Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Závoj súmraku - 5. kapitola

02.10.2012 (21:15) • 9moncici9 • FanFiction na pokračování • komentováno 8× • zobrazeno 2660×

Isabella:

Vnímala som jeho prítomnosť od prvej chvíle, čo prišiel. Počula som aj to, ako kričal na Rose, ktorá za nič nemohla. Bolo mi jej hrozne ľúto. Nemala som síl sa ani ozvať, aby som sa jej zastala, aby som ju obhájila pred tým bezcitným netvorom. Doľahla na mňa kombinácia včerajšej búrky a jeho chladného tela. Nehovorím, že to nebolo nádherné. Bolo to naozaj niečo neskutočné. Ani som neverila, že práve on dokáže byť taký nežný. No ráno som sa cítila veľmi slabá a malátna. Čím bolo viac hodín, tak sa môj zdravotný stav zhoršoval.

Rose mi musela párkrát držať vlasy nad toaletou, až tak mi bolo zle. Keď si vojvoda všimol, v akom som stave, bol zúrivý až do nepríčetnosti. Mala som pocit, že to robí aj strach o moju osobu. Nie, to určite nie. On sa určite bojí len sám o seba. Keď ma vyzliekol a aj seba, na chvíľu som sa preľakla, že je to obyčajný zvrhlík, ktorý využije každú možnú situáciu. On však urobil to, čo ma zarazilo. Zabalil nás spolu do bielej bavlnenej plachty a snažil sa mi zraziť teplotu vlastným telom.

Nevládala som a po pravde, ani som nechcela vzdorovať, pretože mi bolo v túto dobu jedno, že kto a ako mi pomôže, len nech mi pomôže. Venoval mi letmý bozk na čelo a ešte ma slovami upokojoval. Nespoznávala som ho, kde sa v ňom zrazu berie toľko citu, ohľadu. On je pre mňa záhadou. Bola mi zima, bol tvrdý a ľadový, ale to som v tej chvíli potrebovala. Chlad...

Niekto priniesol polievku, ale hlas mi nebol známy. Bola som aj vďačná, že ho vojvoda požiadal o diskrétnosť. Asi by som sa od hanby prepadla, keby to niekto zistil. Potom ma kŕmil a ja som sladko zaspala. Cítila som sa bezpečne, akoby mi niečo našepkávalo, že on ma bude chrániť, že on je ten, ktorý nedovolí, aby mi niekto ublížil. Neviem prečo, ale verila som svojmu vnútornému hlasu. Na ďalší deň som sa zobudila a on tu stále bol. Objímal ma a hladkal po vlasoch. Už som vedela, že horúčku sa mu podarilo zažehnať, ale cítila som hlad.

„Dobré ránko, mylady,“ povedal pokojným hlasom a na tvári mal úsmev. „Som rád, keď vidím, že sa cítite lepšie.“ Na jeho hlase bolo počuť, že to myslí úprimne.

„Dobré, vaša milosť, vy ste tu boli celú noc?“ spýtala som sa a začala som si uvedomovať, či ho neobťažovalo tu byť.

„Áno, nechcel som vás tu nechať samú v takom stave. Čo ak by sa vám horúčky vrátili?“ Opäť bolo počuť, že hovorí pravdu a netváril sa, že ho to obťažuje, ale stále som si nebola istá.

„Nemuseli ste. Nechcela som vám byť na obtiaž. Vaša milosť mala určite lepší plán ako tu byť so mnou a starať sa o mňa. Mrzí ma, že som vás zdržiavala, ale už sa cítim lepšie,“ povedala som a klopila som zrak. Bála som sa pozrieť do jeho tváre.

„Tak za prvé, musel som tu byť, lebo som sa tak sám rozhodol. Po druhé, nikto ma nenútil, neobťažovalo ma to, pretože to bolo moje slobodné rozhodnutie. Po tretie, žiadne iné povinnosti som nemal. Je pravda, že som mal s vami iné plány, ale to nevadí. Po štvrté, je to to najmenej, čo som mohol pre vás urobiť, aby som odčinil to, čo som spôsobil. Mojou vinou ste boli včera v horúčkach.“ Hovoril to napoly pokojne, ale napoly podráždene. Nemá rád, keď mu niekto protirečí.

„Vy? Prečo by ste mohli za to, že som včera mala zlý zdravotný stav?“ Vedela som to, no hrala som sa na hlúpu.

„Mojou vinou ste sa sem museli vláčiť v daždi a k tomu všetkému moje ľadové telo. Odpusťte mi to, prosím.“ Povedal prosím? Odpusťte mi? Ústa som mala otvorené dokorán a nemohla som uveriť vlastným ušiam.

„Vy za to nemôžete. Dobrovoľne som prijala vaše pozvanie. To, že som sa trmácala kus cesty do strmého kopca počas búrky, nie je vaša chyba, ale chyba nosiča.“ Vysvetľovala som a pritom som ho hladila po tvári. Chcela som ho upokojiť, aj keď som si aj ja uvedomovala, že z časti môže za to aj on. Pokúsil sa o úsmev, vlastne to bola napodobenina úsmevu. Dosť nepodarená napodobenina.

„Smiem ešte jednu otázku?“ spýtala som sa ho nesmelo. Prikývol.

„Prečo ste vlastne taký chladný? Ste snáď chorý? Preto chodíte von len v noci? Ste alergický na slnko?“ chrlila som jednu otázku za druhou. Umlčal ma priložením ukazováka na moje pery.

„To je viac ako jedna otázka a ja som nepovedal, že vám odpoviem,“ zasmial sa a pobozkal ma na čelo.

„Je to súčasťou vášho tajomstva, inak by ste mi to povedali,“ oznámila som mu moje zistenie a tušila som, že mám pravdu. Je bledý, je chladný a k tomu všetkému málo je. Vlastne on neje. Je to zvláštne.

„Všetci máme svoje tajomstvá. Niekto väčšie a niekto zas menšie.“ Mal pravdu. Nepoznám človeka, ktorý nemá tajomstvá.

„Hovorme o niečom inom.“ Snažila som sa zahovoriť, ale zodvihol obočie a toho sa chytil.

„Takže aj vy máte tajomstvá,“ povedal skôr pre seba a vyškieral sa, akoby objavil ôsmy div sveta.

„Sľúbila som vám týždeň. Reč nebola o tom, že vám prezradím svoje tajomstvá,“ usmiala som sa na oplátku ja.

„Vidím, že sa cítite lepšie. Ja si odbehnem do svojej izby po čisté oblečenie. Za chvíľku sem príde môj kuchár Jasper a má pre vás malé prekvapenie.“ Venoval mi bozk do vlasov  a už som videla len jeho chrbát ako vychádza z izby. Prekvapenie? Pre mňa? Bola som zvedavá, aké prekvapenie môže už len mňa čakať. Niekto zaklopal na dvere.  Posadila som sa opatrne na posteli.

„Vstúpte,“ zakričala som ešte trochu zachrípnutým hlasom.

„Dobré ráno, mylady, doniesol som vám teplú polievku. Som kuchár Jasper, k vašim službám,“ povedal úctivo a poklonil sa mi. Venovala som mu úsmev. Prekvapil ma. Nepovedala by som, že je kuchárom. Mal vychovanie a vyzeral veľmi dobre. Mal dlhšie kučeravé vlasy, ktoré mi pripomínali leviu hrivu. Jeho telo bolo dokonale stavané.

„Teší ma, Jasper. Požiadam vás, aby ste mi položili polievku tu k posteli. A ak by vás to neobťažovalo, tak by som vás ešte požiadala o jednu láskavosť.“ Tiež mi venoval úsmev, keď položil polievku na stolík.

„Rád vyhoviem,“ odpovedal.

„Mohli by ste mi nabrať polievku a podať mi ju? Som ešte slabá a bola by škoda, aby som čo i len kvapku polievky vyliala. Ak je taká skvelá ako bola včera, tak by to bol hriech,“ priznala som sa a zároveň som ho pochválila. Naozaj tá polievka bola včera skvelá. A dnes si ju chcem poriadne vychutnať.

„Veľmi rád, mylady.“

„Mylady, mylady,“ krik sa niesol od dverí a keď som otočila hlavu smerom k dverám, tak som uvidela moju Alice.

„Alice,“ vykríkla som a chcela som sa postaviť. No len čo sa moje nohy dotkli zeme, tak som stratila rovnováhu. Čakala som tvrdý pád, ale Jasper ma stihol zachytiť.

„Ďakujem,“ pozrela som na neho s ospravedlnením v očiach. On len pokrútil hlavou a zasmial sa. Alice si vydýchla.

„Čo sa tu deje?“ zreval vojvoda a my sme ľakom div nenaskočili.

„Vy-vy-vysvetlím vám to,“ koktala som a ani neviem prečo. Či to bolo ľakom alebo šokom.

„To si rád vypočujem.“ Založil si ruky na prsiach a čakal. Pozrela som na Alice, ktorá pozerala celý čas do zeme a nenápadne sa približovala k Jasperovi, aby ju, nedajbože, ochránil? A čo ja? Jasperovi zas dvíhalo kútiky, akoby vedel, že vojvoda to nemyslí vážne.

„Tu Jasper mi doniesol polievku. A, a, Alice prišla, a , ja som bola taká rada, že ju vidím až som padala, a...“ nedokázala som sa vykoktať. Vojvoda sa rozosmial na plné kolo a k nemu sa pridal aj Jasper. Alice buchla Jaspera do rebra, aby prestal.

„Mylady, to je v poriadku. Žartoval som. Teší ma, že sa cítite lepšie. My s Jasperom vás tu s Alice necháme. Určite si máte čo povedať.“ Holobriadok jeden. Prehla by som ho cez koleno. Takto ma vystrašiť. Pozrela som na neho krivo a on sa zasmial. Ukázala som na dvere jednou rukou a druhú som dala v bok na znak toho, že nech odídu. Obaja. So smiechom opúšťali moju komnatu. Alice ku mne hneď pricupkala a skočila mi do postele. Presne ako keď sme boli deti.

„Alice, ako sa mi máš? Starajú sa o teba dobre? Neubližuje ti tu nikto?“ kládla som jej jednu otázku za druhou. Mala som strach, či je v poriadku. Vyzerala, že je v poriadku a dokonca sa aj usmievala, tak asi bude. No musela som sa ubezpečiť.

„Vaša milosť, mám sa naozaj dobre. Prekvapivo sa o mňa veľmi dobre starajú. Je pravda, že keď ma poslali do kuchyne mala som strach, čo tam budem robiť, ale všetko robí Jasper a ja som tam asi len na okrasu,“ zasmiala sa a pri mene Jasper celá sčervenela. Tu sa nám asi niečo rysuje.

„A ako si rozumieš s Jasperom? Vyzerá ako milý chlapec.“ Moja zvedavosť bola silnejšia ako ja.

„Jasper? Jasper je úžasný. Naozaj je milý a dovolím si tvrdiť, že k nemu pociťujem náklonnosť. Nespráva sa ako nevzdelaný kuchárik, ale ako pravý gentleman,“ rozplývala sa nad ním a ja som bola za ňu šťastná.

„A vy? Moja drahá, ako sa máte vy? Čo milosť pán? Aký je on k vám?“ Aký je ku mne? Čo jej mám povedať? Mám jej povedať o našej dohode? Nikto o nej nevie. No vlastne v to pevne dúfam. Pred Alice nemám tajnosti, ale teraz asi výnimočne pomlčím.

„Napriek tejto chorobe sa mám celkom dobre. Vojvoda nie je taký zlý ako sa javil na začiatku. Niekedy je nevyspytateľný a bojím sa jeho reakcií, ale inak je v skutku milý.“ Nezmienila som ani to, že sa zo mňa už stala žena. Vždy som si myslela, že Alice bude prvá, ktorá sa to dozvie, ale teraz si nie som úplne istá. Alice je pre mňa všetko, ale nechcem, aby na mňa pozerala ako na nejakú pobehlicu, ktorá vlezie do postele hneď po pár hodinách nejakému chlapovi. Aj keď tým chlapom je samotný vojvoda, ktorý je stelesneným Adonisa.

„Staral sa včera o vás celý čas. Od kedy mu Rosalie povedala, že s vami nie je dobre, tak sa odtiaľ nepohol. Som prekvapená. Počula som, že si už druhý rok nikoho nepúšťa k telu. Hlavne od toho incidentu. Neviem, čo je na tom pravdy, možno sú to len reči...“ zamyslela sa a mne tým dala chrobáka do hlavy.

Určite vie toho viac ako ja. Pohybuje sa medzi služobníctvom, ktoré si o všetkom šušká. Je správne sa jej na to opýtať? Alebo sa mám opýtať rovno jeho? Čo ak mi on nebude chcieť o tom povedať a čo ak by potrestal ostatných, že nedržali jazyk za zubami?

„Alice? O aký incident ide? Povieš mi to? Prosím ťa, času máme dosť a ja aj tak musím celý deň ležať.“ Pokúsila som sa o nevinný pohľad a ona prikývla. 

Veľmi sa ospravedlňujem za neskorú kapitolu, ale bola som chorá a rodinné veci sme riešili. Aj napriek tomu dúfam, že sa vám kapitolka bude páčiť a potešíte ma komentárom. 

Chcem poďakovať Jessy, RobertKristen, Ivka77 za to, že ste nominovali moju poviedku. Aj keď som sa neumiestnila, ale aj tak to pre mňa veľmi veľa znamená. Je to obrovská radosť vedieť, že sa niekomu páči moja tvorba. 

GCullen chcem venovať túto kapitolku. Bez zbytočných rečí, aby si sa mi nesťažovala. :D:D:D Tak dúfam, že  to už je v poriadku. :D Muehehe. :D

Lubkam vás. :-*

Autor: 9moncici9 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Závoj súmraku - 5. kapitola: