Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Bitch 14

11.03.2010 (08:30) • BlackRosexq • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 2169×

BELLA

„Isabella,“ odmlčal sa, pričom som v jeho očiach videla nie len oheň, ale aj lásku, túžbu a neodvekú potrebu. Jeho ruky sa pomaly začali obracať a dlaňami sa dotýkal môjho predlaktia, lakť a, ruky až nakoniec prešiel k môjmu ramenu. Dych sa mi zrýchlil, no stále mi nedochádzalo, čo presne robí. Nem ohla som uveriť.

„Ešte stále predvádzaš svoje prednosti,“ zašep kal mi do uška, snažiac sa nespôsobiť zlý dojem. Ako by aj mohol, pomyslela som si zatiaľ, čo som sa prinucovala povedať doktorovi, ktorého ruka sa posúvala vyššie a vyššie, až ku môjmu krku, moju odpoveď. Viditeľne ho však moje vzdychy, nádychy, výdychy a stony doviedli k tomu, že podobné činnosti mi určite prekážať nebudú. Usmiala som sa, oblapila ho rukami a začala mu jazdiť po chrbte.

„Slečna Swan, dúfam, že o tomto pomlčíme,“ hovoril prerývane a v jeho hlase bolo badať niečo magické, ako keby sa vzpieral, no neodmietal. Určite je ženatý, myšlienka, ktorá mi preletela hlavou sa okamžite stratila. Vysúkala som zo sebe jedno slovo a bolo som hotová.

„Jasné.“ Jeho hladný dych, ako aj ruky, ktoré som cítila pod tričkom ma zaujímali oveľa viac, ako odpoveď, ktorú som len horko-ťažko vypustila z úst.

Dotýkal sa ma na všetkých možných miestach – krku, nohách, stehnách, lakťoch. Bolo to niečo neuveriteľné. Jeho hladné telo mi v kontraste s mojím teplým, nažhaveným pripadalo ako niečo neuveriteľné, neopísateľné. Sunul sa nahor, z môjho krku, až sa napokon dostal k mojim perám. Vtedy sa komunikácia skončila, to bolo jasné. Prerývane som dýchala zatiaľ, čo v jeho hlase bolo počuť len akýsi náznak nesúhlasu. Neviem, vykašľala som sa na to, sústredila len na časť môjho doktora, ktorá sa viditeľne nezdráhala. Rukami som mu z chrbta zliezla až k nohaviciam, chytila ho za zadok, ktorý bol pekný a dokonalý ako u novorodeniatka a dostala sa až k vytúženému miestu.

Prerývané dýchanie sa zvyšovalo, presne ako môj srdečný tep. Vyložil ma vyššie na vyšetrovací stôl, roztiahol nohy a vsunul sa medzi ne, pričom ma neprestajne bozkával. Jeho pery bol tvrdé, ako z kameňa, no pritom jemné a nežné ako satén či zamat. Aj cez bozky, ktorými ma zahrňoval som sa musela usmiať. Pochopil to ako nádych, presunul svoju pozornosť na môj krk. Celý telom mi prebehla neuveriteľná energia. Kde sa to v ňom berie? Pýtala som sa aj cez bozky, cmúľanie a všelijaké iné metódy, ktorými obohacoval môj krk.

Zlaté vlasy, ktoré som láskala počas môjho dokonalého sna boli ešte dokonalejšie. Už sama som si pripadal trápna, v každej myšlienke, ktorú si pomyslím je slovo dokonalé, dokonalosť a podobné výrazy. Ale je možné, aby bol niekto tak krásny? Nie, odpoveď som poznala a tak som sa ako každý normálny človek musela  nejako vysporiadať s... dokonalosťou. Moje myšlienky prerušil hlasný vzdych doktora, nemenovaného doktora. Zhodila som mu plášť, pričom mi on rozopínal podprsenku a snažil sa dať mi dole tričko. Pod jeho dotykom mi naskočili zimomriavky, nie však z hladnej pokožky, ale z rozkoše, ktorou bolo moje telo priam naplnené.

„Páči sa ti to?“ opýtal sa neveriackym hlasom, stiahol mi tričko a podprsenku zároveň. Očkom som nakukla kam ju hodil a prisahala by som, že bola natrhnutá. Pokrútila som hlavu, snažila sa nájsť doktorove jemné pery. Usmial sa. Obmotala som sa okolo jeho krku, jazyk mu vtlačila do úst a nechala sa uniesť mojimi predošlými praktikami. Oboma nohami som sa mu zakvačila o trup a hoci vyzeral veľmi svalnato, myslela som si, že to aspoň pocíti. S ním to však ani nehlo. Otočil sa, chvíľu so mnou pochodoval až sa nakoniec dostal k stene. Pritlačil ma o ňu, pozrel na moje prsia, ktoré boli celý čas nahé a pochopil, že mešká. Jednou rukou ma stále pridržiaval, zatiaľ, čo druhou si šikovne vyzliekol tričko. Odhalil mi tú najkrajšiu hruď akú som kedy videla, div mi oči nevypadli. Pozerala som sa na neho ako na boha, na niečo, čo nie je pozemské a celým srdcom sa snažila uveriť, že toto nie je sen. Chcela som sa aj uštipnúť, no vtedy sa na mňa znovu vrhol a a všetko z nás opadlo.

Nebolo na ňom padať žiaden strach či niečo podobné, vyrovnal sa s tým, že podvádza. Aspoň tak som si to myslela ja. Rukami som znovu zašla k jeho nohaviciam a odopla mu ich. Mal obyčajné, no viditeľné kvalitné boxerky, ktoré obopínali jeho ešte dokonalejšiu postavu. Postavil ma na zem, hľadela som na neho ako blázon a vyzliekol si ich. Musela som šťastím a prekvapením vydýchnuť. Usmial sa, podišiel bližšie.

„Ty mi nedôveruješ,“ pokarhal ma, stisol paže a pritiahol k sebe. Musela som sa usmiať, presne ako v mojich filmoch, ibaže v nich som ja bola doktorom, prípadne sestrička a muži boli pacienti.

„Ale kdeže pán doktor, dôverujem, len ma čím ďalej viac prekvapujete,“ hovorila som, usmievala sa a dôkazom toho, že bariéry spadli bolo aj to, že som zo sebe vysúkala jednu normálnu vetu. Musela som sa pousmiať.

„Prekvapujem? Mám sa potešiť alebo nahnevať, že ste ma podceňovali?“ lišiacky úsmev na tvári, ktorý mi daroval bol na nezaplatenie. Pritiahla som si ho bližšie – ešte bližšie a začala bozkávať každý centimeter jeho dokonalého tela. Vyzliekol mi nohavice, odhodil ich do najvzdialenejšieho rohu v miestnosti. Pozrela som sa na neho jedným očkom.

„Čože je pán doktor,“ slovíčko pán som zdôraznila, „čože ste taký nedočkavý.“ Ústa sa mi roztiahli do širokánskeho úsmevu, no namiesto reakcie, ktorú som čakala ma obdaril niečím úplne iným. Roztrhal mi nohavičky, usmial sa a nechal ma stáť uprostred miestnosti úplne nahú.

„Čože ste to hovorila?“ nevydržal, nenechal ma odpoveď. Pritlačil sa na moje pery, usmial sa, začal ma lačne bozkávať. Bolo to neuveriteľné.

Prešli sme od okolkov k skutočné sexu. Žiadne rozhovory. Vyzliekol si nohavice, položil ma na vyšetrovací stôl, ku ktorému sme sa dostali až príliš rýchlo, ľahol si na mňa a vložil sa do nášho spoločného prežívania naplno. Netrvalo dlho celú ma vyplnil. Skoro som praskla. Tento pocit sa mi však páčil, myslela som si, že nič krajšie nezažijem. Rýchlo ma to omrzelo, keď sa vo mne začal pochybovať. Pevne som ho chytila, nechty mu zarylo do kože a vzdychala. Dúfam, že nás nikto nepočuje. Bol by to trapas.

„Ešte,“ zakričala som v extáze a môjho doktora to popohnalo. Začal prirážať rýchlejšie a rýchlejšie. Skoro som explodovala. Bolo cítiť ako sa dostáva na vrchol, cítila som ho, no v tom som sa na vrchol dostala ja. Celá som pulzovala, doktor neustával. Zdalo sa mi to rýchle a hoci by som ešte brala, len som ležala a čakala, pokiaľ sa urobí aj dokonalý doktor. Jeho úd sa vo mne pochyboval, cítila som, ako sa mu to páči, keď sa niečo zmenilo.

Prestal, už-už som si myslela, že je, no on iba zastal, pozrel sa do steny a vzápätí na oblečenie. Tvár mu stŕpla a ako v tranze sa postavil. Nechal ma nahú na stole. Pozerala som na neho ako si zberá šactvo a hoci sa snažil, skoro behal. Posadila som sa, nikdy mi nevadila nahota, zapozerala sa do doktorovej tvári. Prečo to nedokončil, prečo si to neužil? Vo mne ešte stále pulzovalo, no boli to už len spomienky na dokonalosť, ktorú som prežila. Hlavou mi prešla myšlienka – ten je hádam dokonalý vo všetkom!

„Čo sa deje?“ opýtala som sa na koniec, zatiaľ čo doktor, pred malou chvíľou taký dokonalý, sa neohrabane prevetrával po miestnosti a nevedel sa upokojiť. Neodpovedal. Postavila som sa, namierila si to rovno k nemu. Chcela som sa ho dotknúť, upriamiť na mňa pozornosť, no okríkol ma.

„Nedotýkaj sa ma, prosím,“ chlácholil. Utrpenie, ktoré som počula z jeho hlasu priam bolelo. Veľmi bolelo. Nevedela som, čo mám urobiť, neodpustila si ešte jednu otázku.

„Si ženatý?“ obrátil sa, pohľadom zastal na mojom nahom tele. Pokrútil hlavou, zohol sa po tričko, ktoré mal pod nohami a svojimi nezvyklo zlatými očami sa vpíjal do tých mojich.

„Áno, som šťastne ženatý.“ Hystéria, áno, to bolo počuť z jeho hlasu. Pocítila som strach a bolesť, moje oči ako vždy zareagovali úplne inak ako som očakávala. Zvlhli mi, začala som plakať. Obrátil sa ku mne s proseným výrazom.

„Prosím ťa, nepomysli na toto, čo sa stalo už nikdy v živote. Prosím. Ani v škole, nikomu o tom nehovor!“ znel naliehavo a hoci som nemala v úmysle odporovať, v jeho pohľade bolo niečo, čo by ma presvedčilo tak či tak. Niečo veľmi závažné. Áno, snažil sa byť strašidelný, čo sa mu aj darilo. Znovu mi na tele nabehli zimomriavky a ja som pochopila, že som nahá. Začala som hľadať svoje veci, pričom som mu odpovedala.

„Neboj sa, nepomyslím.“ Dúfam, že mi uveril. Jeho pomoc pri hľadaní veci bola dobrá, hoci sa viditeľne štítil dotyku z mojou pokožkou. Svedomie začalo pracovať a ja som sa musela ospravedlniť.

„Prepáč.“ Navliekla som si nohavice, nohavičky som mala roztrhnuté a pozrela sa na neho prosebným výrazom.

„Jasné. Choď už!“ skríkol a ja som neváhala. Odišla som, prešla chodbou a až pred nemocnicou mi došlo, že nemám auto. Vtedy som však uvidela jeho. Stál pred dverami červeného Jeepu a pozeral na mňa tými svojimi dokonalými očami. Telom mi prebehla hrôza.

Nová poviedka (paródia). Prosím prečítajte si ju a zanechajte komentár. Mutácia!

13 Bitch - 15 Bitch

Zhrnutie

Nezabúdajte - 20 komentárov!!!

Autor: BlackRosexq (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Bitch 14: