Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Kam čert nesmie, pošle Rosalie - Aj diabol je anjelom - 6. kapitola

22.03.2012 (17:15) • SissaVampire • FanFiction na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 1582×

6. kapitola: Tajné city

Carlisle:

O mesiac: 

Stál som pri okne svojej ambulancie a z výšky som hľadel na parkovisko. Čakal som na príchod môjho anjela. Pozrel som sa na hodinky a bolo pol deviatej. Hmm, už každú chvíľu by tu mala byť.

Zrazu na parkovisko vošlo strieborné Alfa Romeo, ktoré patrilo jej. Po menších ťažkostiach zaparkovala na svojom obvyklom vyhradenom mieste. Šoférovanie asi nebude jej parketa, pomyslel som si pobavene. Za mesiac sa jej podarilo zaparkovať na prvýkrát len zriedkavo. Vystúpila z auta a vzala si kabelku. Dnes vyzerala naozaj nádherne.

Kráčala ku vchodu nemocnice a ja som ju stále sledoval. Nedokázal som od nej odtrhnúť zrak. Doma som si musel myšlienky strážiť a pocity som nesmel dávať najavo ani náznakom. To je tak, keď jeden môj syn číta myšlienky a druhý cíti pocity.

Vošla do budovy a stratila sa mi z dohľadu. Ach, takto to ide už mesiac. Už mesiac sa kvôli nej trápim, držím sa od nej čo najďalej, snažím sa dostať ju z hlavy, no nejde to. Veľmi rád by som sa s ňou porozprával a lepšie ju spoznal, ale bojím sa, že nebude mať záujem. Každé ráno čakám, kým príde. Pozdravíme sa, venujeme si navzájom úsmevy ale tým to končí. Kolega z neurológie ju skúsil pozvať na kávu, no neuspel. Odmietla ho a nikto nevie prečo. Nie, že by bola namyslená alebo povýšenecká, to vôbec nie je. Asi je naozaj vydatá za toho muža, čo tu bol pred mesiacom s ňou.

Začul som, že práve vyšla z výťahu na našu chodbu. O chvíľu prejde popri mojej ambulancii! 

Vzal som plný zakladač papierov, že ho odnesiem do archívu. Vyšiel som na chodbu a vtom som ju uvidel. Kráčala oproti mne a chodbou sa ozývalo rytmické klopkanie jej vysokých opätkov.

Pohodila vlasmi a jej tenký červený šál vial za ňou. Elegantný biely kabát jej siahal do polky stehien a vyzerala v ňom úžasne.

Pozrela sa mi priamo do očí a nádherne sa na mňa usmiala. Úsmev som jej opätoval a pozdravil som ju:

„Dobre ráno!“

„Dobré ráno,“ pozdravila ma. Vtom mi napadlo, že by som jej mohol zložiť kompliment.

„Dnes vám to veľmi pristane,“ povedal som.

„Ďakujem,“ pousmiala sa a kráčala ďalej.

Odniesol som zakladač do archívu a potom sme začali vizitou. Našťastie sa nikomu z pacientov stav nezhoršil. 

Esme som celé doobedie nevidel, aj keď som trikrát prešiel okolo jej kancelárie. Medzi vyšetreniami pacientov sa ku mne dostal rozpis služieb. Mal som sa zapísať na nočné. Prezrel som si papier, a prešiel som očami mená mojich kolegov. Zarazil som sa pri jednom mene. Bola tam napísaná ona. Neváhal som a napísal som sa k nej.

Naplánoval som si veľa nočných služieb, lebo ma nebaví tráviť noci doma, kým Rosalie si tam vodí všelijakých chlapov. Myslím, že v nemocnici mi je najlepšie. Mám tu pokoj a nikto ma nevyrušuje. Môžem si čítať o nových metódach liečby rôznych chorôb, alebo o iných zaujímavých veciach.

No pochybujem, že sa budem vedieť sústrediť, keď tu bude aj Esme. Nechápem, čo tá žena so mnou robí. Vždy, keď ju vidím, privádza ma do rozpakov. Má neskutočnú charizmu a krásou by sa vyrovnala aj Rosalie. Závidím jej manželovi...

Zrazu sa ozvalo klopanie na dvere. Zdvihol som hlavu od papierov a povedal som:

„Ďalej.“

Dvere sa otvorili a dnu nazrela jedna zo sestričiek.

„Doktor Cullen, prepáčte, že ruším, ale volá vás pani riaditeľka. Máte prísť do jej kancelárie,“ povedala. Čo prosím?

„Dobre, niečo dopíšem a idem. Ďakujem, že ste mi to prišli oznámiť,“ povedal som.

„Za málo,“ pípla a odišla.

Nemôžem tomu uveriť! Ona chce so mnou hovoriť. Teším sa ako malý chlapec. Zhrnul som všetky papiere na jednu kopu a postavil som sa zo stoličky. Hodil som pohľad do zrkadla a išiel som za ňou. Nemôžem ju predsa nechať dlho čakať. Bolo by to odo mňa nepekné.

Prešiel som po chodbe, až k jej kancelárii. Zaklopal som a čakal pred dverami.

„Vstúpte,“ ozvalo sa.

Otvoril som dvere a nazrel som dnu. Oproti mne bol jej pracovný stôl a kreslo, ale ona tam nebola. Vošiel som dnu a prešiel som pohľadom na druhú stranu kancelárie. Uvidel som ju a vydesil som sa. Stála na okne a vešala záclonu. Zastrčila si vlasy za ucho a pousmiala sa na mňa.

„Zdravím...ehm, volali ste ma?“ opýtal som sa.

„Áno, Carlisle, volala som vás. Hneď vám poviem, o čo ide, len toto dokončím,“ povedala a venovala sa ďalej záclonám.

Bosá stála na úzkej parapete, ktorá vôbec nevyzerala spoľahlivo, ani stabilne.

„Dávajte si pozor,“ varoval som ju a ona sa pousmiala.

„Dám,“ šepla.

Sledoval som ju ako sa postavila na špičky a navliekala látku na drevenú tyč. To okno bolo až priveľmi vysoké. Prehliadol som si ju celú - od hlavy až po päty. Dnes mala oblečenú svetlú sukňu a fialovú blúzku s výstrihom. Tá sukňa bola úzka a krásne obopínala jej pás, boky a zadok a ja som mal čo robiť, aby som sa udržal.

Božemôj, čo sa to so mnou deje, ešte nikdy som o žiadnej žene takto nerozmýšľal! Ešte nikdy ma žiadna žena takto veľmi nepriťahovala. Celá miestnosť bola nasiaknutá jej sladkou vôňou. Čakal som, kým zavesí celú záclonu a zatiaľ som si ju nehanebne prezeral. Cítil som sa ako nejaký úchyl a hanbil so sa za to. Čím ma tak veľmi priťahuje? 

Videl som, že sa s tým trápi už dosť dlho a mal by som jej pomôcť.

„Pomôžem vám?“ opýtal som sa.

„Ja to zvládnem,“ povedala bez toho, aby sa na mňa pozrela.

Chcela sa posunúť do stredu, no vtom sa jej šmykla noha. Vypískla a padala chrbtom na zem. Neváhal som ani sekundu a v momente som bol pri nej. Pristála v mojom náručí a jej jemné vlasy ma zľahka pohladili po tvári. Nadýchol som sa jej vône a zadržal som dych. Prekvapene na mňa hľadela s pootvorenými ústami a ja som mal chuť ju pobozkať. Hľadel som do jej veľkých hnedých očí a zreničky mala rozšírené. Srdce jej začalo splašene biť a zabudla pri tom dýchať. Vyzerala tak nádherne. Uvedomil som si, že som našiel to, čo som roky hľadal. Toto je žena, ktorú chcem milovať a chrániť, navždy. Pomaly som sa k nej začal približovať a ona sa naklonila smerom k mojej tvári. 

Naše pery boli od seba len niekoľko centimetrov, keď vtom do kancelárie vbehol zadýchaný praktikant. Rýchlo sme sa od seba odtiahli a nahnevane som sa naňho pozrel.

„Doktor Cullen, priviezli akútny prípad! Otvorená zlomenina u desaťročného chlapca!“ chrlil zo seba.

„Idem!“ povedal som a opatrne som položil Esme na zem. Nesmelo som sa na ňu usmial a ona mi úsmev opätovala, no pri tom sklopila zrak a začervenala sa.

„Oh, prekliate záclony!“ povedala, keď sa spamätala, ale to som už bol na ceste za pacientom.

Esme:

Prekliate záclony, tak toto sa mohlo stať jedine mne! Ako som, preboha, mohla spadnúť z okennej dosky a urobiť si pred ním taký trapas?! Ale záclony som musela vymeniť, tie predošlé boli strašné.

Sedela som za svojim stolom a rozmýšľala som o tom, čo sa stalo pred chvíľou. Nedokázala som na to zabudnúť. Pozrela som sa na nové, krémové záclony a pokrútila som hlavou. Keby tu nebol Carlisle, mohla som si škaredo ublížiť. No nechápem, ako sa ku mne dostal tak rýchlo. Stál predsa pri dverách, či nie?

Keď som spadla do jeho náručia, cítila som sa veľmi zvláštne, no zároveň príjemne. Strácala som sa v jeho očiach, nemohla som od neho odtrhnúť zrak. Jeho pokožka bola absolútne bezchybná. Hľadeli sme si do očí a potom sa ku mne začal približovať... Neverila som tomu, myslela som, že sa mi sníva. Takmer ma pobozkal a ja by som mu to bola dovolila.

Ach bože, nemôžem porušiť svoje zlaté pravidlo – žiadne vzťahy na pracovisku a oddeliť prácu od súkromia! Ale Carlisle je neskutočne príťažlivý muž, ktorému sa len ťažko dá odolať. Už mesiac, čo tu pracujem, sa snažím držať od neho ďalej, aby som sa do neho nezaľúbila. Vždy sa pozdravíme ráno na chodbe, navzájom sa na seba usmejeme a tým to končí. Nemôžem si žiadneho muža z práce pustiť do súkromného života. 

Je to moje pravidlo, ktoré nechcem nikdy porušiť. Je pravda, že Carlisle ma privádza do rozpakov a vždy, keď ho vidím, nedokážem triezvo rozmýšľať, v bruchu mám motýle a neviem z neho spustiť zrak.

Ach, Esme, ty si teda dopadla, pomyslela som si.

Nechcem sa zamilovať a ani si to nemôžem dovoliť. Budem potláčať všetky sympatie a city ku Carlisleovi Cullenovi, nech sa deje čokoľvek.

Na druhej strane, keď vidím tú lásku a súcit v jeho očiach, niečo mi hovorí, že on je ten pravý. Kiežby to bola pravda a všetko by bolo také jednoduché...

Stále sa mi v pamäti prehrávala scéna z dnešného dňa. Nedokázala som si to vytĺcť z hlavy. Ten jeho krásny úsmev, pohľad plný lásky a náruč, v ktorej som sa cítila tak bezpečne. Mala som chuť vrhnúť sa na jeho pery, ale nikdy by som nenabrala toľko odvahy.

Nachádzam stále nové a nové fakty, ktoré potvrdzujú moje obavy. Mne sa to ale nemohlo stať! Pracujem v tomto odvetví už pár rokov a ešte nikdy som nemala vzťah s nikým na pracovisku. Príde mi to zvláštne...

Ach bože, nechcem to vysloviť. A nechcem si to priznať, ale... asi som zaľúbená do Carlislea Cullena. Odteraz sa mu musím vyhýbať a nesmiem to dávať nijak najavo.

Skončila som v nemocnici o štvrtej a rozhodla som sa, že pôjdem nakupovať. Potrebujem sa trochu odreagovať a prísť na iné myšlienky. 

Vyšla som z parkoviska a namierila som si to do najbližšieho obchodného centra. Cesta bola neskutočne dlhá, pretože v premávke bola kopa áut.

Konečne som sa dostala do podzemnej garáže a našla som voľné parkovacie miesto. Zaparkovala som a vystúpila som z auta. Zamkla som a vydala som sa po obchodoch.

O tri hodiny som sa vrátila k autu s plnými rukami tašiek. Naložila som ich do kufra a išla som domov. Zaparkovala som pred domom a auto som dala do garáže. Vyniesla som tašky do bytu a v predsieni som ich položila na zem. Vyzula som si lodičky, ktoré celý deň ubližovali mojim nohám. Vyzliekla som si kabát a zavesila ho na vešiak. 

Tašky s jedlom som preniesla do kuchyne a začala som z nich vykladať veci.
Tie s oblečením som neskôr hodila do spálne a prezliekla som sa.
Znovu som prešla do kuchyne, aby som si uvarila večeru – kuracie mäso s dusenou zeleninou.

Keď to bolo hotové, naložila som si na tanier a sadla som si pred televízor. Pozerala som správy a v tom mi zazvonil mobil. Bolo to neznáme číslo, tak som stíšila hlas a prijala hovor.

„Dobrý večer, slečna Plattová, dúfam, že vás neruším.“ Počula som z telefónu známy hlas.

„Zdravím, pán Blake,“ povedala som. „Nie, vôbec nerušíte.“

„Ako sa darí novej riaditeľke nemocnice?“ opýtal sa s úsmevom.

„Veľmi dobre. Všetko ide ako má,“ pousmiala som sa.

„To rád počujem. Takže zamestnanci poslúchajú, na oddeleniach nie sú žiadne problémy a ani pacientom sa nezhoršuje stav, je tak?“

„Áno, všetko je v poriadku,“ ubezpečovala som ho.

„Tak dobre. Neberte to, prosím, ako nejakú kontrolu, chcel som len vedieť, či všetko ide podľa plánu,“ povedal.

Chvíľu sme sa ešte rozprávali o nemocnici a lekároch a potom sme skončili. Pozrela som si večerné seriály a pobrala som sa do kúpeľne. Osprchovala som sa a umyla som si vlasy. Prezliekla som sa do nočnej košele a z kúpeľne som išla rovno do postele. 

Ľahla som si a zakryla som sa až po krk. Dnes som neodháňala myšlienky o Carlisleovi. Práve naopak, tuho som nad tým rozmýšľala. Mala som pred očami jeho krásnu tvár. Znovu som si v hlave prehrala dnešný deň. Po mesiaci som s ním prehodila viac ako dve slová. Ach, prečo ma tak priťahuje? Poznám veľa pekných mužov, ale Carlisleovi sa ani jeden nevyrovná. Keď sa na mňa pozrie svojimi zlatými očami, keď na mňa prehovorí svojim príjemným hlasom, keď sa na mňa usmeje svojim dokonalým úsmevom, cítim všetky príznaky zamilovanosti.

Esme, správaš sa ako nezodpovedná puberťáčka! povedala som si. Som riaditeľka nemocnice a žiadny chlap mi nemôže takto zamotať hlavu.

Už je mi jasné, že som sa do Carlislea zamilovala, ale musím to pred všetkými - a hlavne pred ním - tajiť.

Druhá vec je to, že netuším ako ma vidí on. Možno sa mu vôbec nepáčim a správa sa ku mne milo len preto, lebo som jeho šéfka. On vyzerá božsky a čo som ja pri ňom? Obyčajná - ničím nezaujímavá - žena, ktorej pomaly ťahá na tridsať. Určite sa mu páčia mladé, blonďaté osemnástky, ako každému chlapovi. Nemám u neho šancu, však čím by som ho zaujala? Ach, veľmi sa bojím, že keby sa dozvedel pravdu, moje city by zostali neopätované.

Nuž, Esme, môžeš si za to sama... Od začiatku si sa mu mala vyhýbať a správať sa k nemu chladne...

Rosalie:

Rútila som sa ulicami nočného New Yorku a stále som pridávala plyn. Bola som maximálne vytočená a ignorovala som všetky predpisy cestnej premávky. Preletela som na červenú a cez dve plné čiary som prešla do druhého pruhu. Začula som za sebou zvuk policajných majákov a stlačila som plynový pedál až na podlahu. Zaostávali za mnou a ich zvuk bol stále slabší a slabší. A oni si vravia muži zákona...

Zaparkovala som v garáži a vystúpila som z auta. Prešla som do haly a v dome bolo ticho. Išla som ďalej do obývačky a tam som uvidela Jaspera, ktorý si čítal knihu.

„Ahoj, si tu sám?“ naklonila som hlavu nabok.

„Rád ťa vidím, sestrička. Prečo sa pýtaš, chceš si niečo zopakovať?“ opýtal sa pobavene.

„Daj pokoj,“ mávla som rukou a zachechtala som sa.

„Carlisle a Edward sú hore v pracovni a o niečom sa zhovárajú,“ oznámil mi.

„Deje sa niečo vážne?“ opýtala som sa.

„Vážne, ako pre koho...“ pousmial sa.

Spýtavo som sa na neho pozrela a čakala na vysvetlenie.

„Ide o Carlislea... ešte ani sám o tom nevie, ale ja to cítim... je zamilovaný,“ šepol Jasper tak, aby som to počula len ja.

Nevedela som, čo na to povedať. Toto naozaj nebola záležitosť, do ktorej by som ja nejako mala zasahovať. Nakoniec som sa len pousmiala a prikývla.

„Bola si v klube?“ opýtal sa.

„Áno, ale dnes to nebolo bohviečo...“

„Bola s tebou aj Alice?“

„Nie, necítila sa dobre. Prečo sa pýtaš?“

„Čisto zo zvedavosti...“ Zatváril sa nevinne.

Vyšla som po schodoch a pomaly som prešla popri Carlisleovej pracovni. Naozaj sa rozprávali o nejakej žene. Nech je akokoľvek krásna, mne sa nevyrovná!

Carlisle:

Sedel som vo svojej pracovni nad lekárskymi spismi a snažil som sa nemyslieť na ňu. Skrýval som svoje myšlienky rôznymi inými a Edwardovi sa to už muselo zdať podozrivé. Ani som sa nenazdal a stál v mojej pracovni.

„Nechceš sa o niečom porozprávať, otec?“ opýtal sa ma a sadol si do koženého kresla oproti mne.

„Ehm, všetko je v poriadku, Edward,“ snažil som sa presvedčiť ho.

„Vidím, že ťa niečo trápi,“ povedal.

Musel som si vymyslieť nejaký dôveryhodný dôvod.

„Rosalie,“ povedal som sebaisto. Edward sa len pousmial.

„Nie, tentokrát je to iná žena.“

„Dobre, syn môj, odhalil si ma,“ vzdal som sa. Nemalo zmysel klamať Edwardovi.

„Je to nová riaditeľka nemocnice,“ vzdychol som.

„Tak mi o nej porozprávaj,“ povedal Edward a oprel sa do kresla.

„Poznáme sa už mesiac. Je to nádherná žena. Má dlhé karamelové vlasy, hnedé oči, plné pery, krásnu postavu a úžasnú charizmu. Väčšinou sa k nám správa profesionálne a drží si mierny odstup, ale je veľmi milá, empatická a zodpovedná. Každé ráno ju sledujem ako prichádza do práce. Nedokážem z nej spustiť zrak, nechápem, ako si ma dokázala takto namotať. No na druhej strane, neviem o nej v podstate nič. Ešte nikdy so mnou neprehovorila viac ako dve slová denne.“

„Hmm, to treba zmeniť,“ skonštatoval Edward.

„Dnes sa stalo niečo neobvyklé. Zavolala si ma k sebe do kancelárie a keď som vošiel, práve vešala záclony. Zrazu sa jej pošmykla noha a ona padala chrbtom na zem. Dobehol som k nej a spadla mi do náručia. Edward, vieš, čo som vtedy cítil? Cítil som, že ona je tá pravá, že ona je tá, ktorú chcem naveky milovať. Nikdy som to pri žiadnej žene necítil. Keď som ju držal v náručí, takmer som ju pobozkal. Už mesiac na ňu deň čo deň myslím a nedokážem ju dostať z hlavy. Skrývam svoje city k nej. Čo sa to so mnou, preboha, deje?!“

„Carlisle, prečo ju neskúsiš niekam pozvať?“

„Čo ak jej na mne vôbec nezáleží?“

„Keby to bola pravda, nebola by k tebe taká milá, ako vravíš. Ženy na teba predsa letia, som si istý, že ťa neodmietne a že jej na tebe záleží. Dokonca si myslím, že ona sa cíti presne takto isto. Čaká, kým urobíš prvý krok,“ povedal.

„Myslíš? Však ani neviem, či je slobodná, alebo –“ Nenechal ma dohovoriť.

„Nosí obrúčku?“

„Nie,“ pokrútil som hlavou.

„Takže žiadny problém. Poviem ti jedno tajomstvo... Si zamilovaný!“ Pousmial sa.

„Ospravedlň ma teraz, chcel by som ísť na lov ešte pred svitaním,“ povedal Edward a zmizol z mojej pracovne.

Zostal som sám a myšlienkami som sa vrátil k Esme. Čo ak má Edward pravdu a ona cíti to isté, čo ja? Nie sme predsa malé deti, aby sme sa tu na niečo hrali. Muž by mal žene vyznať svoje city a už bude len na nej, ako sa rozhodne. Pochopím, ak ma odmietne. A možno je naozaj vydatá za muža, ktorý s ňou bol prvý deň v nemocnici a tým je všetko stratené...

                                                                 7.kapitola

Autor: SissaVampire (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Kam čert nesmie, pošle Rosalie - Aj diabol je anjelom - 6. kapitola: