom som stále počúvala hádku, ktorá sa odohrávala za dverami. Ani sa nečudujem Edwardovi, že tak vyvádza. Keby sa mne niekto nasťahoval v mojej neprítomnosti do izby, tiež by som šalela. Očividne tu dnes spať nebudem. Nechcela som byť na obtiaž a hlavne zaberať Edwardovi izbu, keď o to vôbec nestojí.

Keď už som bola oblečená, pootvorila som dvere šatníka a zachytila poslednú vetu.

„Nebudeme sa o tom baviť. Opustíš túto izbu a prenecháš ju Belle!“ Na moje prekvapenie to bola Esme, ktorá teraz na Edwarda kričala. Potom sa otočila a spolu s mojím otcom odišla neznámo kam.

Medzi dverami už stáli len moji súrodenci a Alice s Emmettom. Títo dvaja nenávistne Edwarda prepaľovali pohľadmi. Za to Rose a Jasper ticho stáli v ústraní a pozorovali, čo sa to tu deje. Nechcela som sa dívať Edwardovým smerom, ale nedalo mi to. Mala som pocit, že som zahliadla jeho nahú hruď. Nevedela som, či dobre vidím, ale keďže už bolo zapnuté svetlo, musela to byť pravda. Chcela som sa presvedčiť, a tak som sa pozrela jeho smerom.

Naskytol sa mi neuveriteľný pohľad. Edward tam stál, obalený len v uteráku. Pomaly som po ňom kĺzala pohľadom, stále vyššie a vyššie. Od uteráka, cez jeho vypracované brucho. Tieto svaly rozhodne nie sú namaľované, pomyslela som si. Potom som zahliadla jeho široké mužné ramená. Ďalej som stúpala vyššie až sa môj pohľad zastavil na jeho zlatých očiach. Nasucho som prehltla, pretože sa mi do hlavy dostali spomienky z našich spoločných chvíľ. Musím rýchlo vypadnúť! Dostať sa od neho čo najďalej. To bolo jediné, čo mi napadlo. 

Odtrhla som od neho zrak a pozrela sa smerom k dverám. Všimla som si Emmetta, ako otvára ústa a napadlo mi, že chce znova Edwarda vyhadzovať. Ale ten kto tu bol navyše, som bola ja.

„Odchádzame domov!“ prehlásila som odhodlane a vykročila som k dverám. Rose a Jasper na mňa hľadeli ublížene. Asi nemali v pláne tak skoro odchádzať, lenže ja som v tomto dome viac zostať nemohla. Nemôžem tu predsa byť s Edwardom pod jednou strechou. Predrala som sa pomedzi tých štyroch, stále stojacich vo dverách, a vykročila som ku schodom.

„Bella, kam ideš?“ spýtala sa Alice. Postála som, ale neotočila som sa k nej. Stála som tam a premýšľala. Chcela som tu zostať a byť mu nablízku, no zároveň som to i nechcela.

„Idem domov,“ šepla som a otočila som sa na Rose a Jaspera. Pohľadom som sa ich pýtala, či idú so mnou. No oni mali v tvárach len prosebný výraz. Chceli tu zostať. Každý z nich tu mal osobu, ktorá mu je blízka a chceli byť pri nej. Aj ja som tu takú osobu mala, no on očividne o moju prítomnosť nestál.

„Môžeš zostať v hosťovskej izbe, s Rose, alebo ti prepustím svoju izbu,“ prosila Alice.

„Nie,“ povzdychla som si a znova sa otočila k odchodu.

„Nemusíš odchádzať,“ ozval sa za mnou Edwardov zamatový hlas. Moje srdce poskočilo radosťou. No tá šťastná chvíľa pominula hneď, ako pokračoval: „Idem ja!“ Pocítila som, ako okolo mňa prešiel. Zdvihla som k nemu pohľad a ten smutný výraz, ktorý som uvidela v jeho tvári, skôr ako odo mňa odvrátil pohľad, trhal moje vnútro na kúsky.

„Edward,“ skríkla Alice. Ten sa zastavil na schodoch, ale neotočil sa. Pozerala som naňho a videla ako sa jeho hruď pravidelne zdvíha v prudkých nádychoch. Nechce ma tu! preháňalo sa mi hlavou. Som tu navyše. Nemôže tu so mnou zostať. Radšej sám odíde. Do očí sa mi začali hrnúť slzy.

„Prepáčte,“ šepla som a rozutekala som sa okolo Edwarda dolu po schodoch. Na chodbe som schmatla svoju bundu a vybehla som pred dom. Nasadla som do nášho auta a čo najrýchlejšie som sa snažila dostať z jeho dosahu. Ani neviem ako a bola som na ceste, smerujúcej k nášmu domu.

Zrak som mala zahmlený a na cestu som poriadne nevidela. Až po chvíli som si uvedomila, že dôvodom sú slzy, ktoré mi stekali po tvári. Chrbtom ruky som ich zotrela a stúpla na plyn, aby som sa čo najrýchlejšie dostala domov. Po chvíli som už vybiehala z auta a otvárala dvere na svojej izbe. Tam som zapadla do postele a plne sa oddala slzám. 

Nebola som schopná premýšľať, pretože som stále videla pred sebou stojaceho Edwarda. Cítila som z neho odpor a opovrhovanie. Zabrala som mu izbu, privlastnila som si jeho rodinu a za to ma určite nenávidí. Po chvíli sa domom rozľahol krik.

„Bella? Bella, kde si?“ Hneď na to sa rozrazili dvere mojej izby a dovnútra sa vrútila Rose a Alice.

„Čo tu robíte?“ Prekvapene som sa na ne dívala. Nechápala som, čo tu robia.

„No, keďže si tak na rýchlo utiekla, rozhodli sme sa, že ťa nenecháme samu, a preto sme prišli my za tebou,“ povedala Rose a posadila sa ku mne na posteľ.

„To ste nemuseli.“

„Ale museli,“ pridala sa Alice a sadla si z druhej strany. „Predsa ťa nenecháme samu. Urobíme si dámsky večer.“  Nadšene poskočila až sa posteľ podozrivo zhupla.

„Super program,“ zvýskla Rose. „Hneď som tu.“ Vstala a už som len zahliadla zatvárajúce sa dvere.

„Povieš mi, prečo si odišla?“ Alice sa ku mne nahla a súcitne na mňa pozrela. Posadila som sa na posteli a nohy som skrčila pod seba.

„Neviem,“ šepla som, a pritom som od nej odvrátila zrak. Toto ju však asi nepresvedčilo.

„Bella, je v tom Edward?“ Bála som sa na ňu pozrieť, pretože som vedela, že neunesiem váhu jej pohľadu a všetko jej prezradím. Preto som sa postavila z postele a prešla som k oknu. Cítila som na sebe Alicin pohľad. Vedela som, že čaká na to, čo jej poviem, ale čo jej povedať? Priznať sa?

„Alice, ja... ja neviem, čo chceš počuť,“ vykoktala som zo seba. Oprela som si čelo o okno. Bolo také chladné. Priložila som k nemu dlaň a kĺzala ňou hore-dolu. Bolo chladné a hladké. Presne ako jeho hruď.

Môj teplý dych sa na okne zrážal a zahmlieval ho. Vytvoril na ňom malý obláčik. Cítila som, ako mi po tvári stiekla slza. Sledovala som tmu za oknom a zahľadela som sa na opustenú jedľu, ktorá stála uprostred lúky za naším domom. Jej špic bol ohnutý k zemi. Vyzerala, akoby smútila. Súcitila som s ňou. Aj mňa niečo ťažilo. Vlastne, nie niečo, ale láska. Neopätovaná láska.

„Bella, mne to môžeš povedať,“ objavila sa zrazu vedľa mňa a pohladila ma po ramene. „Zver sa. Uľaví sa ti.“ Keby to bolo také jednoduché!  

„Alice, ja to viem. Ale ešte nie je čas. Necítim sa na to,“ priznala som sa. Nemala som v sebe toľko sily, aby som sa jej zverila. Zatiaľ ešte nie. Našťastie do izby vošla Rose. No, vošla, doslova vlietla a pristála na mojej posteli. Na ten zvuk sme sa k nej s Alice otočili a vybuchli sme do smiechu. Rose ležala na posteli medzi kopou lakov na nechty a rôznych hrebeňov, štipcov a mašlí do vlasov. Doslova sa v tom strácala.

„Oh, moment,“ zvýskla Alice a tiež sa stratila vo dverách. Tej to však netrvalo takú dobu ako Rose. Alice bola do minútky späť. V rukách držala taštičky a usmievala sa ako slniečko.

„Keď už ten dámsky večer, tak so všetkým, čo k tomu patrí.“ Pristúpila ku mne, nakukla do tašiek a jednu z nich mi vopchala do rúk.

„Toto je pre teba. Šup do kúpeľne a nech už si v tom!“ To už ma ale dostrkala až do kúpeľne, takže som ani nemala šancu protestovať.

Nesmelo som nakukla do tašky a ako poznám Alice, očakávala som všeličo. Pri najhoršom, že z tej tašky na mňa niečo vykukne. Ale to by mi ju do ruky musel strčiť skôr Emmett. Ale ani Alice nesklamala. V taške som zazrela maličký kúsok látky. Keď vravím maličký, tak myslím naozaj malíčky. No a keď vravím látky, tak myslím kúsky čipiek, čo sa teda ako látka asi príliš nazvať nedá.

„Alice?“ potiahla som, keď som konečne ukončila prieskum obsahu mojej tašky.

„Bella, prestaň! Hoď to na seba, nech sa môžeme prezliecť aj my! Bude to zábava a nemusíš sa hanbiť. Veď sme tu len my s Rose.“ Za dverami sa ozval tlmený smiech. No fajn. Teraz som im ešte aj na srandu. Tak hádam to nebude až také hrozné.

Chytila som ten „zázrak“ medzi dva prsty a opatrne som to ťahala von z tašky. Bola som zvyknutá na sexi spodnú bielizeň, ale tento kúsok ma šokoval. Naozaj to bol len kus čipky, a keď som aj natrafila na kúsok látky, bola taká priesvitná, že ju pokojne mohli aj vynechať. Ale musím uznať, že Alice má perfektný vkus. Na dotyk to bol veľmi príjemný materiál. Celý komplet tvorili malilinké nohavičky, ktoré v podstate ani nič neskrývali a nenechali pracovať žiadnu predstavivosť, a miniatúrna košieľka. Všetko to malo tmavomodrú farbu ako najhlbšia noc. Skrátka krása.

„Uf...“ povzdychla som si a natiahla na seba tú hebkosť. V taštičke sa našťastie ukrýval aj župan. To ale nebola žiadna výhra, pretože bol z podobného materiálu a siahal len tesne pod zadoček. Pozrela som sa na seba v zrkadle a mierne som sa začervenala. Bol to veľmi odvážny kúsok. Dúfala som, že aj Alice a Rose budú mať na sebe niečo podobné.

„Už si?“ ozvala sa Alice za dverami.

„Hej, už som.“ Vzdychla som a vyšla som z kúpeľne. Obe sa na mňa pozreli a usmiali sa.

„Krása. Táto farba ti veľmi pristane,“ zhodnotila môj zjav Alice. Rose to inak nekomentovala, pretože sa už sama hnala do mojej kúpeľne. Po malej, oveľa kratšej chvíli ako ja, vyšla von. Mala na sebe presne to isté, len sýto červenej farby. V tomto prípade fantázia Alice príliš nefungovala, pretože za okamih z kúpeľne vyšla v tom istom, v čom sme boli oblečené my s Rose, len jej komplet bol tmavo zelenej farby. Navzájom sme sa obzerali a potom sme sa so smiechom všetky tri zvalili na posteľ.

Ako som si stihla všimnúť, na posteli pribudli ďalšie veci. Boli tam rôzne krémy a masky.  Alice sa hneď chytila práce a začala s mojim skrášľovaním. Rose sa medzitým venovala mojim nechtom. Nemôžem povedať, že to bola moja obľúbená činnosť. 

Bavili sme sa o všetkom možnom, čo nás len napadlo. Rozoberali sme spolužiakov v škole, kamarátov z iných miest. Dokázalo ma to odpútať od myšlienok na Edwarda. Až kým Alice nepoložila jednu otázku. 

„A čo chalani? Boli ste už zamilované?“ Pri tejto otázke ma podivne pichlo pri srdci. Práve teraz som prežívala ten úžasný pocit. Pocit, keď je človek zamilovaný. Lenže na druhej strane s tým vzájomne, v mojom prípade, ruka v ruke prichádzalo i sklamanie.

„No, ja hej. Vlastne som si to myslela, ale teraz viem, že to pravá láska nebola. Vieš, u nás je to tak isto ako s vami. Aj na nás funguje upíria láska. Ak sa zamilujeme, je to už navždy.“ Poslednú vetu Rose pošepkala, ale tým jej len pridala na vážnosti.

„Ja som to ešte nezažila,“ začala Alice. „Ale verím, že to nie je už ďaleko.“ Mala pri tom taký záhadný pohľad, ktorý napovedal o tom, že svoje zaľúbenie práve prežíva. Už nebolo pochýb. Alice miluje môjho brata.

„Myslíš, že nájdeš toho pravého?“ spýtala sa Alice Rosalie. Aj na tvári Rose sa zjavil zaľúbený výraz. Spadla do toho rovnako ako my všetky. Vstala som z postele a opäť som sa premiestnila k oknu. Potrebovala som cítiť ten chlad, ktorý z neho sálal. Tak veľmi mi pripomínal Edwarda, ktorý mi neuveriteľne chýbal.

„Možno to tiež nebude tak dlho trvať,“ začula som Rose odpovedať na Alicinu otázku.

„A čo ty, Bella? Ty už si našla svoju pravú lásku?“ Veľmi dobre mierená otázka. Priamo do môjho unaveného, odvrhnutého srdca. Tak veľmi som im to túžila povedať, varovať ich, že nie vždy to vyjde tak, ako si predstavujeme.

„Ja nemám nárok na lásku,“ šepla som potichu. „Nebude to tak, ako u vás dvoch. Vaša láska bude opätovaná, no ja to šťastie nemám.“

„Bella, čo to vravíš? Každý má na ňu nárok. Prečo si myslíš, že ty nie?“ spýtala sa Alice. Otočila som  sa k nim. Prekvapene na mňa hľadeli. Obidve mali na tvárach súcit, no ani jedna z nich nevedela ako trpím. Ten ich súcit ma dopálil. Nechcela som, aby ma ľutovali, nestála som o to.

„Nevieš, čo vravíš, Alice. Je také ľahké sa zamilovať. Je to tá najjednoduchšia vec na svete. Ale čo urobíš, ak tvoja láska nebude opätovaná? Čo spravíš, ak ťa muž tvojich snov odvrhne? Čo budeš robiť?“ Dívala som sa jej do očí, čítala som v nich. Mala v nich kopu otázok, no neodvážila sa povedať ani jednu. „Ja ti to poviem. Keďže sa už nemôžeš viac zaľúbiť a svoje srdce dať niekomu inému, budeš trpieť, umárať sa a plakať po kútoch. Budeš si vyčítať každý krok, každé slovo a každé svoje neuvážené správanie. Až prídeš do štádia, kedy sa začneš nenávidieť. Najprv seba, a potom všetko a všetkých naokolo. Presne tak to bude. A presne toto čaká aj mňa.“ Otočila som sa späť k oknu. V izbe zavládlo ticho. Ani jedna z nás si ho nedovolila narušiť. No nebolo to ticho, ktoré vás upokojuje. Toto bolo plné napätia, ťaživé.

Môj zrak opäť spočinul na tej jedli. Neviem, prečo ma tak lákala. Akoby ma k nej niečo ťahalo, pútalo moju myseľ a môj zrak. Cítila som sa podivne. Akoby ma k nej volala neviditeľná sila. Túžila ma k sebe privinúť, objať ma a utešiť. Zatrepala som hlavou, aby som z nej vyhnala tieto myšlienky. Otočila som sa na tie dve. Každá pozerala inam a akoby premýšľali.

„Myslím, že dnes to už zbalíme. Som unavená a ak vám to nevadí, chcela by som si ľahnúť.“ Pozrela som na nich previnilo, ale naozaj som na nič nemala chuť. Potrebovala som zaspať a zbaviť sa tak tých ťaživých myšlienok.

Obe sa zdvihli, pobozkali ma na tvár a s rukami plnými všetkých tých nemožných vecí opustili moju izbu. Zhasla som svetlo a zaliezla som do perín. O chvíľu som sa už ponárala do ríše snov, v ktorých sa moje útrapy rozplývali, pretože tie sny boli s Edwardom. Boli krásne a plné lásky, tak ako som si to priala v skutočnosti.

Konečne, ja viem. Ale dočkali ste sa. Dúfam, že sa vám kapitola páčila a aspoň sčasti splnila vaše očakávania. 

Pomaly sa blížime ku koncu poviedky. Čaká nás už len pár kapitol.

Všetkým, ktorí si dali tú námahu a zanechali komentár pri poslednej kapitole, veľmi pekne ďakujem.

GCullen

Autor: GCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Moje + tvoje = naše - 12. kapitola: