Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Aj kamenné srdce môže začať milovať - 12. kapitola

01.08.2012 (16:45) • 9moncici9 • FanFiction na pokračování • komentováno 6× • zobrazeno 2410×

Bella:

Držala som natiahnutý štít, ako to len bolo možné. Ale bola som prekvapená, že keď štítim len seba, tak nie som vyčerpaná, ale teraz chránim aj Edwarda a je problém ho udržať. Stále som si opakovala, že to musím vydržať. Chránim predsa Edwarda, svoj život, svoju jedinú lásku. A keď začal vyjednávať, najprv som dostala strach, že čo vyvádza, ale dôverovala som mu. On je tu ten, čo číta myšlienky a nie ja. Keď sa alfa svorky premenil do ľudskej podoby, skoro som odpadla, koho vidím. Nemôže ma predsa klamať zrak. Je to on.

„Jacob? Si to ty? Fuj. Smrdíš,“ povedala som a začala som sa smiať. Jacob je pes. Ja som upír. Príde to smiešne ešte niekomu, alebo len mne? Hrozne smrdí. Edward mal pravdu.

„Poznáme sa? Smrdíš tu jedine ty a tá druhá pijavica.“ Vyvalila som na neho oči. Čo to povedal? On ma nepozná?

„Jacob Black, ako to so mnou hovoríš! Zabudol si na to, ako sme spolu chodili na ryby? Ty, Billy, ja a Charlie?“ spýtala som sa napoly smutne a napoly urazene.

„Belluš? Malá, nemotorná Isabella Swanová?“ Že nemotorná a malá?!

„Povie nám niekto, čo sa tu deje?“ Vlci sa premenili do ľudskej podoby a ja som prešla k Edwardovi. Chytila som ho za ruku a viedla k Jacobovi.

„Edward, dovoľ mi predstaviť ti môjho najlepšieho priateľa, Jacoba Blacka,“ pozrela som sa na Jaka. „Jacob, dovoľ mi predstaviť ti moju lásku, Edwarda Cullena.“ Pozerali na mňa ako na blázna.

„Čo?! Ste dvaja najdôležitejší ľudia v mojom živote. Tak čo pozeráte, akoby som spadla z višne.“ Mala som sto chutí im zakrútiť krkom.

„Bella, on je pijavica a nie človek. Vlastne aj ty si pijavica. Preboha, ty si naozaj pijavica,“ krútil hlavou a stále tomu nemohol uveriť. Ešte raz povie, že som pijavica a zabijem ho.

„Psisko, ty sa máš čo ozývať. A neurážaj Bellu, lebo...“ Edward sa odmlčal, lebo si tiež uvedomil situáciu, že by sa mal krotiť.

„Jake, áno, som upír už pár rokov. Keď som vtedy odišla domov z kaviarne, premenili ma. Potom som stretla Alice, je mi ako sestra. Žila som s ňou sama, až kým som nestretla Edwarda.“ Venovala som mojej láske úsmev a viac sa k nemu pritisla.

„Ja... ja som myslel, že si zomrela. Celé tie roky som si to vyčítal. Keby som išiel vtedy s tebou, keby som šiel... Proste nemusela si byť teraz... Toto.“ Odmlčal sa. Celý čas sa mu lámal hlas. Nemal si to prečo vyčítať, on za to nemohol.

„To ty si ju nechal ísť samú? Si normálny? Ako si to mohol dovoliť? Kvôli tebe už nie je človek, len kvôli tebe prišla o svoju dušu a o všetko ľudské,“ vrčal po ňom Edward. Viem, že ma chce chrániť, ale toto prehnal.

„Ty nevieš vôbec nič. Si obyčajné monštrum, ktoré sa živí krvou. Si obyčajný vrah, takže ma tu nepoučuj, ty stará vykopávka.“ Stará vykopávka? Preboha, Jacob. Tí dvaja sa fakt našli.

„A dosť! Už ani slovo. Ani jeden!“ Pozrela som krivo na jedného aj na druhého a pokračovala:

„Ste ako malé deti. Edward, Jacob za nič nemôže. Ja som sama chcela ísť domov a to som už povedala. A ty, Jacob, neurážaj človeka, ktorého milujem. Edward nie je monštrum, je to najláskavejší človek, ktorého poznám. Nie sme tu preto, aby ste sa hádali, sme tu z iného dôvodu.“ Hovorila som s takým hnevom, aj keď som sa na tých dvoch nedokázala hnevať. Jedného som nevidela pár rokov a druhého milujem.

„Dobre,“ povedali zborovo a obaja ako malé deti zvesili hlavy a pozerali do zeme. To sa neobišlo bez výsmechu ostatných vlkov. Musela som sa zasmiať aj ja. Jeden z vlkov sa ozval.

„Nechcem rušiť vaše rodinné stretnutie, ale ste na našom území a budem hovoriť za celú svorku, keď sa opýtam, čo tu chcete.“ Mal pravdu. Riešime to úplné hlúposti a mne sú zatiaľ určite v pätách gardisti.

„Ja vám to vysvetlím. Premenili ma z dôvodu, že mám vzácny dar, ktorý dokáže zosadiť najvyššiu trojicu upírov v Taliansku. Preto som bola donútená tam odísť a teraz po niekoľkých týždňoch sa mi podarilo ujsť. Je tu však problém. Celá kráľovská garda bude po mne pátrať, a preto sme tu. Chceli sme vás požiadať o azyl. Len na pár dní, kým niečo nevymyslíme. Príde aj Edwardova rodina a pomôžu mi na niečo prísť a odídeme. Prosím.“ Pri posledných slovách sa mi zlomil hlas a Edward ma silnejšie objal. Len vďaka nemu sa snažím ešte vydržať.

„Nie, samozrejme, že sa nikomu nič nestane. Jacob, nepomáhate mne, ale Belle. Prosím ťa,“ prosil ich Edward. Určite si prečítal v ich mysliach, že nám neveria. Chvíľu bolo hrobové ticho. No nakoniec prehovoril Jake.

„V poriadku, ale máme podmienky. Nevkročíte do rezervácie do blízkosti našich domov, ak čo i len jedného z vás zazrieme, tak nebudem brať ohľad ani na teba, Bella. Po ďalšie, môžete loviť zvieratá, ale len na tejto strane, kde sme teraz.“ Prikývla som na súhlas a usmiala som sa na Jakea. Vedela som, že na neho je spoľahnutie.

Jake s nami ostal ešte asi hodinu a spomínali sme na naše spoločné detstvo. Mala som pocit, že Edward žiarli, ale naozaj nemal na čo. Po toľkých rokoch som konečne videla niekoho koho poznám a kto mi je blízky. Rozprával mi o tom, ako moji rodičia trpeli, keď som zmizla. Mysleli si, že som od nich ušla, že som išla hľadať svojich pravých rodičov. Ako si toto mohli myslieť. Ja som ich milovala. Povedal mi, ako zomrel Billy a aj to, ako to ťažko niesol, a preto odišiel sem. Chcel vraj začať nový život a potom prišiel na to, že je iný, že je pes, smradľavý pes. Dobre, nepovedal to takto, ale význam je ten istý. Potom odišiel a my sme ostali s Edwardom sami. Konečne sme mohli byť spolu. Len my dvaja. Sedel opretý o vysoký dub a ja som sedela v jeho náručí. Hladkal ma po vlasoch, ako ja som toto milovala. Všade bolo ticho, pokoj. Na chvíľu som mala pocit, že všetko bol len zlý sen a ja som teraz zobudila. Pozrela som sa do jeho hlbokých očí plných lásky a pohladila som ho po tvári. Privrel oči a vychutnával si môj dotyk. Neodolala som a priblížila som sa k jeho tvári, stále mal zatvorené oči a tak som mu jemne prešla jazykom po jeho perách. Trošku ich pootvoril a ja som zapojila aj jazyk. Chvíľku sme sa akoby znova spoznávali a potom náš bozk začal byť viac a viac vášnivý. Odtiahla som sa a on zavrčal, nejako sa mu to nepáčilo. Zasmiala som sa.

„Vráť sa ku mne, miláčik,“ povedal a už sa naťahoval po ďalší bozk, ale ja som mala iné plány. Niet sa čo čudovať, veď som svojho chlapa nemala už riadne dlho a teraz sme tu úplne sami a ja to chcem patrične využiť a možno aj zneužiť. Zasmiala som sa v duchu nad tým, že ja chcem zneužiť svoju lásku.

„Zlatko, ty sa len pekne usaď a buď tíško.“ Laškovne som sa na neho pozrela a on tak urobil. Na nič som nečakala a prisala som sa na jeho krk, doslova a do písmena som z neho strhla tričko, ktoré mal na sebe a on na mňa vystrašene vyvalil očká. Bolo až komické pozerať, ako sa upír bojí vlastnej priateľky. Bozkávala som ho pomaličky po celej jeho vypracovanej hrudi, chvíľku som sa venovala jeho pupčeku a jazykom tam kreslila krúžky. Keď som mu začala rozopínať nohavice, tak ma zastavil. Zase sa zopakovalo to, čo prvýkrát. Zodvihla som hlavu a myslela som, že ho na mieste zaškrtím.

„Belli, si si istá?“ opýtal sa ma chrapľavým hlasom.

„Nikdy som si nebola ničím taká istá, ako teraz. Milujem ťa, chýbal si mi a sme tu sami, neviem, čo bude ďalej a teraz nechcem na to myslieť. Chcem žiť pre túto chvíľu. Túžim ťa cítim na svojom tele a túžim ťa cítiť v sebe,“ povedala som a prepaľovala som ho pohľadom. Nemienila som uhnúť, chcela som, aby vedel, že to myslím vážne. Na nič nečakal a strihol zo seba nohavice a hanblivo sa usmial.

„Tak nie je čo riešiť. Poď ku mne, ty môj diablik,“ zasmial sa a ja som strhla oblečenie zo seba posadila sa na neho.

Vnikol do mňa a ja som sa celá napla. Bože, to bol nádherný pocit, ktorý sa nedá opísať. Tak dlho som ho túžila opäť cítiť a teraz ho tu mám a je len môj. Obaja sme sa chveli od vzrušenia a chceli stále viac. Možno to nebolo romantické, ale bolo to nádherné. Ukojili sme svoju túžbu, stále sme si šepkali slová lásky a ja som zabudla na celý svet. Bolo to nádherné. Keď sme objala dosiahli vrchol, niekoľkokrát po sebe sme si len tak ľahli a objímali sme sa. Nebola nám zima, ale napriek tomu nás Edward prikryl zvyškami nášho oblečenia. V tej chvíli mi bolo jedno, že tu ležíme tak, ako nás Boh stvoril. Moja láska sa nemala za čo hanbiť, je to nádherný, dokonalý muž, ktorého nevymením za nič na svete. Dlho sme sa objímali, hladkali a bozkávali, až začalo svitať. Prvé slnečné lúčne sa dotkli našich tiel a ja som v nemom úžase sledovala, ako sa naša pokožka ligoce. Bolo to nádherné, romantické, priam neskutočné.

„Tak my sa o vás strachujeme, či žijete a vy si to tu rozdávate pod stromom. Tak to je gól!“ Emmett, preboha, Emm je tu a vidí ma úplne nahú.

„Našiel som ich! Ale sú nahí, zakryte si oči,“ smial a kričal na celý les. Edward si ma viac privinul k sebe a vrčal na Emma.

„Aj ja ťa rada vidím, Emm,“ povedala som a hanblivo pozerala do zeme.

„Bella, preboha, toto si okamžite obleč. Si moja sestra, ale vidieť ťa takto nepotrebujem.“ Alice je anjel. Hodila po mne a Edwardovi tašku s oblečením. Ona myslí na všetko.

„Bells, vyzeráš skvele, ale aj nahá si bola krásna,“ povedal Emmett, za čo si zaslúžil od Rose facku, od rodiny krivý pohľad a od mojej lásky vrčanie. Ja som sa nemohla hnevať, bola som šťastná, že ho vidím, že vidím všetkých. Rozbehla som sa a skočila som mu okolo krku. Silno ma objal a začal sa so mnou točiť. Potom ma položil na zem a krivo na mňa pozrel.

„Aby ti bolo jasné, mladá dáma, toto sa nerobí. Z domu sa neuteká, mal by som ťa prehnúť cez koleno, ale nemám tu žiadny remeň, aby som ťa zbil. No ver, že si to zaslúžiš. Takto ma vystrašiť a aj celú našu rodinu. Preboha, na čo si to myslela. Určite na toho fagana, s ktorým sa tu váľaš. Takto to fungovať nebude, mladá dáma.“ Celý čas počas svojej prednášky chodil hore-dole, ruky mal prekrížené za chrbtom a tváril sa neskutočne vážne. Celé to bolo smiešne, ako mne toto chýbalo.

Naoko hanblivo som sa schovala za Edwarda a všetci sa začali smiať. Potom som putovala z náruče do náruče. Každý ma vyobjímal a vybozkával. Esme dokonca vzlykala a ja som sa k nej pridala a aj Carlisle mal na mále, ale držal sa lepšie, ako my, ženy. Dlho sme sa zhovárali, vyrozprávala som im všetko a bolo vidieť, ako trpia spolu so mnou. Ich pohľady hovorili za všetko.

„Niee,“ vykríkla Alice a všetci sme sa na ňu nechápavo pozreli. „Volturiovci.“

Máme tu už 12. kapitolu. :) Už sa pomaly blížime do cieľa mojej prvej poviedky. :) Ale ešte nás čakajú Volturiovci, na ktorých sa môžete tešiť v najbližšej kapitole. 

Opäť ďakujem za vaše komentíky. :)

Autor: 9moncici9 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Aj kamenné srdce môže začať milovať - 12. kapitola: