Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » I Love You, forever! - 1. Chlapi z pístavu

30.11.2010 (09:30) • VictoriaCullen • FanFiction na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 3243×

1. Chlapi z prístavu

Pohľad Isabelly:

Sedela som na parapetnej doske v hotelovej izbe a hľadela som na cestu dole. Bola som na najvyššom poschodí 50 poschodovej budovy a tak sa mi zdalo, že ľudia podo mnou sú ako malé mravce. Ešte bola tma a len slabé lúče sa tiahli z východu. Sedela som tam nekonečne dlho a premýšľala som.

Aro teraz už určite našiel list, ktorý som mu nechala predvčerom na tróne. Možno sa hnevá a možno je aj rád, že som odišla. Viem, že som mu bola len na hranie. Nikdy sa o mňa nezaujímal ako o svoju dcéru.

A čo teraz? Bez povšimnutia som ušla z Volterry a bezpečne som sa dostala do Španielska, do Portu. Ale kam ďalej? V Európe zostávať nechcem, pretože Arovi zvedovia majú oči oj na chrbte. Ázia? V Rusku žije síce jeden pár upírov, ale čo s nimi? Viem predsa, že sú zaviazaní Arovi a jeho bratom. K nim ísť nemôžem. Do Japonska, či Číny? Nie. Beriem to iba ako poslednú možnosť spolu s Antarktídou. Tak kam inam by som...

„Haló?“ ozvalo sa za vchodovými dverami. Vytiahlo ma to s premýšľania a prekvapene som išla otvoriť. Cez kukátko som si všimla mladého nie veľmi pekného pracovníka hotelu. Otvorila som.

„Áno?“ spýtala som sa ho. No, super! Chlapec zostal prekvapene stáť na mieste a hľadel na mňa ako na nadprirodzenú bytosť. Pokrútila som hlavou. Chlapcovi trvalo asi päť minút, kým sa spamätal.

„E-e, ja,“ koktal, „Chyžná by veľ-veľmi rada-da  pouprat-ovala,“ vyšlo z neho nakoniec.

Zasekla som sa na okamih, kým som pochopila, čo odo mňa vlastne chce. „Och, samozrejme, len si vezmem kabelku,“ povedala som.

Vzala som si z izby kabelku a na oči som si nasadila slnečné okuliare. S úsmevom som vyšla z apartmánu a nastúpila do výťahu. Pritom som si nemohla nevšimnúť svoj odraz v zrkadle.

Hnedé vlasy dlhé po lopatky som mala, ako zakaždým, aj teraz upravené. Moja bledá tvár hovorila dve veci, po prvé, toto dievča nemá rado slniečko a po druhé, vyzerá ako smrtka. Hrozné, pomyslela som si. Pod okuliarami som skrývala krvavo-červené oči, na ktorých som mala hnedú šošovku. Tmavé džínsy a čierne tričko na ramienka sa veľmi nehodili k miestnemu štýlu obliekania. Ale čo už.

Vyšla som z hotela na preplnenú uličku a stopla som si taxík. Milý postarší pán sa ma spýtal, kam idem. Kam vlastne idem? Pýtala som sa v duchu. Odpoveď bola jasná. „Odvezte ma do prístavu, prosím,“ usmiala som sa na neho.

Do prístavu. V prístave je more. More som ešte nikdy nevidela ak sa teda nepočíta televízor, kde o letných dovolenkách pri mori hovorili stále. Lenže teraz už nebolo leto. Už týždeň bol september. Ochladilo sa. Nie však tu, v Španielsku.

Taxikár zastavil a ja som mu zaplatila za tú cestu. Potom odišiel. Prístav bol naozaj veľkolepý. Ohromene som stála a hľadela som na lode, ktoré tu kotvili. V lodiach som sa vôbec nevyznala, ale bolo mi jasné, že také niečo chcem. Nemusí to byť nutne tá najväčšia jachta s tromi poschodiami. Úplne by mi stačila malá jachta, ktorá je však dostatočne veľká pre moje požiadavky.

Ako som sa tak prechádzala po móle, odrazu sa za mňa ktosi postavil. Prudko som sa otočila, lebo som na krku cítila jeho chladný dych.

Za mnou stál vysoký chlap so statnou postavou. Bol to človek. Mal krátke hnedé vlasy a veľké hnedé oči, v ktorých sa však nečrtalo nič dobré. Jeho úsmev tomu len prisvedčoval.

„Ahoj,“ pozdravil ma a ja som v jeho dychu pocítila štipku alkoholu. Je nechutné spiť sa, keď ešte nie ej ani poludnie, napadlo ma.

„Ahoj,“ odzdravila som ho znechutene. To ho akoby však posmelilo. Spravil krok ku mne a ja som zároveň spravila krok dozadu. O ničo som však narazila. Bola to mužská hruď. Otočila som hlavou, aby som sa pozrela kto mi to zavadia.

Tento chlap nebol o nič starší ako ten prvý. Vyzeral celkom podobne, akoby to bol jeho brat, no tento bol mohutnejší a jeho svaly bolo naozaj vidieť. Mal rovnaké hnedé krátke vlasy, ale tento mal trochu priblblý výraz tváre. Z očí mu nesršalo nič zlé. práve naopak. Vyzeralo to, akoby nechcel nikomu ublížiť. Nechápala som, až pokým sa ku mne ten prvý chlap nenaklonil ešte bližšie a nechytil ma okolo bokov.

„Nebude to bolieť,“ šepkal mi do ucha. „Len sa trochu zahráme. A ak sa ti to bude páčiť, môžeš s nami zostať,“ stále šepkal. Stále som mu nechápala. Nevedela som, čo chce urobiť, až pokým to neurobil.

Jednou rukou mi zapchal ústa a druhou ma chytil okolo pása a zodvihol zo zeme. Niesol ma do jednej z lodí, ktorá vyzerala veľmi luxusne na to, aby bola jeho. Metala som sa, pokúšala som sa kričať, ale nezaberalo to. On si to vôbec nevšímal. Odniesol ma dole do kajuty a hodil na posteľ. Všimla som si, že ten druhý zatvoril dvere a postavil sa pred ne ako nejaká gorila. Prvý muž sa ku mne nebezpečne priblížil.

„Dajte mi pokoj, inak budem kričať,“ varovala som ho hlasne, keď začal svojimi nechutnými rukami kĺzať po mojich nohaviciach hore. On sa len usmial.

„Budeš kričať? Naozaj?“ spýtal sa. „To mám síce rád, ale teraz na to nie je vhodné miesto,“ uchechtol sa. Vstal a ja som vstala tiaž. Chcela som odísť, ale gorila ma nepustila. Pokúšala som sa ho odtlačiť tak, aby som mu neblížila, no on sa ani len nepohol. Ale skôr, ako som na neho stihla použiť celú svoju silu, ten prvý chlap mi dal handričku pred nos. Nechtiac som sa nadýchala niečoho hnusného. V tom momente sa mi podlomili kolená.

Pred očami sa mi zahmlilo. Končatiny mi ochabli. Neuvedomila som si, či som dopadla na zem, alebo nie. Niečo ma však zodvihlo a položilo na chrbát do niečoho mäkkého. Do postele. Nad sebou som zbadala prvého chlapa, ako sa smeje. Vzal mi ruky a o niečo ich priväzoval? Nedokázala som sa pohnúť. Látka, ktorá bola v tej handričke paralyzujúco pôsobila na moje schopnosti a aj na moju silu a myslenie.

Chlap sa začal vyzliekať. Dal si dole tričko a tak sa mu na hrudi objavila malá bodná rana, ktorá však bola už niekoľko rokov zahojená. Ďalej však nepokračoval. Pristúpil ku mne a roztrhol mi tričko. Sadol si na mňa a aj som spočiatku necítila váhu jeho tela. Perami sa mi prilepil na tvár a ja som si myslela, že sa povraciam tam na mieste. Jeho dych bol odporný. Jeho pery slizké.

Z tváre mi prešiel na krk a potom na hrudník, na podprsenku a na brucho. Vtedy začínala látka v mojom tele ustupovať. Skúsila som nadvihnúť ruku a odsotiť ho. Moja ruka sa pohla, ale bola pripútaná lanom o dosku postele. Pokúšala som sa odtrhnúť dosku, no ešte som nemala dostatok síl. Musela som počkať. On ma ešte stále bozkával na bruchu.

Keď mi rozopol nohavice, mala som sto chutí umrieť. Už som vedela, čo bude ďalej, ak sa mi nepodarí vyslobodiť si ruky. Šklbla som, doska však nepovolila. Ale bolo počuť prasknutie, čo bol celkom dobrý začiatok. Chlap vstal a vyzliekol sa. Fuj, pomyslela som si a odvrátila som zrak. Nechcela som ho vidieť, keď si vyzlečie aj poslednú časť svojho spodného prádla. Opäť som šklbla, bezvýsledne. Potešujúcou správou však bolo, že som opäť cítila nohy.

Znovu si na mňa sadol, teraz som už cítila, že je úplne vyzlečený, no nečakala som, kým aj zo mňa strhne spodné prádlo. Kopla som ho do slabiny v nohe a on sa zrútil na zem. Zakvílil ako zranené zviera, aj keď som nevedela, prečo, lebo som ho nekopla až tak silno. Do nosa sa mi ale v tom momente dostal pach krvi. Zakňučala som a jediným šklbnutím som si vytrhla ruky z lana. Dosku som hodila do kúta a zoskočila som z postele.

Predo mnou stál nahý chlap a v stehne mal zabudnutý nôž. Musel sa váľať na zemi a on naň spadol, napadlo ma okamžite. Pach krvi ale spôsobil, že sa vo mne prebudili moje zvieracie inštinkty. Zavrčala som ešte skôr ako sa moja korisť na mňa stihla rozzúrene vrhnúť, a sotila som ho na zem. Vyskočila som ako mačka na posteľ a usmiala som sa. Chlap na mňa vystrašene pozrel. Zašepkala som s úsmevom:

„Neboj sa, nebude ťa to bolieť. Veľmi.“ Skočila som na neho a tesáky som zabodla do jeho krku. Pitie jeho krvi mi netrvalo dlho, ale nestihla som si všimnúť jeho brata, ktorý sa otočil na opätku a zdrhol. Keď som si to uvedomila, rozbehla som sa za ním. Neprešla som ani dva kroky, keď som sa na malej chodbičke zastavila a ostala som stáť ako zamrznutá. Druhý chlap už bez života ležal na zemi s neprítomným pohľadom v očiach. Na krku mal dve bodné rany.

Autor: VictoriaCullen (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek I Love You, forever! - 1. Chlapi z pístavu: