Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Bitch 15

15.03.2010 (08:45) • BlackRosexq • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 2546×

CARLISLE

Bežal som domov a neutíchajúca túžba rozbehnúť sa upírskou rýchlosťou mi ani v najmenšom nepomáhala. Moje auto na šťastie stálo blízko a ja som sa mohol konečne vzdať svedomiu. Nemyslieť na to, nemyslieť na to. Behalo mi hlavou , zatiaľ, čo som sa snažil držať rýchlosť na mne vhodných číslach a nespomínať na posledné minúty môjho života. Ako som mohol? Ako som mohol niečo také urobiť? Ako som to mohol urobiť Esme? Hoci som vedel, že upíry plakať nemôžu moje rozpoloženie bolo v takom stave, že nechýbalo veľa a vypustil by som slzičku.

„Čo si to urobil?“ pýtal som sa sám seba v aute. Nemohol som ďalej. Dosť ďaleko na to, aby ma Edward nepočul a dosť ďaleko na to, aby som ľuďom nepripadal šialene som zastal pri krajnici.

Prečo? Čo ma zlákalo? Spätne som si pamätal na hlboké, hnedé oči, ktoré môjmu synovi  pobláznili hlavu a snažil sa nájsť niečo, čo by ospravedlňovalo moje činy. Niečo, čo by ospravedlnilo moje správanie.

„Esme,“ zavzdychal som, moja Esme. Milujem ju tak, ako nič na tomto svete, dal by som za ňu všetko. Vždy som jej sľuboval, že jej nikdy neublížim. Nikdy. A predsa.

Vtedy mi hlavou preletela otázka. Mám alebo nemám? Mám jej to povedať alebo nie? Hneď v tej chvíli som pochopil, že klamať nemôžem. Nemôžem, nedokázal by som to. A Edward. Musím na to zabudnúť, aspoň pokiaľ sa s Esme nebudeme môcť porozprávať sám. Nemôže to zistiť od Edwarda, nemôže to zistiť od nikoho iného, ako odo mňa.

Edward! Prebehlo mi hlavou a dospel som k ďalšiemu problému, ktorý  na mňa číha za zákutiami života. Edward a jeho hnedooká kráska. Prečo mi to nedošlo skôr? Naštartoval som auto a znovu sa vydal na cestu k nášmu domu. Celou silou som sa snažil nemyslieť na danú udalosť a dopomohlo mi k tomu aj prekladanie lekárskych textov do hebrejčiny. Dúfam, že si to nikto nevšimne.

Uvidel som známu cestu a pomalým tempom sa vliekol k domu. Nemusia to hneď zistiť. Zaparkoval som, posmelil sa a vošiel dnu. Esme ma ako vždy obdarila veľkým bozkom a objatím, ktoré mi definitívne vytrhli srdce. Ako som mohol? Bežalo mi hlavou stále popri preklade textu.

„Ahoj Carlisle,“ pozdravil sa Edward a v jeho tvári bolo badať jedine to, že sa stále nezmieril so svojou situáciou. Jasper, Alice a Rosalie sedeli pri pohovke, zatiaľ, čo Emmett a Esme hrali šach. Musel som sa usmiať, no v duši som plakal.

„Ahoj,“ pozdravila taktiež Esme a objala ma ešte raz. Vtedy sa však otočila a išla dohrať partičku s Emmettom.

„Stalo sa niečo Carlisle?“ opýtal sa Edward. Mohol som si myslieť, určite mu bude podozrivé, že prekladám texty do hebrejčiny. Ako to má povedať? Majú tu byť všetci alebo to má byť v súkromí? Kedy sme vlastne v súkromí? V dome nikdy! To ma doviedlo k záveru, že hoc by som to odkladal akokoľvek dlho, nikdy nebudeme sami. Vždy tu niekto bude. Je pravda, že môžeme ísť preč, ale pochybujem, že by to bolo vhodné. Napriamil som sa, popremýšľal a odpovedal na Edwardovu otázku.

„Áno, stalo sa!“ všetci sa otočili a pozerali na mňa, ako na kameň. Jedine Esme sa zodvihla a podišla bližšie. Už-už bola pri mne, keď som sa pomohol dozadu. Zastala a ničomu nevenovala pozornosť. Každý bol netrpezliví, najmä Edward. Z mojich myšlienok však nič nevyčítal. Nemohol.

„Čo sa stalo? Niečo v nemocnici?“ opýtala sa a ja som sa neudržal, spomenul som si na scénu, ktorá sa odohrala pred menej ako hodinou.

„Ešte,“ zakričala Bella, ako som to predtým zistil, a tisol sa na ňu oveľa viacej, ako predtým. Dotýkal som sa jej stehien, nevedomky rozťahoval nohy. Chcel som byť bližšie, cítiť jej šťavy nie len na mojom stoporenom úde. Bola mäkká a jemná. Užíval som si to. Láskal som jej krk, dotýkal sa jej stuhnutých bradaviek a jednou rukou jej dráždil rozkrok. Viditeľne sa jej to páčilo, no nevedela, kde vlastne je. Taká bola vzrušená.

Stonala a mal som jediné šťastie, že v nemocnici dnes nikto okrem mňa a Jenny, sestričky na recepcii,  nie je. Prešiel som z jej pier na krk, výstrih až som sa dostal k jej dokonalému poprsiu. Jej bradavky ma vítali a tešil som sa na ich olízanie. Ako som myslel, tak som aj učinil. Začal som rýchlejšie prirážať a už-už som si myslel, že budem, keď sa zrazu spravila Bella.

To ma zalarmovalo, dostalo z akéhosi tranzu.

Nečakal som a ešte predtým, ako by zareagoval Edward som sa posmelil a vypustil z úst.

„Esme, podviedol som ťa,“ priznal som sa, no vtedy do dverí vstúpil...

BELLA

Nechcela som veriť vlastným očiam. Ako je to možné? Pýtala som sa sama seba. Znovu mi prebehla mysľou správa, ktorú som dostala od Dena. Zostala som prikovaná na mieste a snažila sa dýchať. Veľmi dobre si pamätám, kedy sme sa videli naposledy. Utekal, pretože som na neho zavolala políciu. Áno, tento muž ma dostal k porno herectvu. Už len pri pomyslení na to, ako zhýralo ma zlákal robiť ešte zhýralejšie veci ma chytila bolesť brucha. Naplo ma a ďakovala som bohu, že na raňajky som mala jedine tyčinku.

Usmial sa, ako keby sa na mňa nehneval. Nebolo to cítiť aj z tej SMS-ky? Ešte raz som si v hlave prebehla jeho SMS-ku a pochopila, že na nemýlim. Áno, v tej SMS-ke sa stále hneval. Teraz však vyzeral nejako inak, nejako... Nevedela som to opísať. Rezignovane?

Práve v tej chvíli ma nohy začali akosi unášať a dostala som sa až k nemu. Bol celý biely, mal jemné kruhy pod očami a jeho krásna zelená farba bola fuč. Oči mal akési zlaté, špinavo zlaté. Zostala som stáť pred jeho autom a čakala na jeho reakciu.

Bol dokonalý a to som si uvedomila až potom. Bol akýsi krajší, svalnatejší. Nebol to ten Den, ktorého som poznala.

„Ahoj,“ pozdravil sa a jeho hlas mi vyrazil dych. Srdce mi poskočilo a zopár krát vynechalo úder. Spomenula som si na moju dnešnú aféru s doktorom. Boli si takí podobní. Nemohla som ani odzdraviť, taká som bola zaskočená.

„Chcel by som sa s tebou porozprávať,“ nadhodil a otvoril dvere auta , „v súkromí.“ Bola som celá baf. Nasadla som do auta, ktoré pravdaže zodpovedalo jeho vkusu a musela si dodávať odvahu troma jednoduchými slovíčkami: Nič ti neurobí!

„Ako sa máš?“ opýtal sa a znovu ma zoskočil. Tentoraz som zo seba odpoveď vysúkala.

„Dobre. A ty?“ Prestal sa usmievať, pozrel von oknom a akosi potemnel. Naháňal mi strach. Preglgla som. Strhol sa a pokračoval. Ja som len hľadela a bola zvedavá, kam ma to vezie.

„Môžeme ísť ku mne domov?“ opýtal sa normálne. Zdalo sa mi to čudné, nič neočakával. V jeho hlase nebol žiadny iný podtón. To ma zaskočilo. Padla mi sánka a vtedy sa rozosmial. Aj jeho smiech bol dokonalejší, podobný tomu doktorovmu. Nie sú náhodou rodina?  Preblesklo mi hlavou, no hneď zatým som si uvedomila, že to pravda určite nebude. Aká rodina by asi boli?

„Jasné.“ Na iné som sa nezmohla.

Viditeľne však nechcel prestať. Robí mi to naschvál? Usmial sa, ako keby vedel niečo, čo ja neviem alebo počul vtip, ktorý som ja prepočula. Všetko sa mi zdalo akési čudné a záhadné. Nabrala som odvahu a povedala: „Zmenil si sa,“ skonštatovala som. Dúfam, že to pochopí a nezoberie ako urážku. Odpovedal mi obyčajne a stroho. Stále som však cítila niečo viac. Niečo, čo nemôžem vedieť.

„Áno, zmenil.“

A vtedy som začala hľadať. Úporne som sa snažila nájsť na ňom to, čo som tak milovala a to, čo mi tak ublížilo. To, prečo som ho zradila, no ako keby to už ani nebol on. Bol iný, úplne iný a cudzí človek. Vzdychla som si.

„Deje sa niečo?“ opýtal sa pričom stále hľadel na cestu, vôbec sa na mňa nepozrel. Odpovedala som pravdu, určite vie, že sa zmenil. Chcem vedieť prečo? Zmenila sa moja priorita číslo jeden. Z toho, aby ma nikto nespoznal na to, aby som zistila, ako a prečo sa Den zmenil.

„Ja už vôbec nič necítim, si ako úplne cudzí človek,“ vysúkala som zo seba. Vtedy stuhol. Viditeľne mal na to iný názor. Snažil sa ma nebadateľne prehovoriť. Darilo sa mu to však lepšie, ako predtým, pred touto veľkou zmenou.

„Naozaj? Vieš, všetko sa môže vrátiť do starých koľají.“ Usmieval sa a dúfal, že odpoviem niečo jemu prospešné, no ja som vážne nič necítila. Nič. Snažila som sa, no nič. Stále nič. Viditeľne to na mne zbadal a tak dodal: „Možno časom!“ Znovu mi podskočilo srdce. Kútiky mu začali cukať, ako keby ho počul. Nechala som to tak.

„Možno,“ odpovedala som, hoci to nebola pravda. Cítila som... Nevedela  som to ani popísať. Zdalo sa mi to čudné.

Vtedy zabočil na lesnú čistinku. Skoro som si myslela, že ide naraziť do stromov, keď sa v húštine pred nami objavila cestička. Musela som sa usmiať. Konečne vie šoférovať.

„Ty bývaš v lese?“ vyletelo zo mňa, položila som si ruku pred ústa.

„Áno, bývam. V dome, ktorý je v lese a nebývam tam sám,“ povedal to ako samozrejmosť. Mne to tak nepripadalo.

„To sa stretnem s tvojou rodinou?“ opýtala som sa, pretože som dobre vedela, že rodinu nemal. Aspoň sa s ňou nestýkal. Les sa hemžil okolo nás a ja som nič nevidela. Všetko sa mi zlepilo do veľkej škvrny. Ako na mojom starom aute. Vzdychla som. Nevšímal si to.

„S mojou terajšou rodinou.“ On sa oženil alebo čo? Vôbec som jeho slovám nechápala. Zdal sa mi celý čudný.

„Toto je dom, v ktorom bývam,“ ukázal pred seba a ja som nič nevidela. Už som si z neho chcela vystreliť, keď sa z húštiny pre mojimi očami vykľul nádherný domček. Nádherný, biely domček. Znovu mi padla sánka.

„Ako vidím tak sa ti páči,“ skonštatoval, zaparkoval pred domom, nad ktorého krásou som sa stále rozplývala a obrátil sa ku mne.

„Viem, že som sa zmenil a že už ma nepoznáš, ale chcel som sa ti ospravedlniť a všetko ti vysvetliť. A poveď ti ešte niečo, niečo dôležité.“ Bol milý, to som musela uznať. Pravdaže až to vtedy, čo sa naklonil a pobozkal ma na pery. Bol studený. Skoro som sa odtiahla, no nemohla som tak učiniť. Nehovorím, že vtedy bozkával zle, ale teraz. Wow. Bola to jedna rozprávka.

Rýchlo sa odtiahol, vypochodoval z auta a otváral mi dvere. Musela som sa pousmiať.

„Nech sa páči madam.“ Nemohla som sa na neho ani hnevať. Bol taký dokonalý.

„Dúfam, že aj vnútro sa ti bude páčiť,“ povedal, keď sme kráčali po verande. Zdalo sa mi to čudné a pritom normálne. V hrudi som pocítila akýsi pocit, ktorý mi hovoril choď. Vedela som, že keby ma chcel niekto prinútiť nepozrieť sa dnu, do tohto domu, musel by ma zabiť, inak by som našla spôsob, ako sa tam dostať.

„Tak a sme tu,“ oznámil Den a otvoril dvere. Teste predtým, ako sa otvorili do korán, som z dnu počula veľmi známy hlas. Hlas doktora, s ktorým som prežila dnešné predpoludnie.

„Esme, podviedol som ťa,“ nariekal a my sme vstúpili dnu.

PROSÍM KOMENTÁRE!!!

14. Bitch - 16. Bitch

Zhrnutie

Autor: BlackRosexq (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Bitch 15: