Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Život sa nemazná - 7. kapitola

23.12.2010 (17:30) • lolalita • FanFiction na pokračování • komentováno 3× • zobrazeno 7082×

7. kapitola

Edward:

Keď som ju na dverách zbadal, myslel som, že sa moje srdce znova roztĺklo. Jej vôňa ma razom udrela do nosa a zaspievala pre mňa. Bolo to opojné, nádherné a neopakovateľné. Presne ten pocit, keď sa hlboko ponoríte do vody a snažíte sa vynoriť. Kyslík dochádza a vy sa konečne dostanete nad hladinu a dostanete do pľúc vzduch. Tak som sa cítil. Posledné dva roky som sa pokúšal vynoriť a jej vôňa mi vohnala do pľúc kyslík.

Nebol som schopný pohnúť sa. Jej srdce bilo tak rýchlo, že som mal pocit, že jej vyskočí z hrude. Bola rovnako nádherná. Nie, myslím, že bola oveľa krajšia, ak je to možné. Jej dievčenské telo získalo oblejšie proporcie. Vlasy mala dlhšie a pleť bledšiu. Na hrudi zvierala deku so svojím dieťaťom. Keď ma zbadala, pritiahla si ho bližšie, akoby sa bála, že im ublížim. Kútikom oka som jej dieťa zahliadol. Bol krásny a sladko spinkal v jej náručí. Bella na mňa hodila pohľad plný nenávisti a šla k autu. Nepovedala ani ahoj, nič. Keď zapla Marca do sedačky, pozrela sa na mňa. Mal som pocit, že sa zbláznim. Zbehol som rýchlo k autu a otvoril dvere. Chcel som s ňou len hovoriť. Chcel som jej niečo povedať, no zodvihla ruku a zastavila ma. Jasper ju odviezol preč a ja som tam stál a hľadel za autom, ktoré odchádzalo s tou najkrajšou ženou sveta.

Pozrel som k domu. Alice stála vo dverách a nervózne sa hojdala na pätách. Sklopil som zrak a šiel po ceste smerom, ktorým odišlo auto. Postupne som sa rozbehol a vyhupol sa na strechy domov. Utekal som a sledoval Jasperovo auto. Neviem, čo to do mňa vošlo, ale musel som ju ešte vidieť. Jasper zastavil a Bella vystúpila. Vzala malého a prešla do domu. Skočil som na červenú strechu a sadol si priamo k strešnému oknu. Nazrel som dnu. Bella uložila Marca do postieľky a potom padla k zemi. Tíško plakala a mňa z toho obrazu pálila hruď. Bola to bolesť horšia než v deň mojej premeny. Asi po hodine sa pozbierala zo zeme a unavene prešla k posteli. Priam do nej odpadla. Začala pravidelne dýchať. Zatlačil som na strešné okno a pretlačil sa do vnútra. Nehlučne som dopadol na zem. Najprv som prešiel k posteli. Belline oči stále ronili horúce slzy, aj keď už spala. Prikryl som ju dekou a jemne sa dotkol jej ruky. Tak veľmi som túžil objať ju. Chcel som ju utešiť a otrieť jej slzy. Hanbil som sa, že tak trpela kvôli mne.

V postieľke sa Marco pomrvil. Priskočil som k nej. Mal otvorené očká a pusinkou mľaskal po okolí. Bol nádherný. Voňal sladko ako Bella. Na hlavičke mal páperie vláskov presne vo farbe svojej mamy. Pohladil som ho prstom po líčku. Okamžite ma chytil za prst a pokúšal sa ho nasmerovať do ústočiek. Po chvíľke sa mu to podarilo. Široko sa usmial a začal sať. Bol bezchybný ako jeho mama. Neviem, čo ma to napadlo. Siahol som do postieľky a vybral ho. Usadil som sa s ním do kresla a prezeral si každý kúsoček jeho drobného telíčka. Bol tichúčko a upieral na mňa svoje veľké, hnedé očká. Ak by sa teraz Bella zobudila, nestihol by som ho vrátiť do postieľky a zmiznúť. Odhalila by ma. Ja som nedokázal odolať. Moje telo sa naplňovalo blaženosťou. Bella je určite šťastná, že má Marca. Určite má veľa trápenia a prežila si množstvo bolesti, ale Marco za to určite stál. Po pol noci sa vrátila René s Philom. Položil som Marca do postieľky a skryl sa. Vyšla Bellu hore skontrolovať a šla spať. Strávil som noc u Belly. Cítil som sa ako kedysi. Bol tu rozdiel. Vtedy som sa nebál, že sa zobudí a vyrazí ma. Od toho dňa som tu trávil každú noc.

Bella:

Edwarda som už nevidela a ani Alice ho nespomínala. Prešiel týždeň od kedy sme sa stretli. Dnes som bola v cestovke. Mala som toľko práce, že som nevedela čo skôr. Zazvonila mi pevná linka.

„Cestovná kancelária Prúd. Splníme vaše cestovateľské sny. Pri telefóne Bella,“ povedala som nacvičenú frázu.

„Bella, kde si? Z jaslí sa ti nemohli dovolať. Marco dostal znova horúčky. Nevedeli ťa nájsť, tak volali mne. Zavolali záchranku a keďže má zdravotné záznamy z Nemocnice na Lúke vzali ho tam,“ povedala rýchlo.

„Kedy?“

„Teraz. Idem po teba,“ povedala a zložila. Okamžite som si utekala po veci a zamkla som. Prešľapovala som pred dverami. Minúta sa mi zdala ako celá hodina. Dočerta, prečo mi nevolali na mobil. Vytiahla som ho z kabelky a škaredo si zahrešila. Bol zas vypnutý. Alice prifrčala ako pretekár. Naskočila som. Bola som strachom bez seba. Len, čo sme zastavili, vybehla som na recepciu.

„Marco Swan,“ povedala som sestre na príjme.

„Cullen,“ doplnila Alice. Sestra vzala zo stola papier.

„Vy ste?“

„Matka,“ štekla som a nervózne si prehrabla vlasy.

„Upokojte sa. Váš manžel už všetky papiere vypísal a je s malým na šestke. Nebojte sa mamička, len najskôr prechladol. Váš manžel už volal doktora Carlisla. Bude tu každú chvíľu,“ povedala pokojne a pozerala na mňa ako na najväčšieho panikára.

„Môj manžel je tu?“ Zalapala som po dychu. Sestra len prikývla. Okamžite som sa vyrútila po chodbe. Alice šla krok za mnou. Bez zaklopania som otvorila dvere číslo šesť. Pri vyšetrovacom stole stál lekár Jons a pri ňom Edward. Mal v náručí môjho syna a rytmicky s ním pohojdával. Marco kopal nožičkami a smial sa. Vôbec nevyzeral byť chorý. Priskočila som k nemu a natiahla sa po dieťa. Edward sa na mňa zadívala a poodtiahol sa. Položil Marca na stôl a zvláštne na mňa pozeral. Srdce mi šlo vyskočiť z hrude. Zrazu sa mi zamotala hlava a zatmelo sa mi pred očami.

Keď som otvorila oči, ležala som na stole ja.

„Pani Cullenová, kedy ste naposledy jedla a spala.“ Usmial sa lekár.

„Pred týždňom,“ povedala som s úškrnom, keď som sa zdvíhala do sedu. Alice stála z vedľajšej strany. Edward stál pri okne a mal na rukách Marca. Pristúpil ku mne a bez slova mi ho podal.

„Čo tu robíš,“ šepla som.

„Z jaslí sa ti nemohli dovolať. Keď Marca predali rýchlej službe, zavolali mi. Som uvedený na Marcových záznamoch v nemocnici,“ pošepol Edward.

„Ďakujem, že si prišiel, ale môžeš už ísť,“ šepla som. Alice náš rozhovor vyplašene sledovala.

„Pán Cullen,“ oslovil ho lekár. Edward sa k nemu postavil.

„Tu je recept pre syna a tu pre manželku. Manželka musí veľa spať a výživne jesť. Keď malého kojí, musí sa zdravo stravovať a vyhýbať sa stresu. Máte tu napísané vitamíny a minerály. Tiež potrebuje slnko,“ usmial sa lekár. Edward si vzal recepty a pozrel smerom ku mne.

„Idem ich vybrať. Stretneme sa pri aute,“ šepol. Pozrela som na Alice a zliezla zo stola.

„Volal som Carlislovi, aby nechodil,“ povedal lekár a usmial sa.

„Naozaj je len nachladený. Nemohla sa vrátiť tá meningitída?“ opýtala som sa vyplašene.

„Nie. Je nachladnutý. V jasliach to troška prehnali. Nechceli najskôr nič podceniť. Váš manžel je veľmi starostlivý. Nesmierne sa o maličkého bál. Je úžasne vidieť, že sa tak mladí ľudia dokážu postarať o dieťa tak skvele.“ Lekár sa prívetivo usmial a podal mi Marcovu deku. Šli sme k autu. Edward nás tam už čakal. V ruke mal tašku. Položil ju na predné sedadlo.

„Sú tam lieky pre Marca a tvoje vitamíny. Mala by si si oddýchnuť,“ šepol.

„Ďakujem za starosť, ale nestojím o to. Pre budúcnosť. Ak ti náhodou zavolajú v akejkoľvek situácii týkajúcej sa mňa alebo môjho syna upovedom mňa, Alice, prípadne René. Neželám si, aby si sa miešal do čohokoľvek, čo sa týka môjho syna. Ďakujem.“ Bola som rázna.

„Prepáč. Nechcel som sa do ničoho miešať. Len som mal strach. Marco vyzeral inak než obvykle a bol veľmi nervózny.“ Edward sa napriamil.

„Vyzeral inak než obvykle! Kedy si ho videl?“ štekla som. Edward sklopil zrak.

„Ty nás sleduješ, alebo čo?“ zasyčala som.

„Bella, upokoj sa,“ šepol.

„Ty nemáš právo chcieť, aby som sa upokojila,“ jačala som. Na to sa Marco rozplakal. Snažila som sa ho utešiť, no on šialene jačal. Alice ma nervózne obehla. Marco sa nie a nie upokojiť. Nezaberalo nič. Stáli sme pri aute a všetci sa na nás obzerali.

„Je v poriadku? Takto som ho ešte nepočula plakať,“ povedala Alice roztržito. Chcela som ho už vziať naspäť k lekárovi, keď mi ho Edward rýchlo vzal s rúk. Malinký prestal plakať ako šibnutím čarovného prútika. Edward ho zakolísal a strčil mu do pusinky prst. Vyvalila som oči. Alice sa zachichúňala.

„Marco má rád upírov. Je po mamičke,“ pošepla a začala sa smiať ako bláznivá. Edward sa na mňa ospravedlňujúco pozrel.

„Skvelé,“ vzdychla som a nastúpila. Edward z druhej strany zapol Marca do sedačky. Ani som sa naňho nepozrela. Mala som zlosť. Alice vyrazila a celú cestu sa posmievala.

„Čo je ti také smiešne?“ opýtala som sa nahnevane.

„Teraz sa nesmieš naštvať, ale pôsobili ste ako manželia. Môj brat má otcovské sklony. Kto by to bol povedal,“ šepla.

„Ja o žiadneho otca pre Marca nestojím,“ šepla som. Alice žmurkla do spätného zrkadla.

„Zostaneš s Marcom pár dní doma?“

„Áno. Zariadiš to v škole?“ opýtala som sa, ale odpoveď som vedela. Alice zariadi všetko.

Bola som s Marcom doma cez víkend a chcela som zostať do utorka. René šla s Philom na pár dní preč. Užívala som si troška samoty. V pondelok som vstala až po desiatej. Na to mi zazvonil mobil. Bola to Alice.

„Bella, mrzí ma to, ale budeš musieť do školy. Profesor dnes zapisuje zápočty a každý musí prísť osobne. Obleč malého a ideme.“

„Ešte nie je úplne zdravý. Nemôžem ho zobrať,“ povedala som nervózne.

„René ešte neprišla?“

„Nie.“

„Dobre, niekoho zoženiem. O desať minút som u teba,“ povedala a zavesila. Celá Alice. Nič nie je bez komplikácií. Obliekla som sa a zniesla Marca dole. Vzala som kabelku a index. Alice prišla už za šesť minút. Otvorila som dvere a neveriacky pokývala hlavou. Pribehla k dverám a za ruku vliekla Edwarda.

6. kapitola - 8. kapitola

Autor: lolalita (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Život sa nemazná - 7. kapitola: