Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Let číslo dvanásť - 9. kapitola: Život na ostrove

18.09.2011 (15:15) • Bubulienka • FanFiction na pokračování • komentováno 14× • zobrazeno 2219×

Let číslo dvanásť

9. kapitola

Život na ostrove

Veľmi pomaly som sa otočila smerom k brehu.

Edward sa na mňa pozeral s otvorenými ústami a obzeral si ma. Cítila som, ako mi búcha srdce a ako sa mi zadrháva dych. Nemala som ani tušenia, ako sa dostať z tejto chúlostivej, alebo skôr trápnej, situácie. Edward zo mňa nespúšťal oči a ja som mala pocit, že tu takto budeme do rána, ak to jeden z nás nezmení. A v tomto prípade to určite nemohol byť on. Nechápala som, čo to robí. Práve mi potvrdil, že je rovnaký ako všetci chlapi.

Bolo mi trápne, že som bola vo vode iba do pása, a tak mohol mať skvelý výhľad, no mohla som sa radovať za to, že som si na sebe nechala aspoň bielizeň. Pozrela som sa naňho a napadlo ma, že práve teraz je tá chvíľa, ktorú treba využiť a použiť ženské zbrane.

Zaklipkala som vlhkými mihalnicami a vykročila k brehu – presnejšie k Edwardovi. Vedľa neho totižto ležali moje veci. Bolo mi to trochu ľúto, pretože tu bolo strašne horúco a mňa nebavilo mať na sebe toľko oblečenia. Cítila som sa ako s horúčkou a bolo to nepríjemné, už kvôli tomu, že som poloupír a som zvyknutá na vlastnú teplotu, ktorá sa pohybuje pri trochu nižších stupňoch.

Vyzeralo to, že sa Edward spamätal a pohľad uprel do zeme, keď som sa postavila vedľa neho. Musela som uznať, že medzi nami – teda farbou našej pokožky – nebol veľký rozdiel. Ibaže som bola trochu viac ružovejšia.

„Bella, čo to robíš?“ opýtal sa nechápavo. Pozrela som sa naňho spod mihalníc.

„Ako to myslíš? Bola som sa okúpať. Je mi strašne horúco a tá voda ma priam lákala,“ odvetila som, vzala blúzku a začala sa obliekať. Musím to nejako vydržať bez vody, dokiaľ Edward znova neodíde.

Keď som bola hotová, tak som sa k nemu otočila a ľutovala som, že neviem byť viac zvodná. Sledoval ma ostražito a bolo vidieť, že usilovne premýšľa.

„Tak, čo si doniesol?“ opýtala som sa.

„Prosím?“

„Jedlo. Kde je?“

„Ach... Ech... Ehm... Tam.“ Pozrela som sa zaňho a oči sa mi rozžiarili ako deťom, keď si nájdu darčeky pod vianočným stromčekom. Vtom momente som zabudla na všetky plány a jeho koktanie som vôbec nebrala na vedomie.

Boli tam banány, pomaranče a mangá. Zo všetkého dvakrát. Keď som pribehla bližšie, všimla som si, že tam sú aj lieskovce, arašidy a pistácie. Úsmev sa mi rozšíril a ihneď sa mi začali zbiehať sliny. Sadla som si do piesku, vzala do ruky pomaranč a začala ho lúpať ako zmyslov zbavená. Keď sa mi to podarilo, tak som sa doňho s chuťou zahryzla.

Mala som náladu na rozdávanie. Mala som pocit, že všetko sa vyrieši a že je všetko v poriadku. Už vidím, čo s človekom urobí trocha jedla. Bola som zvyknutá jesť prevažne ľudské jedlo. A ten pomaranč chutil akoby som ho nikdy v živote nejedla.

Okamžite som sa pustila aj do lúpania lieskovcov. Vtedy som si všimla Edwarda. Stál vedľa mňa a neveriaco ma pozoroval. Iba som pokrčila plecami a znova sa začala venovať lieskovcom. Sadol si oproti mne, vzal do ruky orech a začal mi pomáhať s lúpaním. Vďačne som sa naňho usmiala a oriešok si vhodila do úst.

Jedla som mlčky a hltavo. Po pár minútach, keď som v sebe mala skoro všetko, čo doniesol, tak som znova upriamila pozornosť naňho. Usmiala som sa. Edward mi úsmev opätoval a bolo vidieť, že sa na mne bavil.

„Chutilo ti?“ opýtal sa a pozrel sa na prázdny piesok pred nami. Nezvýšilo nič.

„Áno. Ďakujem. Kde si toto všetko našiel?“

„Hlbšie v džungli. V takomto prostredí sa musíš vedieť orientovať.“

Prikývla som. Nechcela som počuť viac. V takomto prostredí by som iste sama neprežila.

Bola už hlboká tma, a to ma desilo. Nemám rada noc. A už vôbec nie na takomto mieste.

„Čo budeme robiť? Je tma,“ zašepkala som. Cítila som, že sa ochladilo. Typické. Cez deň je tu cez štyridsať stupňov a večer zima.

„Sekundu,“ povedal a odbehol niekam za mnou.

Okamžite bol späť a všimla som si, že priniesol konáre. Škrtol kameňmi, tak, ako sa to robilo v minulosti a na prvý raz sa mu podarilo vytvoriť oheň. Zapálil konáre a tie sa krásne rozhoreli. Bolo viditeľné, ako sa nálada zlepšila. Bolo mi aj teplejšie a mohla som pozorovať Edwarda. Ten si sadol ku mne a zapozeral sa na horiaci oheň a jeho plamene, ktorých iskry vyskakovali veľmi vysoko.

Cítila som, že pri pohľade na ten oheň na mňa padá únava. Tá príjemná zima mi nevadila, iba som dúfala, že to nebude ešte horšie. Toto prostredie vyzeralo tak magicky a priam mi našepkávalo, aby som si ho prezrela celé. Bolo by to tu krásne, ak by tu boli životné podmienky a človek, ktorého by som milovala.

Ľahla som si na piesok a otočila sa od Edwarda. Snažila som sa zhlboka dýchať a nemyslieť na ten strach, ktorý ma ovládal. A takisto som sa musela krotiť, pretože len čo som zatvorila oči, videla som Lily a Toma a znova tie isté problémy. Skvelá nálada kvôli jedlu bola fuč a mňa zasiahlo to nočné bremeno.

„Mal som taktiku, ale práve sa mi zmarili všetky plány. Budem ich musieť použiť až keď budeme znova na pevnine,“ povedal potichu.

„Čo len s nami bude?“ opýtala som sa. „Alebo skôr čo bude so mnou?“

Neodpovedal.

„Vadí ti, že si tu zostala so mnou?“ opýtal sa a bolo počuť sklamanie.

„Áno,“ odpovedala som a privrela oči. „Chceš ma predsa zabiť.“

„Nesmiem ťa zabiť. Nie som žiadny vrah.“

„Nesmieš?“

„Nie, musím ťa doviesť živú.“

„To som oveľa šťastnejšia,“ povedala som sarkasticky.

„Mala by si byť.“

„Povieš mi, ako sa voláš?“ opýtala som sa.

„Edward.“

„Priezvisko, ty tupec,“ odvrkla som.

„To nesmieš vedieť. Aj tak ich nepoznáš. Tvoja rodinka ťa pred nimi veľmi dobre ochraňovala. Až im závidím, ako dokážu utajiť niečo také a pritom ťa vychovať s pravidlami,“ povedal obdivne. Stále som sa neotáčala, nemala som chuť vidieť ho.

„Spi,“ povedal.

„Edward?“

„Áno?“ Prevrátila som oči. Až som cítila, ako nadvihol to svoje dokonalé obočie.

„Nenechávaj ma tu v noci samú. Prosím, odháňaj divú zver,“ zašepkala som a práve vtedy na mňa doľahla únava.

Odozvou mi bolo iba tiché zachichotanie sa a čestné sľubujem. Vtedy som prestala vnímať to, kde som ja a ponorila sa do iného, bezmyšlienkového a krásneho sveta.

Autor: Bubulienka (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Let číslo dvanásť - 9. kapitola: Život na ostrove: