Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Hviedza Súmraku - 9. Kapitola

Paul


Hviedza Súmraku - 9. KapitolaJa viem, som brzda. :D Snád vám to čakanie vynahradí dĺžka (2100 slov) :) Povedala by som, že začiatok je trchu nudnejší, no potom sa to začne rozbiehať. :) No, nejako to začínať musí, no nie? :) Tak si užite čítanie. A, samozrejme, ešte venovania: MillieCull, sMiley, Ostružinka, Cukricek, Nesssie, Jane359, Simoneccka, doda040506, NicolCarlieCullen, MiruschQka, IloveTwilight4ewer.

Baby => Ste úžasné! Ani neviem vyjadriť, ako som vám vďačná.

Keď už na nás pomaly padal súmrak, rozlúčili sme sa s ňou a vyrazili sme na chatu.

 

„Som rada, že sme preč,“ povedala, len čo sa za nami zavreli dvere brány. Upírka túto vetu počula.

„Prečo?“ nechápal som.

„Bola k tebe hnusná a odmeraná. Veď si jej ale nič nespravil,“ bránila ma a ja som ju za to pobozkal.

„Myslím, že sa jej nepáčilo, kde som predtým pracoval, komu som slúžil.“

„Aj tak. Poďme už,“ priam si dupla nohou, ako stála za svojim.

 

Miloval som ju. Bol taká roztomilá. Opäť si odo mňa vyslúžila jeden bozk a potom sme konečne vyrazili. Na cestu ku chate jej babičky sme nepotrebovali ísť lietadlom, no autom by nám cesta trvala dva dni.

 

„Autom, lietadlo sa mi nepáči. Veď môžeš šoférovať stále, nie?“ Tak znela Melina odpoveď na moju otázku, či by šla radšej lietadlom alebo autom.

A tak bolo rozhodnuté. Zdalo sa, že Mel uprednostňovala komplikovanejšie rozhodnutia.

Otočil som sa na spiacu Lanie a podvedome sa usmial. Bola neskutočne roztomilá.

Celá cesta prebehla by sa dala rozdeliť na niekoľko fáz. Tá tichá bola, keď Malanie spala a veselú si už domyslíte aj samy. Bol som prekvapený, že si máme stále čo povedať. Nikdy nám téma nestála, či už sme sa rozprávali o tom, čo by sme mohli nájsť na chate, o počasí alebo o krásnej okolitej prírode. O tej som však predovšetkým rozprával ja. Stále sme mali niečo, s čím sme sa chceli podeliť s tým druhým.

A hoci bolo niekedy aj ticho, nebolo nepríjemné. Bolo mlčanlivým prejavom lásky; nemal som potrebu ho prerušovať.

 

Do hôr sme dorazili síce hneď na druhý deň od vyrazenia, ale kým sme chatu našli, slnko stihlo zapadnúť a opäť vystúpiť vysoko na oblohu. Melanie sa poslednú pol hodinu nedočkavo natriasala na sedadle a každú chvíľu sa ma pýtala, jednu a tú istú otázku.

„Kedy tam budeme?“

„Za chvíľu,“ odpovedal som pokojne, s úsmevom.

 

O chvíľu prišla táto otázka znovu.

„Mel, ani ja som tu ešte nebol. Trochu trpezlivosti,“ smial som sa jej. Ona len niečo nezrozumiteľného zamručala a opäť sa začala hrať s mojou rukou.

 

„Sme tu!“ zvolal som sa nadšene, keď som zbadal celkom veľkú chatu na jednom z nižších kopcov.

„Už som myslela, že sa nedočkám,“ vyhlásila nadšene a začala sa obzerať okolo seba. V tom som ale posmutnel. Mel nemôže vidieť krásu tohto miesta. Nevidí drevený dom posadený uprostred svahu obklopený stromami

Už aby sme to kúzlo zrušili.

 

Rýchlo som vystúpil a upírkou rýchlosťou som obehol auto.

„Madam,“ prehovoril som Mel, keď som otvoril dvere na jej strane a opatrne ju bral do náručia.

„Už som ti niekedy spomínala, že viem chodiť?“ spýtala sa ma nevinne.

„Nespomínam si. Prečo?“ hral som s ňou jej hru.

„No, mala som pocit, že to pri tebe zase zabudnem.“ Lišiacky na mňa mrkla a potom mi vtisla na líce bozk.

 

Musel som sa zasmiať, ani som si nepamätal, kedy som sa tak často smial. Aha, už viem, nikdy. Za celú svoju existenciu.

Pomaly som kráčal ku chate a premýšľal som, čo v nej nájdeme. Či to bude klasická chata s kuchyňou, jednou obytnou miestnosťou, kúpeľňou a spoločenskou miestnosťou alebo tam bude miestností viac.

Keď sme boli pri dome, zohol som sa ku kvetináči a pozeral som, či tam nie je kľúč. Jej úžasná babička nemohla povedať, kde presne sa nachádza. Okrem toho som necítil jej pach, takže tu musela byť veľmi dávno. Nemal som žiadnu stopu.

Pozrel som sa aj pod rohož, aj pod odkvap, ale nebol tam. Nakoniec som sa rozhodol obísť dom... a to bolo veľmi šťastné rozhodnutie. On totižto bol z opačnej strany domu pod odkvapom. Spokojne som ho vzal do ruky a išiel som odomknúť dvere.

 

Chata nebola krásna len zvonka, ale aj vnútra. Postavená bola v starom štýle a už pohľadu išlo poznať, že pochádza z prelomu 16. a 17. storočia. Bola veľmi priestorná, hneď po vstupe sme sa ocitli v obývačke s obrovským krbom.

Postavil som Mel na nohy a chytil som ju jednou rukou za pás. Spoločne sme išli ďalej.

Prešli sme až do stredu obývačky, kde sme sa poobzerali okolo seba. Po ľavej strane boli schody vedúce na horné poschodie - asi tam bolo podkrovie. Oproti nám bola kuchyňa a po pravej strane dvere.

Všetko, čo som videl, som komentoval, aby z toho mala aj ona niečo. Popisoval som krásne, starodávne obrazy. Nádherne vyrezávaný nábytok i obrovský priestor.

 

Opatrne som Mel postrčil týmto smerom a pozrel sa do tej izby. Bola to spálňa.

Vyzerá to tak, že táto chata je robená pre dvoch – uvažoval som, keď som hľadel na manželskú posteľ.

„Poďme sa pozrieť hore,“ navrhla Mel, ja som ju okamžite vzal do náručia a upírskou rýchlosťou som vybehol schody.

Nebola to povala, ako som sa nazdával, lež knižnica a musel som uznať, že veľmi dobre vybavená. Bola obrovská, rozprestierala sa nad celým dolným poschodím. Bolo tu niekoľko obrovských regálov a v ňom boli knihy zoradené podľa roku, z ktorého pochádzali, a potom podľa názvu.

 

Žasol som, toľko kníh som videl snáď len na hrade.

„Čo tu je,“ pýtala sa Mel a vzlykla.

„Knihy. Čo sa deje, láska?“ strachoval som sa.

„Poďme to, prosím, hľadať. Rada by som už videla,“ povedala plačlivým hlasom a hoci vravela o nás, vedel som, že hľadať budem len ja.

„Mel,“ šepol som, keď som sa k nej naklonil, a jednou rukou som ju pohladil po líci.

„Nebuď smutná, vrátime ti zrak.“ Stále vyzerala zničene. Opatrne som ju chytil okolo pása, presunul som sa s ňou k sedačka a len čo som sa posadil ja, ju som stiahol sebe na kolená.

Opatrne som ju pobozkal a všímal som si, ako sa postupne uvoľňovala.

 

Po chvíli som sa odtiahol.

„Idem hľadať. Čo myslíš, odkiaľ by som mal začať?“ spýtal som sa a Mel zase zosmutnela.

„Prepáč,“ povedala zničene.

„Ach, Mel, netráp sa a odpovedz. Kebyže tu byť nechcem, tak nie som. Áno?“

„Ja by som typovala prvú polovicu 19. storočia.“

Len som prikývol, posadil som Mel vedľa seba a potom som sa postavil.

 

Hľadal som dlho a cez to množstvo kníh som sa prehraboval aj hodiny. Najväščí problém bol v tom, že som nevedel presne, čo hľadám. Jasne, mala to byť kniha, ktorá hovorí o prekliati. Ale nevedel som, čí mám hľadať medzi denníkmi alebo skôr medzi celkovou kronikou ich rodiny.

Keď som sa na chvíľu odtrhol od hľadania, uvedomil som si, že je veľa hodín. Išiel som za Mel a všimol som si, že je stočená v kresle a spinká.

Tak opatrne, aby som ju nezobudil, som ju vzal do náručia a odniesol som ju do spálne. Chcel som, aby sa dobre vyspala a hlavne pohodlne. A spánok na maličkej sedačke som nepokladal práve za pohodlný.

 

Keď som ju položil na posteľ, dal som jej dole topánky a prikryl som ju. Potom som ju ešte pohladil, pobozkal na krásne, hladké čelíčko a odišiel som, aby som pokračoval v hľadaní.

Stále netrpezlivejšie som prehľadával knihy a dúfal som, že v tej ďalšej to už bude. Mýlil som sa.

 

Nevnímal som čas, bol som zameraný na knihy predo mnou a preto som si vôbec neuvedomil, že je ráno.

Z ničoho nič som len začul rachot a tak ma prekvapilo, že je Mel hore, že som vrazil do regálu, z ktorého vypadla nejaká kniha. Zohol som sa po ňu, s úmyslom vrátiť ju späť, no potom mi to nedalo a začal som v nej lisovať.

Takmer som podskočil od šťastia, keď som si to uvedomil.

To je tá kniha!

 

Aj s knihou v ruke som upírskou rýchlosťou zašiel za Mel a pevne som ju objal.

„Dobré ráno, láska. Našiel som to. Urobím ti raňajky a potom si to prečítame, dobre?“ pošeptal som jej do ucha novinky aj otázku a čakal som na odpoveď.

„Jasné. Ďakujem.“ Očividne z toho bola zmätená, no aj tak sa mnou nechala viesť do kuchyne až ku stoličke, kde len čo sa posadila, už pred ňou ležal tanier s raňajkami.

 

Usmiala sa na mňa a niekoľkokrát si odhryzla. Keď si však uvedomila, že nečítam, len ju pozorujem, zamračila sa.

Zasmial som. Otvoril som knihu na správnej strane a začal som čítať:

 

„Bola už noc a so svojou láskou som sa prechádzala po parku. Tajne. Keby nás rodičia spolu videli, mali by sme zle. Našťastie je Brita spoľahlivá a nezradí ma.

Park bol osvetlený len mesačným svetlom. Bola to krásna a romantická prechádzka a podchvíľou sme si šeptali slová lásky. Nemohla som byť šťastnejšia.

Zrazu som však za sebou začula šuchot. Povedala som to Oliverovi a ten to išiel hneď skontrolovať. To ale nemal robiť. Len čo podišiel bližšie ku kríku, vyskočil z neho vlk a vyskočil na neho. Chvíľu s ním zápasil a nakoniec ho aj zahnal, no jeho tvár bola úplne krvavá.

Hoci som s tým nesúhlasila, odviedol ma domov a sám sa vydal k sebe.

 

Teraz je tu záznam písaní o niekoľko dní neskôr. A možno niektoré vety znejú divne, prepáč, ale snažím sa to z latinčiny preložiť, ako najlepšie viem. Vtedy sa však hovorilo inak.

 

Presne o 4 dni sa Oliver opäť ozval a prosil ma o večernú prechádzku. Na list som, samozrejme, odpovedala kladne. Celý ten čas som netrpezlivo sedela pri okne a čakala som na nejaký náznak, že je v poriadku. Bola som zúfalá, keď mi Brita neniesla žiadny dopis. Nevedela som sa dočkať, kedy ho opäť uvidím.

Večer som sa vykradla z domu tak ako zvyčajne. Prešla som cez cestu a skryla sa v tieni domov, kde som vždy čakala na Olivera. Prišiel. Všetko bolo také ako vždy. Nemala som dôvod sa znepokojovať. Niečo mi však stále šeptalo, že nie je všetko tak, ako má byť.

Oliver ku mne prišiel, pobozkal ma – tak nežne a s láskou, že sa mi zatočila hlava – a potom mi ponúkol rameno. Kráčali sme spolu nocou a – rovnako ako pri poslednej prechádzke – vyznávali sme si lásku. Nedokázala som si predstaviť, že by som ho niekedy prestala milovať. Bol krásny, vážený, milý, galantný. Mal všetky predpoklady pre dobrého muža.

Potom však nastala chvíľa, mesiac vyšiel spoza oblakov a osvietil jeho tvár. Musela som vykríknuť, jeho krásna tvár bola celá zjazvená. Rýchlo som od neho o niekoľko krokov ustúpila a potom som sa rozbehla naspäť domov.

Ešte teraz cítim, ako mi bije srdce. Bolo to desivé.“

 

Na chvíľu som sa odmlčal a sledoval som Mel. Myslím, že som začínal chápať, čo sa stalo, no rozhodol som sa to dočítať, kým to Mel poviem.

„Ďalší záznam je písaný až po týždni,“ oznámil som Mel a pustil som sa do čítania. Bol som prekvapený, že celý čas len ticho počúva.

„Nemohla som tomu uveriť, lord Deric mi poslal ponuku k sobášu. Čo som mohla robiť okrem prijatia?

Oliver sa so mnou od tej noci snažil kontaktovať niekoľkokrát ale Brite som dôrazne povedala, že odmietam sa s ním zhovárať. Bolelo ma to, ale ako ma mohla čakať dobrá budúcnosť s mužom, ktorý ma tak zjazvenú tvár? Bolo mi ľúto, že to takto skončilo, no ja som bola krásna a lord Deric tiež. Bol bohatý a vplyvný. Čo viac si priať?

 

Vedela som, že teraz mám už zabezpečenú krásnu budúcnosť...“

 

Počul som, ako sa Mel zatajil dych.

„Ona ho opustila, pretože...“ začala, no nedokončila, akoby ten fakt nedokázala prejsť. Sledoval som jej zamračenú tvár.

„Už len kúsok, Mel. Potom sa o tom porozprávame.“ Prikývla, tak som pokračoval.

„Neni tu písaný dátum, no je to písane o niekoľko dní neskôr.

S lordom Dericom som sa konečne stretla osobne. Je ešte krajší ako na obrázku. Strávili sme spolu niekoľko hodín, no povinnosti ho nútili vrátiť sa na svoj hrad. Chápala som to, no mne sa domov ísť ešte nechcelo. Vybrala som sa do parku a prechádzala som sa. A stretla som tam Olivera. Vyzeral zničene a mňa bodlo pri srdci. Ale nezničím si predsa budúcnosť, no nie?

Našťastie bol chápavý, ako vždy, a zaželal mi veľa úspechov. Mala som... Ups, niekto zvoní, slúžka neotvára, idem otvoriť. Za chvíľu to dopíšem.“

 

„Takže, ona ho opustila kvôli tomu, že už nebol taký krásny?“ spýtala sa Mel a slzy jej prešli cez okraj. Načiahol som sa pre jej krehké telíčko a privinul som si ju k sebe.

„Neopustila by som ťa, ani keby si bol najškaredší upír na svete,“ vzlykala mi na pleci.

„Ja viem, Mel. Neplač. Bolo to dávno.“

„Bol... Bol si to ty?“ spýtala sa a ja som hneď pochopil, čo má na mysli.

„Nie, môj otec,“ prezradil som je po chvíli váhania a ona sa ešte väčšmi rozplakala.

„Ja... Mňa...“

„Ššš, Mel, to je v poriadku. Nikdy jej to nemal za zlé,“ upokojoval som ju.

„Čo sa stalo potom?“

A tu som si uvedomil, že za jej slepotou stojí moja rodina.

***

 8. Časť - Zhrnutie -  10. Časť



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Hviedza Súmraku - 9. Kapitola:

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz


Psycholožka, terapeutka, lektorka Zuzana Tomášková Prosperio.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!