Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Femme au masque - 23. kapitola

31.07.2013 (12:30) • 9moncici9 • FanFiction na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 2079×

Edward:

„Osud mieša karty, ale my hráme.“

Čo je človek ochotný urobiť pre záchranu svojej rodiny? Pýtal sa to niekedy niekto sám seba? Ja áno, pred pár minútami som stál pred touto závažnou otázkou. Nikdy by ma nenapadlo, že osud mojej milovanej rodiny a priateľky bude závisieť iba na mojom rozhodnutí. Kto som vlastne ja? Obyčajný človek, ktorý vo svojom živote nič nedokázal. Nie som žiaden superhrdina, aby som mohol rozhodovať o osude druhých. Vedel som, že ak sa rozhodnem nesprávne, ponesiem za to následky ja, ale i moja rodina. Na druhej strane, ak sa rozhodnem správne, ublížim milovanej žene. Mal som počúvať rozum alebo srdce? Čo ak oboje kričali to isté a ja som vedel, že majú pravdu. Čo potom? Moja odpoveď bola jednoznačná a ani samotný Carlisle mi nemohol zabrániť. Vedel som, čo musím urobiť, ťažšie však bolo, ako to vyriešiť s Bellou. Poznal som jej osobu, jej temperament a vedel som, že s týmto nebude súhlasiť. Preto som vymyslel dokonalý, ale zároveň svinský plán. Carlisle mal pred rodinou o všetkom pomlčať, jedine, o kom som vedel, že to vie, bola Alice. A tá práve kráčala smerom ku mne a vyzerala, akoby ma chcela zabiť. Napadlo ma, že možno smrť je mojim vykúpením.

Vyriešila by moja smrť všetky starosti? Odpoveď bola jednoduchá. Áno! Ale ona by mi to predsa takto neuľahčila, nechá ma ničiť v tom, čo som si navaril. Nebude rešpektovať fakt, že toto bolo jediné, čo sa dalo v tejto chvíli urobiť. Nikto z nich to nepochopí, je zbytočné u nich hľadať pochopenie a vľúdne slová. Ak mal môj plán fungovať, potreboval som o tom presvedčiť všetkých a najmä Alice. Jej vízie boli nebezpečné, ona ma mohla prekuknúť, preto som sa rozhodol stáť si pevne za svojim rozhodnutím.

„Si sa načisto pomiatol? Ako to môžeš urobiť? Však to nechceš urobiť?“ kričala po mne zúfalo Alice. Ak som to chcel urobiť, musela mi uveriť aj ona, aj celá moja rodina. Zaťal som zuby a vystrčil bradu dopredu.

„Myslím to vážne. Nezabrániš mi v tom ani ty, ani nikto iný. Rozumieš?“ vrátil som jej rovnakým tónom, akým ona hovorila so mnou.

„Edward, ale Bella je...“

„Stačí! Je mi jedno, čo mi chceš povedať. Urobím, ako uznám za vhodné ja sám.“ Otočil som sa jej chrbtom a kráčal do izby. Potichu som vošiel dnu a pohľad mi padol na ňu. Sedela na stoličke pri obrovskom stole z dubového dreva a dívala sa von oknom. Pár slnečných lúčov jej dopadalo na tvár, vyzerala krásne aj napriek tomu, že bola vyčerpaná.

„Edward, si v poriadku?“ Pribehla ku mne automaticky, čo si ma všimla. Iba som prikývol a prisal som sa na jej sladké pery. Takto si ich budem pamätať, ju si budem pamätať s úsmevom na perách. Držal som ju najpevnejšie, ako som vedel a vychutnával som si jej prítomnosť.

Život je nevyspytateľný, nikdy nevieme, čo si pre nás pripraví. Išli sme sem žiadať o milosť Sophie a Bellinho otca. Všetko sa však obrátilo proti nám. Báli sme sa, že sa odtiaľ nedostane živí, ale mýlili sme sa. Všetci odtiaľ odídu, budú žiť svoj dokonalý a bezstarostný život. Akoby sa dnešný deň nikdy nestal. Ako sa život dokáže zahrať s našimi osudmi. Môj osud mi poslal do cesty anjela, do ktorého som sa zamiloval hneď potom, ako som ho prestal nenávidieť. Teraz si svoj život neviem predstaviť bez nej. Bez jej úsmevu, pohľadu a jej tela. Budem sa to musieť naučiť, ak chcem, aby bola v bezpečí a nič jej nehrozilo. Aspoň jednu správnu vec urobím vo svojom živote.

„Bála som sa o teba, myslela som, že ťa už nikdy neuvidím,“ fňukala mi do ramena a silno ma objímala. „Edward, musím ti niečo povedať. Ja viem, že nie je vhodná doba a ani miesto, ale chcem, aby si to vedel teraz. Musíš to vedieť,“ povedala a nadýchla sa. Okamžite som ju umlčal ďalším bozkom. Nechcel som sa zhovárať, márniť posledné chvíle slovami. Chcel som ju a hneď.

„Na slová bude času dosť, miluj sa so mnou,“ požiadal som ju a ona sa usmiala. Ten úsmev znamenal súhlas. Na viac som nečakala a začal z nej opatrne vyzliekať oblečenie, ktoré mala na sebe. Nesledoval som, kam som ho zhadzoval, len som ju chcel mať tak, ako ju boh stvoril. Objala ma svojimi rukami pevne okolo krku a ja som sa začal topiť. Veľmi som si ju chcel vziať, pred očami som mal všetko, čo sme spolu zažili za posledných pár dní. Náš prvý spoločný bozk, prvé dotyky a prvé spoločné milovanie. Srdce mi vynechávalo úder vždy, keď som si spomenul, že je to poslednýkrát, čo ju takto držím vo svojej náruči. Odtiahol som sa od Belly, aby som aspoň na malú chvíľu videl do jej krásnych hnedých očí. Chcel som si ju pamätať, každý milimeter jej dokonalej alabastrovej pokožky. Pohľadom som hltal krásu božského tela chvejúceho sa pod mojimi dotykmi. Každý pohyb bol ako elektrický impulz, ktorý mi strieľal z celého tela do rozkroku. Jemne som ju položil na posteľ a rukou prešiel od tváre, cez krk až k jej stvrdnutým bradavkám. Zachvela sa okamžite. Moje ruky sa chveli nie len od strachu z posledných dotykov, ale aj od vzrušenia. Chytila moju ruku na jej prsníku a pevne mi ju stlačila, akoby mi dodávala odvahu, aby moje dotyky boli istejšie. Nevedela, že dotyky sú isté, ale moje vnútro trpelo každým dotykom. Ja som si uvedomoval to, čo ona ešte nevedela.

Lačne som jej začal bozkávať krk a cítil jej zrýchlený tep. Rukami som blúdil po jej nádhernom hladkom tele a nevedel som sa ho nabažiť. Prechádzal som perami stále nižšie až k prsiam. Rukou som jej prešiel medzi ne až na bruško a jemne som ochutnal stvrdnutú bradavku.

„Edward,“ zastonala moje meno a prehla sa naproti mojim dotykom. Pulzujúce vzrušenie mi búšilo v hlave a v mojom tvrdom úde. Jazykom som jej prechádzal z pŕs dolu na bruško. Bozkával som ju okolo pupku až ku kraju nohavičiek. Bella sa zrazu mykla a ja som sa preľakol. Pozrel som sa do jej tváre a tam pohrával spokojný úsmev. Pritiahla si moju tvár bližšie k svojej a pobozkala ma. Rukami som prešiel na jej oblé pozadie a vyzliekol z nej posledný kus látky. Pohladil som jej stehno, chytil ju pod kolenom a ovinul si jej nohu okolo seba. Cítil som jej pulzujúce lono, túžbou som šalel z dokonalého tela ovíjajúceho sa okolo mňa. Ruka mi pomaly blúdila po vnútornej strane stehna a prešla k jej vlhkému rozkroku. Nedokázal som tú horúčavu opustiť. Bella prudko prerušila náš bozk hlasným vzdychom, keď som ju tam začal jemnučko láskať.

Vedomie, že jej spôsobujem slasť vo mne spúšťalo nekonečné vzrušenie. Ochutnával som ju pomaly a trpezlivo cez krk, kľúčnu kosť som prešiel medzi prsia, moja ruka neopúšťala jej horúce lonu. Bella sa prehýbala a jej rozochvené prsty sa mi zarývali do chrbta. Bradavky jej tvrdli pod mojimi bozkami. Nevedel som sa dočkať, kedy ma vpustí do svojho vnútra. Ovinula si nohy okolo môjho pása, pozrel som sa na ňu. Reči svojich tiel sme rozumeli dokonale, slová boli zbytočné. Čakala na mňa. Podoprel som sa rukami a ucítil som jej vlhkosť na svojom úde. Zovrela ma svojimi nohami. Pod tým tlakom som do nej vnikol. Sklonil som sa k nej a predychával ten obrovský nával rozkoše.

Na jazyku som ucítil chuť jej dychu. Spojili sme naše chvejúce pery a ja som sa chytil čela postele. Jemne som sa v nej pohyboval. Bozkami som jej prešiel po líci až k jamke za uchom. Vychutnával som si pohľad na jej vzrušenie. Oči mala prekryté mihotajúcimi sa viečkami, hlavu zaklonenú, na čele malinké kropaje. Nevedel som sa nabažiť toho slastného pocitu pri každom vniknutí do jej vnútra. Tu v jej tele by som vedel stráviť celú večnosť.

Naše slastné pohyby sprevádzané nekonečne dlhými bozkami sa začali mierne zrýchľovať. Belline líca chytali jemný rumenec, jej vzdychy ma privádzali do šialenstva. Jej telo vítalo každý môj pohyb v nej a ja som sa blížil k vrcholu blaha. Nemohol som to ovládať. Bella sa prehla a tisla naše spojené miesto ešte bližšie k sebe. V tej chvíli som nič nevnímal iba pohyby ženy, pre ktorú som obetoval naše šťastie. Pre jej bezpečie, pre jej záchranu.

Jej sťahy privolali moju vlnu rozkoše, ktorá mi prúdila z každého kúsočka v mojom tele a vrážala rovno do môjho údu. Celá sa triasla pod mojim telom, ktoré jej odpovedalo rovnako. Poslednýkrát som sa v nej pohol a cítil milostný kŕč. Chcel som si ten opojný pocit predĺžiť, a tak som nehybne ostal v nej. Doznievali posledné sťahy nášho orgazmu. Pomaly som začal vnímať okolie okolo seba a prvý pohľad som venoval jej. Stvoreniu, ktoré som miloval najviac na tomto svete, každou svojou bunkou som ju zbožňoval. Pozerala na mňa pohľadom plným lásky, ale zároveň únavy. Pohladil som ju po tvári a zašepkal. „Spi.“ Poslúchla ma, privrela svoje viečka a začala pokojne oddychovať. Privinul som si ju k sebe a čakal, kým zaspí. Keď som si bol istý, že konečne na jej viečka sadol spánok, neudržal som to viac v sebe a rozplakal sa. Bolo mi v tej chvíli jedno, že som chlap, musel som si uľaviť. Potreboval som tú bolesť dostať zo seba.

Nikdy, už nikdy ju nezovriem v náručí, nepozriem sa do jej očí a neucítim vôňu jej tela. Kým sme si k sebe našli cestu, museli sme prejsť dlhou cestou. Teraz tá cesta skončila, opäť budeme jeden bez druhého, ale ostanú nám spomienky. Je ich málo, ale pre mňa každá jedna je vzácna. Budem veriť v to, že na mňa raz dokáže zabudnúť a ak nie aspoň ma vytesní zo svojich myšlienok. Možno raz dokáže žiť od znova, nájsť nové šťastie. Je to tak najlepšie, i keď predstava Belly v náručí iného muža mi spôsobovala neopísateľnú bolesť. Nechcel som, nemohol som sa zmieriť s myšlienkou, že raz môže patriť inému mužovi. Ja viem, chcem, aby bola šťastná, aj keby len na nepatrné chvíle, ale tá predstava je bolestivá.

Musím sa prestať ľutovať, vybral som si toto sám a musím sa tomu postaviť. Musím si opakovať, že je to pre dobro všetkých. Čo je vlastne utrpenie jedného človeka oproti radosti všetkých? Nič. Takto to musí byť. Zotrel som si z tváre posledné slzy a posadil som sa na posteli. Chcel som jej na rozlúčku napísať pár slov, ktoré by vyjadrili moju bolesť, ale nemohol som. Ak by som jej napísal všetko, čakala by na mňa a utápala by sa v žiali z mojej neprítomnosti. To som nechcel, preto som jej nemohol povedať nič. Na druhej strane som jej chcel toho povedať strašne veľa. Aspoň jej povedať nech žije ďalej. Vzal som papier s perom a napísal len jednu vetu.

Život je pekný a čokoľvek ti prinesie osud, nezabudni žiť.

E.

Najradšej by som dopísal, že ju milujem a je pre mňa stredom vesmíru, ale neurobil som to. Miesto toho som si pohľadal svoje oblečie a obliekol sa. Potom som sa vrátil späť k Belle a poslednýkrát ju letmo pobozkal na pery. Stisol som viečka k sebe, pretože sa slzy opäť drali na povrch, ale už som im to nedovolil. Od dverí som sa ešte raz na ňu pozrel a s bolesťou v srdci som opustil izbu. Posledné zavretie dverí znamenalo koniec všetkému.

„Prečo sa potajme vykrádaš z izby?“ spýtal sa zo smiechom Emmett a ja som zamrzol v pohybe. Chcel som nenápadne odísť od Belly, nechcel som jej spôsobovať bolesť. Myslel som si, že ak odídem takto, bude to pre ňu ľahšie. A tiež som sa chcel ísť rozlúčiť s Carlisleom a Esme, požiadať ich o odpustenie a aby mi dávali pozor na môjho anjela.

„Prečo ťa to zaujíma?“ otázku som mu vrátil, ale nebol som k nemu vôbec milý. Vyvalil na mňa prekvapene oči, pretože nikdy som s ním takýmto tónom nehovoril. No nedokázal som byť teraz milý, príliš som sa na seba hneval a odniesol si to on, pretože mi bol po ruke.

„No ja mať takú dračicu pri sebe, určite neutekám od nej,“ zasmial sa, ale ja som si iba povzdychol. Mal pravdu. Kto by dobrovoľne utekal od najúžasnejšej ženy na svete. Ja utekám, ale nie dobrovoľne, je pravda, že som si to vybral sám, ale s dobrým úmyslom.

„Ja neutekám,“ odfrkol som mu.

„Nečerti sa, braček. Som rád, že som ťa tu stretol, chcel som sa ti poďakovať, že sa ti podarilo nás všetkých dostať domov. Neviem ako, ale dokázal si to,“ radoval sa môj brat. Ako rád by som aj s ním zdielal túto radosť, ale to bolo nemožné. Ja som nemal právo na radosť, vybral som si život, kde radosť, úsmev a láska nemajú miesto.

„To je jedno, hlavne, že pôjdete domov,“ šepol som nerozvážne, pretože jeho dokonalému sluchu to nemohlo uniknúť.

„Ako myslíš, že pôjdete? Hádam pôjdeme.“ Rozhorčenie v jeho hlase bolo naozaj desivé. Prebehol mi po chrbte mráz a na čele som ucítil pot. Ako môžem byť ja upírom, keď sa zľaknem vlastného brata. Niekto si len dupne a ja budem strachom posratý.

„Tak, ako som to povedal. Domov idete len vy a Bella, ja tu ostávam,“ povedal som, ale môj hlas neznel dvakrát presvedčivo. Musel vycítiť, že niečo nie je v poriadku, no ja som ho musel presvedčiť.

„Na vtipy som tu ja a nie ty, Edward. Prečo by si tu ostával, predsa sme tvoja rodina a máš Bellu, nemôžeš ju nechať samú. Nie teraz, keď je...“ Čo všetci majú s tým, že keď je... Najprv Alice a teraz aj on. Pokrútil som hlavou, nechcel som nič počuť, moje rozhodnutie nemôžem zmeniť.

„Dosť! Rozhodol som sa ostať tu.“ Po poslednom slove sa dvere na izbe rozrazili a v nich stála Bella. V očiach mala vpísanú bolesť a na tvári vystrašený pohľad. Zranil som jej city, vedel som to. Nepotreboval som na to ani dar, ktorý budem mať po premene. Bella vždy bola ako otvorená kniha, z ktorej sa dalo čítať. Aspoň, čo sa týkalo jej pocitov. Nikdy sa nedokázala pretvarovať, vždy dala najavo to, ako sa práve cítila.

„Edward zlatko, však to nie je pravda?“ fňukla Bella a chcela urobiť krok ku mne. Automaticky som urobil krok dozadu. Nemohol som dopustiť, aby sa dostala viac do mojej blízkosti. Už nie, už mi nepatrí. Od kedy som opustil miestnosť , v ktorej sme spolu prežili posledné spoločné chvíle, sa všetko skončilo. Za týmito dverami ostalo moje srdce. Všetky spomienky som tam pochoval.

„Je to naozaj tak. Rozhodol som sa ostať tu. Vieš, že som sa chcel stať upírom a od kedy som sa dozvedel o mojom dare, ešte viac. Tu chcem ostať, byť im nápomocný, doma by nikto neocenil môj dar. A nechcem sa živiť ako vy, nechcem si upierať svoju prirodzenosť,“ rozprával som a rozprával všetko, čo mi išlo na jazyk. Nepremýšľal som nad tým, či to vôbec dáva nejaký zmysel, chcel som proste hovoriť a nezastaviť sa. Ak by som sa stopol, už viac by som nezačal.

„To nemôže byť pravda, Edward, veď sa milujeme. Neverím, že to, čo sme spolu zažili, pre teba nič neznamenalo.“ Privrel som oči, pretože som sa jej nedokázal do nich dívať. A to, čo som jej chcel povedať, to by moje srdce neunieslo.

„Netvrdím, že neznamenalo, ale pochop... Si len jedna z mnohých. Bella, si krásna, ale si len jedna ryba v mori. Vieš, koľko žien budem môcť mať, keď budem ako vy? Mal som čas premýšľať a uvedomil som si, že premena mi otvorí dvere a umožní to, čo doteraz bolo pre mňa nemožné. Proste mala si pravdu. Ľudská láska a ľudské city sú pominuteľné. Nie sú večné ako tie vaše. Neplač mi tu, bolo to s tebou krásne, ale pochopil som, že...“ Nestihol som ani dopovedať, lebo Emmett sa napriahol a bolo.

„Ty si sviniar,“ zreval po mne a jeho zovretá päsť pristála medzi mojimi očami. Okamžite ma zaliala krv a skončil som pár metrov na zemi. Okolo mňa sa rozvíril vietor a celá rodina sa postavila okolo nás a sledovala dianie. Určite všetci vedeli o tom, čo sa tu deje, ale mlčali. „Od dnešného dňa nie si mojim bratom. Si hanbou našej rodiny, nezaslúžiš si nosiť priezvisko Cullen. Zmizni, lebo to neskončí iba pri tejto jednej rane,“ vrčal mi priamo do tváre Emmett. Mal som čo robiť, aby som sa dokázal postaviť na nohy.

Rana od Emmetta Cullena nie je práve pohladenie ako od motýľa. Ale jeho slová ma boleli viac ako ten úder. Už nie som jeho bratom? Čo sa vlastne čudujem, zaslúžil som si to. A mal pravdu, že som hanbou tejto rodiny. Dali mi všetku svoju lásku a ja som ich na celej čiare sklamal. Najviac ma bolelo vidieť skormútené tváre Belly, Esme, Rose a Alice. Všetky vzlykali bez sĺz, iba Belle stekali potoky po lícach. Sklonil som hlavu k zemi a postavil som sa. Na pohľad do tváre mojej rodiny som si viac netrúfol, otočil som sa chrbtom a odkráčal preč. Jedného dňa pravda vyjde najavo. 

Autor: 9moncici9 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Femme au masque - 23. kapitola: