Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Let číslo dvanásť - 10. kapitola: Koniec utláčania

24.09.2011 (21:30) • Bubulienka • FanFiction na pokračování • komentováno 18× • zobrazeno 2446×

Let číslo dvanásť

10. kapitola

Koniec utláčania

Prebudilo ma nepríjemné svetlo a pražiace slnko, ktoré mi už začínalo liezť na nervy. Došli mi všetky okolnosti a ja som zistila, že nemá cenu, aby som si vybíjala nervy, keďže veľmi dobre viem, že z tohto ostrova sa len tak nedostanem. Otočila som sa na vedľajšiu stranu a uvidela... nikoho. Počkať.

Sadla som si a začala sa obzerať. Bola som tu sama. Ako prst na ruke. Postavila som sa a obzerala sa, či niekde nezazriem Edwarda. Nebol nikde. Zdalo sa mi to čudné a trocha ma prepadol strach. Síce som od neho ešte včera chcela utiecť, ale pochybujem, že sa o seba sama postarám.

Začínala ma prepadať panika. Rozhodla som sa, že to chce nejaký dobrý plán. Mohla som predpokladať, že ma tu nechá. Určite odišiel niekam na opačnú stranu ostrova. To som si mohla myslieť. Naštvane som si sadla a zapozerala sa na more. Znova tak krásny obzor, ale teraz som na kúpanie nemala vôbec chuť. A slaná voda by mi aj tak neprospela.

„Toto nie je možné. Ešte aj zver je tu drzá,“ ozvalo sa za mnou a ja som si vydýchla.

„Kde si bol?“ opýtala som sa.

„Loviť, kam by som mal ísť?“

„Iba sa pýtam.“ Prevrátil očami. Dnes som mala vražednú náladu a on je jediný, kto si ju odnesie. Zaslúži si to.

Zamierila som k džungli a všimla si jeho spýtavý pohľad.

„Kam ideš?“ opýtal sa, keď som prechádzala okolo neho.

„To je moja vec,“ povedala som a vtedy som si spomenula na mobil. Do prčic. Dostala som nápad.

„Nie je to tvoja vec, Bella-“

„Ticho,“ zastavila som ho a odložila svoju prechádzku džungľou, pri ktorej som mala v pláne nájsť niečo na jedenie. Musím urobiť všetko postupne a nesmiem zabudnúť na maličkosti. Otočila som sa a klipla som mihalnicami.

Už iba pohľad do jeho tváre sa mi zdal dosť odpudzujúci, ale musela som od neho nejako vypáčiť ten mobil. Podišla som k nemu čo najbližšie a snažila som sa, aby na mne nebolo vidieť paniku. Edward vyzeral, že je zmyslov zbavený, celou svojou tvárou premýšľal, čo sa chystám urobiť. Do čerta! On ma tak pozná.

Prezrela som si ho a všimla si, že mobil mal v pravom vrecku. Náramne mi to uľahčil. Keď som si prehrala svoj plán, už mi neprišiel tak skvelý. Teraz to bolo kto z koho. Ak príde na to, čo sa chystám urobiť, je so mnou koniec. Ak nie, tak by pri mne museli stáť všetky sudičky.

Podišla som tesne k nemu a modlila sa, aby to vyšlo. Pozrela som sa mu do očí a všimla si, ako onemel. Zdalo sa mi naozaj sprosté urobiť to, keď ma tak vydiera, ale musela som mu nejako vziať ten mobil.

Vzala som jeho ruky a položila si ich na svoj chrbát. A potom som ho normálne pobozkala. Ostal stáť ako kocka ľadu a ani sa neopovážil odtrhnúť, či nejako sa brániť. Najprv som začala slabým bozkom a neskôr trochu silnejším. Edward sa ku mne pridal, bol ako v tranze. Musela som to využiť a nečakane som skĺzla rukou po jeho ruke a siahla do vrecka. Veľmi opatrne som sa snažila vybrať mobil.

Keď som už mobil držala v ruke, bola som si vedomá toho, že mi to vyšlo. A radovala som sa z toho, že aj ja mám vrecko na nohaviciach. Vtedy ma Edward dosť prekvapil. Pobozkal ma ešte náruživejšie, než doteraz. A teraz som zamrzla ja. Stála som tam ako socha a snažila sa vložiť do vrecka mobil. Keď som to skoro urobila, zastavila ma Edwardova ruka. Chcel mi ho vziať.

Vedela som, že je so mnou koniec. Že na to prišiel a snažil sa použiť rovnakú metódu.

Nečakane som sa od neho odtrhla a podarilo sa mi odhodiť mobil. Ten dopadol ďalej od nás. Pozrela som sa na Edwarda, ktorý sledoval mobil a neskôr stočil pohľad ku mne. Pozdvihla som jeden kútik úst a on slabo zavrčal. Tušil, čo sa chystám urobiť.

Snažila som sa poriadne využiť upírsku silu. Rozbehla som sa k mobilu, ale Edward sa rozbehol so mnou. Za stotinu som stála pri mobile, no skôr, než som ho vzala do rúk, strčil do mňa Edward. Dostala som neuveriteľnú chuť zabiť ho preto. A jasne som si uvedomovala, že ak zničím ten mobil, nebude ma vydierať.

Skočila som naňho a začala ho mlátiť. Nejako som ho potiahla za vlasy a neušlo mi jeho hrubé zavrčanie. Podarilo sa mi zložiť ho na zem – sama som sa čudovala, kde sa to vo mne nabralo, a dostala som sa k mobilu. Celou silou som naň stúpila. Mobil sa rozletel na tisíc márnych kúskov a prach z neho len tak letel. Bolo po mobile. Usmiala som sa od ucha k uchu a zdvihla pohľad k Edwardovi.

Úsmev mi zamrzol. Vyzeral ako naštvaný býk. Mala som pocit, že ak by mohol, tak by bol červený až za ušami. Desivo vrčal a pripravoval sa na skok. Zostala som v šoku a dúfala, že to prežijem. Trocha som sa bála...

„Toto ti nedarujem!“ skríkol. Vyzeral naozaj naštvane, a tak som sa rozhodla, že bude lepšie cúvať dozadu. Je jasné, že je takto naštvaný, predsa som mu zničila možnosť vydierať ma. S tým mobilom ma držal nakrátko. Vedel, že nebudem robiť problémy.

„Naštvaný?“ opýtala som sa. Sama som si podpísala rozsudok smrti. Aspoň sa trochu pobavím.

Nebezpečne sa ku mne približoval a vrčal ako tisíc psov. Cúvala som dozadu, ale nevedela som, kam ujsť. Edward bol veľmi rýchly, aj keď som mu pred chvíľkou chcela vziať mobil, tak reagoval pohotovo. Vyzerá to tak, že nemám šancu na útek.

Všimla som si bielu šmuhu – Edwarda - pred sebou, ktorý na mňa normálne a sadisticky skočil. Schytil ma za boky, teda myslím, že za boky, ale tam som cítila jeho ruky, a mieril so mnou na šíre more. Do pekla!

Zadržala som dych, aby som nezostala v šoku, keď dopadneme do vody. Dopad bol veľmi nepohodlný, keďže ma Edward stále držal a nemohla som sa ho zbaviť. Bola som celá mokrá a začala som sa hádzať. On sa však nevzdával. Držal ma pevne za pás. Podarilo sa mi odstrčiť ho, ale nejako ma posunul nižšie do vody. Zadržala som dych a ďakovala bohu za to, že som poloupír. Dych som vedela zadržiavať dlho, ale skôr som sa chcela vyslobodiť z jeho rúk. Všimla som si, že ho to veľmi baví, keď vidí, ako sa ponáram.

Ak sa chce hrať, tak sa bude. Podarilo sa mi skočiť naňho a teraz som ho mala v rukách ja. Ponorila som ho do vody a začala ho topiť. Vedela som, že ak by chcel, tak som na opačnej strane ostrova, no pristal na hru. Mohla som sa vynoriť a nadýchnuť. Vynoril sa spolu so mnou.

Všimla som si, že sa naňho lepí celé tričko a vlasy mal rozstrapatené. Nevadilo mi to, že som mokrá. Bolo strašne horúco, a tak to bolo príjemné.

Pozrela som sa na Edwarda, a ten ma, ako tradične, pozoroval.

„Čo pozeráš? Buď chlap a bráň sa,“ skríkla som a začala naňho špliechať vodu.

„Počkaj, ty mrcha! Dostaneš,“ povedal a začal mi oplácať moje útoky.

Prišlo mi to naozaj vtipné a odviazané. Začala som sa smiať na celé kolo a Edward sa pridal. Rozhodla som sa, že ho ešte podusím vo vlastne šťave.

„Pomóc. Topím sa!“ začala som kričať a ponorila som sa.

„Čože? Bella!“

Priplával ku mne a schytil ma za pás.

„Žartujem,“ vykríkla som.

„Nežartuješ! Zľakol som sa!“

„No jasné! Môžeš ma pustiť.“

Nepustil ma. Odkašľala som si – aj tak nič.

„Edward!“ skríkla som a snažila sa vymámiť z jeho rúk. Ten sprostý upír ma nepustil!

„Tak dobre, budem ťa topiť,“ povedala som a začala ho ponárať.

„Nemôžeš topiť iba ty mňa!“ A s týmito slovami na mňa skočil on. Snažila som sa vynoriť, ale vedel sa veľmi dobre potápať.

Vynorila som sa nad hladinu a snažila sa nevenovať pozornosť jeho pohľadu a tomu, ako uvoľnene sme sa spolu smiali.

Kapitolu máte za sebou. Uvidíme, či bude naozaj koniec utláčania alebo to Edward zvládne aj bez mobilného telefónu. Nechajte sa prekvapiť. 

Všimla som si, že veľa z vás by chceli Edwardov pohľad. Ten by vysvetlil veľmi veľa, ale možno aj ten príde. Neskôr určite áno.

Chcem pozdvihnúť všetky osoby, ktoré poviedku pravidelne čítajú. Nebudem menovať, ale ste úžasné a ďakujem vám, dievčatá.

Ďalšia kapitola závisí iba od vás. Vaše komentáre sú skvelé a posúvajú ma napred.

Autor: Bubulienka (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Let číslo dvanásť - 10. kapitola: Koniec utláčania: