Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Kam čert nesmie, pošle Rosalie - Aj diabol je anjelom - 8. kapitola

15.04.2012 (11:30) • SissaVampire • FanFiction na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 1421×

8. kapitola: (Ne)úspech

Alice:

Bolo za desať minút sedem a ja som stála v izbe pred veľkým zrkadlom. Pozerala som sa na seba z každej strany, aby som sa uistila, že vyzerám dobre. Celý deň som nič nejedla, aby som mala ploché brucho.

Čierne kokteilky mi sedeli úžasne a to čipkované lemovanie na ramienkach a chrbte ich len zdokonalilo. Výstrih mali vykrojený do véčka, takže odhaľoval toho akurát dosť.

Čierne elegantné Loubotinky s typickou červenou podrážkou mi zoštíhľovali nohy a dodávali sebavedomie. Prešla som do kúpeľne a skontrolovala som si make-up. Naniesla som si jemnú vrstvu svetlého lesku na pery. Uhladila som si vlasy a striekla som na seba trochu parfumu od Armaniho.

Ešte som si zapla strieborný náhrdelník a náramok a bola som hotová.

Pozrela som sa na hodiny a nervózne som prestúpila z nohy na nohu. Odbilo sedem hodín a zvonku som začula trúbenie auta.

Podišla som k oknu a naklonila som sa von. Stálo tam jeho čierne BMW. 

Prehodila som si na seba kabát, vzala kabelku, zamkla som byt a privolala výťah. Zviezla som sa na prízemie a vyšla som na ulicu. Uvidela som ho ležérne sa opierať o auto, s kyticou ruží v ruke. Mal na sebe svetlú košeľu a tmavé nohavice. Keď ma uvidel, bez pohnutia na mňa zízal. Pousmiala som sa a kráčala som rovno k nemu.

„Ahoj, kráska,“ usmial sa na mňa.

„Ahoj.“ Úsmev som mu opätovala a cítila som, ako sa mi krv hrnie do líc.

„Tie sú pre teba,“ povedal a podal mi veľkú kyticu červených ruží.

„Ďakujem, sú krásne, ale nemusel si si robiť starosti.“ Vzala som si ruže a zacítila som ich krásnu vôňu.

„To nie sú žiadne starosti,“ pousmial sa.

„Pôjdeme?“ opýtal sa a otvoril mi dvere.

Prikývla som a nastúpila som do auta. Zavrel za mnou dvere, obišiel auto a nasadol dnu. Bola som dosť nervózna. Chcela som, aby všetko dopadlo dobre. Ešte nikdy mi na nikom tak nezáležalo, ako na Jasperovi.

Prešli sme do centra a blúdili sme vysvietenými uličkami. Ani som nevedela, kam presne ideme. Zrazu Jasper zaparkoval pred luxusnou reštauráciou. Nad vchodom bol veľký, vysvietený nápis Angel's . Vystúpili sme z auta a Jasper si cez seba prehodil čierny kabát. Ponúkol mi rameno, ktoré som s radosťou prijala, a vošli sme spolu do reštaurácie.

Personál sa postaral o naše kabáty a keď sme vošli ďalej, stôl pre nás dvoch bol už prichystaný. Jasper mi odsunul stoličku a ja som sa pomaly posadila. Obišiel stôl a sadol si oproti mne.

Rozhliadla som sa okolo seba. Táto reštaurácia je naozaj veľmi luxusná. Všetci muži sú tu v oblekoch a dámy vo večerných, alebo kokteilových šatách.

„Páči sa ti tu?“ opýtal sa ma Jasper a ja som prikývla.

„Dlho som rozmýšľal nad výberom,“ dodal.

„Dobrý večer prajem,“ povedal čašník, keď nám priniesol menu.

Položil pred nás jedálny lístok v luxusnom obale a Jasper rovno objednal fľašu bieleho vína. Čašník priniesol dva vysoké poháre a do oboch nalial víno. Zároveň sme si aj objednali hlavný chod. Ja som si vybrala grilované krevety v medovej marináde a Jasper lososa so švédskou omáčkou.

„Na zdravie,“ pousmial sa a zdvihol pohár.

„Na zdravie.“

Jemne sme si štrngli a potom sme sa napili vína. Bolo vážne dobré. Určite musí byť veľmi drahé a tipujem ročník osemdesiatdva.

„Osemdesiatdvojka, moje obľúbené,“ povedal Jasper a usmial sa.

Vedela som to! Usmiala som sa a sklopila som zrak. V reštaurácii hrala živá hudba. Malá kapela sa skladala z troch hudobníkov. Hrali najmä staré, ale známe pesničky. Atmosféra tu bola skvelá.

Pozrela som sa na Jaspera a pristihla som ho, ako na mňa hľadel. Obaja sme sa na seba nesmelo pousmiali. Cítila som sa ako v prvom ročníku na strednej, na rande s dokonalým kapitánom baseballového tímu. Bola som celá v rozpakoch.

Dúfala som, že vyzerám aspoň tak dobre, ako doma pred zrkadlom. Začali sme sa rozprávať o nás, našich rodinách, škole a koníčkoch.

Čas ubiehal veľmi rýchlo a ja som sa bála, že sa tento krásny večer rýchlo skončí. Práve mi rozprával o tom, ako žijú ľudia vo Francúzsku a že vôbec nevedia šoférovať. Prerušil ho čašník, keď nám priniesol jedlo na strieborných podnosoch. Položil ich pred nás a zdvihol strieborné pokrývky. Jedlo na tanieroch vyzeralo úžasne.

„Bon appétit,“ povedal s úsmevom.

„Dobrú chuť,“ pousmiala som sa.

Vzali sme si z kraja príbor a pustili sme sa do jedla. Krevety chutili výborne, ešte nikdy som nejedla lepšie.

Kapela začala hrať moju obľúbenú pieseň a ja som sa cítila ako v siedmom nebi.

Keď sme dojedli hlavný chod, dali sme si malý dezert. Ktovie, či Jasperovi chutilo, lebo skôr sa s tým len hral na tanieri.

Chvíľu sme sa ešte porozprávali a dopili sme víno. Bolo silnejšie, ako som si myslela, a jeho účinky sa dostavili. Bola som zrazu zhovorčivejšia. Ruku som mala položenú na stole a zdalo sa mi, že Jasperove prsty sa nenápadne približujú k mojim. Takmer sme sa navzájom dotkli, ale vtedy nás vyrušil čašník s - ako to on nazval – pozornosťou podniku. 

Pred jedenástou sme sa pobrali na odchod. V šatni sme si vzali kabáty a vyšli sme z reštaurácie smerom k autu. Nastúpili sme a Jasper naštartoval. Cestou ku mne vládlo v aute úplné ticho. Na jednej strane mi to neprekážalo, no na druhej som si nebola istá, či som nepovedala alebo neurobila niečo zlé.

Blížili sme sa k môjmu bytu a ja som rozmýšľala, čo bude nasledovať. Pobozká ma? Pozvem ho k sebe a vyspíme sa spolu? Pozvem ho k sebe a dáme si kávu? Mám ho vôbec volať hore? Čo ak si potom o mne pomyslí, že spávam s každým na prvom rande a vykašle sa na mňa? Nie, to nebude dobré...

Jasper zastal pred mojim bytom a ja som čakala, čo sa bude diať. Napätie v aute sa dalo krájať. Pozrel sa na mňa, pousmial sa, no potom beznádejne sklopil zrak. Spýtavo som sa naňho pozrela a on pokrútil hlavou.

„Mal by som sa ti s niečím priznať,“ povedal váhavo po chvíli.

Pootvorila som ústa a čakala som, čo sa chystá povedať. Čo ak má priateľku?

„Klamal som ti...“

Nevedela som, o čom hovorí. On niekoho asi má. Chcela som počuť vysvetlenie, ale nechcela som sa pýtať. Nervózne som si zahryzla do pery. Mlčala som a čakala, kým bude pokračovať.

„Včera,“ šepol, „keď som ti povedal, že som prišiel pre Rosalie...“ Na chvíľu sa odmlčal. „V skutočnosti som neprišiel pre Rosalie, prišiel som za tebou.“

„Oh,“ pousmiala som sa uvoľnene. „Prečo si mi to nepovedal? Na čo to divadlo?“ pýtala som sa pobavene.

„Nevedel som, ako zareaguješ,“ povedal a otočil sa na mňa.

Tiež som bola otočená k nemu a milo som sa na neho usmievala. Tak toto som nečakala. Veľmi ma to teší, že šiel za mnou a nie za Rose.

„Nehnevaj sa, prosím,“ šepol so sklopeným zrakom.

„Nehnevám sa vôbec,“ usmiala som sa. „Práve naopak,“ žmurkla som naňho.

Vzhliadol na mňa a pousmial sa. V jeho očiach som videla šťastie a zreničky sa mu ešte viac rozšírili. Naše tváre sa k sebe začali približovať a keď sme boli úplne blízko, spojil naše pery do nežného bozku. Jeho pery boli studené, no napriek tomu bol ten bozk jemný a horúci. Naše pery sa o seba jemne otierali a pre mňa to bola nezabudnuteľná chvíľa.

„Ďakujem za krásny večer,“ povedal, keď sa naše pery rozpojili.

„Aj ja,“ šepla som blízko jeho tváre. Topila som sa v tých dokonalých karamelových očiach a jeho pokožka bola veľmi bledá, ale absolútne bezchybná.

Pohladil ma po líci a ja som sa usmiala. Rozhodla som sa, že ho k sebe ešte nepozvem, aby som nevyzerala ako príliš ľahko dostupná žena.

„Dobrú noc,“ povedala som, keď som si odopla pás.

„Dobrú noc,“ povedal a naposledy ma pohladil po ruke.

Vystúpila som z auta a ovanul ma chladný vietor. Pomaly som kráčala k svojmu vchodu. Priložila som kartu k prístroju, ktorý dvakrát zapípal a potom otvoril ťažké vchodové dvere.

Vyviezla som sa výťahom a vošla som do svojho bytu. Zamkla som za sebou a chrbtom som sa oprela o dvere.

Bol to krásny večer, pomyslela som si. Zavrela som oči a pred sebou som mala jeho úsmev. Ach, asi som sa zamilovala.

Odstúpila som od dverí a ruže som dala do vázy. Vyzula som si lodičky a prešla som do spálne. Vyzliekla som si aj šaty a obliekla som si župan. V kúpeľni som si urobila bublinkový kúpeľ a celá som sa ponorila do horúcej vody.

Celý zvyšok večera som nemyslela na nikoho iného, len na Jaspera. Bolo mi s ním úžasne, ešte nikdy som sa tak pri žiadnom mužovi necítila. Čo ak je Jasper ten pravý?

Esme:

Prešli dva týždne od toho incidentu so záclonami a pár vecí sa zmenilo. Napríklad, s Carlisleom sme si potykali. Pristúpila som na to, lebo spolu vychádzame naozaj veľmi dobre a má funkciu primára. Ďalej, trávime spolu viac času a už medzi nami prebehlo niekoľko živých debát. Proces nášho zbližovania prebieha podľa plánu.

Stále si ale myslím, že som ho ako žena nezaujala. Správa sa ku mne milo, lebo som riaditeľka nemocnice a chce mať so mnou dobrý vzťah. Ešte počkám a snáď zistím, o čo mu ide.

Esme, čo sa s tebou deje?! pýtala som sa seba samej. Žiadne vzťahy na pracovisku – zlaté pravidlo. Môj vnútorný hlas bol nekompromisný.

Neviem, čo mám robiť. Vždy som sa držala svojich zásad a ani teraz nemôžem inak. Budem sa ku Carlisleovi správať milo, ale profesionálne a s odstupom. Musím to už zastaviť. Teraz je náš vzťah na dobrej úrovni a musím to tak nechať. Nemôže sa to už medzi nami prehĺbiť. Ako riaditeľka nemocnice potrebujem mať v hlave jasno. Nemôžem sa nechať poblázniť primárom chirurgie, aby som nedopadla ako pred pár rokmi. Bola som mladá a hlúpa a aj som na to doplatila. Tie nočné mory ma prenasledujú doteraz... Poučila som sa, a teraz som dospelá a rozumná žena, ktorá sa nenechá oklamať sladkými rečami.

Prechádzala som okolo jeho ambulancie a mal otvorené dvere. Nedalo mi to a musela som nazrieť dnu. Bol mi otočený chrbtom, takže ma nevidel. A keby aj hej, som riaditeľka nemocnice, ktorá sleduje svojho zamestnanca pri práci. Čo je na tom zlé?

Na stole sedelo malé dievčatko, ktoré malo pravdepodobne vyvrtnutý členok a Carlisle jej to musel vrátiť do pôvodnej polohy. Zvyčajne je to dosť bolestivé, ale toto dievčatko ani nevzlyklo.

Carlisle ju ošetroval s takou láskou a nehou, opatrnosťou a citom, že to dieťa vôbec neplakalo. Bolo to ako zázrak. Prešiel jej rukou po lýtku a potom sa znova dotkol členku. Videla som aj tejto diaľky, že to mala poriadne opuchnuté.

„Čo si robila, keď sa ti to stalo?“ opýtal sa jej milo.

„Naháňali sme sa s Missy v lese,“ odpovedala mu.

„V lese? A to ste sa nebáli?“ opýtal sa s hraným vydesením v hlase.

„Nie,“ pokrútila hlavou a zapletené vrkoče jej lietali zo strany na stranu.

„No toto, také odvážne dievčatká,“ povedal Carlisle trochu pobavene.

Pousmiala som sa a oprela som sa o dvere, ktoré zavŕzgali. Carlisle sa pozrel mojím smerom a usmial sa.

„Esme, potrebuješ niečo?“ opýtal sa milo.

„Nie, len rada sledujem svojich zamestnancov pri práci,“ povedala som na svoju obhajobu.

„Ach tak,“ povedal a venoval sa dievčatku. „Hneď to bude hotové. Možno ťa to potom bude ešte trochu bolieť a budeš musieť chodiť viac na druhej nohe, ale to prejde.“

Tá malá prikývla a potom sa pozrela von oknom.

Carlisle jej dal nohu do poriadku v priebehu piatich minút.

„Čoskoro budeš môcť zase behať,“ pousmial sa na ňu. „Ale opatrne.“

Zložil ju dole zo stole a ona pomaly vyšla z ambulancie. Prešla cez dvere popri mne a vonku ju čakali jej rodičia.

Carlisle sa na mňa zadíval a ja som si to uvedomila, až keď som sa naňho pozrela.

„Nemusíš stáť vo dverách, pokojne poď ďalej,“ pousmial sa a ja som urobila pár krokov do vnútra ambulancie.

„Toto mi prišlo mailom,“ povedala som a vytiahla som papier z kopy, ktorú som si niesla do kancelárie. „Od bývalého riaditeľa. Vraj to mám zorganizovať budúci mesiac.“ Podala som mu ho a on si ho pozrel.

„Večierok na osemdesiate výročie nemocnice,“ prečítal nahlas. „Skvelé.“

„Budem s tým mať kopu vybavovačiek.“

„Daň za tvoju pozíciu,“ pousmial sa. „Ale daj to na starosti Georgovi, manažérovi. On to vybaví, má v tom už prax. A ty len schváliš výsledný návrh.“

„Tak dobre,“ prikývla som.

„Mimochodom,“ prehodil, „ehm... mohol by som ťa niekedy... pozvať na večeru?“ vypadlo z neho a ja som onemela. On ma pozýva na večeru? Och, asi odpadnem. Samozrejme, že...

Esme, nie, nemôžeš! ozval sa ten protivný hlas v mojej hlave. Drž sa svojich zásad!

Carlisle na mňa stále hľadel a čakal na odpoveď. Sklopila som zrak a začala som:

„Carlisle, vieš,... myslím, že tu nejde len o čisto kamarátsku večeru, takže... prepáč, ale ja úplne oddeľujem prácu  a súkromie. Už to je pre mňa dosť, že si tykáme. Takže, je mi ľúto... prepáč mi to...“

„Nie, nie, to je v poriadku. Naozaj,“ povedal a určite si pomyslel, že som zlá, povýšenecká, namyslená ženská.

„Asi by sa to nepáčilo ani tvojmu manželovi,“ dodal tichšie.

„Ehm, nie som vydatá...“ povedala som a tuhšie som zovrela kopu papierov v rukách, aby videl, že nenosím obrúčku.

„Takže ten muž, čo tu bol s tebou prvý deň, keď si nastúpila, to nebol tvoj-...“

Nenechala som ho dohovoriť.

„To bol môj bývalý šéf. Riaditeľ nemocnice v Ohiu.“

„Aha,“ prikývol a trochu sa pousmial. Nechcel, ale ja som to videla.

„Nie je nikto, komu by to malo vadiť, ale...“ Zrazu som nevedela, čo mám povedať. Cítila som sa strašne a bolo mi do plaču. „Ospravedlň ma, musím ísť. Mám toho veľa,“ povedala som a odišla som z jeho ambulancie.

Pustila som papiere na stôl, sadla som si do kresla a položila som si tvár do dlaní. Pomaly mi začali stekať po tvári slzy a ticho som zavzlykala. Načo som sem chodila? Nestačilo mi miesto primárky v Ohiu? Ach bože, najhoršie je, že už netrápim len seba, ale tým odmietnutím som spôsobila bolesť aj jemu.

Zrazu sa ozvalo klopanie na dvere. Utrela som si slzy a nahodila som falošný úsmev.

„Ďalej,“ zvolala som.

Dvere sa otvorili a do mojej kancelárie vošiel manažér, George.

„George, výborne, že idete. Práve som vás chcela zavolať,“ povedala som a ukázala som na prázdne kreslo.

„Čo by ste potrebovali?“ opýtal sa a sadol si do kresla oproti mne.

„Budem potrebovať vašu pomoc pri organizácii večierku na výročie nemocnice,“ predniesla som. „Všetko, čo k tomu treba. Priznám sa, že som ešte nič takéto neorganizovala, takže nemám žiadne skúsenosti.“

„Organizáciu večierkov mám na svojej práci najradšej,“ pousmial sa. „Hneď ako mi prišiel mail som dostal pár nápadov.“

„V tom prípade vám nechávam voľnú ruku. Zariaďte všetko podľa svojich predstáv a predložte mi konečný návrh,“ povedala som.

„Ďakujem, bude ako poviete. Už som sa pozrel aj na vhodný dátum, keďže to má byť budúci mesiac.“

„Výborne, len tak ďalej, George. A nezabudnite rozposlať pozvánky všetkým, ktorí majú prísť.“ Prikývol a povedal:

„Hneď sa do toho pustím a dám dokopy aj zoznam hostí.“

„Dobre. Prosím, pošlite pozvánku aj riaditeľovi nemocnice v Ohiu,“ povedala som.

George prešiel do svojej kancelárie a začal na tom pracovať. Aspoň na tom večierku uvidím Philla, pomyslela som si. Lenže potom som sa myšlienkami vrátila ku Carlisleovi a trápila som sa ďalej...

Rosalie:

„... a potom ma pobozkal,“ hovorila Alice zasnene a ja som sa pousmiala. „Bola som úplne mimo... Jasper je proste úžasný.“

Tak to neviem, z jednej rýchlovky sa to posúdiť nedá, pomyslela som si pobavene.

„Aj keď, mohol by mi konečne zavolať,“ skonštatovala.

„Určite ti zavolá,“ ubezpečila som ju.

„Fakt?“

„Áno.“ Nie.

„Dúfam... chýba mi,“ šepla.

„Alice, Alice,“ pokrútila som hlavou. „Uvedomuješ si, čo sa s tebou deje?“

„Čo?“ opýtala sa.

„Vidíš, o tomto hovorím! Zamilovala si sa... Teraz sa vykašleš na mňa, na kluby, na zábavu a budeš verná jednému mužovi!“ povedala som a dve dievčatá pred nami sa na nás otočili, aby sme boli ticho. Škaredo som sa na ne pozrela a ony pokračovali v písaní poznámok.

„Nezamilovala som sa,“ povedala. „Jasper sa mi páči a som šťastná, keď som s ním, ale... nenazvala by som to ešte láskou.“

„Po večeri ste išli ešte niekam?“ opýtala som sa.

„Odviezol ma domov.“

„A? Šli ste k tebe a vyspali ste sa spolu?“

„Nie, nevolala som ho hore... Nechcela som, aby si o mne myslel, že spávam s každým na prvom rande,“ povedala. A je to jasné!

„Tak vidíš! Záleží ti na tom, čo si o tebe myslí, lebo ho nechceš stratiť! Chceš byť pre neho dokonalá a udržať si ho, lebo si sa do neho zamilovala!“ dokazovala som jej fakty.

„Dopekla, Rosalie, čo ty vieš o láske?! Bola si už niekedy zamilovaná? Milovala si niekedy niekoho?!“ vybehla po mne.

Áno. Asi...

Povedala to dosť nahlas, lebo niekoľko ľudí sa na nás otočilo. Medzi nimi aj Edward. Profesor na chvíľu stíchol a prísne sa na nás pozeral.

„Ako chceš... ale keď budeš sklamaná...“ šepla som, pokrčila som ramenami a otvorila som si časopis.

Do konca prednášky sme spolu nehovorili. Ešte nikdy sme sa nepohádali kvôli chlapovi. Väčšinou to bolo kvôli babským veciam a o pár hodín sme už zas boli najlepšie kamarátky. Prednáška sa skončila a ja som chcela odísť, ale v tom ma zavolal profesor.

„Slečna Haleová, môžete na chvíľku?“

Čo ten zas chce?!

Prikývla som a kráčala som dole k nemu. Ostatní študenti medzitým odchádzali. Všimla som si, že Edward ma čakal hore pri dverách.

Keď som bola dosť blízko, prehliadol si ma a spustil:

„Slečna Haleová, ako si to predstavujete?! Máte dva mesiace na skúšky a odovzdanie bakalárskej práce a vy si myslíte, že si môžete toto dovoľovať na mojich prednáškach?“

Toto bol asi jediný chlap, na ktorého nezaberala moja krása, úsmev alebo výstrih. Teda, zaberalo to, ale nedával to najavo. Naozaj pri ňom trebalo mať k výstrihu niečo aj v hlave.

„Pán profesor,“ začala som jemným hláskom. Srdce sa mu rozbúchalo, ale navonok bol ako skala. Stále sa na mňa mračil. Bol to muž v strednom veku, ženatý, dve dospelé deti... „Z mojej bakalárskej práce budete nadšený. Som si tým istá!“

„No len aby, slečna.“

„A na skúškach sa tiež nenechám zahanbiť,“ povedala som a zvodne som sa pousmiala.

„Nepotrebujem od vás, aby ste mi tu sľubovali všetko možné. Buďte si istá, že ak tie skúšky neurobíte a vaša práca nebude dosť dobrá, postarám sa o to, aby ste ten titul nedostali!“ vyhrážal sa mi.

„Ale, prosím vás,“ zasmiala som sa zvonivým hlasom. „Nič také nebude potrebné. Skúšky zvládnem a bakalárku mám už takmer hotovú. Pekný deň.“ Usmiala som sa a kráčala som k dverám.

Vyšla som z posluchárne a uvidela som Edwarda sedieť v koženom kresle.

„Pekne, sestrička,“ povedal a postavil sa.

„Neštvi ma ešte aj ty. Stačí mi, že sme sa pohádali s Alice,“ povedala som, keď som pri ňom prechádzala a on sa ku mne pridal.

„Máš pravdu. Je naozaj zamilovaná. Celý čas som v jej myšlienkach počul samé superlatívy na nášho bračeka. Je v tom až po uši,“ povedal Edward.

„Ja som jej to vravela a ona sa so mnou ešte háda... Kam vlastne ideš?“

„Vezieš ma domov... Moje auto je v servise,“ zatváril sa nevinne.

„Ale ja sa ešte zastavím v obchoďáku,“ povedala som.

„Nuž, asi nemám na výber...“

„Aspoň mi niekto bude nosiť tašky,“ zasmiala som sa a obaja sme kráčali k môjmu autu.

Autor: SissaVampire (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Kam čert nesmie, pošle Rosalie - Aj diabol je anjelom - 8. kapitola: