Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Luce della Terra - 13. kapitola

03.07.2010 (16:15) • Mellanie • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1133×

Naštartovala som svoje autíčko, aj keď sa mi stále triasli ruky. Oči mi znova zaliali slzy. Konečne som sa dostala k domu. Utekala som do svojej izby a hodila sa do postele.

Prečo je z môjho života zrazu taký chaos?

Nakoniec to nebolo také zlé. Spolužiaci si na mňa postupne začali zvykať, aj keď sa ma stále stranili. Mne to však nevadilo. Bolo mi len smutno z toho, že tu nemám priateľov.

Prvé dni po tom vystúpení si na mňa ukazovali prstom a svoje meno som počula z každej strany, ale aj to utíchlo. Na tých hodinách tanca som sa už neukázala. Ale počula som, že im to nejde veľmi dobre...

Dni ubiehali a napätie medzi mnou a Cullenovcami sa stále stupňovalo. Je síce pravda, že tu ma nikto nemá rád, ale to ich správanie nedokážem pochopiť. Na jednej strane sa o mňa zaujímajú a na druhej ma ignorujú a opovrhujú mnou.

A po tom tanci to bolo ešte horšie. Edward sa na mňa díval ublížene a nenávistne, ale ja som mu nič neurobila. Teda aspoň nie vedome.

O školu ako takú a o známky som sa nestarala. Mávala som trojky. Som si istá, že by to išlo aj lepšie, ale tie moje nálady tomu nepomáhali.

Stále som myslela na mamu, aj keď som sa snažila cez to preniesť. Nešlo to.

Naďalej som hrala na klavíri tie svoje smutné skladby a stále som tancovala. Tancovala, ale sama. Bolelo to. Bolelo to všetko. Všetko, čo sa mi stalo. Všetky tie zmeny.

A zase som tam, kde som bola. Už znovu sa ľutujem. Aj napriek tomu, že si to zakazujem.

Asi v takomto štýle prešli ďalšie tri týždne a ja som zapadla do akéhosi stereotypu.

Ráno som išla do školy, presedela som pár hodín v lavici a cez prestávky sa prechádzala po chodbách budovi, prišla som domov, zahrala si na klavíri, zatancovala si základné kroky, občas som sa porozprávala so starou mamou a išla som spať.

Znova som sa prechádzala po chodbách, ale začula som rozhovor od jedného učiteľského kabinetu.

„Áno, je na seba veľmi hrdý, ale pri tom zaťažuje práve nás,“ sťažovala si tá profesorka chémie inej učiteľke: „A tento nový bod tak zaťaží školu, že si nie som istá, či to prežijeme.“

„To je možné, ale tým deťom by to mohlo pomôcť,“ obhajovala riaditeľa.

„Jasné, ako hovoril riaditeľ, budú mať rozhľad vo svete a získajú si nových priateľov,“ odpovedala jej na to výsmešným hlasom a ku koncu sa zachichotala.

„Veď uvidíme, čo na to povedia žiaci,“ ukončila debatu. Vtedy začalo zvoniť a ja som sa rozbehla do svojej triedy, aby neprišli na to, že som niečo počula.

Už znova som bola zmetená. To tu nebudem mať ani mesiac pokoj? Ale zase na druhej strane som bola zvedavá na to, čo sa chystá.

Nakoniec som ani nemusela dlho čakať. Na konci hodiny sa v rozhlase rozoznel riaditeľov hlas.

„Milí žiaci. S potešením vám oznamujem, že naša škola sa zapojí do nového výmenného programu spojených štátov, v ktorom ide o to, že školy v ňom zapojené sa premiestnia do škôl na druhej strane Ameriky.

No a my sme v tomto programe zapísaný ako hosťovská škola, čo znamená, že o týždeň k nám prídu žiaci z umeleckého konzervatória v New Yorku. Budú bývať u vás, nakoľko vo Forks nemáme internát ani nijakú ubytovňu.

Dúfam, že prejavíte pravé nadšenie a budete sa správať slušne. A prosím, aby sa slečna Swanová dostavila do riaditeľne.“

Čože?! Nový žiaci?! Tu?!

Podobné otázky sa šírili po celej škole ako ozvena. Niektorí boli nadšení, iní u seba doma nechceli cudzích ľudí. Dievčatá zase boli zvedavé na módu a život vo veľkomeste. Čo iné sa dalo čakať, keď celý život žijú tu?

Po prvých šokovaných myšlienkach mi došlo, že to nemusí byť až také zlé. Koniec koncov sú z New Yorku. Ja som tiež z veľkomesta. Sú z konzervatória a ja mám tiež nejaký talent. A ďalšia vec, mohla by byť s nimi zábava, ktorá mi už chýba a bolo by to skvelé rozptýlenie.

Na tvári sa mi objavil úsmev a s nevyslovenou otázkou som sa pozrela na učiteľa. On len prikývol a tak som si zobrala veci a pobrala sa do riaditeľne. Naozaj som bola zvedavá, čo odo mňa chce, vlastne som mala aj strach.

Prešla som okolo niekoľkých budov, kým som sa zastavila u sekretárky riaditeľa. Ani som nič nemusela hovoriť.

„Môžeš ísť ďalej, už ťa čaká,“ usmiala sa na mňa a ukázala na dvere od jeho pracovne.

Nervózne som zaklopala a s jeho dovolením vstúpila. Za stolom sedel asi 40 – ročný chlap. Jeho vlasy boli pôvodne hnedé, ale teraz sa tam objavovali aj prvé šediny. Mal hlboké zelené oči, a na tvári niekoľko vrások, ktoré boli nepochybne spôsobené jeho povolaním.

„Dobrý deň, chceli ste so mnou hovoriť?“ spýtala som sa ho zo slušnosti.

„Áno, chcel. Vlastne ty si ten oznam v rozhlase počula. Ide o to, že ty, keďže si tu nová k sebe nemusíš prijímať nijakého študenta. Ale zase na druhej strane, príde nám o 20 žiakov viac, ako ich študuje na tejto škole, čo znamená, že niektoré rodiny by si ich zobrali, prípadne by sme ich dali k jednému žiakovi, ak by na to mal podmienky,“ hovoril to dosť ustarostene a pri tom išlo len o takú banálnosť. Ja som sa bála, že mám nejaký problém, keď ma sem zavolal a pri tom to nie je nič vážne.

„Viete, pán riaditeľ, ja s tým nemám problém. Žijem v obrovskom dome a to len so svojou starou mamou, takže by som si mohla zobrať aj troch študentov. A som si istá, že aj tie ostatní žiaci sa nejako vyriešia,“ snažila som sa ho povzbudiť a nakoniec som sa povzbudivo usmiala.

Akoby som aj počula ako mu spadol kameň zo srdca. Ďakovne sa na mňa pozrel.

„No dobre, veľmi ti ďakujem a budem sa snažiť vybrať pre teba čo najlepších študentov,“ dal mi najavo, ako si to cení, ale ja som to brala normálne, veď tiež chodím do tejto školy.

Prikývla som a odkráčala z jeho pracovne.

„Ahóóój, stará mama,“ kričala som hneď ako som otvorila dvere od domu. O pár sekúnd sa objavila pri mne.

„A aký je dôvod tvojho šťastia? Ak smiem vedieť?“ spýtala sa ma keď videla, ako sa usmievam.

„No, vieš, ide o to, že sa k nám o týždeň presťahujú traja študenti z New Yorku. No nie je to super?“ snažila som sa odľahčiť situáciu, ale asi mi to tak celkom nevyšlo, pretože ona nahodila zmetený výraz.

„No tak dobre, ale nakoľko sem prídu?“ spýtala sa po chvíli váhania s nerozhodnosťou v hlase.

„No, asi na mesiac,“ odpovedala som jej ešte stále s úsmevom. Videla som, ako sa zamyslela, ale po chvíli prikývla.

Hodila som sa jej okolo krku a pobozkala ju na líce. Naozaj bola úžasná. Je super, že som sa dostala práve k nej.

Rýchlo som utekala do svojej izby a zabuchla za sebou dvere. Nervózne som sa rozhliadla okolo. Bude to chcieť zmeny a ja mám iba týždeň.

12. kapitola Zhrnutie 14. kapitola

Autor: Mellanie (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Luce della Terra - 13. kapitola: