Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Láska nikdy neumiera - 3. kapitola

24.08.2012 (15:15) • Alexa215 • FanFiction na pokračování • komentováno 2× • zobrazeno 2698×

Edward sa s Renesmee niekam vybral. Šla som za nimi. Otvoril dvere a vstúpil do izby. A ja za ním. Vošla som do ružovej izbičky. Bola nádherná. Asi patrila Renesmee. V strede izby bol biely koberček a na ňom postieľka. Všetok nábytok bol z bledého dreva. Edward ju položil do postieľky a začal jej pohmkávať dôverne známu uspávanku. Moju uspávanku.

Renesmee za chvíľu zaspala. Keďže spí, nemôže byť upír. Edward odišiel pomalou a tichou chôdzou. Zatvoril mi pred nosom dvere, takže som cez ne prešla. Najprv som sa zľakla, no hneď som si spomenula. Som duch! No aj tak som ho sledovala. Išiel so svojej - našej - izby. Rýchlo som ho predbehla a opäť prešla dvermi.

Postavila som sa k posteli, čiže som stála oproti veľkému zrkadlu. Uvidela som sa v ňom, tak som a usmiala a zakývala si. Mala som na sebe hnedý sveter, rifle a botasky. Moje obľúbené oblečenie. Odvrátila som zrak od zrkadla a pozrela sa na Edwarda, ktorý práve vchádzal do izby.

Moment! Veď ja som sa videla v zrkadle. Nie, to nemôže byť pravda. Uprela som pohľad na zrkadlo. Naozaj som sa tam videla. Ostala som zízať s ústami otvorenými dokorán. Ani neviem, kedy sa to stalo, ale uvidela som v zrkadle aj Edwarda, ako sedí na konci postele a pozeral sa do zrkadla. Pravdepodobne ma videl.

„Bella,“ zašepkal šokovane. Bolo to zasa, ako v tom seriáli o duchoch. Videl ma v zrkadle.  Spamätala som sa a zatvorila ústa. Zahanbene som sklopila pohľad.

„Prepáč,“ šepla som. Úplne som zabudla, že ma nepočuje. „Sakra!“ skríkla som. Ja si asi na to nezvyknem. Ako to zvládnem? Unudím sa k smrti, keď sa nebudem môcť s niekým pozhovárať. Som duch, nemôžem zomrieť. No možno nájdem nejakého ducha, s ktorým sa skamarátim. Fakt super nápad!

„Bella?“ opýtal sa. Vari ma počuje? Nie, to nie je možné. „Bella, ja ťa počujem,“ povedal to zreteľne - aby som mu rozumela - a zároveň šokovane.

„Čože?“ vypadlo zo mňa. Otočila som sa k nemu. On ma počuje? Nie, určite si zo mňa robí srandu. No mal vážny pohľad. Ako to, že ma počuje? Počujú ma všetci, či len on? „Ty ma počuješ?“ spýtala som sa stále šokovaná.

„Áno,“ odpovedal vážne. Hľadela som mu do jeho zlatých očí a topila sa v nich. Keďže som bola chrbtom ku zrkadlu, nevidel mi do tváre. Takže on ma počuje. Super! Nebudem môcť si mrmlať, pospevovať, proste nič. Som v koncoch. Musela som sa ho niečo opýtať.

„Počuješ ma len ty alebo všetci?“ opýtala som sa. Bola to vec, čo ma asi najviac trápila. Nie. Najviac ma trápilo, že mi neodpustí a čo bude ďalej.

„Len ja,“ odpovedal a mne odľahlo. Keďže zbytok jeho rodiny ma nepočuje, ale jeho áno. Takže ho počujú, ako sa rozpráva sám so sebou. Určite si myslia, že sa zbláznil. Musela som sa zasmiať. Edward sa nechápavo pozrel. Otočila som sa k nemu chrbtom. Síce som mu to povedala už dvakrát, musela som vedieť, či mi odpúšťa, alebo nie.

„Odpúšťaš mi?“ spýtala som sa s malým kúskom nádeje v hlase. Zrazu bol za mojím chrbtom. Jemne sa pousmial.

„Samozrejme,“ povedal zamatovo. To slovo mi na tvári vykúzlilo úsmev. „Vlastne ti ani nemám čo odpúšťať. Obetovala si svoj život kvôli našej dcérke,“ dodal. Teraz by som ho najradšej objala a už nikdy nepustila, ale to by asi nebolo možné, lebo som duch. No niečo by som skúsiť mohla. Raz som sa ho predsa dotkla. Pravdepodobne myslel na to isté, pretože o sekundu stál predo mnou a nastavil mi dlaň.

Pomaly sa moja dlaň približovala k jeho. Zavrela som oči a plne sa na to sústredila. Naše dlane boli od seba vzdialené jeden centimeter. Sálal z neho chlad. Naše dlane sa spojili. Bol to úžasný pocit, opäť cítiť jeho dlaň hladkú ako zamat. Vtom sa niečo stalo.

V mysli sa mi prehrávali chvíle s Edwardom, od nášho prvého stretnutia. Prvý pohľad, prvý dotyk, prvý bozk... Najhoršia spomienka bola, keď ma... opustil. Posledná spomienka s ním, kým som bola ešte človek, bol bozk. Potom odišiel na lov. Otvorila som oči v tej chvíli, ako on. Ústa sa mu otvorili dokorán.

„Bella. Ja ťa... ja ťa...“ nevedel to dostať zo seba. „Bella, ja ťa vidím,“ zašepkal. Čože? On ma vidí? Najprv zistím, že ma vidí v zrkadle, že ma počuje a teraz, že ma vidí. Neverila som tomu. Chcela som si to overiť.

„Koľko prstov ukazujem?“ spýtala som sa. Ukazovala som ich šesť.

„Šesť,“ odpovedal správne.

„Teraz?“ Ukazovala som ich desať.

„Desať,“ odpovedal opäť správne. Vzdala som to. Takže on ma naozaj vidí! Usmiala som sa. Tiež sa usmial. Naše dlane boli stále spojené. Pomaly si so mnou preplietol prsty. Mala som takú veľkú chuť ho objať, že som sa už nesústredila na naše dlane. Spojenie sa stratilo.

„Budeme to musieť častejšie skúšať,“ zamrmlala som. Široko sa usmial, a tým odhalil svoje biele ostré zuby. Človek by z toho úsmevu padol na zadok. Našťastie som duch, takže som zatiaľ nepadla. Usmievali sme sa na seba, ako nejakí idioti, ale mne to nevadilo. Ani neviem, ako dlho sme takto stáli. Zrazu sme sa, akoby prebrali z tranzu.

Pozrela som sa von oknom. Práve vychádzalo slnko. Spomenula som si na Renesmee. Ona spí. Nezobudí sa už? Je vôbec upír? Mala som na ňu toľko otázok, že som na nich chcela počuť odpoveď.

„Renesmee spí?“ opýtala som sa s veľkým záujmom.

„Áno,“ odpovedal.

„Páči sa ti to meno?“ Dúfam, že sa mu páči. Mne a asi všetkým sa páčilo. No chcela som vedieť, či sa páči aj jemu.

„Pravdaže. Je nádherné, jedinečné. Proste úžasné,“ usmial sa. Úsmev som mu s radosťou opätovala. A teraz tu základnú otázku.

„Čo vlastne je? Upír alebo človek?“

„Je napoly upír a napoly človek. Živí sa zvieracou krvou. Každým dňom rastie. Je inteligentná. Má dar. A podobá sa na teba. Zatiaľ o nej veľa nevieme. Carlisle listuje knihy. Niečo po tebe zdedila,“ zaškeril sa.

„Čo?“ opýtala som sa. Tvrdohlavosť? Možno.

„Krásu,“ usmial sa. „Čoskoro sa zobudí. Poď.“ Odkráčal k dverám a mávol na mňa, aby som šla za ním. Keď sme vchádzali do Renesmeeinej izby, podržal mi otvorené dvere. Bolo to od neho milé. Keďže som duch, môžem prechádzať cez veci.

Autor: Alexa215 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Láska nikdy neumiera - 3. kapitola: