Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Femme au masque - 22. kapitola

15.07.2013 (08:45) • 9moncici9 • FanFiction na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 1739×

Bella:

Stáli sme pred obrovskými dverami a váhali, kto ich otvorí. Mala som pocit, že všetci by sme najradšej zdupkali, aspoň ja určite. Strach, ktorý lomcoval celým mojim telom, bol šialený. Bála som sa, predstavovala som si všetky možné i nemožné scenáre dnešného dňa. Z tých stresov som opäť strávila pol hodinu objímaním záchodovej misy. Riadne ma to štvalo, pretože som bola vysilená vo chvíli, kedy som sily potrebovala. Mala som čudný pocit z tohto miesta, z každého kúta som mala pocit, že niekto na mňa pozerá. Cítila som sa ako Palculienka, taká malá, krehká a bezbranná.

Náš problém s názvom: kto otvorí dvere, bol vyriešený v momente, keď sa otvorili a v nich stál obor. Bol to vysoký, mohutný, hnedovlasý upír, ktorý mi pripomínal Emmetta. Ale iba výzorom, pretože Emm bol na prvý pohľad mierumilovný, ale tento tu vyzeral ako boh pomsty. Vyzeral, akoby nás chcel všetkých do jedného zabiť. Emmett je krotký medvedík, ale tento tu, čo stál predo mnou, je vrah.

„Nechaj ich vojsť,“ ozval sa hraným, priateľským hlasom nejaký upír. Edward mi silnejšie stlačil ruku a ja som okamžite pozrela do jeho vystrašenej tváre. Na čele mal kvapky potu a ruky sa mu tiež potili. Bol rovnako vyplašený ako všetci ostatní. Každá žena sme sa natisla k svojej polovičke v nádeji, že nás ochránia a dajú nám pocit bezpečia. Vedela som, že je to v tejto chvíli úplne zbytočné. Nervozita a napätie, ktoré vládlo sa dalo krájať. Všetci sme opatrne našľapovali za tým upírom. Rozhliadala som sa po obrovskej sále, ktorá bola vskutku nádherná. Vysoké stropy sa tiahli do výšky a na nich boli znázornené nádherné starodávne maľby, ktoré sa týčili nad hlavami troch vládcov. Sedeli na trónoch a pri nich stáli v čiernych plášťoch blondínka a hnedovlasý chlapec. Vyzerali veľmi mlado, ale podobali sa na seba. Usúdila som, že to je Jane a Alec, pred ktorými ma varovali. Na pravej strane od nás stál ten obor a ďalší piati upíri. Nikto z nich sa netváril dvakrát priateľsky, práve naopak, keď zavetrili Edwardovu vôňu, sledovali len jeho. My ostatní sme boli pre nich nezaujímaví. Edward voňal príliš lákavo a ja som sa bála. Aj mne jeho krv stále spievala, ale už som sa dokázala ovládať, láska je silnejšia ako smäd.

„Carlisle môj starý priateľ, čomu vďačím za tvoju ctenú návštevu,“ preniesol teatrálne vysoký upír s tvárou ako krysa. Nevyzeral hrôzostrašne, skôr by som bola povedala, že na pohľad vyzeral ako postavička od Disneyho. Jediné, čo bolo na ňom strašidelné, boli jeho karmínové oči. Z nich jediných išiel strach. Jeho oči prezrádzali, že zabil nespočetné množstvo ľudí. Jeho slizký hlas mi rezal uši a v tom hlase bola počuť faloš. Hral sa s nami a to povedal iba jednu vetu. Falošná radosť z toho, že vidí Carlislea, hádam si nemyslel, že mu niekto skočil na to jeho divadielko. Zvyšní dvaja vládcovia sedeli na trónoch a sledovali nás. Hnedovlasý upír vyzeral asi najmierumilovnejšie. Akoby mu naša prítomnosť bola ukradnutá a vôbec sme ho nezaujímali. Ten druhý, čo mal blond vlasy sa tváril úplne opačne. Vyzeral, že by nás najradšej bez milosti zabil tou najbolestivejšou smrťou. Z neho mi behal mráz po chrbte. Hovorí sa, že pes, ktorý šteká, nehryzie. On mlčal, preto som sa obávala toho najhoršieho. Tváril sa tak, ako sa tvárila aj Jane, ktorá vyzerala na maximálne šestnásť rokov. Stretnúť ju na ulici a nevidieť jej oči, poviem, že je to malé, nevinné stvorenie. Nikoho by nenapadlo, že je to vraždiaca beštia, ktorá si na vás brúsi svoje tesáky.

Jej bratovi Alecovi hnedé vlasy trochu padali do očí, ale aj napriek tomu som videla jeho pohľad. Bol pripravený kedykoľvek zaútočiť. Nevyzeral, že by mal strach. Čo ma na blondínke a tom chlapcovi prekvapilo bolo, že oni dvaja mali čierne plášte a ostatní sivé.

„A vidím, že si priviedol aj svoju milú rodinu. No čo to vidím, máš aj prírastky a človeka. Carlisle, doniesol si mi darček? To si naozaj nemusel,“ zasmial sa bláznivým smiechom, ktorý vo mne vyvolal vlnu hnevu. Začala som vrčať, ale Esme mi položila ruku na rameno a tým mi dala najavo, aby som mlčala. Bolo ťažké ju počúvnuť, ale kvôli Edwardovi som sa upokojila. Nechcela som provokovať toľko upírov v jednej miestnosti.

„Máš pravdu, Aro, toto je môj syn Edward, ktorý s nami žije a jeho priateľka Isabella,“ predstavil nás Carlisle. S Edwardom sme nehybne stáli a ja som iba po každom upírovi kmitala očami. Nevedela som, čo môžem od nich čakať. Jediné, čo som čakala, bol nejaký nečakaný podraz. Aro urobil krok k nám a natiahol ruku najprv k Edwardovi. Carlisle ho vyzval, aby ju Arovi podal. Mne sa to vôbec nepáčilo, nechcela som, aby niekto vedel o všetkom, čo kedy moja láska urobila, alebo si pomyslela. Je to predsa každého súkromie, nikto nemá právo vidieť druhému do hlavy. Prižmúrila som oči a nenávistným pohľadom som ho prepaľovala. Teraz som svoj štít stiahla, aby hneď nezistili, čo sa deje, no ostatných som stále štítila. Edward sa mi svojim pohľadom ospravedlnil, pretože vedel, že Aro sa dozvie všetko aj o mne. Edward nedokázal kontrolovať to, čo Aro uvidí.

Zvláštne bolo aj to, že sa na nič nepýtal, vôbec mu nebolo divné, že ľudský človek žije s Carlisleovou rodinou? Pokojne prijal jeho dlaň do svojich rúk a tváril sa pri tom zmierene. Neverila som mu ani nos medzi očami. Všetci sme mlčky stáli a čakali, teraz by som chcela vidieť do hlavy každému jednému. Čo sa im asi tak odohrávalo v hlavách? Určite sa veľmi báli, pretože Edward je ako ich skutočný syn a súrodenec. Nikto o neho nechcel prísť a to, že sme ho vystavili tomuto nebezpečenstvu, sme si určite všetci vyčítali.

„Isabella, dovolíš, aby som sa pozrel aj na teba?“ spýtal sa ma ako náhle pustil Edwardovu ruku. Urobila som opatrný krok k nemu a natiahla pravú ruku, ktorú bez okolkov prijal. Chvíľu ma sledoval zvláštnym, však nadržaným pohľadom a potom slastne privrel oči. Pohľad na jeho tvár vo mne vyvolával triašku. Jeho dotyk, obyčajný dotyk jeho dlane mi bol viac ako odporný. Nedokázala som si pomôcť. Určite to bolo kvôli nemu samému a týmto miestom.

„Fascinujúce,“ vydýchol po chvíli a pustil moju ruku. „Ty máš rovnaký dar ako upír, ktorý je v mojich službách. Dokonca sa na neho podobáš, akoby si mu z oka vypadla, Isabella Swanová,“ vydýchol a sledoval moju reakciu. Pootvorila som ústa. On vie, kto som, na čo to jeho divadielko a kde je vlastne môj otec? Pri zmienke o mojom otcovi som stratila všetku kontrolu a vypálila na Ara otázku.

„Kde je môj otec?“ Hlas sa mi chvel strachom, ale i nedočkavosťou, že uvidím svojho otca. Dúfam, že je stále nažive a nič sa mu nestalo.

„Váž tón hlasu polovičná,“ zavrčala mojim smerom Jane a ja som div nenaskočila. Kto by to bol povedal, že v takej malej sa skrýva toľko horkosti. Prepaľovala ma pohľadom a ja som okamžite pochopila, že sa snaží použiť svoj dar, ale márne. Neubránila som sa jemnému úškrnu, čo bola obrovská chyba, lebo hneď zmenila smer pohľadu a pozrela na Edwarda. Ten sa pred nami zviezol k zemi a až agónia bolesti, s ktorou sa zvíjal na zemi ma prinútila k tomu, aby som sa spamätala. Natiahla som štít a on sa prestal konečne metať.

„Jane, to by stačilo,“ šepol ďalší vládca a ona prestala. Esme pribehla k Edwardovi a padla na kolená. Ja som chcela plakať, kričať a najmä zabíjať. Ako si to tá malá beštia dovolila, ako mohlo ublížiť mojej láske? Vytrhám jej všetky vlasy, polámem všetky hnáty a budem ju na ohni opekať ako marshmallow. Za toto mi zaplatí.

„Tvoj otec je presne tam, kde má byť. Podviedol ma a musí niesť následky,“ vysvetlil mi Aro, ale mne to nestačilo.

„Chcem ho vidieť.“ Nedovolila som, aby ma len tak ľahko odbil a dožadovala som sa stále svojho.

„Isabella, uvedom si, že všetci do jedného ste porušili zákon. Tvoj otec tajil tvoju existenciu dlhé roky. Carlisle a jeho rodina chovajú doma mazlíčka a ty si tiež vyzradila našu existenciu človeku. Myslíš si, že máš právo niečo odo mňa chcieť?“ rozosmial sa smiechom, ktorý spôsoboval husacinu. Možno som vyzradila existenciu a možno má vo všetko pravdu, ale nikomu som nikdy neublížila.

„Nepopieram, ale chcem vedieť, či je môj otec v poriadku a či máte Sophie,“ pýtala som sa ďalej.

„Tvoj otec a tá ľudská dievčina nie sú teraz dôležití, teraz ma zaujíma, čo bude s Edwardom. Carlisle, ty a tvoja rodina ste porušili zákon a mali by ste niesť trest.“ Všetci strelili pohľadom po Arovi a čakali na ortieľ. V tom sa ozval Edward.

„Aro, ušetri moju rodinu, ja sa chcem stať upírom a žiť s nimi naveky,“ prehlásila moja láska a sledovala Ara. Vtom k Arovi niekto pristúpil a šepol mu, že Edward je veľmi nadaný a má dar, ktorý by bol pre Ara obrovským prínosom. Nahlas však jeho dar nepovedal, ale Aro sa tetelil blahom, dokonca si ako malé dieťa zatlieskal rukami. Bol zberateľom talentov, teraz som sa bála, že si ho tu budú chcieť nechať.

„Chcem si pohovoriť osamote s Edwardom,“ oznámil Aro a ja som nesúhlasne pokrútila hlavou. Tak to teda nie. V žiadnom prípade mu nedovolím byť s ním osamote. Naozaj si myslel, že mu na to skočím? Len čo by sa zatvorili dvere, Edwarda by zabil a na nás by vrhli jeho poskokovia.

„Pôjdem s mojim synom, Aro, nie, že by som ti neveril, ale pre každý prípad,“ povedal Carlisle a postavil sa vedľa Edwarda. Vydýchla som si a bola mu neskonale vďačná. Ak by to nenavrhol on, urobím to určite ja.

„Ak ináč nedáš, Carlisle, nasledujte ma.“ Jeho hlas neznel dvakrát nadšene, ale aspoň súhlasil. Dvaja vládcovia ostali na svojich miestach a aj zvyšok stráže. My sme stáli pri sebe a nikto nebol schopný pohybu. Zaujímalo by ma, či nám hrozí nejaké nebezpečenstvo a či dôjde k boju. Chcela som sa na to opýtať Alice, ale ani som nepípla. Nikto nehovoril, dokonca ani nedýchal. Jediné, čo bolo počuť v tejto obrovskej miestnosti bol slabý tlkot môjho srdca.

„Za chvíľu tu máme obed, pridáte sa?“ prehovoril po dlhej chvíli jeden z vládcov. „Ako vidím, asi nie, vaša škoda,“ zasmial sa. Do vnútra vošiel upír, ktorý oznámil Arovi Edwardov dar.

„Mám ťa zaviesť za tvojou priateľkou a otcom,“ oznámil mi. Neváhala som ani sekundu a urobila krok dopredu na znak, že idem s ním.

„Emmett pôjde s Bellou,“ povedala pevným hlasom Rosalie a postrčila Emmetta smerom ku mne. Prekvapila ma, nikdy sme spolu za tú dobu nejako extra nevychádzali. Samozrejme som rozumela jej odstupu, ale teraz ma naozaj potešila. Nechcela som ísť sama, bohvie kam, s neznámym upírom. Usmiala som sa ňu a ona mi úsmev vrátila. Možno táto situácia prelomí ľady.

„Tak fajn, za kým ideme prvým?“ spýtal sa a ja som bez zaváhania povedala Sophie. Bála som sa o ňu. Klepalo sa mi celé telo, kolená sa mi podlamovali a nohy boli ťažké, akoby boli zasadené do betónu. Emmett položil svoju ruku okolo mojich ramien a ja som sa k nemu viac natlačila.

„Ďakujem,“ šepla som roztrasene a on sa usmial. Dával mi pocit bezpečia a ja som sa bála trochu menej, i keď som vedela, že toto je cesta do samotného pekla. Nedokázala som vnímať nič, vôbec som nevedela, kam ideme, pretože tu bola samá chodba a schody. Usúdila som iba to, že ideme niekam do podzemia. Bola tu tma, cestu nám osvetľovali iba zapálené fakle na stenách. Bolo to strašidelné, čím ďalej sme šli, tak som začala pociťovať čoraz väčší strach. Už mi nepomáhala ani Emmettova prítomnosť. Všetky drevené dvere, ktoré tu boli, mali na sebe malé okienko s mrežami a ozývali sa z tade hrôzostrašné zvuky, akoby tam niekoho mučili. Samé bolestné výkriky, ktoré mi spôsobovali husaciu kožu. Po hodnej chvíli sme konečne zastali pri dverách a ja som úplne stŕpla. Upír pomaly otvoril dvere a dovolil nám vstúpiť.

Sophie sebou trhla automaticky, keď začula ten zvuk. Jej srdce slabo bilo, bola schúlená v rohu a triasla sa. Bola v rohu špinavej, zatuchnutej, zle osvetlenej kobky. Na jej špinavej tvári bola pamiatka po slzách, ktoré zmáčali jej tvár. Jej kedysi nádherné zlaté vlasy boli teraz skôr čierne. S vystrašenými očami som sledovala tú hrôzu predo mnou. Jej pery sa trepotali strachom, oblečenie mala roztrhané, musela jej byť zima. Bála som sa k nej priblížiť, bála som sa jej čo i len dotknúť, aby som jej ešte viac neublížila.

„Bella, ja vezmem Sophie, ty choď za otcom,“ šepol Emmett a opatrne ju bral do svojej náruče. Vyzerala tam ako malá bábika, mala som strach, ale jemu som verila. Určite ju vezme za Carlisleom a on jej pomôže.

„Urobte čokoľvek, aby bola v poriadku,“ povedala som smerom k nemu a on automaticky pochopil, čo som mala namysli. Ak by to bolo nutné, chcela som, aby ju premenili. Nedokázala som o ňu prísť. Nikdy som neverila v Boha, ale teraz ho prosím o jej záchranu. Modlím sa k nemu, aby toto, čo tu práve vidím, bol iba zlý sen a ja som sa prebudila vo svojej posteli . Oči ma pálili a v krku som cítila neuveriteľné sucho, v srdci som cítila neopísateľnú bolesť. Na jej tvári som videla, že ju museli biť, po čele jej stekali pramienky teplej krvi. Dokázala som si predstaviť ako ju mlátili, bušili do nej, ale otázkou pre mňa ostávalo, prečo ju nezabili. Toto predsa nie je ich štýl, človek, ktorý vie o existencii upírov, musí umrieť. Nerozumiem, prečo ju tu držia.

„Môžeme ísť za tvojim otcom konečne?“ spýtal sa znudene upír a ja som ho prepálila pohľadom. Ako môže byť znudený, keď tu ide niekomu o život. Všetci sú tu akosi nenormálni.

„Hej,“ odpovedala som sucho a opäť ho nasledovala. Po celý čas som mala natiahnutý štít, pretože tu nebol Emmett a ja som mala väčší strach. Kráčala som popri neznámemu upírovi, ktorý bol určite schopný všetkého. Myslela som si, že otec bude v nejakých dverách blízko Sophie, ale opäť som sa mýlila. Šli sme na opačnú stranu hradu a zase sme kráčali rôznymi chodbami. Kto by to bol povedal, že je to tu takéto veľké.

„Smiem sa niečo opýtať?“ položila som otázku a prelomila ticho, ktoré medzi nami vládlo. Nevedela som, či je správne sa opýtať na to, čo chcem, ale musela som to vedieť. Chcela som vedieť, kto je za tým a čo urobil Sophie.

„Hm...“ zahundral a ja som sa opýtala.

„Kto to urobil mojej priateľke?“

„Caius,“ vydýchol a uprene hľadel do mojej tváre. Určite si všimol môj zúrivý, ale aj nechápavý pohľad. Prečo jej to urobil, a prečo ju nechal nažive? Vírilo mi v hlave. „Pre neho je ľudská rasa iba úbohý odpad. Pre neho sú ľudia iba špiny, vraj nemajú právo žiť a zdieľať tento svet. Caius ich berie iba ako potravu. Vyžíva sa v tom, keď ich môže mučiť, keď im strach rozprúdi krv v žilách. Tvoja priateľka mala jedno šťastie, že tam bol aj tvoj otec. On žiadal Caiusa, aby ju ušetril. Nebyť tvojho otca, je dávno mŕtva,“ dovysvetľoval mi a ja som bola ešte viac zmätená. Môj otec žiadal o život Sophie? Čo sa vlastne čudujem, určite ma sledoval a dával na mňa pozor. Nasvedčovalo tomu všetko. Balíček aj list na hrobe mojej matky. Ale prečo sa Caius takto správa? Nerozumiem, prečo si myslí, že ľudia sú niečo menej ako my. Predsa aj on bol niekedy človekom, aj jemu bilo srdce. Hnusil sa mi, jeho zmýšľanie bolo zvrátené, takto sa vyriadiť a zvyšovať svoje ego na mladej žene. Je to nechutné. V mojich očiach je to obyčajný hajzel, ktorému prajem, aby zhorel zaživa.

„Sme tu,“ povedal a otvoril dvere, kde mal byť môj otec. Bola som pripravená na všetko, hlavne kvôli zážitku so Sophie, ale to čo som uvidela, bolo opäť na mňa priveľa. Môj otec mal okolo krku hrubú reťaz, ale to nebolo všetko. Obe ruky mal hore nad hlavou a bol zviazaný reťazami, ktoré viseli zo stropu miestnosti. Nohy mal tiež pripútané. Nemohol sa hýbať. Ten pohľad mi trhal srdce. Môj otec, to je naozaj môj otec. Hlava mu bezvládne visela k zemi a nevnímal ani to, že som prišla. Porozhliadla som sa po celej miestnosti, ale nebolo tu nič, žiadne známky mučenia. Prišla som k nemu a zodvihla jeho hlavu. Neotvoril oči, vôbec nevnímal. Bol vyhladovaný, tmavofialové kruhy nasvedčovali, že ho nechali bez krvi.

„Daj mu tie reťaze dole,“ požiadala som ho, ale on sa rozosmial. „Povedala som, daj mu tie okovy dole!“

„No to určite a zabije ma. Urob si to sama,“ zaburácal pevným hlasom a hodil po mne zväzok kľúčov. Okamžite som prišla k môjmu otcovi a dala mu dole okovy z nôh a potom z rúk. Nechala som vysilené telo otca padnúť do mojej náruče a silno ho objímala. Začula som iba klapnutie dverí a bola rada, že sme ostali sami.

„Bella, bože, mňa už klame zrak. Čo to na mňa zase skúšajú, nepoviem vám, kde je. Nechajte ju na pokoji,“ táral môj otec zúfalo. Vyzeral bezbranne. Bál sa, že som iba jeho výplodom fantázie, čo som našťastie nebola.

„Ocko, som to ja, tvoja Bella,“ šepkala som a dúfala, že ma spozná. Neveril mi, krútil neveriacky hlavou. Bolelo ma, že ma vlastný otec nespoznáva. „Pozri sa na mňa, som tu, prišla som si po teba.“ Po týchto slovách zodvihol hlavu a dlho sa na mňa zadíval. Pokúsila som sa o úsmev a on ma silno objal.

„Si to naozaj ty? Moja malá Bella?“ spýtal sa a ja som prikývla. Zavzlykal a ja som ho objala ešte silnejšie. „Ako si sa sem dostala? Prečo si sem prišla? Musíš odísť a to rýchlo.“ Jeho hlas znel vystrašene. Naozaj si myslí, že odídem teraz, keď som ho konečne našla? To určite nie a neodídem bez neho.

„Nikam nejdem. Prišla som pre teba a odídeme spolu. Teraz hlavne poď so mnou. Musíš sa napiť, niečo ti zoženieme,“ prosila som ho a pomáhala mu na nohy. Nikdy by som neverila, že upír môže byť takýto vysilený, ale bolo mi to jedno. Hlavná vec je, že žije. Spolu sme vyšli z jeho cely a kráčali za Cullenovcami. Nevedela som kadiaľ ísť, ale nohy ma viedli samé.

„Bella, Eric,“ ozval sa Carlisle a ja som otočila hlavu za jeho hlasom. Stál na pravej strane jednej z chodieb a kráčal k nám. V rukách držal obrovskú nádobu a okamžite ju podával môjmu otcovi. Podľa vône som vedela, že je to ľudská krv. Potreboval ju teraz, aby sa dal čím skôr dokopy. Musel nabrať dostatok síl. Otec priložil nádobu k ústam a hltavo pil. Pár kvapiek mu stieklo aj po tvári, ale videla som, že mu to pomáha. Pousmiala som sa a perami naznačila Carlisleovi, že ďakujem.

„Sophie je v poriadku?“ spýtala som sa Carlislea.

„Je veľmi dobitá a slabá, ale prežije to. Premena nebola nutná, ale musí oddychovať. Aro nám zabezpečil izby a zajtra môžeme odísť.“ Povedal odísť? Naozaj som dobre počula? Nestihne nás žiaden trest? Myslela som, že od radosti budem skákať, ale teraz ma zaujímalo, kde je Edward.

„A Edward?“

„Odveď Erica do izby, Edward príde za tebou.“ Carlisleov hlas znel inak. Bol zvláštny, akoby ho niečo trápilo. Nerozumela som tomu, mal by sa predsa radovať, že odídeme. Teraz som si však hlavu lámala nad otcom. Šla som s ním do izby, ktorú mi ukázal Carlisle a položila otca na posteľ. Nevedela som, čo mu mám dať, aby mu bolo lepšie. Tu nepomôžu lieky, obklady ani nič podobné, preto som sa posadila na posteľ k nemu a chytila ho za ruku. Pokojne ležal, vyzeral už podstatne lepšie, ale vždy na tom nebol najlepšie. Keď som bola ešte malá, vždy som si k nemu ľahla a schúlila sa v jeho náručí. Nebola to náruč matky, ale aspoň to bol môj rodič, ktorý mi dával pocit bezpečia a ochrany. Rozhodla som sa k nemu pritúliť, ako keď som bola dieťa a na moje počudovanie ma objal. Bolo to slabé objatie, ale predsa bolo. Kým on odpočíval a ja som si vychutnávala jeho náruč, obzerala som sa po izbe. Bola nádherná a honosná, zaujímalo by ma k čomu majú takéto izby. Kto ich vlastne využíva, keď upíri nespávajú.

„Prečo si sem prišla? Mala si ma počúvať,“ zachrapčal otec vedľa mňa a ja som zodvihla pohľad, aby som mu videla do očí.

„Myslel si si, že ťa nechám v rukách Volturiovcov? Toto si naozaj myslel? Asi ma dosť dobre nepoznáš,“ zahundrala som. „Chcela som prísť skôr, ale Cullenovci mi pomáhali sa zdokonaliť v boji, pre každý prípad. Potom uniesli Sophie a ja som už viac čakať nemohla. Chápeš? Aj ty by si to isté urobil pre mňa. Nenechal by si ma napospas tým zvieratám.“ Otec sa na mňa prekvapene díval a nakoniec prikývol. Vedeli sme obaja, že mám pravdu. Nebezpečenstvo nehrá žiadnu rolu, keď ide o vlastnú krv.

„Si tvrdohlavá ako tvoja matka, toto si zdedila po nej,“ uškrnul sa a pohladil ma po vlasoch. „Celé tie roky si mi chýbala. Neprešiel deň, aby som na teba nemyslel, ale musel som ťa opustiť. Ani nevieš, aké to bolo pre mňa ťažké. Miloval som tvoju matku a stále ju milujem, obviňujem sa za jej smrť. Milujem aj teba, Bella, ale Volturiovci ma dlho chceli do svojich služieb a ja som nechcel, aby sa dostali k tebe. Ak by si vedela o tom, že nás sledujú, nedovolila by si mi odísť. Preto som bol k tebe stále taký prísny, miestami som sa správal aj chladne, ale musela si byť silná. Nemohlo ťa ovplyvniť nič, ak by som nebol taký, hľadala by si ma hneď. Chcel som pre teba iný, lepší život. Aby si si našla muža, žila ako človek. Nemusela utekať. Kým som tu bol, mohol som mať všetko pod kontrolou, ale ona všetko pokazila,“ vysvetľoval otec a jeho pokojný výraz sa zmenil na rozzúrený. Nerozumela som na jeho slovách dvom veciam. Prečo sa on obviňuje za smrť mojej matky a kto čo pokazil. Posadila som sa na posteli a hodlala sa ho na to všetko opýtať.

„Ty za smrť mojej matky nemôžeš, nezabil si ju ty, ale ja. Mojou vinou umrela, prečo sa z jej smrti viníš ty?“ spýtala som sa prekvapene a v srdci sa ozvalo boľavé miesto, ktoré patrilo mojej matke. Bola som presvedčená, že on za nič nemohol.

„Dcérka, tvoja matka ťa milovala, bolo jej jedno, či umrie. Ona ťa chcela vynosiť, chcela, aby si žila. Ja som bol hlúpy a sebecký. Mal som možnosť požiadať Carlislea o pomoc, ale neurobil som to tak. Nepozeral som na záchranu tvojej matky, ale utajenie tvojej existencie. Vieš, aké to je žiť s týmto bremenom? Mať výčitky svedomia po celé roky?“ spýtal sa a ja som prikývla. Vedela som, čo je to mať výčitky svedomia. Obviňovala som sa z jej smrti každý deň, každú chvíľu, kedy som si na ňu spomenula. Nemohla som sa hnevať na neho, že nežiadal o pomoc svojho priateľa. Chránil mňa, dal prednosť mne pred matkou. On si vybral život dcéry pred životom svojej lásky. Toto nie je ľahké rozhodnutie, určite som ho za toto obdivovala, pretože stáť pred rozhodnutím ako je toto... Ja ani neviem a ani nechcem vedieť, aké to muselo byť pre neho náročné. Obetoval sa pre mňa, keď prišiel sem, celý život sa ma snažil chrániť. Mala by som mu byť vďačná a aj som bola.

„Viem, čo to znamená žiť s výčitkami. Veľakrát som si želala byť na jej mieste. Radšej by som ja bola mŕtva, len aby ona mohla žiť a byť s tebou. Ocko, chcem sa ťa opýtať. Povedal si, že niekto niečo pokazil. O kom si to hovoril?“ Musela som sa to opýtať, nechcela som zabudnúť na túto dôležitú otázku.

„No predsa tá tvoja priateľka, tá Sophia,“ vykríkol rozzúrene a ja som nechápavo zaklipkala očami. Čo s tým má ona a odkiaľ sa poznajú? „Keby som mohol, sám by som ju roztrhol v zuboch, ale viem, čo pre teba začala znamenať,“ odfrkol si, to som už nevydržala.

„Prečo o nej takto hovoríš. Odkiaľ sa vy dvaja poznáte a čo s tým všetkým má ona? Vysvetli mi to,“ žiadala som ho, teda skôr to znelo ako rozkaz, ale musela som dostať vysvetlenie.

„Pohovor si s ňou o tom sama, nech ti povie ona, kde som ju stretol. Ja ti poviem len to, že som jej pomohol, dal peniaze a žiadal o jediné, aby dala na teba pozor. Nesplnila to. Viac nech ti povie ona. Mne ten ľudský červ za to nestojí,“ zahundral dosť nahnevane a mňa jeho slová vytočili ešte viac. Postavila som sa bez slova a opustila jeho izbu. Namierila som si to rovno za Sophie. Dúfala som, že bude v poriadku, nič iné ma nezaujímalo. Otec sa zotavoval dosť rýchlo a ja som potrebovala hovoriť so Sophie. Nehovorím, že som neverila otcovi, ale chcela som počuť všetko od nej, z jej úst. Ona mi určite povie všetko aj to, ako sa spoznali. Hnevalo ma, že ju nazval ľudským červom. Keď ma takýto názor na ňu, určite bude odsudzovať aj Edwarda. Najprv tvrdí, že moju matku miluje a ona tiež bola človekom a teraz o ľuďoch hovorí ako o červoch. Toto hovoriť nemal. 

Autor: 9moncici9 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Femme au masque - 22. kapitola: