Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Edward a Bella ako Romeo a Júlia - 15. kapitola

15.02.2011 (07:45) • lolalita • FanFiction na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 7489×

15. kapitola

Edward:

Prestal som sa ovládať. Samého ma to prekvapilo. Ak by ma Bella nezastavila, tak by to mohlo dopadnúť katastroficky. Chcel som ju tak veľmi, že som prestal vnímať okolie. V tejto chvíli som si sľúbil jediné, už ju takto neohrozím. Vôbec mi to neuľahčuje. Bellu milujem. Myslel som, že keď jej poviem, že súhlasím so sexom až po svadbe, trocha ju to odradí. Zas ma prekvapila. Ona je ochotná vziať si ma. Netvrdím, že ma to nepotešilo, ale vziať si ma len preto, že sa so mnou chce milovať, by bolo šialené. Mal som pocit, že to chcela len pre to. Videl som na Belle, že ju moje mlčanie trocha odrovnalo, ale nedokázal som nič povedať. Vzal som ju na chrbát a rozbehol sa k autu. Bella mlčala, keď nastúpila do auta.

„Odveziem ťa na hranicu. Zajtra sa uvidíme v škole,“ šepol som. Neodpovedala mi. Naštartoval som, a keď sme po pár minútach zastavili, obišiel som auto a pomohol jej vystúpiť.

„Bella, milujem ťa,“ šepol som.

„Aj ja teba,“ povedala pokojne. Pobozkal som ju na pery a jemne ju pohladil po líci. Rozlúčili sme sa. Doletel som domov a začal prehrabovať škatule so spomienkami. Ani som si nevšimol, kedy mi do izby vliezla Alice.

„Čo hľadáš?“ Uškrnula sa. Prekvapene som sa otočil.

„Nič,“ šepol som.

„Mala som videnie. To nič som ti dala u zlatníka vyčistiť.“ Podala mi malú zamatovú škatuľku a ja som ju rýchlo otvoril. Bol tam matkin prsteň. Spokojne som sa usmial.

„Bude sa jej páčiť?“ opýtal som sa nervózne.

„Odmietam ti čokoľvek povedať. Myslíš, že s tým bude Carlisle a Esme súhlasiť?“

„Myslím, že nebudú.“ Zamyslel som sa.

„Tak pre prípad, že ti povie áno, vezmete sa tajne?“ opýtala sa nadšene.

„Najskôr to tak bude musieť byť. Neviem si predstaviť, že by Bella prišla domov a povedala, že si berie upíra,“ povedal som trocha s nadsadením.

„Kedy ju požiadaš?“

„Zajtra.“ Celý večer som vyberal, čo si oblečiem. Pripadal som si ako Alice. Ráno som si sadol do auta, skontroloval prsteň a telefonicky ešte potvrdil rezerváciu v malej reštaurácii. Nič najromantickejšie, ale, čo sa dá tak narýchlo zohnať? Dorazil som do školy a sadol som si na lavičku. Čakal som na ňu. Malo už zvoniť na vyučovanie a Bella tu stále nebola. Nevydržal som to. Vzal som mobil a vytočil jej číslo.

„Prosím,“ ozval sa mužský hlas a mne došlo, že je to Jacob.

„Edward Cullen, chcem hovoriť s Bellou,“ povedal som a dúfal, že mi ju bez problémov dá.

„Ahoj, Mike. Bella teraz k telefónu nemôže,“ povedal zvláštnym tónom a prečo mi hovorí Mike?

„Stalo sa niečo? Chcem len vedieť, či je Bella v poriadku.“

„Poviem jej, aby ti zavolala,“ šepol.

„Dočerta, Jacob! Mám o ňu strach. Povedz, že je v poriadku, inak tam okamžite prídem a je mi jedno, čo bude,“ zasyčal som.

„Nie, zbytočne by si jej nosil prebraté učivo. Zajtra už bude v škole. Povedz učiteľovi, že je Bella v poriadku. Nech si nerobí starosti. Ahoj, Mike!“ Zložil. Pozeral som na ten telefón úplne bez dychu. Ako som sa mal teraz sústrediť? Chodil som hore-dole po parkovisku, až na mňa od dverí zavolal školník.

„Pán Cullen, idete do školy?“ Prikývol som a rozbehol sa na hodinu. Celý deň som bol ako na ihlách. Po škole som šiel domov. Carlisle už sedel na kresle. Od včera bol na pohotovosti až takmer do obeda.

„Edward, sadni si,“ povedal hneď, keď ma zbadal. S povzdychom som si sadol.

„Čo sa deje?“

„Ide o Bellu,“ šepol a ja som vyskočil nervózne na nohy.

„Čo je s Bellou?“

„Sľúbil som jej, že ti to poviem až doma. Mala menšiu nehodu, ale nič vážne. Priviezli ju ráno na pohotovosť. Mala poranenú ruku. Má pár stehov, ale dosť to krvácalo. Musela dostať aj pár injekcií. Očkovanie proti tetanu, antibiotiká a tak. Statočné dievča. Ospravedlnila sa mi aspoň desaťkrát, že krváca.“ Zachvel som sa.

„Nevieš, ako sa jej to stalo?“

„Viem. Mala by ti to povedať sama,“ pošepol Carlisle. V jeho mysli som zahliadol, že si to nespôsobila obyčajným pádom.

„Ublížil jej niekto?“ opýtal som sa tvrdo. Carlisle sa prudko postavil. Mykol ramenami a šiel do pracovne. Nemal mi radšej ani nič hovoriť. Tak nervózny som nebol ešte nikdy. Chodil som hore-dole. Ani Jasper so mnou nevydržal v jednej izbe. Musel som sa ísť prejsť. Znova som schmatol mobil. Už som to nedokázal vydržať. Telefón zvonil ozaj dlho. Potom ho zodvihol zas Jacob.

„Povedal som, že ti zavolá, keď bude môcť,“ štekol po mne.

„Carlisle mi povedal, že sa zranila. Je v poriadku?“

„Po tých ihlách zaspala. Ešte stále spí a nezobudil ju ani mobil. Keď sa Rúženka vyspinká, zavolá ti,“ povedal posmešne.

„Jacob, ako sa jej to stalo?“

„To nie je tvoja vec,“ štekol.

„Je to moja vec. Pri mne sa jej nič nestalo. Nemôžeš dať na ňu lepší pozor,“ zvýšil som hlas.

„Stalo sa to kvôli tebe, tak sklapni, ty pijavica,“ z jeho hlasu som začul nesmierny hnev, no mal som pocit, že aj ľútosť.

„Kvôli mne?“ šepol som zmučene.

„Bol u nás Sam, Jared a Seth. Prišli po mňa. Začali sa baviť. Proste bežný rozhovor, ako vždy. Padlo aj niečo o upíroch a Bella sa do Sama pustila. Snažil som sa ju upokojiť, ale je ako sršeň. Sam sa držal, ale potom sa Bella preriekla. Nejako si dali dohromady, že s Bellou hráš v tej hre a Sam sa rozzúril. Potom sa do toho zamiešal aj Billy a jednoducho ju Sam sotil a ona spadla, a rozrezala si ruku o plech, ktorý mám na opravu áut. Vzal som ju hneď do nemocnice. Slúžil ten váš blondín a dal jej ruku dokopy. Bella sa len bála, aby si sa nerozzúril a nechcela, aby ti to hovoril, kým neprídeš domov.“ Prekvapene som pozeral pred seba.

„Ďakujem, že si sa o ňu postaral,“ šepol som.

„Je to moja sestra. Ty si fakt pribrzdený.“

„Nie, Jacob. Mrzí ma to. Nevieš si ani predstaviť, aký mám o ňu strach, keď je tam s vami,“ šepol som.

„Nevieš si ani predstaviť, aký mám strach, keď je tam s tebou,“ zasyčal a ja som si uvedomil, že sme na jednej lodi. On sa bojí, keď je so mnou a ja, keď je s ním.

„Prosím, povedz jej, nech mi zavolá, keď sa prebudí, aj keby to bolo o jednej ráno,“ šepol som.

„No, jasne!“ Zložil. Neobťažoval sa pozdravom alebo niečím podobným. Musím povedať, že som bol pokojnejší, keď som vedel pravdu. Čakal som s mobilom v ruke až do rána. Bál som sa, či ráno príde do školy. Bol som tam ráno prvý a čakal som na lavičke. Pred vstupom na parkovisko zastalo Jacobovo auto a Bella vystúpila. Oddýchol som si. Rozbehol som sa k nej, no zarazil som sa. Stále som cítil jej krv. Zachvel som sa a o niečo pomalšie prešiel k nej. Videla, že niečo nie je v poriadku.

„Ahoj,“ šepla.

„Bál som sa o teba,“ šepol som, ale nedokázal som k nej ísť bližšie. Natiahla ruku a ja som spojil naše prsty. Jacob sa na nás chvíľu díval. Potom naštartoval a odišiel. Prestal som dýchať a priblížil som sa k jej perám. Jemne som ju pobozkal, ale celé vnútro mi horelo.

„Je veľmi cítiť krv?“ opýtala sa smutne. Len som prikývol.

„Mal by si sa mi dnes vyhýbať. Po obede mi to v nemocnici previažu,“ šepla.

„Ja to zvládnem. Carlisle ti to môže previazať u nás doma,“ povedal som s kŕčovitým úsmevom.

„Nechcem ťa týrať. Máš to aj tak ťažké.“

„Bella, chcem byť pri tebe v každej situácii a toto sa jednoducho niekedy stane. Si človek a určite sa stane, že sa porežeš alebo pichneš a budeš krvácať. Musím si začať zvykať.“ Usmial som sa už trocha uvoľnenejšie. Bella sa tiež celá rozjasnila.

„Takže, so mnou plánuješ stráviť ešte nejaký čas?“ šepla.

„Celý život,“ šepol som po pravde. Bella sa zachvela.

„Celý môj život,“ opravila moju vetu. Prekvapene som sa na ňu pozrel.

„Bella, milujem ťa a budem s tebou stále. Budem pri tebe v každej situácii.“

„Ja budem starnúť a ty nie. Môžem sa vážne zraniť alebo ochorieť a čo potom?“

„Budem ťa milovať rovnako. Keď príde deň a ty ma opustíš, pôjdem za tebou. Nebudem na svete ani o minútu dlhšie než ty. To ti sľubujem.“

„Edward, ale ja to od teba nechcem. Nechcem, aby si umrel, lebo umriem ja. Ty by si to chcel, ak by to bolo naopak?“ šepla vyčítavo.

„Ale ja bez teba nedokážem žiť,“ povedal som pokojne.

„Teraz sa milujeme, ale ja zostarnem. Nepochybujem o tvojej láske, ale budem vyzerať ako tvoja matka a neskôr ako tvoja babka, a potom...“ odmlčala sa.

„Bella, nerozumiem, čo mi tým chceš povedať?“ šepol som zmetene.

„Ja som chcela...“

„Nie, Bella. Nezačínaj s tým, že by bolo lepšie rozísť sa, lebo to je hlúposť a nechcem nič podobné v živote počuť,“ štekol som.

„Nie! Ver mi, to ma nenapadlo. Chcem byť ako ty. Nie hneď, ale neskôr,“ šepla a ja som sa zhrozene otriasol. Urobil som krok od nej a roztriasli sa mi ruky. Díval som sa na ňu, akoby jej šibalo. To predsa nemôže chcieť. Zbláznila sa.

„Nie! Nie! Nie!“ povedal som rázne a nekompromisne. Bella sklopila oči a smutne vydýchla. Oči sa jej začali lesknúť.

„Čo je na tom, že chcem byť s tebou naveky. Chcem, aby si to mal ľahšie. Budem menej krehká a nehrozí, že budem krvácať. Ty ma nechceš naveky?“ Zodvihla tvár a jej uslzené oči sa do mňa zapreli.

„Bella, ja chcem byť s tebou naveky,“ šepol som zmučene, lebo ma jej slzy boleli.

„Nie, nechceš. Ty sa so mnou nechceš ani milovať a ani si ma vziať,“ šepla sklamane. Trocha som sa zasmial a aj napriek silnej vôni krvi, som ju zovrel v objatí. Strčil som ruku do vrecka a vytiahol škatuľku s prsteňom.

„Ako som ťa mohol požiadať o ruku bez prsteňa,“ šepol som a podal jej škatuľku. Bella ju otvorila a rozplakala sa ešte viac.

„Ja som si myslela, že ma nechceš...“ šepla roztomilo.

„Bella, milujem ťa viac než sa dá vypovedať. Si moja Júlia. Túžim s teba urobiť svoju manželku a ženu,“ povedal som, aby jej to bolo celé jasné. Usmiala sa.

„Bella, vezmeš si ma?“

„Áno,“ povedala a natlačila sa mi na pery. Neviem, či sa nebudem raz hanbiť, keď niekomu poviem, že som svoju ženu požiadal o ruku na parkovisku pred školou, ale niekedy sa tak situácia vyvinie.

14. kapitola - 16. kapitola

Autor: lolalita (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Edward a Bella ako Romeo a Júlia - 15. kapitola: