Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Luce della Terra - 12. kapitola

24.06.2010 (20:30) • Mellanie • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1181×

Povzdychla som si, lebo som si všimla, že ten „úžasný chalan“, ktorý má vedieť tancovať je práve Edward Cullen. Čo som komu urobila? No nič, ako povedala stará mama, jeden tanec zvládnem a dám zbohom týmto absurdným hodinám.

Konečne si ma všimli aj ostatné páry, ktoré robili kadečo, len nie tancovali na tú smiešnu hudbu, ktorú by som ani sambou nenazvala. Ladnou tanečnou chôdzou som prešla pomedzi tie „sochy“ až k učiteľke a Cullenovi.

„Takže, aby sme si to ujasnili. Vy tvrdíte, že ja neviem tancovať, a že si neviem nájsť tanečného partnera. To, že tancovať viem, vám hneď dokážem a keby som chcela, tak si sem zavolám Tomasa z Floridy. Takže teraz odtancujem jednu sambu a viac odo mňa nečakajte,“ odštartovala som svoj monológ.

Všetci sa na mňa pozerali s otvorenými ústami a ja som s tým bola vlastne spokojná. Aspoň ma prestanú urážať a robiť si zo mňa posmech. Ja to zvládnem, môj prvý tanec bez Tomasa. Dúfam, že ten Cullen vie aspoň trochu tancovať.

Odkráčala som k tej veži a vypla tú kravinu, čo sa práve šírila telocvičňou. Vybrala som vlastné CD s hudbou, na ktorú som tancovala na majstrovstvách. Zatiaľ sa všetci študenti odpratali ku stenám miestnosti.

Zazneli prvé tóny a ja som prešla k Edwardovi. Ešte stále mal neprítomný pohľad, a tak som ho schytila za tú jeho košeľu a odtiahla do stredu „parketu.“

„Dúfam, že vieš aspoň trochu tancovať,“ zašepkala som mu do ucha a narovnala sa do úvodnej pozície.

(Našla som dve videa samby, aby ste si to vedeli lepšie predstaviť... )

Dokonale som sa vcítila do hudby a zabudla som na všetko okolo. Edwarda som už nevnímala ako nepriateľa, ktorý ma nepozná, ale ako môjho partnera, s ktorým mám prežiť niekoľko minút.

Na moje prekvapenie vedel tancovať naozaj skvele. Dokonale reagoval na každý môj pohyb tak, aby všetka pozornosť bola venovaná mne a preto to vyzeralo ako nacvičené.

Nedokázala som to pochopiť. Ako je možné, že cítim to všetko čo pri Tomasovi a ešte aj viac?

Zatrhla som niť týchto myšlienok s tým, že sa k nim vrátim neskôr a sústredila som sa iba na sambu. Vrtela som sa v rytme hudby a sústredila sa na blízkosť Edwarda.

Celé moje telo sa mierne chvelo pod jeho dotykmi a mala som taký zvláštny pocit, že to tiež cíti.

Poznala som, keď hudba postupovala ku koncu. Snažila som si vychutnať tých niekoľko posledných sekúnd.

Odzneli aj posledné tóny a my sme sa uklonili našim spolužiakom, ktorí mali dokorán otvorené ústa a tiež som si nebola istá, či im aj nevypadnú oči.

Ešte pár minút bolo ticho a keď som už toho začínala mať dosť, ozval sa zúrivý potlesk. Obzrela som sa za učiteľkou, ktorá nás neveriacky pozorovala a z očí jej priam sršali blesky.

To dokazovalo, že som splnila, čo som chcela. No napriek tomu sa mi nechcelo odísť.

„Takže som vám dokázala, že hodiny nepotrebujem. Viac sem chodiť nebudem, ale túto hodinu si ešte pozriem,“ prehovorila som už k profesorke, ktorá sa stále nedostávala z toho tranzu. Otočila som sa im chrbtom a išla si sadnúť na tribúnu.

Nakoniec predsa len začali. Edward sa niekde vytratil, ale ja som chcela sledovať tú hodinu.

Ešte raz som sa pokochala tým ich oblečením, ktoré by som si na seba neobliekla ani na Halloween. No, a čo sa týka toho ich tanca? Katastrofa! Rytmicky boli úplne mimo, nepoznali kroky, ale najlepšie na tom bola tá učiteľka, ktorá ich nechala len tak tancovať.

Postávali tam v pároch a nevedeli čo majú robiť. Neprešlo ani 15 minút a mňa to prestalo baviť. Im asi aj tak nič nepomôže...

Vstala som a bez povšimnutia som vyšla z telocvične. Stále som premýšľala nad tým jediným tancom stráveným s ním. Čo to malo znamenať.

Ani som si nevšimla, že som obišla parkovisko a už som stála pri tej mojej malej pokosenej lúke za školou. Prekvapene som sa dívala, lebo som nevedela, že sem idem. Povzdychla som si. Keď som už tu...

Znovu som si ľahla do stredu a zavrela oči. Nech som si nad tým akokoľvek lámala hlavu, nedokázala som prísť na to, čo sa so mnou deje.

Tie moje časté zmeny nálad som nechápala vôbec. Ja som takáto nikdy nebola. Začala som plakať. Tie slzy ani tak nepadali zo smútku, ale z toho, že som vedela, že sa niečo deje, ale netušila som čo.

Už zase som premýšľala o všetkom, čo sa v poslednom čase stalo.

***

Čo sa stalo? Kde to som? – to boli prvé otázky, čo sa mi preháňali hlavou. Rozhliadla som sa okolo a zistila, že som tam, kde som pred niekoľkými hodinami zaspala. Trávu už pokrývala rosa a na oblohe žiaril mesiac.

Rýchlosťou blesku som sa vyšmykla na nohy, ale zabudla som, že zem je mokrá a tak som sa šmykla a dopadla rovno na zadok. To mám za čo? Tentokrát, už o niečo pomalšie, som vstala a zamierila k parkovisku. Nebolo tu ani živej duše, len moje auto osamotene stálo uprostred tej prázdnoty.

Nasadla som doňho a oprela si hlavu o volant. Sťažka som dýchala a snažila sa dať si dokopy aspoň útržky života.

Keď som bola na tej lúke, sníval sa mi veľmi zvláštny sen. Teda nebol to ani tak sen ako spomienka. Na niektoré časti som si pamätala, ale niektorým som vôbec nechápala.

Mala som 4 roky a bola som vo svojej izbe. Sedela som na zemi, trieskala svojimi malými rúčkami do môjho prvého hračkárskeho klavíru a kričala do toho nejaké slová, ktoré sa vzdialene podobali metalu. Od toľkého ziapania som vysmädla, a preto som sa išla do kuchyne napiť.

Išla som tam po štyroch, aj keď som chodiť už vedela. Nepozorovane som sa dostala k dverám, ktoré boli pootvorené a videla som mojich rodičov. Mali sa radi a bolo to na nich vidieť.

Pobozkali sa, ale na tvári mojej mamy bola vidieť nerozhodnosť. Pozrela sa na ocka a vtedy prehovorila.

„Vieš, ja ti musím niečo vysvetliť, je to dôležité a zmení to naše životy,“ dostala to zo seba veľmi opatrne, ale odviedla ho ku stolu. Už hovorili tichšie a tak som nepočula o čom sa rozprávajú.

V jednej chvíli sa však jeho láskyplný výraz zmenil. Podstatne sa zmenil na prekvapivý, ale potom nabral zúrivé rysy. Bol ako nepríčetný.

„To má byť vtip?! A prečo mi to hovoríš iba teraz? Keby som to vedel, nikdy by som si nikoho ako ty nezobral. Je mi z teba zle,“ začal po nej kričať môj otec. Bolo to prvý krát, čo som ho tak videla.

Stalo sa to potom, čo sme spolu boli v tom parku. Ako som mohla zabudnúť na to, čo sa stalo medzi tým ako sme boli rodina a tým, ako sa môj otec začal správať tak, ako ho poznám? Ako som mohla zabudnúť na tento kľúčový bod?

Naštartovala som svoje autíčko, aj keď sa mi stále triasli ruky. Oči mi znova zaliali slzy. Konečne som sa dostala k domu. Utekala som do svojej izby a hodila sa do postele.

Prečo je z môjho života zrazu taký chaos?

Takže, ešte taký oznam pomimo:

S tou mojou sestrou to asi celkom nevyšlo, pretože som sa rozhodla, že sem ten jej nápad nedám. My sme dosť odlišné a asi by to zmenilo smer poviedky. Ona mala vlastne taký návrh, že Bella si pri tanci zlomí podpätok a celá naštvaná ho potom hodí Edwardovi medzi oči... a aj keď som sa na tom poriadne nasmiala, ja by som bola tá, ktorá by sa mala vrátiť z toho k tej pôvodnej zápletke, takže som to radšej spravila podľa seba.

A ešte jedna dôležitá vec k tomu prerexu.

Vy chcete pochopiť hlavnú zápletku, ja sa Vám, ktorí toto čítate snažím vyhovieť ako najviac sa dá. Preto som do poviedky zaplietla aj ten tanec. Síce som to mala v pláne, ale bolo to aj na Vaše želanie. Teraz chcete väčšinou pochopiť, čo je hlavnou zápletkou, preto by som Vám mohla vyhovieť a tie tri mesiace preskočiť v jednej kapitole. Ale pýtam sa Vás, chcete to alebo tam mám zapliesť ďalšie časti a pomaličky Vám odkrývať, čo tak chcete vedieť?

Predošlá

Zhrnutie

Nasledujúca

Autor: Mellanie (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Luce della Terra - 12. kapitola: