Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Kam čert nesmie, pošle Rosalie - Aj diabol je anjelom - 10. kapitola

ED a Bella


Kam čert nesmie, pošle Rosalie - Aj diabol je anjelom - 10. kapitolaAhojte, je tu desiata kapitola, aké okrúhle číslo. :) Dozviete sa, ako dopadol večierok a prvé stretnutie Esme s Rosalie a Edwardom. Prečo sa chce Rosalie odsťahovať? Edwardovi chýbajú časy minulé a chcel by to s Rose skúsiť ešte raz. Poteším sa každému komentáru, aj smajlíkom. Pekné čítanie želá Siss. :)

10. kapitola: Večierok

Rosalie: 

Prečo si konečne nenájde ženskú, ktorá by s ním chodila na takéto akcie? Nie, on musí všade ťahať nás, pomyslela som si a Edward sa na mňa vyčítavo pozrel. Už ma to jeho čítanie myšlienok prestáva baviť. Mala by som sa od nich odsťahovať. Áno, to je výborný nápad! Kúpim si byt na Manhattane a budem žiť v centre! Ach, prečo ma to nenapadlo skôr. Som zo svojho nápadu nadšená!

„Carlisle, týka sa to aj mňa?“ ozval sa Jasper. „Tvoji kolegovia ma nepoznajú a vysvetľovať im, že som ďalší adoptovaný syn, alebo vzdialená rodina... No neviem, či je to dobrý nápad.“

„To je pravda,“ povedal Edward. „Zase by sme pútali pozornosť viac, ako je potrebné.“

Pútať pozornosť budem ja, keď sa tam objavím v dokonalých šatách a Jaspera si vtedy nikto všímať nebude, pomyslela som si pobavene.

„Tak dobre, Jasper, ty tam nemusíš ísť. Ale Rosalie, Edward, s vami rátam,“ povedal a prešiel na nás pohľadom.

Edward prikývol a ja napokon tiež. Jeden večer vydržím. Budem si užívať obdivné pohľady a zas budem stredobodom pozornosti.

A teraz by som mohla oznámiť, že sa sťahujem...

„Rose, teraz nie,“ šepol Edward, keď si sadal vedľa mňa.

„To je všetko. Budem u seba, keby niečo,“ povedal Carlisle a odišiel.

Jasper ho nasledoval a s Edwardom sme ostali v obývačke sami.

„Rosalie,“ oslovil ma a vzal si moju ruku do svojej. „Prečo to chceš urobiť?“

Chcela som mu povedať dôvod, no zastavil ma.

„Poďme sa radšej porozprávať inam...“ Otrávene som si povzdychla, ale prikývla som.

Vybehli sme z našej vily a bežali sme do neďalekého lesa. Zrazu sme sa zastavili a Edward sa na mňa spýtavo pozrel.

„Prečo?“

„Nie je to dobré pre nikoho z nás. Vám sa nepáči, čo robím a mne sa nepáči, že sa mi pletiete do života a prikazujete mi, ako mám žiť. Naozaj bude lepšie, ak budem bývať sama,“ povedala som.

„Rosalie, mýliš sa. Veľmi nám na tebe záleží. Už si zabudla, aké to bolo, keď sme boli spolu?“

„Edward, nechajme to...“

„Bolo to úžasné obdobie, ale... zmenila si sa. Prečo, Rose?“ povedal nešťastne.

„Bolo to fajn, to nepopieram, ale Edward, je to minulosť. Vtedy som bola iná, ako teraz,“ povedala som. „Skončilo sa to.“

„Rosalie,“ šepol, pristúpil bližšie a vzal si obe moje ruky do dlaní. „Viem, že už nie si tá nesmelá, zdržanlivá, nedôverčivá a plachá upírka, ale aj tak mi na tebe záleží.“

„Už dosť, prosím,“ šepla som so sklopeným zrakom. Toto naozaj nebolo dobré...

„Rose,“ nadvihol mi prstami bradu a nežne sa otrel svojimi perami o moje. Jemne som sa zachvela.

„Neprinútiš ma zostať. Edward, nechcem ti ublížiť, lebo si pre mňa niečo viac, ako ostaní muži, s ktorými som niečo mala. Si niečím výnimočný a ja naozaj nechcem, aby si sa kvôli mne trápil. Zaslúžiš si niekoho lepšieho. Vieš, že keby sme boli spolu, nebola by som ti verná. A ja ti nechcem ubližovať.“ Po týchto slovách som sa rozbehla naspäť do vily.

Zavrela som sa v izbe a pustila som si hlasnú hudbu. Musím toto dostať z hlavy! Je pravda, že mi na Edwardovi záleží a možno k nemu niečo cítim, ale nemohla som mu to povedať. Patrí do minulosti. Odsťahujem sa a všetko si dám v hlave dokopy. Zrazu mi zazvonil mobil. Stíšila som hudbu a prijala hovor. Volala mi Alice. Konečne. Už som o ňu začínala mať obavy. Včera to poriadne prehnala... Ale je v poriadku a to je hlavné. Jasper ju už netrápi, a tak to má byť. Trápiť sa kvôli chlapovi, je absolútna strata času.

 

V stredu som sa vybrala na nákupy. Potrebovala som si kúpiť šaty na večierok. Volala som aj Alice, ale povedala, že sa bude učiť na skúšky. Prechádzala som sa po nákupnom centre a hľadala som niečo na túto príležitosť.

Prešla som pár značkových butikov a vybrala som si niekoľko pekných modelov. Všetky som si vyskúšala a úžasne mi sedeli. Teraz sa rozhodnúť, ktoré si vziať. Len je dosť ťažké vybrať si, keď vo všetkých vyzerám božsky...

Nakoniec som sa rozhodla pre najnovší model od Prady. Bordové kokteilové šaty s hlbokým výstrihom a čipkou na chrbte. Možno trochu vyzývavé, ale dokonalé. Zaplatila som kreditkou a išla som si zohnať ešte topánky a doplnky.

Prechádzala som okolo výkladov so značkovými topánkami a zrazu mi padli do oka strieborné na platforme. Vyskúšala som si ich a sadli mi ako uliate. 

Ešte som si kúpila strieborné doplnky, spodnú bielizeň, kabelku, sivé úzke rifle a odniesla som všetko do auta. Napadlo mi, že by som sa mohla cestou zastaviť u Carlislea a oznámiť mu, že sa sťahujem.

Zaparkovala som pred nemocnicou a aj s taškami som vystúpila z auta. Nemohla som ich tam nechať, mám predsa kabriolet. Vošla som do nemocnice a zacítila som ten špecifický pach. Hneď mi prišlo zle, ale povedala som si, že to vydržím.

Vyviezla som sa výťahom na štvrté poschodie, na chirurgiu. Vyzeralo to tak, že tu bola práve obedňajšia prestávka, lebo bolo pol jednej. Bod pre mňa – nevyrušujem Carlislea pri práci.

Kráčala som k jeho primárskej kancelárii aj ambulancii a chodbou sa rozliehal zvuk mojich ihličiek. Oproti mne kráčali dvaja lekári, ktorých som tu nikdy predtým nevidela. Prešli popri mne a obaja sa za mnou otočili, ale ja som zostala nezaujatá.

Podišla som k dverám a zaklopala som.

„Ďalej,“ povedal Carlisle, tak som otvorila a vošla dnu. Bola tam aj jeho sestrička.

„Ahoj,“ pozdravila som ho. Potom som sa otočila na sestričku a nahodila som umelý úsmev. „Zdravím.“

„Ahoj, Rosalie, čo ťa sem privádza?“ opýtal sa Carlisle.

„Musíme sa porozprávať,“ predniesla som diplomaticky.

„Nepočká to na doma?“

„Nie,“ pousmiala som sa.

„Mary, mohli by ste nás, prosím, na chvíľu nechať?“

„Samozrejme,“ prikývla a odišla.

„Tak, čo sa deje, Rose?“ povzdychol si.

„Chcem sa odsťahovať,“ povedala som.

„Čože, kam? A prečo?“ pýtal sa prekvapene. Myslel si, že to bude niečo nepodstatné...

„Na Manhattan,“ pousmiala som sa.

„Rose, ale prečo?“

„Z viacerých dôvodov...“

„Napríklad?“

„Hmm,“ zamyslela som sa. „Chcem mať viac súkromia a nechcem, aby mi stále niekto prikazoval, čo mám a nemám robiť.“

„Rosalie, pozri, nemôžem ťa nechať, aby...“ Nenechala som ho dohovoriť a skočila som mu do reči: „Carlisle, však práve toto. Chcem žiť sama, podľa svojich predstáv.“

Carlisle bol ticho. Pokrútil hlavou a vložil si tvár do dlaní.

„Ale aby som ti povedala aj nejakú dobrú správu...“ postavila som sa a prešla k taškám. „Kúpila som si šaty na ten večierok.“

Vytiahla som ich z tašky a rozprestrela pred seba.

„Sú krásne,“ povedal.

„Ja viem,“ zasmiala som sa a vložila som ich späť do tašky. Sadla som si oproti nemu a prehodila jednu nohu cez druhú. Až teraz som si všimla, že mi spod sukne vidno čipku zo samodržiacich silóniek.

„Ale aj vyzývavé,“ dodal.

„Trochu. Vráťme sa k tomu, prečo som prišla,“ povedala som.

„Nemôžeš žiť sama,“ povedal.

„Prečo?!“ vyštekla som.

„Lebo si proti sebe pohneváš Volturiovcov!“ zvýšil hlas.

„A Jasper mohol odísť do Európy na desiatky rokov?!“

„To je niečo celkom iné. Jasper je opatrný a rozumný. Nespráva sa ako ty!“

„Iste, Jasper je dokonalý! “ skríkla som a postavila som sa.

„Rosalie, už dosť!“ vyletel na mňa Carlisle. Za celý môj život na mňa kričal len párkrát... Teraz sme stáli oproti sebe a nahnevane sme si hľadeli do očí.

„Rose, mám ťa rád a veľmi mi na tebe záleží. Nemôžem dopustiť, aby sa ti niečo stalo, alebo aby si urobila nejakú hlúposť. Si moja dcéra,“ povedal.

„Ale ty nie si môj otec!“ sykla som zákerne a vedela som, že toto mu ublíži. V jeho očiach som zazrela smútok a bolesť. Chcem odísť a dať im pokoj, tak prečo, dopekla, ma nemôžu nechať ísť?!

„Tak ostaň kvôli Edwardovi. Nedávno ste tvorili pár...“

„Nie, odídem a nič mi v tom nezabráni!“ povedala som hlasnejšie, ako som chcela.

„Tak sa dohodnime,“ povedal, „odídeš, keď urobíš bakalárske skúšky a dostaneš titul.“

„Fajn,“ pousmiala som sa ľahkovážne. „Sľubuješ?“

Zrazu niekto zaklopal na dvere a hneď na to ich otvoril. Bola to elegantne oblečená žena s karamelovými vlasmi a prísnym výrazom v tvári.

„Mohli by ste sa, prosím vás, utíšiť? Počuť vás na celej chodbe!“ povedala nahnevane.

„To iste,“ odsekla som sarkasticky. „Kto vlastne ste, že tu na mňa zvyšujete hlas?“

„Rosalie!“ napomenul ma Carlisle.

„Trochu úcty, mladá dáma,“ povedala tá žena.

„Ak si ju u mňa získate...“ pousmiala som sa. Mávla som Carlisleovi na pozdrav a odišla som. Z diaľky som ešte počula ich hlasy.

„Ospravedlňujem sa,“ povedal Carlisle.

„V poriadku, Carlisle. Len nabudúce sa hádajte so svojou... priateľkou doma...“

Priateľka? No pekne...

„Esme, to bola moja dcéra,“ povedal.

„Och, prepáč.“

„Netráp sa kvôli tomu.“

Mám dosť týchto rečí. Idem radšej do agentúry, pozrieť si ponuku bytov na predaj. 

 

Esme

Sedela som vo svojej kancelárii a čítala som lekárske spisy. Zrazu som z chodby začula krik. Vyšla som von, aby som proti tomu niečo urobila, ale na chodbe nikto nebol.

Ten hluk vychádzal z Carlisleovej ambulancie. Čo je veľa, to je veľa. Zaklopala som na dvere a bez pozvania som vošla dnu.

„Mohli by ste sa, prosím vás, utíšiť? Počuť vás na celej chodbe!“ povedala som zvýšeným hlasom.

Carlisle stál za stolom a hľadel na mňa s prekvapeným aj previnilým výrazom v tvári. Oproti nemu stála mladá blondína s postavou modelky. Bola neskutočne krásna. Mala výrazné oči, tiež zlatej farby ako Carlisle, bledú pokožku, nádherne tvarované pery a dlhé, vlnité blond vlasy. Cítila som sa pri nej veľmi neisto. Poriadne mi nabúrala sebavedomie.

„To iste,“ utrúsila ironicky. „Kto vlastne ste, že tu na mňa zvyšujete hlas?“ Som riaditeľka nemocnice, moja milá.

„Rosalie!“ napomenul ju prísne Carlisle.

„Trochu úcty, mladá dáma,“ povedala som. Mala na sebe minisukňu, ktorá odhaľovala jej dlhé nohy. Každá žena by jej ich závidela. Ak je toto Carlisleova priateľka, ja končím. Manželka to nebude, lebo nemá obrúčku. Tohto som sa bála... Ja ho odmietnem a on si nájde inú. Mladšiu. Krajšiu. Dokonalú bytosť. Po takejto žene určite túži každý muž.

„Ak si ju u mňa získate...“ pousmiala sa drzo. Mávla Carlisleovi na pozdrav a odišla. Konečne. Naozaj som sa v jej prítomnosti necítila dobre, hlavne, keď som nevedela, o koho ide.

„Ospravedlňujem sa,“ povedal z ničoho nič Carlisle.

„V poriadku, Carlisle. Len nabudúce sa hádajte so svojou... priateľkou doma...“ povedala som a netrpezlivo čakala, či ma opraví.

„Esme, to bola moja dcéra,“ povedal a pousmial sa.

Vďakabohu!

„Och, prepáč,“ začervenala som sa.

„Netráp sa kvôli tomu,“ povedal milo.

„Nevedela som, že máš dcéru. A už vôbec by mi nenapadlo, že bude dospelá,“ povedala som.

„Ona je adoptovaná,“ povedal. „Tak isto, ako môj syn, Edward. Na večierku ho spoznáš. On nie je taký výbušný, ako Rosalie. Je to jej pravý opak.“

„Už sa teším na ten večierok,“ pousmiala som sa. „Takže ideš s nimi dvomi a ešte...“

„Len s nimi,“ prikývol. Hm, takže asi bude rozvedený. Dúfam.

„Dobre, keby sa George pýtal, aby som mu vedela povedať počet. Už pôjdem, mám na stole ešte kopu papierov,“ povedala som.

„Nezávidím,“ povedal.

„Nuž, čo sa dá robiť.“

Vyšla som z jeho ordinácie a vrátila som sa naspäť k sebe. Ach, ako mi odľahlo, keď povedal, že blondína je jeho dcéra! Keby to bolo inak, nemala by som pri nej šancu.

Na ten večierok si musím zohnať niečo úžasné. Dnes po práci pôjdem nakupovať!

***

Stála som pred zrkadlom v krémových kokteilových šatách. Siahali mi trošku nad kolená a ramená som mala odhalené. Tenké rukáviky na bokoch boli zo šifónovej látky s jemnými vyšívanými vzormi kvetín.

Vlasy som mala stiahnuté do drdola naboku s malou kvetinkou na ozdobu a pár pramienkov som mala voľných.

Make up urobil zázrak a zrazu som si pripadala pekná. Jemnými striebornými šperkmi som svoj vzhľad len vylepšila.
Vložila som si pár dôležitých vecí do kabelky a obula som si lodičky. Obliekla som si sako a vyšla som z bytu. Zviezla som sa dolu výťahom. Vonku ma už čakal taxík, tak som nasadla a povedala som taxikárovi adresu.

Cestou som bola nervózna. Čo ak sa niečo pokazí? Všetko musí byť perfektné. George mi sľúbil, že na všetko dohliadne.

Večierok sa konal vo veľkej reštaurácii hotela Hilton. Dnes príde veľa významných ľudí, ako napríklad riaditelia iných nemocníc a vplyvní ľudia, ako politici a prominenti. Ja som tam musela doraziť ešte pred začiatkom.

Taxikár zastal pred hotelom a moje srdce vynechalo jeden úder. Zaplatila som a vystúpila z auta. Pomaly som kráčala ku vchodu a nohy sa mi triasli. Vošla som dnu a na recepcii ma čakal George v tmavom obleku.

„Zdravím,“ zamával mi. „Vyzeráte úžasne!“

„Ďakujem, George,“ pousmiala som sa. „Aj vám to pristane.“

Pozrel sa na hodinky a povedal:

„Už by malo byť všetko hotové.“

Ponúkol mi rameno a spolu sme vošli do výťahu. Vystúpili sme na dvanástom poschodí, kde sa nachádzala naša reštaurácia. Personál nám otvoril veľké dvere a my sme sa ocitli v krásne vyzdobenej miestnosti, pripravenej na dokonalý večierok.

Okrúhle stoly boli pokryté snehobielymi obrusmi a na nich bolo elegantne prestreté. Na oknách boli biele závesy so strieborným zdobením. Celá miestnosť bola v takom štýle. Vzadu bolo niečo ako malé javisko, na ktorom bol pult s mikrofónom. Miesto na príhovor.

Oproti oknám boli švédske stoly, na ktoré nosili jedlo čašníci v čiernych vestách. Pri dverách som pohľadom zavadila o bar, kde na pulte boli poháre s uvítacím drinkom. Personál doladil posledné detaily a my sme zostali s Georgom v miestnosti sami.

„George, je to tu nádherné. Ďakujem vám veľmi pekne,“ povedala som dojato.

„Za málo,“ pousmial sa a kráčal ku mne s dvomi pohármi šampanského. „O chvíľu začnú prichádzať hostia.“

 

Rosalie

Z veľkého zrkadla na mňa hľadela nadpozemsky krásna žena v bordových šatách z lesklého elegantného saténu. Naklonila som hlavu nabok a ona zopakovala môj pohyb. Milovala som hľadieť na seba do zrkadla. Bola som taká perfektná!

Zastokla som si do zlatých vlasov striebornú, ligotavú sponu a upravila som si neposlušný pramienok vpredu.

Usmiala som sa na svoj odraz a bola som šťastná. Krása je pre mňa to najcennejšie. Nikto mi ju nevezme a ani sama nikdy nepominie.

„Rosalie, si pripravená?“ opýtal sa Edward, keď sa zjavil v mojich dverách v čiernom obleku.

„Áno,“ pousmiala som sa a otočila som sa na neho.

„Veľmi ti to pristane,“ pousmial sa a oči mu jemne stmavli.

„Ja viem,“ zasmiala som sa samoľúbo. No čo, budem klamať?

„Zapneš mi náhrdelník, prosím?“ Prikývol a ja som si nadvihla vlasy. Pripol mi striebornú retiazku na krk a zrazu som pocítila jeho ruku na páse. On to asi nikdy neprestane skúšať...

„Rosalie, Edward, môžeme ísť?“ začula som z predsiene Carlislea.

Zišli sme dole po schodoch a pred domom nás čakal Carlisle vo svojom mercedese. Nastúpili sme do auta a skontrolovala som si v zrkadielku vizáž. Vyzerala som úžasne, každý tam bude zo mňa v rozpakoch!

 

Auto zastalo pred vchodom hotela Hilton. Vystúpila som a Edward mi ponúkol rameno. Ako filmové hviezdy na červenom koberci sme spolu prešli až k veľkým skleneným dverám. Vošli sme dnu vo veľkom štýle a niekoľkým ľuďom na recepcii padli sánky. Už som si na to zvykla a nesmierne si tieto obdivné pohľady užívam. Edward mi galantne pomohol z kabáta a odložil ho aj so svojím do šatne.

Všetci traja sme nastúpili do výťahu a vyviezli sme sa do reštaurácie, kde mal byť večierok. Ozvalo sa cinknutie a dvere výťahu sa otvorili. Vystúpili sme a všade okolo nás sa rozliehal zvuk štrngania pohárov a smiech. Ľudia sa veselo zabávali, ale keď sme prišli my, každý na nás vyjavene hľadel.

Sebavedome som sa pousmiala a rozhliadla som sa okolo seba. Edward sa tváril trochu nahnevane, asi kvôli myšlienkami iných ľudí, hlavne mužov, na moju osobu. Carlisle kráčal pred nami a zdravil svojich kolegov.

Vzali sme si Welcome drink od čašníka stojaceho pri veľkých sklenených dverách a vošli sme do prezdobenej miestnosti, plnej slávnostne prestretých stolov. Boli tam aj švédske stoly plné jedla, pri ktorých stálo niekoľko ľudí.

Zrazu sa ku Carlisleovi prihnali dvaja kolegovia a začali spolu živo debatovať. S Edwardom sme pri nich bez slova stáli a popíjali šampanské, ktorého chuť sme aj tak necítili.

Neskôr sme sa presunuli ďalej a Carlisle nás predstavil svojim kolegom, ktorí nás doteraz nepoznali.

„Josh, Anthony, moje deti, Rosalie a Edward,“ povedal hrdo Carlisle a prešiel na nás pohľadom.

„Teší ma, že vás spoznávam,“ povedal jeden z nich a zdvorilo mi pobozkal ruku.

„Aj mňa to teší,“ pousmiala som sa a do svojho hlasu som pridala jemný tón sarkazmu. 

So záujmom si ma prezeral a Edward už musel byť pekne zúrivý. Samozrejme, navonok vyzeral pokojne, priam uvoľnene.

Ten druhý mi len podal ruku, lebo vedľa neho stála jeho manželka, ktorá si ma nepekne premeriavala. Mala dôvod žiarliť.

Nuž, boli zo mňa unesení. Nebudem sa tváriť, že som to nečakala. Som si vedomá toho, ako vyzerám, a že dostanem do rozpakov každého, koho len chcem. Nepotrebujem počúvať komplimenty – aj keď ich mám rada a počúvam ich dosť často - svojím vzhľadom som si istá.

„Ahoj, Carlisle,“ začuli sme vedľa nás tenký hlások a ja som sa obzrela tým smerom.

„Ahoj, Esme, vyzeráš nádherne,“ pousmial sa a kráčal k žene v krémových kokteilových šatách, ktorá sa na neho nesmelo usmievala.

„Ďakujem,“ usmiala sa a začervenala sa. „Páči sa ti to tu?“

„Samozrejme, máš skvelé organizačné schopnosti! Mimochodom, musím ti predstaviť moje deti. Esme, toto sú Rosalie a Edward,“ povedal Carlisle a pozrel sa na nás.

„Veľmi rada vás spoznávam,“ usmiala sa a podala si s nami ruku. Pri mne bola trochu opatrná a cítila som z nej rešpekt.

„Potešenie na mojej strane,“ povedal zdvorilo Edward a ja som sa nútene pousmiala.

„Pani riaditeľka, už by ste sa mali vrátiť, o desať minút máte slávnostný príhovor!“ Dobehol k nám nejaký muž v tmavom obleku. Pohľad mu zastal na mne a ja som sa ľahkovážne pousmiala.

„Ďakujem George, hneď som pri vás,“ povedala a on odišiel.

„Nervózna?“ opýtal sa milo Carlisle.

„Ani nevieš ako. S tým prejavom som sa trápila hodiny.“

„Ty to zvládneš! Určite to bude skvelé,“ povedal.

„V to dúfam,“ povedala ustarostene. Chvíľu sa ešte rozprávali a ona potom odišla. Zaujímalo by ma, čo má v pláne. Dať sa dokopy s naším otcom? Však mne je to aj tak jedno. O chvíľu sa odsťahujem a nech si tam každý robí, čo chce.

Prešli sme ku stolu a sadli sme si na naše miesta. Pomaly to v celej sále utíchlo a oficiálna časť večierku sa mohla začať.

 

Esme

Na čo som sa to zas dala nahovoriť? Taká som nervózna. Trasú sa mi ruky, kolená, nohy a dokonca aj hlas. Neviem ani normálne rozprávať. Nedokážem vyjsť pred toľkých ľudí a predniesť tento príhovor.

Zrazu sa pri mne objavil Phill.

„Na čo zbytočne stresuješ?“ opýtal sa ma pobavene, keď videl, aká som vyklepaná.

„Tebe sa to ľahko hovorí. Ty máš za sebou už kopu takýchto príhovorov, ale toto je moja premiéra,“ povedala som.

„Daj si trochu,“ ponúkol mi nejaký alkohol v poldecovom poháriku. „Aspoň nebudeš taká napätá.“

„Čo to je?“

„Tvoj odbúravač stresu.“

„Zvládnem to aj bez neho,“ povedala som.

„Ako myslíš. Veľa šťastia,“ pousmial sa a išiel k stolu.

George mi naznačil, že už je čas. Pomaly, roztrasene som podišla k mikrofónu v strede nízkeho pódia. Všetci veria, že to dokážem a ja ich nechcem sklamať.

Obzrela som sa a George mi naznačil, že je všetko super a môžem začať.

Všetci na mňa hľadeli s očakávaním a cúvnuť som už nemohla. Nadýchla som sa a pritiahla som si mikrofón bližšie k sebe.

„Vážené dámy a páni, chcela by som vás privítať na tomto večierku. Dnes je to presne osemdesiat rokov od založenia našej nemocnice,“ začala som. 

Dostať zo seba prvé slová je vždy najhoršie. Teraz to už snáď pôjde ľahšie. Hlas sa mi prestal triasť a stres zo mňa pomaly opadol. Hovorila som svoj príhovor a všetci ma so záujmom počúvali. Čím ďalej, tým som sa cítila viac sebavedomá. Keď som skončila, ľudia mi začali hlasno tlieskať. Usmiala som sa a jemne som sa uklonila.
Predala som slovo bývalému riaditeľovi, lebo aj on má k tomu, čo dodať.

Po skončení oficiálnej časti, začali čašníci servírovať jedlo a ja som pomaly kráčala k stolu. Moje miesto bolo medzi Carlisleom a Phillom. Lepšiu spoločnosť si ani neviem predstaviť. Carlisle vyzeral v tmavom obleku a bledomodrej košeli ešte príťažlivejšie, ako zvyčajne. Ako môže byť niekto taký dokonalý? Malo by to byť trestné. Rosalie vyzerá v tých bordových šatách ako bohyňa a Edwardovi to v obleku tiež pristane. Som zvedavá, ako ma budú brať, lebo s Rosalie sme sa už raz stretli a nedopadlo to najlepšie.

„Esme, bola si úžasná,“ povedal obdivne Carlisle, keď som si sadala k stolu.

„Bolo to naozaj skvelé, zlato,“ ozval sa Phill a nečakane ma pobozkal na líce.  

„Ďakujem,“ pousmiala som sa a odpila som si z toskánskeho bieleho vína, lebo mi medzitým úplne vyschlo v hrdle.

„Čo nové v Ohiu?“ opýtala som sa a Phill začal rozprávať.

Medzitým nám priniesli jedlo a my sme začali jesť. Nemohla som si nevšimnúť, že Edward a Rosalie nič nezjedli. Keď odmietli predjedlo, pomyslela som si, že asi im to nechutí, ale keď odmietli aj všetko ostatné, asi na tom niečo bude. Napadlo mi, či Rosalie nemá anorexiu, ale nie je vychudnutá na kosť. Má perfektnú postavu a musím sa priznať, že jej vlastne závidím. Carlisle niečo málo zjedol, ale tiež to nijak nepreháňal.

Po večeri začala hudba hrať hlasnejšie a tanečný parket sa zapĺňal. Tajne som dúfala, že si Carlisle bude chcieť so mnou zatancovať.

„Smiem prosiť?“ ozval sa Carlisle, hneď, ako som si to v myšlienkach predstavila.

S úsmevom som prikývla a kráčali sme spolu k ostatným tancujúcim ľuďom. Ovinula som si ruky okolo jeho krku a on ma objal okolo pása. Jeho dotyk bol studený, presne, ako dotyk jeho detí, keď som si s nimi podávala ruku. Všetci traja majú niečo spoločné. Sú krásni, studení, bledí... Majú zlaté oči. Musia mať neskutočne dobré gény. Iné vysvetlenie na to nemám. Na nadprirodzeno neverím, ale na Cullenovcoch možno niečo bude.

Ešte stále nemám vysvetlenie na to, ako sa Carlisle dostal z jedného konca mojej kancelárie na druhý, aby ma chytil, keď som padala z parapety...

Pomaly sme sa hýbali do rytmu hudby a ja som bola v siedmom nebi. Hľadeli sme si do očí a obaja sme sa usmievali. Prečo sa pri ňom cítim tak dobre? Prečo ma tak priťahuje? Mám také tušenie, že to za chvíľu zistí. Nedokážem to skrývať a držať sa od neho ďalej. Určite nie po dnešnom dni, ale budem opatrná, aby som nedopadla ako pred pár rokmi. 

Ach, tak teda urobím vo svojom pravidle výnimku. Viem, že by som sa dlho trápiť nevydržala.

Po niekoľkých pesničkách sme sa chceli vrátiť k stolu, ale cestou sme narazili na Philla, ktorý si ma vzal na jeden tanec. 

 

Rosalie

„O čo jej ide?“ opýtala som sa, keď som hľadela na tanečný parket a hrane som si odpila z vína.

„Carlisle sa jej páči,“ povedal Edward.

„Myslela som si.“

„Rozmýšľa o ňom inak, ako ostatné ženy. Jej myšlienky sú také čisté a nesmelé. Pochybuje o sebe a nevie, ako ju vníma Carlisle,“ hovoril Edward a hľadel na tú ženu a Carlislea.

„A ako ju vníma Carlisle?“ opýtala som sa ironicky. „Prezraď mi niečo, ty vieš všetko, čítaš myšlienky!“ Štuchla som ho do ramena.

„Je do nej blázon,“ pousmial sa. „Ešte nikdy sa takto nepozeral na žiadnu ženu. Vždy si držal odstup, ale teraz to nedokáže. Zamiloval sa.“

„Nikdy sa nechcem zamilovať,“ povedala som.

„Prečo?“ opýtal sa Edward.

„Vidím, čo to robí s ľuďmi. Carlisle teraz nebude riešiť nič iné, len ju. Alice sa trápi kvôli Jasperovi a chce urobiť všetko, len aby preňho bola dosť dobrá. Láska je samé trápenie...“

„Mýliš sa, ale to zistíš, až keď sa skutočne zamiluješ,“ povedal.

„Nie, ďakujem. Ja si radšej život užívam, než by som si mala pre niekoho oči vyplakať,“ povedala som a v tom ma niečo napadlo.

„A ty vlastne odkiaľ vieš, že sa mýlim? Bol si už niekedy skutočne zamilovaný? To, čo bolo medzi nami sa asi nedá nazvať skutočnou láskou na celý život.“

„Rosalie, neviem, čo si ty cítila ku mne, ale ja som bol zamilovaný,“ povedal a ja som sklopila zrak.

Nevedela som, čo povedať. Nemám rada, keď Edward spomína náš vzťah.

Zrazu ma niekto vytrhol z myšlienok.

„Dobrý večer, slečna, nechceli by ste si so mnou zatancovať?“

Vedľa mňa stál chlap s hnedými vlasmi a nie veľmi vysokou postavou. Naozaj - nie moja šálka kávy.

„Ehm, prepáčte, ale tento tanec som sľúbila svojmu priateľovi,“ ospravedlňujúco som sa pousmiala a pritisla som sa k Edwardovi.

Prikývol a sklamane odišiel.

„Tak si teda zatancujme, drahá,“ povedal pobavene Edward a ja som sa zasmiala.

Prešli sme na tanečný parket a začali sme spolu tancovať. Ani sme sa nenazdali a už tu bola polnoc. Niekoľko ľudí už odišlo, iní zas boli mierne pod parou a ja som nevedela, dokedy tu plánujeme ostať.  

Carlisle a Esme sa bavili pri stole a my sme si k nim prisadli. Vypila som ešte jeden pohár bieleho a hodiny utekali, ako splašené kone. Zrazu bola jedna hodina v noci a ja som sa už nudila.

„Je čas ísť,“ šepla som Edwardovi. Nebola to tu až taká zábava. Nikto sa veľmi neopil, nestratil, ani nepobil.

„Carlisle sa dobre baví,“ povedal.

„To ma nezaujíma, ja chcem odísť,“ povedala som odmerane.

Edward si povzdychol a vyrušil Carlislea pri živej debate s Esme a ďalšími kolegami.

„Čo sa deje, Edward?“ opýtal sa Carlisle.

„S Rosalie by sme už chceli ísť.“

„Hmm,“ zamyslel sa. „Tak si vezmite taxík,“ povedal Edwardovi a ktovie, čo dodal v myšlienkach.

„Dobre, oci. Zabav sa,“ potľapkal ho po ramene.

Vyšli sme z hotela a pred ním stálo veľa taxíkov. Edward mi otvoril dvere a nasadli sme do jedného z nich. Povedali sme taxikárovi adresu a on šliapol na plyn. Mohli sme síce bežať, ale v opätkoch a na platforme sa mi naozaj nechcelo.

Dorazili sme domov a nikto tam nebol. Kam šiel Jasper? Vyšla som do svojej izby a vyzula som sa. Vytiahla som si ligotavú sponu z vlasov a tie sa mi voľne spustili do polovice chrbta.

Vyzliekla som si šaty a zostala som len v spodnej bielizni. Tak trochu som sa na seba zapozerala do zrkadla a nevnímala som okolie. Až zrazu som si všimla Edwarda, že stojí vo dverách a niečo mi hovorí.

„Hm?“ otočila som sa na neho. „Prepáč, nevnímala som.“

„Vravel som, že... To je jedno, nechajme. Rose, chcem sa s tebou porozprávať o niečom inom,“ povedal.

Naznačila som mu, aby vošiel dnu a sadol si. Vybrala som zo skrine čierne tielko a obliekla som si ho. Sadla som si vedľa neho na posteľ a čakala, kým začne.

„O čom sa chceš rozprávať?“

„Rozmýšľal som, či... Či by sme to nemali skúsiť znovu,“ povedal.

„Akože my dvaja...“ Prikývol.

„To vravíš preto, lebo si ma teraz videl v spodnom prádle?“ Zachichotala som sa.

„Už som ťa videl aj bez neho,“ šepol pobavene. Nuž, mal pravdu.

„Edward, pozri, nechcem ti ubližovať. Keby medzi nami išlo len o sex, tak fajn... Ale z tvojej strany sú tu city, ktoré nechcem raniť. Ber si príklad z Carlislea a nájdi si nejakú ženu na lásku,“ pousmiala som sa a vtisla som mu bozk na líce.


« Předchozí díl


Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Kam čert nesmie, pošle Rosalie - Aj diabol je anjelom - 10. kapitola:

 1
23.05.2012 [17:52]

SissaVampiredakujem krasne za vsetky komentare Emoticon Rosamunda, jj Emmett sa tu objaviii Emoticon Emoticon

4. rosamunda
18.05.2012 [8:42]

objevila jsem tuto povídku a hltám ji jedním dechem, fakt moc pěkné. objeví se tam i Emmett? Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon Emoticon

3. Leník
18.05.2012 [8:40]

no super, moc prosím napiš o vztahu Alice a Jazze. jinak opět pěkně dlouhá kapitolka, takže bylo co číst Emoticon . Rose je pěkná mrška Emoticon

2. deedee
03.05.2012 [15:05]

Mno jo, Rose. Aspoň, že je upčímná. A JAzz je pravděpodobně za Alice. Tak snad jim to a Carlímu s Esme taky ,snad jim to klapne. Rose by docela mohla potkat Emma... přece neodjede. Že neodjede? Emoticon Emoticon Emoticon

02.05.2012 [21:14]

BubulienkaAhoj,
článok som ti opravila, ale dávaj si pozor, pretože niekde ti chýbali čiarky a taktiež tu bolo aj pár nespisovných slov. Nie je to v šatoch, ale v šatách. A za vetou nasleduje bodka a až potom smajlík. Tak si to nabudúce zapamätaj. Ďakujem.

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!