Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction jednodílné » Keby bolo keby - Story of Esme II.

Bella


Keby bolo keby - Story of Esme II.Nasledovali svadobné sľuby. Jeden druhého sme dojali k slzám tým najkrajším spôsobom. Všimla som si, že som nebola jediná, komu tiekli slzy. Pozrela som sa na svadobných hostí, z ktorých časť plakala od šťastia so mnou.

,Keby bolo keby:   

                         Story of Esme

 

II. časť:

 

„Pán Evenson, prosím, príjmite moje hlboké ospravedlnenie! Moja dcéra nie je v stave, aby vás mohla doprevádzať na banket. Je mi to veľmi ľúto,“ vysvetľoval môj otec Charlesovi vo dverách, keď po mňa prišiel.

Namiesto toho, aby som sa chystala na banket, obliekala si vznešenú večernú róbu a vyčesala si vlasy do elegantného účesu, som ležala v posteli v úplne obyčajných šatách. Po líci sa mi skotúlala slza, keď som si predstavila, o čo všetko prichádzam. Okrem toho som dúfala, že Charles túto situáciu nevezme ako urážku. 

„Stalo sa jej niečo?“ pýtal sa Charles pohotovo. 

„Áno. Včera si nešťastnou náhodou zlomila nohu.“ 

„Prepána... Smiem ju vidieť?“ Znel naozaj ustarostene. 

„To nie je najlepší nápad. Nie je pripravená na žiadne návštevy!“ Otec nechcel, aby ma Charles videl v tomto stave. Chcel, aby som bola elegantne upravená a aby sme sa prvýkrát stretli na nejakej spoločenskej udalosti.

Doma, v starých šatách a so strapatými vlasmi, sa to podľa otca nehodilo. 

„Rozumiem, no napriek tomu by som vám bol vďačný, ak mi dovolíte vidieť ju aspoň na chvíľu, pán Platt!“ trval na svojom Charles. 

„Ako si želáte... Len dúfam, že vás táto situácia nijak neuráža,“ hovoril ospravedlňujúco môj otec. 

„To v žiadnom prípade. Zdravie vašej dcéry je prvoradé.“ 

„Prosím, nasledujte ma.“ Otec viedol Charlesa hore po drevených schodoch do mojej izby. Ozvalo sa klopanie na dvere a ja som ich pozvala ďalej. 

„Dobrý večer,“ pozdravil ma Charles a milo sa usmial.

„Dobrý večer, pán Evenson,“ povedala som slušne. „Ospravedlňujem sa za celú túto situáciu. Dúfam, že sa na mňa veľmi nehneváte.“ 

„Nehnevám sa, drahá Esme. Cítite sa už lepšie?“ 

„Áno. Rodičia sa o mňa dobre starajú. Ešte raz, naozaj ma ten banket mrzí...“ 

„Zabudnite na to. Je nádherný letný večer, čo keby sme si spolu sadli na terasu a rozprávali sa?“ navrhol a ja som sa úprimne potešila. Pozrela som sa na otca, ktorý napokon prikývol a podišiel ku mne. 

„Veľmi rada,“ pousmiala som sa. 

„Pomôžem vám dolu schodmi, ak dovolíte.“ Charles podišiel ku mne a zdvihol ma z postele do náručia. Zniesol ma na prízemie a vyšiel so mnou v náručí na našu terasu. Položil ma do prúteného kresla a sadol si vedľa mňa. Rodičia nám priniesli občerstvenie a nechali nás samych. No nie úplne samych, to sa ešte nehodilo. Stará mama sedela na terase a vyšívala. 

„Veľmi ste chceli ísť na ten banket, však Esme?“ opýtal sa ma. 

„Áno... Tešila som sa, že vás budem doprevádzať, pán Evenson,“ povedala som. 

„Prosím, moje meno je Charles,“ usmial sa a ja som zahanbene sklopila zrak. 

V jeho spoločnosti som bola dosť nervózna. Páčil sa mi a chcela som na neho urobiť dobrý dojem. 

„Nuž, budem sa snažiť, aby som vám dnes večer všetko vynahradil!“ 

„Vy mne? Ja som predsa pokazila večer vám,“ povedala som previnilo.

„Ak mám byť úprimný, vôbec mi nevadí, že sme na ten banket nešli, pokiaľ smiem stráviť večer vo vašej spoločnosti,“ povedal a ja som sa usmiala. 

Lichotil mi už od začiatku a mne sa to páčilo. Charles vyzeral byť milý a inteligentný muž. 

„Ak chcete, môžeme si pustiť hudbu aj tu!“ povedal veselo a ja som prikývla. Na jeho prosbu otec pustil v obývačke gramofón a v našom dome sa rozľahla veselá jazzová hudba. 

„Požiadal by som vás o tanec ale momentálne to asi nie je vhodné,“ žartoval a ja som sa zasmiala. 

„Nabudúce,“ povedala som šťastne.

„Sľubujete?“ hneď sa toho chytil. Prikývla som a on sa usmial. 

Celý večer sme sa rozprávali, Charles bol jednoducho úžasný. Stále mi lichotil, no nebol dotieravý a bolo mi s ním skutočne dobre. Rozprával mi, ako sa pred rokmi s matkou presťahovali do Ohia, po tom čo mu zomrel otec. V Ohiu žil jeho jediný strýko, brat jeho matky, ku ktorému sa nasťahovali, lebo jeho matka sa odmietla druhýkrát vydať. Charles zdedil reštaurácie po svojom strýkovi keď sa vrátil z vojny. 

Ja som mu porozprávala o svojom detstve aj o rokoch prežitých vo Francúzsku. Vravel, že v Európe ešte nebol, ale plánoval to tam niekedy navštíviť. Och, ako rada by som išla s ním... Charles hovoril o svojom živote v New Yorku a ja som hltala každé jeho slovo. Ukázalo sa, že je to skutočne úžasný a vzdelaný muž. Presne taký, o akom som snívala. Okrem toho, Charles bol mimoriadne pohľadný. 

„Čo by ste chceli v živote robiť, Esme?“ opýtal sa ma.

„Mám jeden sen... Chcela by som byť učiteľkou,“ prezradila som mu. 

„To je krásne povolanie!“ Potešila som sa, keď som videla, že sa mu môj nápad páčil. 

„Dúfam, že sa vám to podarí!“ povedal. 

„Ďakujem, pán Ev-... Charles!“ opravila som sa. 

Keďže už bolo dosť neskoro, museli sme sa s Charlesom rozlúčiť. Vyniesol ma na rukách do mojej izby. Keď ma opatrne pokladal do postele, hľadeli sme si do očí a ja som ani nedýchala. Nežne ma pohladil po vlasoch a usmial sa. Jemne si vzal moju ruku do svojej a na rozlúčku ju zľahka pobozkal. 

„Dobrú noc, Esme. Čoskoro sa uvidíme.“ 

„Dobrú noc, Charles.“

  

Takto to išlo pár týždňov. Mala som troch častých návštevníkov; Charles, Suze a doktor Cullen. Okrem toho som prečítala veľa kníh a vyzdobila biely obrus vyšívanými vzormi. Ruka a rebrá ma už vôbec neboleli, ale nohu som stále mala v sadre. Nemohla som ňou vôbec hýbať.

Charles za mnou chodil niekoľkokrát za týždeň. Veľa sme sa rozprávali a čítal mi z mojich obľúbených kníh. Nie že by som to nezvládala sama, no rada som počúvala jeho hlas. Moji rodičia si ho obľúbili tiež, dokonca viac ako ja. Začali hovoriť o zásnubách a svadbe. Charles bol podľa nich výborným budúcim zaťom. Bol uznávaný v spoločnosti, majetný a inteligentný. Čakala ma s ním skvelá budúcnosť. 

V jedno augustové poobedie som sedela na terase a čítala obľúbenú novelu Jane Austenovej. Popíjala som citrónovú limonádu a na hlave som mala veľký klobúk, ktorý ma schovával pred slnkom. Aj keď som síce nemohla chodiť tancovať, toto leto som si užívala. Svoje šaty na tancovanie som nosila na chvíle s Charlesom a ten mi ich vždy pochválil. Inak to nebolo ani dnes. 

„Zdravím vás, moja najdrahšia!“ začula som známy hlas a na mojej tvári sa zjavil úsmev. 

„Charles!“ 

Sklonil sa ku mne aby ma objal a dal mi kyticu kvetov. 

„Tie sú nádherné, ďakujem!“ 

„Vašej kráse sa len ťažko vyrovnajú,“ povedal a ja som sa začervenala. 

Moji rodičia stáli vo dverách a šťastne sa na nás usmievali. 

„Esme, s dovolením vašich rodičov, chcel by som sa vás niečo opýtať,“ oznámil mi Charles. 

„Deje sa niečo?“ pýtala som sa. Charles z vrecka na saku vytiahol malú krabičku potiahnutú zamatom a kľakol si na jedno koleno. Od prekvapenia som prestala dýchať.

„Esme Anne Platt, nedokážem na vás zabudnúť od prvej chvíle, čo som vás stretol.  Ukradli ste mi srdce, ktoré vás neskutočne miluje! Preukážete mi tú česť a stanete sa mojou manželkou?“ Hľadel na mňa s láskou a nádejou v očiach.

„Áno,“ povedala som šťastne. „Bude mi cťou!“

Vzal si moju ruku do svojej a na prstenník mi navliekol zlatý prsteň s tyrkysovým drahokamom. Bol skutočne nádherný a tá farba sa mi hodila k očiam, vlasom a pokožke. Moji rodičia nám obom nadšene gratulovali a otec priniesol fľašu drahého alkoholu na prípitok.

 

Správa o našom zasnúbení sa rozniesla rýchlo. Matka rozoslala oznámenia všetkým známym a farár oznámil túto novinu počas omše v kostole. Na našu počesť sa usporiadala malá slávnosť, ktorú som si tiež užila z lehátka, keďže moja noha bola stále v sadre. Našťastie nie nadlho...

Dnes mal prísť doktor Cullen a konečne ma zbaviť tohto bremena. Nebola som nadšená, že ho znovu uvidím, no tešila som sa, že zase budem môcť chodiť. Bola som dohodnutá s Charlesom, že príde, aby som nemusela znášať prítomnosť toho arogantného muža o samote. Nakoniec sa musel zdržať v práci, takže som tu ostala sama.

„Zdravím vás, Esme," ozval sa zrazu za mnou povedomý hlas a ja som neochotne zdvihla pohľad od knihy.

„Doktor Cullen,“ prikývla som mu na pozdrav s núteným úsmevom.

„Užívate si krásny deň?“ pýtal sa napriek tomu, že obloha bola zatiahnutá.

„Už ani nie,“ precedila som pomedzi zuby.

„Prosím?“ Našťastie ma nepočul.

„Vravím, že áno. Aj keď slnko nesvieti, stále je celkom príjemne teplo.“

„Áno... Nuž, tak poďme na to!“ povedal a otvoril svoj lekársky kufrík. Všimla som si, ako sa na sekundu pohľadom zastavil na mojom snubnom prsteni.

„Vidím, že od minula sa niečo zmenilo,“ povedal bez náznaku emócie a ja som na neho znovu vzhliadla od knihy.

„Gratulujem, slečna Plattová,“ dodal a ja som mu zo slušnosti poďakovala jedným slovom.

Nohu som mala vyloženú na drevenej lavici a doktor Cullen si povyberal potrebné nástroje.  V rukách som držala knihu a ďalej som si čítala. Nechcela som ho rušiť pri práci. Pomaly mi odstraňoval sadru z nohy a moje oči hltali písmenká na stranách knihy. Tentokrát bol Carlisle celý čas ticho a ja som si ho vôbec nevšímala, ani keď mi prstami prechádzal po nohe. Nebolo mi to príjemné ale bola som rada, že ma nič nebolí.

Napadlo mi, či je Suze ešte stále tak pobláznená týmto mužom. Na sekundu som spustila knihu do svojho lona a zahľadela som sa na neho. Hneď si to všimol a pohľad mi opätoval, tak som rýchlo zdvihla knihu a zakryla si ňou tvár.

Odstránil mi z nohy posledný kus sadry a rukami mi nežne prešiel od lýtka až po stehno, aby odstránil biele stopy od sadry. Jeho dotyk bol chladivý a musela som uznať, že už aj celkom príjemný. Telom mi prebehol doteraz nepoznaný pocit. Položila som si knihu na sukňu a Carlisle na mňa vzhliadol.

„Skúste pohnúť prstami na nohe,“ povedal mi a ja som ho poslúchla. Pomaly som pohla prstami a bolo to také zvláštne. Tú nohu som nepoužívala vyše mesiaca a zrazu ňou mám hýbať.

„Dobre,“ prikývol. „Teraz členkom...“

Jemne som urobila ako mi kázal a členok ma poslúchol.

„A pomaly pokrčte nohu v kolene,“ povedal Carlisle, kým študoval pohyb mojej končatiny.

Pomaly som začala dvíhať nohu a krčiť koleno. Pritiahla som si ju bližšie k sebe a Carlisle znovu prikývol.

„A teraz sa skúsime postaviť. Pomôžem vám.“

Carlisle sa postavil vedľa mňa a ja som odložila knihu na lavicu. Ľavou nohou a obomi rukami som sa zaprela do lavice, ale samej mi to nešlo. Carlisle ma opatrne podoprel pod lakťami a s jeho pomocou som sa pomaly postavila. Váhu svojho tela som stále držala na svojej zdravej nohe.

Pokúsila som sa o malý krok vpred, no vtom som stratila rovnováhu a vletela Carlisleovi do náručia. Len tak-tak ma zachytil pár centrimetrov od svojho tela. Na svojom čele som cítila jeho chladný dych a pomaly som na neho vzhliadla. Carlisle mi uprene hľadel do očí a ja som nevedomky pootvorila ústa. Jeho pohľad ma  prebodával a ja som cítila, ako mojím telom prebehli zimomriavky.

Pomaly sa sklonil k mojej tvári a ja som bola ako skamenelá. Jeho pery sa zľahka dotkli mojich a ja som ani len nedýchala. Jemne som privrela oči a Carlisle mi venoval nežný bozk. Jeho pery poddajne stisli tie moje medzi svojimi. Moje telo sa začalo chvieť a keby ma Carlisle nedržal, už by som bola na zemi. Vôbec som nechápala, čo sa to so mnou deje. Ešte nikdy som sa takto necítila... a ešte nikdy ma žiaden muž takto nepobozkal. Bolo to presne ako z kníh, ktoré som čítala. Niečo, o čom som snívala a častokrát si predstavovala vo svojich najtajnejších, zakázaných snoch. Pritisol si ma na svoje telo a ja som mu nesmelo priložila prsty na hrudník. Pod jeho košeľou som cítila pevné svaly. Bolo to prvýkrát, čo som kedy siahla na mužské telo. Moje kolená boli roztrasené a srdce vynechalo úder. Úplne sa ma zmocnil. Jeho pery nežne bozkávali tie moje a ja som uvedomila, čo sa deje, až keď sa odomňa na sekundu odtiahol, aby som sa nadýchla.

„Dosť!“ sykla som a odstrčila som ho od seba. Znovu som stratila rovnováhu, ale Carlisle ma podržal, aby som nespadla. Srdce mi bilo ako o život, môj tep bol zvýšený a ja som na neho zadýchane hľadela s hnevom v očiach. Ako si to mohol dovoliť?! Som predsa zasnúbená!

„Vy nehanebník! Čo si to dovoľujete?!“ vyštekla som a chcela som ho udrieť, ale stále zvieral moje ruky vo svojich.

„Ja som zasnúbená!“ Snažila som sa mu vytrhnúť, no pritom som strácala balans a keby ma nebol držal, už by som bola na zemi.

„Esme, upokojte sa,“ povedal tichým, no ráznym tónom a pomohol mi sadnúť si na lavicu. Vytrhla som si ruky z jeho zovretia a zúrivo som na neho hľadela. Najradšej by som mu vyškriabala oči, ale povedala som si, že mi za to nestál. Okrem toho by sem v momente prišli moji rodičia a o tomto sa nesmel nikto dozvedieť!

„Odíďte! Už aj!“ povedala som chladne.

Nič nevravel a začal si baliť veci. Všetko náradie si uložil späť do čierneho kufríka a ja som od neho odvrátila pohľad. Ruky som si založila na hrudi a priala som si na túto chvíľu zabudnúť.

„Esme, ja...“ začal, ale ja som ho rýchlo prerušila.

„Povedzte mojim rodičom, že vás zavolali k súrnemu prípadu! Zbohom!“ Už nikdy som ho nechcela vidieť!

Bez slova odišiel a ja som ostala sedieť na terase. Nepotrebujem pomoc tohto nafúkaného, arogantného a opovážlivého muža! Naučím sa znovu chodiť aj sama! Vzala som si drevené barle a s ich pomocou som sa pomaly postavila na nohy.

V ten večer k nám prišiel Charles. Úprimne som sa jeho prítomnosti potešila. Bol rád, že už mám sadru dole z nohy a že opäť chodím – celé poobedie som trénovala, iste budem mať veľa modrín po toľkej námahe s barlami. Zvládla som len pár krokov a po zvyšok nášho večera ma Charles nosil na rukách. Veľa sme sa rozprávali a plánovali sme detaily našej blížiacej sa svadby.

Budeme sa brať v kostole o štyri týždne a banket bude v jednej z Charlesových reštaurácii. Neskutočne som sa na ten deň tešila.

 

*** 

V predvečer svadby, keď dievčatá z predmestia odišli z nášho salóniku, som znovu ostala sama. Mali sme veselú rozlúčku so slobodou a všetky sme sa dobre bavili. Moja mama a stará mama napiekli jahodový koláč, niekoľko druhov slaného pečiva, uvarili puding a pripravili nám čaj.

Zišli sa u nás moje kamarátky a aj dievčatá v mojom veku, ktoré som až tak dobre nepoznala. Bol to zvyk... Musela som ich pozvať. Všetky sme boli oblečené v pestrých letných šatách a nenápadne sa každá uisťovala, že práve jej šaty sú najkrajšie. Tak to už u nás na predmestí chodilo. Ľudia chceli urobiť čo najlepší dojem a ukazovali svoju majetnosť rôznymi spôsobmi.

Dámy boli zvedavé na moje svadobné šaty, kyticu, obrad, ale ja som im odmietla niečo prezradiť. Zajtra predsa všetko uvidia!

Niektoré z dievčat už boli vydaté, tak mi porozprávali, čo ma čaká. Nie všetko znelo lákavo, ale vedela som, že Charles je iný a na svoj nový život som sa tešila. Charlesa som ľúbila a mali sme naozaj pekný vzťah. Nebolo to jedno z tých dohodnutých, nútených manželstiev, v akých žila väčšina dievčat.

„Nad čím rozmýšľaš, dieťa moje?“ Začula som zrazu hlas mojej starej mamy.

„Už sa naozaj teším na svadbu,“ povedala som s úsmevom.

„Budeš nádherná nevesta, Esme,“ povedala a pohladila ma po vlasoch.

„Ďakujem, stará mama.“

„Chcem, aby si bola šťastná, dieťatko,“ pokračovala a ja som sa usmiala.

„Ešte stále máš čas si to rozmyslieť...“ Úsmev mi zamrzol na perách a venovala som starej mame prekvapený pohľad.

„Stará mama, prečo to hovoríte?“

„To ti nemôžem povedať... Nechcem, aby si sa unáhlila!“ Vôbec som jej nerozumela. Ani som nevedela, čo sa mám ďalej pýtať.

„Nemajte obavy, Charles je ten pravý.“ Snažila som sa zachrániť situáciu s úsmevom.

„Tvoji rodičia si to myslia tiež, ale...“ na chvíľu sa odmlčala a potriasla hlavou. „Pri Charlesovi ti bude dobre, no nedá ti to, čo iný.“

„Charles je v skutočnosti veľmi majetný muž,“ povedala som opatrne.

„Nehovorím o majetku, bábika,“ povedala stará mama, stisla moju ruku vo svojej  a potom sa pomaly vrátila do domu.

Vôbec som tomu nerozumela. Prečo by som sa nemala vydať za Charlesa? Celé mesiace moji rodičia podporovali náš vzťah! Stará mama nikdy nebola proti... Možno v tom bolo niečo osobné, proti môjmu nastávajúcemu alebo jeho matke. Určite to muselo byť ono. Nemala žiadny dôvod Charlesa nenávidieť.

Zahnala som tieto myšlienky preč a snažila som sa na celý rozhovor zabudnúť.

 

***

Vystúpila som z honosného bieleho koča a usmiala som sa na svojho otca, ktorý mi ponúkol rameno. Stáli sme pred kostolom, svadobný obrad sa začínal o pár minút. Mala som na sebe krásne čipkované svadobné šaty. Za sebou som ťahala dlhú vlečku a môj účes zdobila brošňa so svetlomodrým drahokamom. Sukňa bola veľká, z nadýchanej látky a šaty pôsobili veľmi luxusne. Na prednej časti boli korálkami vyšité vzory a rukávy sa ťahali do predlaktí. Na krku som mala náhrdelník starej mamy a v ušiach perlové náušnice z Európy. Cítila som sa ako princezná a už som sa nevedela dočkať chvíle, kedy ma takto uvidí Charles.

Z kostola sme začuli prvé tóny hudby a družičky vykročili dole uličkou. Otec sa vedľa mňa hrdo niesol a ja som cítila, že bol na mňa naozaj pyšný.

Rukami som si uhladila sukňu a stisla som kyticu kvetov.

„Pripravená?“ Otec mi venoval povzbudivý pohľad.

Zhlboka som sa nadýchla a prikývla som.

Prešli sme bránou kostola a ja som uvidela veľké množstvo svadobných hostí. Pozrela som sa na oltár a tam stál on. Charles. Mal oblečený elegantný smoking a tmavé vlasy uhladené dozadu. Už z diaľky som si všimla ako sa na mňa šťastne usmieval a úsmev som mu dojato opätovala. Kostolník začal hrať na organ známu melódiu a my s otcom sme vykročili vpred. Výzdoba v kostole bola nádherná, všade boli rôznorodé poľné kvety obviazané čipkovanými stuhami. Svadobní hostia na mne mohli oči nechať a mne sa to skutočne páčilo. Uvedomila som si, čo sa to vlastne deje a do očí sa mi začali tlačiť slzy.

Družičky už prešli dole uličkou a posadili sa do prvej lavice. S otcom sme sa blížili k môjmu nastávajúcemu a moje srdce bilo ako šialené. Charles na mňa celý čas unesene hľadel a ja som dúfala, že sa mi nepodlomia kolená.

Otec ma doviedol k Charlesovi a moju ruku vložil do tej jeho. Charles nežne stisol moju ruku vo svojej a ja som sa pousmiala. Pokoj, Esme... Kyticu som odovzdala Suze, ktorá mi išla za svedka. Na tento moment sme sa pripravovali od detstva! Zľahka ma objala a popriala mi veľa šťastia. Pristúpila som k svojmu snúbencovi a on si ma dvoma krokmi priviedol k oltáru. Obaja sme vzhliadli na kňaza, ktorý nám venoval významný pohľad a počkal, kým hudba utíchne.

Isto si pamätal na deň, kedy ho Charles požiadal o zoznámenie s mojou rodinou. Vtedy ani jeden z nás netušil, že o pár mesiacov neskôr sa do kostola vrátime s prosbou spečatiť náš vzťah pred Bohom.

„Drahí prítomní!“

Charles držal moje ruky vo svojich a ja som zasnene hľadela do jeho očí. Zdalo sa mi, že v kútiku jeho oka som zazrela slzu. Nikto iný na svete pre mňa neexistoval. Ani teraz, ani inokedy...

Slová kňaza sa rozliehali po celom kostole. Predniesol verš z Biblie o uzavretí manželstva medzi mužom a ženou a potom prešiel pohľadom na nás.

„Je toto vaše rozhodnutie slobodné a úprimné?“

„Áno!“ povedali sme naraz.

 

 

Charlesov bratranec, ktorý mu išiel za svedka, predstúpil pred nás s medenou táckou s obrúčkami. Vymenili sme si prstene a ja som si užívala každú sekundu svadobného obradu.

„Týmto vás vyhlasujem za muža a ženu. Čo Boh spojil, človek nech nerozdelí!“ vyhlásil kňaz.

„Môžete pobozkať nevestu,“ šepol Charlesovi.

Môj manžel si ma nežne pritiahol k sebe za pás a s láskou ma pobozkal na pery. Zavrela som oči a bozk som mu náruživo oplatila.

Svadobní hostia začali tlieskať a my sme sa od seba odtiahli. Nedokázala som sa prestať usmievať, môj sen sa práve stal skutočnosťou. Vydala som sa za muža, ktorého úprimne milujem a čaká ma s ním krásny život.

 

***

Manželský život bol ako sen. Presťahovala som sa k Charlesovi a hneď po svadbe sme sa vybrali do Európy. Precestovali sme Anglicko, Francúzsko, Belgicko a Holandsko aj napriek napätej politickej situácii.

Všade sme navštívili pamiatky, spoločenské podujatia, divadlá a muzikály. Každá krajina mi učarovala niečím iným a ja som si myslela, že ďalej ma už nič neprekvapí. Ako som sa len mýlila... Spoznávali sme miestnych obyvateľov a získali tak nových priateľov a veľa zážitkov.

Našu cestu sme zakončili na juhu Talianska, kde bolo naozaj krásne.  Predtým sme navštívili aj Benátky, kde nás miestny podnikateľ, ktorého sme stretli v jeho obchode s maskami, pozval na veľký karneval.

Bola som uchvátená týmto mestom od samého začiatku. Architektúra, gondoly, ľudia, móda, káva, jedlo... všetko tu bolo neodolateľné!

Na karneval som si obliekla svetlo modré dlhé šaty, ktoré mi Charles kúpil v ten deň v meste a na tvári som mala ligotavú žltú masku s dlhými stuhami, ktorá predstavovala slnko. Charles mal na sebe tmavomodrý oblek s tmavou maskou so žltými hviezdami, znázorňujúcou nočnú oblohu. Masky nám poradil majiteľ obchodu, Giuseppe, ktorý nás na svojom karnevale srdečne privítal. Bola to nezabudnuteľná noc!

Karneval sa odohrával v starej budove hotela v historickom centre. Prišlo veľa významných ľudí a my sme mali tú česť sa s nimi zoznámiť. Charles nadviazal aj nové obchodné vzťahy, ktoré by mu v budúcnosti mohli výrazne pomôcť.

 

Loď do Ameriky nás priviezla do New Yorku a cestou do Ohia sme sa ešte zastavili na niekoľkých miestach. Charlesov známy žil v Rochestri a pozval nás na otvorenie svojej novej reštaurácie. Usporiadal banket a pozval jazzovú kapelu z New Orleans. Stretli sme tam mnoho zaujímavých ľudí, akými bol napríklad starý bankár Royce King, majiteľ všetkých bánk v meste a jeho syn, Royce King II. Zoznámili sme sa aj s jeho snúbenicou, Rosalie Hale, ktorá bola určite tá najkrajšia žena, akú som kedy stretla. Z Rochestra sme sa o pár dní vybrali cez Pennsylvaniu naspäť do Ohia, kde sme sa znovu usadili.

 

***

Roky plynuli a my s Charlesom sme žili pokojným životom. Charles sa staral o svoje reštaurácie a ja som už štvrtý rok učila v mestskej škole. Svoju prácu a manžela som milovala, ale bolo tu niečo, čo ma trápilo. Ani po šiestich rokoch manželstva sa nám nenarodilo dieťa.

Bolo to naozaj zvláštne a stále som za to dávala vinu sebe. Tak strašne som túžila po bábätku! Nedokázala som to pochopiť. Suze bola vydatá kratšie ako ja a mala už dve deti, kým ja ani jedno. Často som k nej chodievala a hrala som sa s malou Annie a Thomasom. Annie bola dokonca žiačkou v mojej triede.

S mojím trápením som sa Charlesovi nikdy nezdôverila. Všimol si, že som smutná, ale stále som sa vyhovorila na niečo iné. Vždy ma milo utešil, no mne bolo potom ešte horšie. Bola som zdrvená z toho, že nedokážem dať tomuto skvelému mužovi dieťa. Bol taký láskavý a nadovšetko ma miloval. Zaslúžil si mať rodinu a ja som si veľmi priala, aby sa nám tento sen splnil.

Bez jeho vedomia som chodila za bylinkárkou, ktorá mi namiešala bylinky, aby som mohla ľahšie otehotnieť. Za tie roky som vyskúšala už všetko, ale nič nepomáhalo. Rodičia mi nevedeli pomôcť, stará mama sa k tejto téme vôbec nevyjadrovala a Charlesova matka vždy odviedla pozornosť na niečo iné. Bola som zúfalá.

„Nad čím rozmýšľaš, miláčik?“ opýtal sa ma zrazu Charles, keď som stála pri okne a hľadela von na opadané lístie pod stromami pred našim domom.

Podišiel ku mne a zozadu si ovinul ruky okolo môjho pása.

„Budeš mi chýbať!“ povzdychla som si a on mi venoval nežný bozk na líce. Otočila som sa tvárou k nemu a padla som mu do náručia. Privinul si ma k sebe a pobozkal ma do vlasov.

„Neboj sa, zlatko, tých pár dní ubehne ako voda. Ani sa nenazdáš a budem naspäť.“

Nebola som šťastná, keď Charles chodil na služobné cesty bezomňa. Vždy keď som zaspávala sama, cítila som sa opustená. Potrebovala som ho mať pri sebe. Milovala som jeho vôňu a ten pocit bezpečia, keď si ma vzal do náruče.

„Už si zbalený?“ opýtala som sa.

„Áno. Zachvíľu ma vyzdvihne George a pôjdeme. Do New Yorku by sme mali doraziť zajtra doobeda,“ povedal.

„Dobre sa obleč, v New Yorku je oveľa chladnejšie... A dávaj si pozor, môj drahý!“ Vzal si moje ruky do svojich a prikývol.

„Sľubujem. Keď sa vrátim, môžeme ísť na pár dní niekam spolu,“ navrhol s úsmevom.

„Budem sa tešiť,“ šepla som. Sklonil sa ku mne a pobozkal ma na pery. Bozkával ma tak nežne, až sa mi takmer podlomili kolená. Objala som ho pevnejšie a on si ma pritisol na svoje telo. Zašla som mu prstami do upravených vlasov a rozopla som mu pár gombíkov na košeli. Pritlačil ma chrbtom k stene a perami ma jemne láskal na krku. Zaklonila som hlavu a z hrdla mi vyšiel tichý vzdych.

V tom sme obaja začuli trúbenie auta a Charles sa odomňa pomaly, neochotne  odtiahol.

„Prepáč, láska,“ ospravedlňujúco sa pousmial a ja som mu venovala naoko nahnevaný pohľad.

Pozrela som sa von oknom a tam stál George so svojim starým modelom Ford.

„Uvidíme sa o týždeň,“ povedal Charles a pohladil ma po vlasoch.

„Dovidenia,“ šepla som a on ma na rozlúčku pobozkal na čelo.

Vzal si svoj kožený kufor a zbehol dolu schodmi. Sledovala som ho ako nastúpil do auta. Zamával mi a poslal vzdušný bozk. Usmiala som sa a potom som sa už len pozerala ako auto s dvomi šikovnými obchodníkmi mizlo v diaľke.

 

Charles odišiel na služobnú cestu do New Yorku a ja som ostala sama. Bolo to len na pár dní, no aj tak mi bude veľmi chýbať. Na druhej strane, vedela som, ako využijem čas. Počas pracovných dní ostanem dlhšie v škole a cez víkend sem pozvem bylinkárku a jasnovidku. Medicína v tomto odvetví nebola až taká pokroková, takže oni boli moja jediná nádej.

„Madam, čo vám pripravím na večeru?“ opýtala sa ma naša slúžka Betty.

„Ďakujem, Betty, ale nebudem jesť...“

„Musíte niečo zjesť, drahá. Váš manžel sa nepoteší, keď sa vráti a nájde Vás úplne vychudnutú. Idem vám zohriať aspoň polievku!“ povedala a išla do kuchyne. Ak išlo o jedlo, Betty bola nekompromisná. Každý deň sme mali navarené čerstvé a zdravé jedlo. Stále ale nebola spokojná s množstvom ktoré sme s Charlesom zjedli. Vždy krútila hlavou nad zvyškom, z ktorého by sa najedla ďalšia rodina.

 

***

Do Charlesovho príchodu som odrátavala hodiny. Práve som doučila svoju poslednú triedu a pripravovala som deťom materiály na ďalší deň. Táto práca ma skutočne napĺňala. Bavilo ma pracovať s deťmi aj napriek tomu, že som nemala svoje. Bolo mi to ľúto, ale nakoniec som bola vďačná, že môžem robiť to, čo milujem.

Na každú malú lavicu som prichystala papiere, atrament, brko a malé počítadlo. Na svoj stôl som položila knihu rozprávok a farebné písmenká. Upratala som neporiadok po deťoch a potom som odišla z triedy.

Cestou domov som sa zastavila v kúpiť trochu kvalitnej kávy a horkú čokoládu, ktorú mal Charles tak rád. Už som sa ho nevedela dočkať.

Prišla som domov a prezliekla som sa do svetlofialových šiat, ktoré sa skvele hodili k mojim karamelovým vlasom. Na vrch som si prehodila bielu pelerínu, keďže už bol november a počasie sa poriadne ochladilo. Posadila som sa v obývačke ku kozubu, v ktorom tlel oheň a listovala som si v novinách. Po chvíli sa ku mne pridala Charlesova matka a Betty nám pripravila teplý čaj.

Priložila som si šálku k perám a nadýchla som sa mätovej vône čaju. V tom sme začuli pohyb kľúča v zámku a na mojej tvári sa zjavil nadšený úsmev. Položila som čaj na sklenený stôl a bežala som k dverám, s Betty a Charlesovou matkou v pätách. Ale to, čo nás čakalo, by si nedokázala predstaviť ani jedna z nás.

Vchodové dvere sa otvorili a dnu vošiel George, podopierajúc Charlesa, ktorý vyzeral naozaj zle. Bol bledý, mal kruhy pod očami a silno kašľal.

„Charles!“ šepla som vydesene.

„Preboha, čo sa stalo?!“ pýtala som sa.

„George, poďte, pomôžte mi uložiť ho do postele,“ povedala náhle Charlesova matka. Charles ku mne chabo natiahol ruku a letmo ma pohladil po líci. Chcela som ho objať, ale jeho matka mi v tom zabránila.

„Teraz nie, Esme. Ja sa o neho postarám,“ povedala a ja som mlčky prikývla. Betty ma súcitne objala okolo ramien a odviedla naspäť do obývačky. Bola som z toho celá roztrasená a chcela som vedieť, čo sa dialo s mojim manželom. Vyzeral byť vážne chorý.

Po chvíli George zišiel na prízemie do obývačky. Sadol si na prázdnu stoličku a udivene krútil hlavou.

„Pán Witt, ponúknem vám niečo na upokojenie?“ opýtala sa Betty.

„Dvojitú whiskey, prosím!“

Betty prikývla a z baru vybrala fľašu škótskej.

„George, prosím vás, čo sa stalo?“ pýtala som sa, ešte stále vystrašene.

„Cestovali sme v noci a bolo naozaj chladno. Keď sme dorazili do New Yorku, všetko bolo v poriadku, ale na tretí deň Charles nevstal z postele. Začal kašľať, mal horúčku a ťažko sa mu dýchalo. Videl ho doktor a určil to na silný zápal pľúc,“ povedal George a hodil do seba celú whiskey.

„Úplne ho to odrovnalo!“

„Oh môj Bože... Dostane sa z toho?“ Ku koncu sa mi začal lámať hlas.

„Dostane! Budeme sa za neho modliť!“ zareagovala Betty. „Pán Charles je silný muž a nejaká choroba ho len tak nedostane!“

Smutne som sa pousmiala a priala som si mať toľkú nádej ako Betty. Bála som sa o Charlesa a chcela som byť pri ňom.

V tom sa jeho matka bez slova zjavila v obývačke a venovala mi dlhý pohľad.

„Esme, môžeš ísť za ním... Lekár je už na ceste,“ oznámila mi a ja som prikývla.

Vybehla som hore schodmi a pomaly som otvorila dvere na našej spálni.

„Charles,“ šepla som.

„Esme, láska,“ povedal vysileným hlasom a natiahol ku mne ruky.

Podišla som k posteli na ktorej ležal a jemne som ho objala. Pobozkal ma do vlasov a hneď na to sa rozkašľal.

„Som rada, že si doma,“ pousmiala som sa.

„Aj ja som rád, že sme spolu! Chýbala si mi, Esme,“ hovoril tichým hlasom a jeho kašeľ neutíchal.

„Ako sa cítiš?“ opýtala som sa, no hneď som to oľutovala. „O chvíľu je tu lekár! Dostaneš sa z toho!“ Nežne som ho pohladila po líci a na jeho tvári sa zjavil nepatrný úsmev.

„Si taká nádherná!“ šepol.

„Obliekla som si tie šaty, ktoré sa ti na mne tak páčia!“ usmiala som sa a on mi úsmev opätoval.

„Vidím, si očarujúca!“ Pohladil ma po ruke.

„Milujem ťa...“

„Aj ja teba. Si to najcennejšie, čo mám!“ povedal.

Ľahla som si k nemu na posteľ a Charles si ma privinul do náručia. Cítila som jeho plytký dych a vždy keď zakašľal, bolestivo mu zovrelo hrudník. Zavrela som oči a posielala som mu toľko pozitívnej energie, koľko sa len dalo. Naše telá sa tisli k sebe a spolu nám bolo teplo.

V tom sa ozval zvonček a ja som s nádejou otvorila oči. To musí byť lekár!

„Betty! Prišiel doktor!“ zakričala som na našu slúžku, keď zvonček zazvonil po druhýkrát. Stále nič...

„Betty?!“

Nedostala som žiadnu odpoveď, tak som sa postavila a išla som otvoriť sama. Zišla som dole schodmi a ponáhľala som sa k vchodovým dverám. Otvorila som mohutné dvere a od prekvapenia som stratila reč. Predomnou stál muž, ktorého by som tu ani vo sne nečakala...

 


Ďakujeeeem krásne za komentáre k prvej časti a dúfam, že sa vám bude páčiť aj pokračovanie. Čaká nás ešte jedna časť a nie som si úplne istá ako to ukončím - takže nadšene privítam komentáre s návrhmi ;D. 

SissaVamp

 



Sdílet Sdílet

Diskuse pro článek Keby bolo keby - Story of Esme II.:

 1
3. nes
20.04.2017 [1:37]

Souhlasím s Nisalys. A jen tak dál píšeš pěkně.

19.04.2017 [0:17]

Kate3Moc pěkně vyprávíš, děkuji! Emoticon Emoticon Emoticon Jsem zvědavá na poslední část. Emoticon

1. Nisalys
26.03.2017 [11:00]

Super příběh! Je sice hezké, že je Cherles tak hodný, ale já stejně mám radši Carlisla, takže bych asi chtěla aby skončili spolu... Ale zase nevím jestli je to dobré jen tak zabít Charlese... No ale já jsem sobecká Emoticon takže doporučuji zabít Charlese a dát dokupy Carlisla a Esmé.. Emoticon Emoticon

 1

Přidat komentář:

Nick:

Text:

[.ei.]smile41[./ei.] [.ei.]smile34[./ei.] [.ei.]smile33[./ei.] [.ei.]smile06[./ei.] [.ei.]smile01[./ei.] [.ei.]smile08[./ei.] [.ei.]smile19[./ei.] [.ei.]smile10[./ei.] [.ei.]smile17[./ei.] [.ei.]smile22[./ei.] [.ei.]smile25[./ei.] [.ei.]smile09[./ei.] [.ei.]smile07[./ei.] [.ei.]smile32[./ei.] [.ei.]smile35[./ei.] [.ei.]smile40[./ei.] [.ei.]smile24[./ei.] [.ei.]smile23[./ei.] [.ei.]smile16[./ei.] [.ei.]smile11[./ei.] [.ei.]smile18[./ei.] [.ei.]smile29[./ei.] [.ei.]smile20[./ei.] [.ei.]smile27[./ei.] [.ei.]smile12[./ei.] [.ei.]smile15[./ei.] [.ei.]smile04[./ei.] [.ei.]smile03[./ei.] [.ei.]smile36[./ei.] [.ei.]smile31[./ei.] [.ei.]smile38[./ei.] [.ei.]smile14[./ei.] [.ei.]smile13[./ei.] [.ei.]smile26[./ei.] [.ei.]smile21[./ei.] [.ei.]smile28[./ei.] [.ei.]smile39[./ei.] [.ei.]smile42[./ei.] [.ei.]smile30[./ei.] [.ei.]smile37[./ei.] [.ei.]smile02[./ei.] [.ei.]smile05[./ei.]


Uživatel:
Heslo:
Registrace


OurStories.cz



...další zajímavé stránky Toto může být i váš web.
Máte zájem? Jste Přispěvateli a chcete se stát Ověřenými přispěvateli? Jste Ověřenými přispěvateli a chcete se stát
Profi přispěvateli?
Přidejte se k Pomoci začínajícím autorům.
Hledají se pomocníčci I vy se můžete stát administrátory.
Nábor administrátorů

Kdo je tu z členů? Klikni!