Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Bella, kroť sa! - 13. kapitola

03.10.2013 (09:00) • Alexa215 • FanFiction na pokračování • komentováno 5× • zobrazeno 2549×

Esmin príbeh ma upútal. Tiež si prežila to, čo ja. Prišla o svoje dieťa. Viem, aká je to bolesť. Prešla som si tým. Avšak ona potom skočila z útesu. Doniesli ju do márnice a mysleli si, že bola mŕtva, no jej srdce stále bilo a Carlisle ju zachránil. Nestretli sa prvý raz.

Neskôr nám dopriali s Edwardom súkromie, za čo som im bola vďačná. Edward pomalým krokom podišiel ku mne, ale nesadol si. Stál tam a díval sa na mňa strápeným pohľadom, ktorý ma ubíjal. Toľko smútku v jeho očiach, som ešte nevidela.

Bez pohybu stál. Pohladila som mu chrbát dlane svojou rukou, no nič. Nepohol ani brvou.

„Edward, prosím, povedz niečo...“ To ticho bolo až mučivé. Chcela by som sa schúliť v jeho náručí a on by mi do ucha šepkal, ako ma miluje. Bolo to iba želanie v mojej hlave, aby sa to stalo. Ja som až potrebovala počuť to jeho milujem ťa po tých spomienkach. Teba nikto nikdy nebude milovať. Mýlil sa. Edward ma miluje, aspoň dúfam, ale šanca je viac ako pravdepodobná, a ja zas milujem jeho. Áno, milujem ho.

„Čo by si chcela počuť?“ Jeho hlas bol ostrý ako žiletka. Po chrbte mi prebehli zimomriavky a do očí sa mi nahrnuli slzy. Hlúpe, hlúpe hormóny! Edward si zrazu rýchlo sadol ku mne a objal ma okolo ramien. „Bella, princezná, prepáč,“ šepol už zamatovým hlasom. Ach, tá prezývka. Princezná. Bola to pieseň pre moje uši. Dokázala by som to počúvať dokola a dokola.

Pozrela som sa mu do jeho očí, ktoré prekypovali láskou.

„Prepáč mi za tú moju reakciu, ale... Mám neskutočnú zlosť na toho debila. Pokojne by som ho dokázal aj zabiť.“ Postupne sa mu menil hlas na vrčanie, jeho oči naberali farbu čiernej. Priblížila som sa bližšie k Edwardovi a položila mu ruku na líce. Jemne privrel viečka a zhlboka sa nadýchol. Už opäť na mňa hľadel tými dvoma tekutými karamelmi.

„Už sa ním nezaoberaj, je to minulosť. Teraz sme len ja a ty.“ Usmial sa a následne ma pobozkal na pery. Bol to ako balzam na moje ranené srdce, ktoré on dokázal vyliečiť.

„Milujem ťa,“ vyslovil tie dve slová, na ktoré som sa tak veľmi tešila. Kútiky úst sa mi nadvihli.

„Ja teba viac.“ Zasmial sa. Odtiahla som sa a nasadila nechápavý pohľad. Čo mu prišlo také smiešne?

„Ešte som ti o tom nehovoril... Keď sa upír zamiluje, už to nemôže vrátiť. Zamiluje sa len raz a len do jednej osoby. Je to láska jeho existencie. Je to úplne iné, ako u vás, u ľudí,“ znova sa zasmial. Takže ja som jeho jediná láska? Nikdy nebude milovať nikoho iného, len mňa? Naveky? Ách, tá predstava bola nádherná. Byť s ním navždy...

„A ja som tá láska tvojej existencie?“ uisťovala som sa. Nahodil ten úsmev, z ktorého by som padla na zadok, ak by som nesedela.

„Áno,“ odpovedal a ja som mala chuť skákať od šťastia. Bude ma milovať naveky, nikoho iného. Bol to nádherný sen – tráviť večnosť po jeho boku...

Večer som bola s Edwardom v kine na jednom romantickom filme. Bolo mi s ním príjemne a celý večer som si náramne užila. Nechcela som, aby sa vôbec skončil. Ale to bolo nesplniteľné prianie. Po filme sme si vyšli na takú malú prechádzku. Kráčali sme po ulici a nad našimi hlavami jasno žiarili hviezdy. Bolo to také... romantické. Jemný vietor mu rozvieval tie jeho bronzové vlasy. Zmieňovala som sa už o tom, aký je neskutočne nádherný?

Neskôr ma odviezol domov. Večer zavŕšil jemným a zároveň vášnivým bozkom. Moje telo chcelo aj niečo viac, ale musela som sa krotiť. Vlastne... Každá žena sa pri ňom musela krotiť, aby po ňom hneď neskočila, keďže bol tak príťažlivý. Potom odišiel a ja som zaspala vo svojej posteli s úsmevom na tvári.

S tou blondínkou by sme nedokázali bývať v jednom dome, nieto byť ešte blízko seba. Dnes – štvrtok – som bola s Rose v jednej miestnosti. Sedeli sme na gauči a listovali módne katalógy. Od predošlého dňa sme sa spriatelili, vzniklo medzi nami nejaké puto. Aj s Esme som si dobre rozumela.

Pred pár hodinami som sa nasťahovala ku Cullenovcom. Keďže upíri nespia, mám spoločnú izbu s Edwardom. On sa tam bude chodiť len prezliekať. No, mohol by ostať aj na noc... Ach, Bože! Som jediná tehotná, ktorá má takéto „chúťky“?

Rose položila časopis na stôl a obrátila sa ku mne.

„Čo keby sme šli na nákup?“ opýtala sa ma s úsmevom. Bola pravda, že som potrebovala nejaké nové oblečenie, pretože nemôžem stále nosiť len šaty, rifle som mala len jedny. Mala som celý deň voľný, aspoň by rýchlejšie ubehol. Všetci až na Rose neboli doma. Dnes ráno som dlho prehovárala Edwarda, aby išiel do školy, aj keď by som najradšej trávila čas len s ním. Ale potom by na mňa prišli úchylné myšlienky.

„Dobrý nápad,“ odpovedala som a úsmev jej opätovala. Išla som sa rýchlo ešte upraviť do svojej – Edwardovej – izby. Keď som sa o pár minút vrátila, Rose ma už čakala vonku v aute. Vybehla som z domu a nastúpila do červeného kabrioletu, ktorý sa hneď dal do pohybu. Cestou som zapla rádio. Práve púšťali jednu veľmi chytľavú pesničku, ktorej názov som nevedela.

„Takže dámska jazda?“ spýtala som sa jej so zachichotaním. Usmiala sa.

„Dá sa to tak nazvať,“ mrkla na mňa. „Proste deň bez našich otravných chlapov.“ Edward nebol otravný! Najradšej by som s ním trávila každú chvíľku svojho života.

Zvyšok cesty prebiehal v tichosti až na rádio. Pesničky sa striedali ako na bežiacom páse. Za dve a pol hodiny sme konečne dorazili do Seattlu. Rose samozrejme zaparkovala v podzemnom parkovisku toho najväčšieho obchodného domu, aký sa v tomto meste nachádzal. Keď zaparkovala, vyliezli sme auta a vybrali sa ku eskalátoru, ktorým sme sa mali dostať z parkoviska do obchodného domu.

Rose sa ma na eskalátore spýtala, či nie som hladná alebo smädná. Iba som pokrútila hlavou. Áno, už dokážem jesť aj normálne jedlo. Ale iba ak sa pred tým napijem trocha ľudskej krvi.

Hneď ako sme sa dostali na prízemie obchodného domu, Rose ma ťahala do prvého obchodu, ktorý zahliadla. Po dlhom preskúmaní oblečenia, nasledoval ďalší obchod a ďalší...

Zdá sa mi, že sme preleteli všetky obchody. Ruky som mala ovešané taškami rôznych známych značiek, ako Armani, Gucci a Prada. Je pravda, že raz za dlhšie obdobie som si kúpila nejaké oblečenie drahšej značky... Ale keď si toho nakúpite kopu v jeden deň, to bol raj. Mala som rada módu, no takú výdrž, akú mala Rose alias pravá nákupná maniačka, som nemala. Predsa, ja som len človek. Ona je upír, nikdy sa neunaví.

Rose zaujal jeden obchodu, do ktorého sa mi veľmi nechcelo. Obchod so spodnou bielizňou. Áno, aj ja som si také oblečenie dávnejšie kúpila, ale vždy som nakupovala sama, občas aj s Jessicou. Čo si môže myslieť, prečo nie som v škole? Asi ju to veľmi netrápi. Fakt skvelá kamarátka. Ale ani ona mňa netrápila, čo som bola rada.

„Ahojte!“ ozval sa niekto za nami. Naraz sme sa otočili a pred nami stála Alice. „Išli ste na nákupy bezo mňa. Ale budete mi to musieť vynahradiť dňom stráveným v nákupnom centre.“ Zaškerila sa. Ja som si len povzdychla. Kedy vôbec stihnem ponosiť všetko to oblečenie. Dosť s tých vecí mi o chvíľu bude malé, pretože moje dieťatko rastie príliš rýchlo. Brucho som vyzeralo tak na tri mesiace, čiže bolo len trocha vypuklé. Aj tak, za týždeň vyzerať ako v tretiom mesiaci? Nemožné. Vlastne, už je to možné, dôkazom som ja.

„Ešte sme mali namierené do jedného obchodu...“ Rose nestihla dopovedať, lebo Alice ju predbehla.

„A ja pomôžem s výberom.“ Čisto ako sestry.

Napriek mojej nevôli ma do toho obchodu obe dotiahli. Hneď si začali obzerať rôzne košieľky z tej najjemnejšej látky. Ak to dnes prežijem, bude to zázrak.

„No tak, Bella, nebuď ako malá. Niečo si vyber, inak ti to vyberieme my. Veď sa chceš Edwardovi páčiť, že?“ opýtala sa Rose a Alice jej na to prikývla. Cítila som ako sa mi krv nahrnula do tváre.

„Aj tak sa už do ničoho z toho nezmestím,“ snažila som sa nejako z toho vyvliecť. Tie dve si navzájom vymenili nechápavé pohľady.

„Bella, ak to bude nutné, Edward ťa pri pôrode premení,“ povedala Rose už šepotom, aby som ju počula len ja. Premení? O tom sme sa nikdy ešte nerozprávali. Vari sa Edward rozhodol bez toho, aby sa ma spýtal na názor?

„Prepáč, že sme ťa rozrušili. To sme nechceli,“ ospravedlnila sa Alice a previnilo sa na mňa pozrela. Iba som nad tým mávla rukou, akože sa nič nestalo a ich nálada bola hneď o niečo lepšia. Prehrabovali sa v rôznych regáloch prikladali ku mne všelijaké košieľky a čo ja viem ešte...

Ako aj z iných obchodov, aj z tohto tie dve maniačky mali dve tašky, keď nie tri. Bola som poriadne uťahaná a hladná, tak sme sa vybrali na poschodie plné reštaurácii a fast foodov. Do nosa ma udrela vôňa hranolčekov. V ústach sa mi hneď začali zbiehať sliny. Vybrala som sa teda do McDonaldu. Ja viem, nie je to bohvieako zdravé, ale z času na čas si môžem pochutnať na takom jedle.

„Chceš pribrať?“ opýtala sa ma šokovaná Alice, keď som si to mierila ku zmieňovanému fast foodu. Rose ja uchechtla a ja som pokračovala v chôdzi.

O pár minút som už sedela s Rose aj Alice pri stole a pchala do seba cheeseburger a hranolčeky striedavo. Ako veľmi mi to jedlo chýbalo. Občas som to zapila diétnou Coca-colou. Tie dve na mňa celý čas hľadeli ako na zázrak.

„Čo?“ povedala som s plnými ústami a rýchlo to prehltla. Trocha som sa napila z koly.

„Po prvé, ako to dokážeš jesť? Po druhé, vyzeráš, akoby si nejedla celé týždne,“ zasmiala sa Rose.

„Po prvé, je to McDonald! Každý to miluje. No, skoro každý... A po druhé, je to výborné a takúto pochúťku som nejedla dosť dlhú dobu. Je to akoby si stále lovila len veveričky a potom ochutnáš... čo ja viem, medveďa?“ Alice za začala smiať a aj mne kmitali kútiky úst nahor. Len Rose bola akosi vyvedená z miery.

„Vieš, ja som veveričky ešte nelovila, ale skúsiť to môžem,“ zasmiala sa Alice s výbornou náladou, len Rose bola akási zatrpknutá.

„Stalo sa niečo?“ opýtala som sa opatrne. Alice nenápadne pretočila očami. Napadlo ma zmeniť tému. „Mali ste vy už McDonald?“ Rose sa znechutene pozrela na cheeseburger, ktorý som držala v ruke.

„Veď to páchne. Vlastne všetko ľudské jedlo je pre nás už nechutné. A nepamätám si, že by som to niekedy jedla,“ odpovedala Rose, ešte raz sa zadívala na moje jedlo a potom sa mi pozrela už s úsmevom na perách do očí.

Dojedla som svoj obed, aj keď už určite bolo viac ako dvanásť hodín. Presný čas som naozaj nevedela, tak som sa to teda spýtala mojich spoločníčok. Po vyrieknutí pravého času som zostala oparená.

„Šesť hodín?“ zhrozila som sa. To sme tu tak dlho? S radosťou som sa s nimi vybrala k autu. Už som sa nevedela dočkať Edward. Tak veľmi mi chýbal.

O desať minút som už sedela na zadnom sedadle červeného kabrioletu. Rose šoférovala a Alice sedela vpredu pri nej. Mňa obklopovala hŕba tašiek. Vyšli sme z podzemnej garáže von. Práve sa stmievalo a na oblohe už svietili hviezdy. Viečka mi náhle oťaželi. Už som nič nedokázala vnímať, tak som sa ponorila do ríše snov.

Autor: Alexa215 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Bella, kroť sa! - 13. kapitola: