Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Kam čert nesmie, pošle Rosalie - Aj diabol je anjelom - 11. kapitola

08.05.2012 (18:15) • SissaVampire • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 1446×

11. kapitola: Risk

Jasper:

Výborné načasovanie! Večer tu nikto nebude, len Alice, ja, sviečky a romantická večera. Mal som z pekla šťastie, že to dopadlo dobre. Vtedy, keď som sa jej týždeň neozval. Musel som odísť k Volturiovcom, lebo Aro si vymyslel zase nové maniere. Naozaj už nevie, čo so sebou, keď celé dni trávi zavretý v tom zatuchnutom hrade.

Boli sme spolu na obede a Alice mi nakoniec odpustila. Odvtedy sme boli spolu ešte dvakrát a dnes som ju pozval k nám na večeru.

Dúfam, že mi upírske schopnosti pomôžu aj pri varení, lebo inak som stratený. Hneď ako Carlisle, Rose a Edward odišli, som sa do toho pustil. Rozhodol som sa pre grilované mäso vo vínnej marináde a k tomu nejaké prílohy. Ešte, že existujú strýko Google a teta Wikipedia, ktorí pomôžu v najhoršom aj upírovi.

Prestrel som v obývačke na dlhom stole a šampanské som dal do chladničky. Rozložil som na prízemí niekoľko sviečok pre romantickú atmosféru. Všetko som pripravil, aby to tu bolo perfektné. Naozaj som sa snažil. Boli sme dohodnutí na deviatu a po večeri si možno niekam vyrazíme.

Desať minút po deviatej som začul pri dverách zvonček a potom zavŕzganie pneumatík odchádzajúceho taxíka. Skontroloval som svoj vzhľad v zrkadle a bežal som k dverám.

Otvoril som a predo mnou stála sama dokonalosť. Alice sa na mňa nesmelo usmievala spod mihalníc. Mala oblečené rozkošné bledoružové šaty a na nich prehodené sako. Vo vlasoch mala tenkú čelenku, ktorá ladila s jej ostatnými doplnkami.

„Ahoj,“ pousmiala sa.

„Ahoj.“ Úsmev som jej opätoval a vo dverách sme sa pobozkali na líca. Začiatky sú vždy nesmelé.

Vošla dnu a ja som jej vzal sako. Zaviedol som ju do obývačky, kde tlmené svetlo, sviečky a pomalá hudba navodili výbornú atmosféru. Jedlo už bolo naservírované na tanieroch a šampanské v kýbliku s ľadom.

„Vyzerá to tu skvele,“ povedala užasnuto.

„Dal som si záležať,“ mrkol som na ňu. „Dúfam, že si hladná.“

„Umieram hladom,“ zachichotala sa. Jej smiech bol pre moje uši ako krásna zvonkohra.

Usadili sme sa k stolu a obom som nám nalial vychladené šampanské do vysokých pohárov. Položil som fľašu nabok a podal som Alice jej pohár.

„Na čo si pripijeme?“ pousmiala sa.

„Na nás,“ povedal som.

„Na nás,“ usmiala sa a nadvihla svoj pohár.

Štrngli sme si a obaja sme si odpili. Ja som síce tú chuť necítil, ale nevadí. Jedlo už bolo pripravené, tak sme si popriali dobrú chuť a začali sme jesť.

„Páni, chutí to výborne!“ povedala nadšene.

„Varenie patrí medzi moje koníčky,“ zaklamal som. Nemohol som jej povedať, že upíri vynikajú vo všetkom.

„Naozaj? To som nevedela.“

Ešte veľa toho o mne nevieš, zlato, pomyslel som si.

„Ja napríklad varenie nemusím,“ dodala.

„Dobré vedieť, odteraz máš na to mňa,“ usmial som sa a ona sa jemne začervenala. Je taká krásna.

„Mimochodom, kde sú všetci?“ opýtala sa.

„Išli na večierok. Vrátia sa až neskoro v noci,“ povedal som a ona chápavo prikývla.

Keď sme dojedli hlavné jedlo, priniesol som z chladničky dezert. Jahodový zákusok so šľahačkou. Kým Alice jedla, zapálil som v krbe oheň a otvoril som červené víno. Podišla ku mne a sadli sme si na sedačku pred kozub. Podal som jej pohár s vínom.

„Ďakujem,“ šepla a priložila si ho k mäkkým perám.

Nedokázal som od nej odtrhnúť zrak, vyzerala tak krehko a nežne. Počul som pravidelný tlkot jej srdca a cítil som vôňu jej krvi. Položila pohár na stôl a preložila si jednu nohu cez druhú.

Naše ruky sa k sebe nenápadne približovali. Atmosféra bola veľmi príjemná. Chcel som, aby sa Alice so mnou cítila dobre. Zrazu som sa dotkol končekov jej prstov a pocítil som to teplo, ktoré z nej sálalo. Vzhliadla do mojich očí a nesmelo sa pousmiala. Naklonil som sa bližšie k nej a ona sa ku mne tiež priblížila.

Nežne som spojil naše pery do bozku a ovinul som si ruky okolo jej pása. Objala ma okolo krku a ja som si ju pritiahol k sebe. Po chvíli jej došiel vzduch, tak sa odo mňa odtiahla, ale zostali sme v objatí. Usmiala sa a položila si hlavu na moje rameno. Pohladil som ju po líci a vtisol som jej bozk do vlasov.

Prstami som jej nadvihol bradu a znovu som začal bozkávať tie sladké pery. Boli mäkké, teplé a poddajné. Trochu ich od seba pootvorila a ja som vsunul jazyk do jej úst. Nežné bozky sa menili na vášnivé a tep sa jej zrýchľoval. Objímala ma okolo krku a jednou rukou mi zašla do vlasov. Hladil som ju po bokoch a potom mi ruka skĺzla na jej stehno, takmer až pod jej šaty.

Pobozkal som ju na krk a ona sa zachvela. Náruživo som ju bozkával na mieste jej pulzujúcej krčnej tepny a nechal som sa uniesť. Vdýchol som jej vôňu a tá omámila všetky moje zmysly. Stisol som ju pevnejšie, ako som chcel a zľahka som jej prešiel zubami po krku. Neuvedomoval som si svoju silu. Ticho si povzdychla a ja som si uvedomil, čo robím.

V momente som ju pustil a odskočil od nej. Stál som pri sedačke a vystrašene hľadel pred seba. Dopekla, toto sa už nikdy nesmie zopakovať! Musím sa naučiť viac sa ovládať, Alice je krehký človek a môžem jej veľmi rýchlo ublížiť. Nechtiac, samozrejme. Ako som sa mohol nechať takto uniesť?! Och, kam to až mohlo zájsť, keby som sa teraz nespamätal...

„Prepáč,“ šepol som. „Už dlhšiu dobu som sám a... nechal som sa uniesť.“

Lepšia výhovorka mi nenapadla.

„Nemusel si prestať,“ šepla trochu zahanbene a začervenala sa. Natiahla sa ku mne a vzala si moju ruku do svojich. Pritiahla si ma k sebe a ja som si pomaly sadol vedľa nej. Ešte stále som bol vyvedený z miery z toho, čo sa stalo.

Letmo ma pobozkala a usmiala sa na mňa.

„Alice, prepáč, ale... ehm... nemôžem...“

„Netráp sa,“ pousmiala sa. „Keď je človek dlhšie sám...“

Človek možno. Upír trochu horšie.

„Chcem, aby si vedela, že na teba určite nechcem s ničím tlačiť,“ povedal som opatrne.

Prikývla a načiahla sa pre pohár s vínom.

„Jasper, myslíš to so mnou vážne?“ opýtala sa ma, keď si odpila a položila sklenený pohár späť na mahagónový stolík.

„Samozrejme, Alice. Ešte nikdy som nestretol takú výnimočnú ženu ako si ty,“ povedal som a nežne som ju pobozkal na pery.

„Ďakujem. Si veľmi milý.“

„Budem úprimný, veľmi mi na tebe záleží. Chcel by som byť s tebou stále. Ako tak rozmýšľam, teraz by sme sa mohli ísť zabaviť niekam von.“ Radšej, aby sa tu nič zlé nestalo. Nemôžem s ňou zostávať sám, pre istotu. Okrem toho, každú chvíľu sa môžu vrátiť z večierku.

Nadšene súhlasila, tak sme sa obliekli a vyrazili sme do ulíc.

Esme:

Ako ja neznášam pondelky. Každé ráno je v meste hrozná premávka, ale v pondelok je to úplná katastrofa! Všetci sa ponáhľajú do práce, do školy, alebo za inými povinnosťami. Práve trčím v zápche na rohu Formannovej a Newtonovej ulice. Autá stoja na mieste a niektorí nervózni vodiči trúbia ako o život.

Ešte, že som riaditeľka a nikto mi nemôže vytknúť neskorý príchod, pomyslela som si pobavene. A okrem toho, po tom večierku si to môžem dovoliť. Dopadlo to nad moje očakávania, na druhý deň mi volalo pár hostí, že sa im veľmi páčilo.

Zamyslela som sa a nevšimla som si, že auto predo mnou sa pohlo. Zrazu som len začula hlasné trúbenie, tak som otrávene pretočila očami a trochu pridala plyn.

Týmto tempom sa dostanem do nemocnice tak poobede...

Našťastie sa to po pár križovatkách urýchlilo a ja som dorazila do práce pred pol desiatou. Zaparkovala som, síce na tretíkrát, ale stúpila som na brzdu ešte predtým ako sa predok auta dotkol obrubníka. Šoférovanie naozaj nie je moja šálka kávy.

Zamkla som auto a vošla som do nemocnice.

„Dobré ráno,“ pozdravili ma sestričky na recepcii a ja som ich milo odzdravila. Privolala som si výťah a čakala som. Nervózne som prešliapla z nohy na nohu a pozrela som sa na hodinky.

Dvere výťahu sa otvorili a v ňom stáli dvaja doktori.

„Dobré ráno,“ pozdravili ma naraz.

„Dobré ráno,“ povedala som a stlačila štvorku.

Vystúpila som na štvrtom poschodí a rýchlym krokom som sa hnala chodbou. Oproti mne kráčali sestričky a pacienti, ktorí už boli vyšetrení a šli domov.

Zrazu som uvidela Carlislea ako vyšiel s malým chlapcom zo svojej ambulancie. Zarazila som sa a ostala som stáť na mieste. Božemôj, určite vyzerám hrozne, nesmie ma takto vidieť.

Chcela som zmeniť smer, ale už bolo neskoro.

„Ahoj.“ Začula som ho. „Trochu meškáš,“ povedal pobavene.

„Ahoj,“ pousmiala som sa a cítila som, ako sa mi krv hrnie do líc. „Viem, bola hrozná premávka.“

„Tiež som trčal pol hodinu v zápche,“ povedal a ten chlapec pri ňom netrpezlivo poskakoval z nohy na nohu.

„Asi to vzdám a začnem chodiť metrom,“ zasmiala som sa.

Carlisle sa na mňa usmial a ja som bola v rozpakoch. Hľadela som do jeho prenikavých karamelových očí a on do mojich. Vtom ku mne natiahol ruku a upravil mi neposlušný pramienok vlasov. Zastrčil mi ho za ucho a usmial sa. Nesmelo som sa na neho pousmiala a sklopila zrak. Neviem, čo by sa stalo, keby sa ten malý chlapec nezačal sťažovať, že ho tá ruka veľmi bolí.

„Mimochodom, niekto ťa čaká v kancelárii,“ povedal Carlisle. „My ideme na röntgen. Neskôr sa uvidíme,“ usmial sa a mne sa podlomili kolená.

Počkať, povedal, že na mňa niekto čaká?!

Rýchlym krokom som vykročila vpred a vletela som do svojej kancelárie. Sedel tam pán Blake, bývalý riaditeľ tejto nemocnice. Dokelu, toto bude veľmi zlé...

„Dobré ráno, slečna Plattová. Som rád, že ste dorazili,“ povedal pobavene.

„Zdravím, pán Blake. Ospravedlňujem sa, ale bola spomalená premávka. Stalo sa mi to prvýkrát, že som prišla neskôr,“ povedala som zadýchane.

„To je v poriadku, vôbec sa na vás nehnevám. Po tom úžasnom večierku! Volalo mi niekoľko známych, že som nemohol vybrať lepšieho nástupcu ako vás. Každému sa veľmi páčilo.“

„To ma veľmi teší,“ pousmiala som sa a položila som si kabelku na stôl.

„Prišlo mi veľa skvelých ohlasov,“ povedal spokojne a oprel sa do kresla.

Vtom sa ozvalo klopanie na dvere.

„Ďalej,“ povedala som.

„Pani riaditeľka, to je neskutočné, videli ste maily? Všetko som vám preposlal,“ povedal nadšene George, keď vstúpil do kancelárie.

„Ešte nie,“ šepla som zahanbene. „Pozriem si ich o chvíľu.“

Mala som šťastie, že bývalý riaditeľ prišiel naozaj s dobrým úmyslom a môj neskorý príchod ho vôbec nezaujímal.

V mailoch som si našla veľa pochvalných správ, ktoré ma potešili. Asi budem robiť večierky častejšie. Pán Blake mi rozprával o nových reformách v oblasti medicíny, ale keď sa za oknom mojej kancelárie objavil Carlisle, prestala som vnímať.

Dúfala som, že vojde dnu. Do mojej kancelárie prenikli zvonku slnečné lúče. Oh, to je snáď prvýkrát, čo tu vidím svietiť slnko!

Carlisle:

Odprevadil som malého Jimma k rodičom, ktorý sa ma hneď pýtali na výsledok.

„Nemá to zlomené, ale dosť silno narazené. Priložte mu na to doma obklad a môžete mu to aj zafixovať,“ povedal som.

„Dobre, ďakujeme, pán doktor,“ povedal chlapcov otec a rozišli sme sa.

Kráčal som do svojej ambulancie a pohľad mi ušiel na okno do Esminej kancelárie. Sedela vo svojom riaditeľskom kresle a oproti nej sedel pán Blake. Niečo jej rozprával, ale ona zasnene hľadela cez sklo mojím smerom. Vtom som si všimol, že do jej kancelárie preniklo slnečné svetlo. Preboha! Však dnes malo byť zamračené, miestami prehánky!
Rýchlo som vbehol do svojej ordinácie a zamkol som sa tam. Zatiahol som všetky žalúzie a pritom na mňa zasvietilo slnko. Ruka sa mi zaligotala ako tisíce malinkých diamantov a ja som rozmýšľal, čo teraz urobím. Našťastie nikto nebol v čakárni a ani moja sestrička tu práve nebola.

Celá miestnosť bola chránená pred slnečným svetlom, no ja som ju nemohol opustiť. Nesmiem sa nijak prezradiť.

Toto sa mi ešte nikdy nestalo. Vždy, keď svieti slnko, zostanem doma, lebo nemienim zbytočne riskovať.

Nervózne som sa prechádzal pri zatiahnutom okne a zrazu mi niekto zaklopal na dvere. Zastal som na mieste, dokonca som prestal dýchať. Nech je to ktokoľvek, ja tu nie som. Pacientov ošetrí Andrew a ja budem dúfať, že o chvíľu sa znova obloha zatiahne a slnko zmizne za veľkými oblakmi.

Mýlil som sa. Slnko svietilo už tri hodiny a ja som stále nevedel, čo urobím. Nemôžem odtiaľto len tak vyjsť, ligotajúc sa, prejsť k autu a odšoférovať domov. Snáď tu nebudem sedieť až do západu slnka. 

Unudene som sa pozrel do zrkadla a spomenul som si, že budem musieť ísť túto noc na lov. Farba mojich očí bola tmavšia ako zvyčajne a kruhy pod očami výraznejšie.

Zrazu sa ozvalo klopanie na dvere. Bola to Esme, jej vôňu rozoznám aj medzi stovkami iných žien.
Kvôli nej som ochotný riskovať veľa. Podišiel som k dverám a otvoril som ich. Oprel som sa o rám dverí a čakal, čo povie.

„Carlisle, ja len či je všetko v poriadku. Pár kolegov ťa tu hľadalo, ale nikde si vraj nebol...“ povedala.

„Prepáč, ale necítim sa dobre. Asi na mňa niečo lezie, na chvíľu si musím ľahnúť.“ Lepšiu výhovorku som nenašiel.

„No si nejaký bledý,“ skonštatovala. Postreh!

„A máš aj kruhy pod očami. Nemôžeš mať horúčku?“ Natiahla ku mne svoju jemnú ruku a dlaňou sa dotkla môjho studeného čela. Stuhol som a chcel som sa vypariť.

Esme:

„Nemôžeš mať horúčku?“ Siahla som mu rukou na čelo a on mal v očiach zvláštny pohľad.

„Oh,“ odtiahla som sa hneď ako som sa ho dotkla. Bol veľmi studený. Horúčka to určite nemôže byť...

Bez slova zmizol vo svojej ambulancii a ja som zostala bez pohnutia stáť. Niečo tu nie je v poriadku, ale nebudem to teraz riešiť, keďže v tom nie sú žiadne fakty, všetko len moje postrehy a úvahy.

Odkráčala som do svojej kancelárie a v ten deň sme sa už nevideli.

Na druhý deň mi zavolal a povedal, že celý týždeň zostane doma. V jeho neprítomnosti sa v nemocnici nedialo nič zvláštne, aj keď veľa pacientov sa na Carlislea vypytovalo. A mne chýbal. Nie ako lekár, ale ako muž. Chýbal mi jeho úsmev a karamelové oči.

Viem, že bez neho dlho nevydržím. Celý čas čo nebol v nemocnici to tam bolo také prázdne.
Nevedela som sa dočkať ďalšieho pondelku. Už dlhší čas som nad niečím rozmýšľala a vždy som sa toho bála. No zvážila som všetky možnosti a pravdepodobnosť, že to dopadne zle, je len minimálna.

Blížil sa koniec mesiaca a ja som zostala v práci dlhšie. Musela som dokončiť nejaké papierovačky a viem, že doma by sa mi to nechcelo.

Sedela som nad papiermi a popíjala kávu, aby som pritom nezaspala. Zazvonil telefón a ja som prekvapene nadskočila.

Vybavila som telefonát a potom niekto zaklopal na dvere kancelárie.

„Ďalej,“ povedala som.

Dnu vošiel Carlisle so spismi a položil mi ich na stôl.

„Oh nie, ďalšie papiere,“ povedala som zúfalo.

„Nechaj si to na zajtra,“ pousmial sa. „Už si mala byť doma a oddychovať."

Usmiala som sa a sklopila zrak.

Spomenula som si, čo som si minule povedala. Nemala som ho vtedy odmietnuť. Veľmi si to vyčítam a je čas napraviť to, aby vedel, že o neho stojím...

„Carlisle,“ začala som nesmelo. „To pozvanie na večeru ešte platí?“

„Samozrejme!“ povedal šťastne. Videla som v jeho očiach radosť a spadol mi kameň zo srdca. Toľko som nad tým rozmýšľala.

„V stredu?“ navrhol.

„Môže byť,“ pousmiala som sa.

„Platí. Teším sa.“

Autor: SissaVampire (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Kam čert nesmie, pošle Rosalie - Aj diabol je anjelom - 11. kapitola: