Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Luce della Terra - 7. kapitola

12.05.2010 (19:00) • Mellanie • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1264×

Výlet

Bella:

Celá naštvaná som sa vliekla za profesorom biológie do triedy. Dala som mu papiere na podpísanie a pozrela sa po svojich spolužiakoch. Samé obyčajné tváre, až na Alice, ktorá sedela s prekrásnou blondínou, ktorej som sa zovňajškom nemohla rovnať ani po členky. Všimly si, že sa na ne dívam, a tak som pokračovala vo svojej prehliadke.

Kým som nenarazila na chalana s bronzovými vlasmi vyčesanými dohora. Určite používal veľa gélu. Pozeral sa na mňa takým odmeraným pohľadom, až som sa zľakla. Ach jaj, čo je toto za školu? Ako naschvál ma učiteľ posadil na jediné voľné miesto vedľa neho a ja som ho s očividnou nevôľou poslúchla.

Celú hodinu na mňa zíral ako na nový druh opice v ZOO. Musel vedieť, že o tom viem, no aj tak neprestal. Snažila som sa sústrediť na hodinu, ale nešlo to. Tento krát som však premýšľala nad tým, že potrebujem vypadnúť.

Keď konečne zazvonilo, vydýchla som si a bežala k autu. Nastúpila som a uháňala po diaľnici. Musela som stihnúť večerný let.

Konečne som parkovala pred domom. Vyskočila som z auta a bežala do domu.

„Ahoj, viem, že je to zvláštne, ale musím si niečo vybaviť, budem preč asi tri dni,“ prehovorila som k svojej starej mame, ktorá pokojne sedela v kuchyni a usmievala sa na mňa.

„Keď je to niečo dôležité, tak choď. Len si dávaj pozor a vráť sa v poriadku,“ odpovedala na moje slová.  Bola to úžasná osoba, ktorá ma chápala a dôverovala mojim rozhodnutiam. Ešte som jej poďakovala a už som bežala do svojich komnát.

Do obyčajného ruksaku som si zbalila doklady, peniaze, kreditku, notebook  a čiernu teplákovú súpravu.  V obývačke som sa ešte rozlúčila so starkou a sľúbila jej, že si dám pozor, a že sa čo najskôr vrátim.

Cesta na letisko v Seattli trvala približne hodinu, takže som mala ešte dostatok času, aby som stihla odlet lietadla.

Auto som zaparkovala v stráženej letiskovej garáži a zaplatila na 3 noci.

„Dobrý deň, ja by som chcela vedieť, či je ešte nijaké voľné miesto v najbližšom lete ne Floridu,“ spýtala som sa jednej pani za pokladňou v letiskovej hale.

Najprv sa na mňa nedôverčivo pozerala, ale nakoniec prehovorila: „Posledné tri miesta sú v prvej triede, želáte si letenku?“ Takže preto ten výraz, neverí, že môžem mať peniaze. Prikývla som a zaplatila.

Zašla som ešte na večeru a akurát som stihla let. Sedela som pri okne a našťastie vedľa mňa nikto nebol. Pohodlne som sa zložila na sedadlo pri okne a zavrela oči. Po pár minútach som sa ponorila do ríše snov.

Kráčala som po pláži a priblblo sa usmievala. Začalo vychádzať slnko, ale nebolo obyčajné. Jeho žiara ma oslepovala. Svietilo jasnou svetlo – zlatou farbou a dodávalo zvláštne odlesky všetkému naokolo. Cítila som sa v bezpečí.

Vtedy som sa zobudila nato, ako letuška oznamovala, že budeme pristávať. Let trval 7 hodín, len som nechápala, čo to bol za sen. Ako naschvál keď sme pristávali, začalo svitať.

Uprene som zírala na to slnko, vychádzajúce z mora a hľadala tie pocity zo sna, ale nič som nenašla. Bola som zmetená a nakoniec som to ukončila tým, že to bol len sen, a že som sa pravdepodobne zbláznila.

Pred letiskom som si zohnala taxík a ten ma odviezol do najlepšieho hotela v centre. Po ceste som ešte zavolala Nataly, že mi celý týždeň nebolo dobre, ale že dnes už prídem. Bola šťastná a povedala, že zavolá aj Tomasovi.

V hotely som sa najedla a zvyšok dňa strávila za počítačom v izbe. Keď môj notebook ukazoval, že je šesť hodín, zavolala som si taxík a zobrala si ruksak.

Pred hotelom som čakala asi 5 minút a potom som sa konečne vybrala tam, kam ma to najviac ťahalo. Za mojou druhou rodinou.