Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Zákon vlkov - 8. kapitola

30.07.2013 (11:00) • Ivka77 • FanFiction na pokračování • komentováno 6× • zobrazeno 1421×

Neviem, čo som si myslela, že ma bude v Port Angeles čakať, ale s odstupom pár hodín som musela uznať, že som pred cestou asi zabudla, ako sa používa mozog. Inak sa nedalo vysvetliť, prečo som si, sakra, nevzala aspoň nejaký časopis. Prípadne čokoľvek iné, čím by sa dal zabiť čas. Pokojne by som si sama so sebou zahrala karty. On má potom človek aspoň istotu, že vyhrá.

S ťažkým povzdychnutím som prehodila nohu cez nohu a pustila sa do počítania pletiva na plote Chrisovho domu. Nie, že by som ho nemala už dávno zrátané. Mala. Dokonca trikrát. Len mi z nejakého neznámeho dôvodu vyšlo zakaždým iné číslo.

Ani môj štvrtý pokus však nedopadol úspešne. Prerušila ho staršia pani, ktorá mi na okamih zatarasila výhľad. Venčila psa a mňa si, samozrejme, vôbec nevšímala. Dnešný deň nebola prvá a verila som, že ani posledná. Prešlo okolo mňa už dosť ľudí, aby som pochopila, ako to v tejto štvrti chodí. Ľudia si tu dovidia akurát tak na špičku vlastného nosa a nikam ďalej. Okolie ich absolútne nezaujíma. Alebo proste len neriešia, čo sa ich netýka.

Bolestné, čo dokážu s charakterom peniaze.

Za iných okolností by som sa nad takým prístupom pozastavovala, ale mne vyhovoval. Aspoň som nemusela meniť lavičku, aby som si zachovala istú nenápadnosť, a nevyzerala ako zlodej obhliadajúci si priľahlé domy.

Počkala som, kým pani zájde za najbližší roh a rozhodla som sa venovať zmysluplnejšej činnosti. Vytiahla som z vrecka poskladaný papier s Chrisovou fotkou a zahľadela sa mu do očí. Dnes snáď už po stýkrát. Ten pohľad ma jednoducho nemohol omrzieť. Rovnako, ako opakovať si v mysli jeho meno. Páčilo sa mi, ako znie. Christian, Chris, Christian, Chris.

V skutočnosti som len chcela oklamať vlastný mozog. Neustále som mu dodávala nejaké podnety, aby sa nemohol sústrediť na to tak podstatné, tak bolestivé. Skrátka, aby nehľadal odpoveď na zásadné otázky: Kde je teraz ten, pre ktorého mi bije srdce, pre ktorého dýcham, žijem? Je vôbec v poriadku? Nestalo sa mu niečo?

Bože, ak by sa stalo, určite by som to vedela. Musela by som to cítiť. Musela!!!   

Privrela som viečka a snažila sa zahnať nechcené slzy. Objavovali sa zakaždým, keď som dovolila vlastným pocitom, aby ma ovládli. Stala sa zo mňa sentimentálna ženská, ktorej svet sa točí len okolo jedného slnka, a ona len čaká, kedy sa jej ujde trochu z jeho teplých lúčov.

„Slečna!“ zhúkol niekto za mnou neprirodzene hrubým hlasom. Ruka mi od ľaku vyletela k hrudi, srdce začalo biť až niekde v krku. Že by tu ľudia neboli až takí nevšímaví?

Utrela som si oči a začala sa pomaly otáčať, aby som stihla vymyslieť, ako odôvodním svoju prítomnosť. „Čakám na priateľa,“ vyhŕkla som a až potom pozrela, kto za mnou stojí. Neviem, koho som čakala, no môjho vysmiateho brata určite nie. Ale aspoň to vysvetľovalo, prečo ma vlk vo mne nevaroval pred blížiacim sa nebezpečenstvom. V ňom žiadne nevidel, a predsa by mu neskazil zábavu na môj účet.  

„Ty máš priateľa?“ uchechtol sa Seth, preskočil lavičku a sadol si ku mne. „Kedy nás zoznámiš?“ provokačne našpúlil pery.

Strašne som mu chcela niečo odvrknúť, ale pohľad mi padol na papierové vrecko v jeho ruke. Nápis na ňom jasne hlásal, že sa v ňom nachádza obed. Len som nevedela koho obed. „Pre mňa?“ spýtala som sa. Nádej sálajúca z mojich slov sa nedala prepočuť. Od raňajok som nemala nič v ústach a môj zrýchlený metabolizmus mi za to už dávno nadával.

„Vymením za ten papier,“ šepol Seth a ukázal na Chrisovu fotku. Čo s ňou chce? napadlo mi a obočie mi u toho vyletelo nahor. „Len potrebujem skontrolovať, či si ho veľmi neoslintala,“ odpovedal na nevyslovenú otázku, položil mi na kolená vrecko s jedlom a rýchlo sa stiahol, aby som mu náhodou neublížila.

Bál sa zbytočne. Jedlom si ma dostatočne kúpil. „Ďakujem, že si si na mňa spomenul,“ pípla som.

Seth sa nervózne obšil. „Vlastne si spomenula Kim,“ objasnil. Prečo ma to vôbec neprekvapilo?

„Aspoň si mi to doniesol.“ Vytiahla som z papierového vrecka hamburger a párkrát ho potočila v ruke. Nemusela som ho ani rozbaľovať, aby som videla, že z neho niečo chýba. „Najprv ochutnala a potom mi poslala zvyšky?“ zasmiala som sa, roztrhla obal a z chuti sa zahryzla na miesto, kde už jedny odtlačky zubov boli. Ak by som nevedela, že sú bratove, možno aj zaváham.

„To vlastne ja,“ priznal Seth takmer nečujne. „Ale od reštaurácie sú to sem skoro dva kilometre!“ dodal už o poznanie ráznejšie. S plnými ústami sa dalo len prikývnuť. Mohla som byť rada, že mi pri jeho pažravosti nezjedol úplne všetko.

V tichosti som dojedla, utrela si ústa priloženým obrúskom a pozrela na brata. „Ostaneš so mnou?“ spýtala som sa. Pár hodín by som spoločnosť skutočne uvítala. Dokonca aj tú jeho.

Seth ku mne zdvihol zrak a v jeho pohľade bolo poznať absolútne zdesenie. To som až taká hrozná? „Ja... no... ale... Kim je... v reštaurácii sama,“ vysúkal zo seba. Meno moje najlepšej priateľky vyslovil takmer so zbožnou úctou. Už len chýbalo, aby mu v očiach zažiarili malé srdiečka.

„Seth,“ povzdychla som si. Konečne sa mi naskytla príležitosť pohovoriť si s ním o jeho vzťahu s Kim. Alebo som len konečne nazbierala odvahu vysloviť nahlas to, čo ma na jazyku pálilo posledné tri - štyri mesiace. „Kim je zadaná a ešte k tomu tehotná. Neviem, čo sa s tebou deje, ale upriamuješ svoju pozornosť absolútne nesprávnym smerom.“ Na posledné tri slová som dala dôraz, aby pochopil, že to myslím skutočne vážne.

„Ne... nechápem... čo tým chceš povedať,“ vykoktal a vyskočil na nohy, akoby chcel ujsť. To som mu nemohla dovoliť. Potrebovala som, aby s tým prestal, kým si to všimne aj Jared. Brata mám rada vcelku. Nechcem z neho stovky malých kúskov.

Prudko som ho chytila za ruku a stiahla naspäť k sebe. Preventívne som ho objala, ak by ho náhodou naozaj napadlo zdúchnuť. „Ja viem pochopiť, že sa ti páči. Je krásna, dobrá a neskutočne milá, ale je aj objektom pripútania niekoho iného. Pre teba nie je tá práva.“

„Nepreháňaš to?“ kňukol a zalapal po vzduchu. S nevinným úsmevom som mierne povolila zovretie.

„Lepšie?“ spýtala som sa a vtisla mu rýchli bozk na líce. Seth mi v náručí úplne ochabol.

„Nerobím nič zlé,“ šepol. Možno by som mu aj uverila, ak by každé jeho slovo neznelo previnilo. Pozrela som mu do tváre a úplne ma zamrazilo. Vždy bol otvorený a dalo sa v jeho emóciách krásne čítať, ale aj tak som nečakala, že sa niekto môže hanbiť až tak viditeľne. Aspoň vie, že to, čo robí, nie je správne, napadlo mi.

Zhlboka som sa nadýchla a pomaly som vydýchla. Vedela som, že sa pohybujem na príliš tenkom ľade a trvalo mi nájsť slová, ktoré ho okamžite nezboria. „Si perfektný chalan,“ pípla som a počkala, kým mi pozrie do očí, aby mal istotu, že si z neho tentokrát skutočne nechcem a nebudem uťahovať. „Som hrdá na to, že si práve ty môj brat a určite existuje veľa dievčat, ktoré by za tvoju pozornosť vraždili. Musíš sa len poriadne obzerať okolo seba.“

„Naozaj si myslíš, že môžem s niekým normálne chodiť?“ spýtal sa, no nezdalo sa, že by odo mňa očakával odpoveď. Radšej som mlčala a čakala, kým si utriedi myšlienky. Seth sa odo mňa trochu odtiahol a prebehol ma pohľadom. „Ty by si mala najlepšie vedieť, ako môžem nejakému dievčaťu ublížiť, ak by sa do mňa zamilovala a ja by som sa potom...“ Miesto posledného slova z neho vyšiel len akýsi podivný vzlyk. Niečo medzi zaúpením a povzdychnutím.

„Ak by si sa potom pripútal,“ doplnila som za neho a pohladila som ho líci. Netušila som, že to takto vníma a niečo mi našepkávalo, kto za to môže. „Musel byť na mňa hrozný pohľad, keď sa so mnou Sam rozišiel,“ skonštatovala som.

„Príšerný,“ potvrdil, chytil ma za ruku a preplietol naše prsty. „Ale najhoršie bolo, že si sa úplne zmenila. Akoby v tebe umrela všetka nádej, všetka láska. Zatrpkla si a mňa to strašne bolelo.“

„Prepáč,“ pípla som a párkrát zamrkala, aby som udusila plač ešte v zárodku. Mrzelo ma, že som si na ňom vybíjala vlastnú frustráciu. Mnohokrát aj vedome. Bol ten najbližší a najjednoduchší terč.

„Neplač,“ šepol a končekmi prstov mi utrel slzy. Všetky. Dokonca aj tie, ktoré už stihli stiecť až na krk. „Čo bolo, bolo. Teraz si späť. On mi vrátil sestru,“ kmitol pohľadom ku Chrisovmu domu, aby mi naznačil, koho myslí pod pojmom on, „za to mu budem do smrti vďačný.“ Pritiahol si moju ruku k perám a pobozkal ju. „Ale ja s nikým nebudem, kým sa nepripútam. To musíš pochopiť.“

„Chápem,“ šepla som. Bolo zbytočné k tomu niečo dodávať. Na pripútaní je niečo viac než neprirodzené, ale aj tak je to naša jediná šanca na pravú lásku. Lásku silnejšiu ako čokoľvek iné.

Seth sa pousmial a zadíval sa na naše prepletené prsty. Pár minút sme sedeli mlčky a aj nehybne. Mala som pocit, že sa nám zladil dych aj tep. Neklamná známka toho, že k sebe jednoducho patríme a nech sa stane čokoľvek aj budeme. Ja a on. Sestra a brat. Náš vzťah sme nadobudli jeho narodením a upevňovali každým ďalším spoločným dňom, každým objatím, dokonca aj každou hádkou.

„Lea,“ prerušil Seth ticho. Pozrela som na neho a hneď skĺzla pohľadom smerom, ktorým ukazovala jeho ruka. Práve včas, aby som videla Chrisovu mamu nastupovať do auta. Mala na sebe nechutné ružové šaty a v ruke držala kabelku rovnakej farby. Na sekundu sa otočila a umožnila mi pozrieť do jej ľadovo modrých očí. Mráz mi prebehol po chrbtici, nevynechal jediný stavec a usídlil sa až niekde hlboko v srdci. Zima, zima, tak hrozná zima.

„Jeho mama?“ spýtal sa Seth. Zmohla som sa len na prikývnutie. V hlave mi vírila jediná otázka: Kam asi ide? „No vyzerá...“ Odkašľal si, akoby sa mu ďalšie slová zasekli v hrdle. „Ako veľmi milá pani,“ dodal.

„Skutočne sa ti zdá milá?“ nedalo mi. Predsa len neznel práve úprimne. Neodpovedal, iba mykol ramenami a začal si príliš zaujato obzerať šnúrky na svojich topánkach. „Vieš, lebo mne pripadá ako strašná mrcha. Nemôžem si pomôcť, ale asi ju neznášam,“ rozhodila som rukami. Seth musel uhnúť, aby neschytal neplánovanú facku. Našťastie to stihol.

„Pozor! Si nebezpečná, keď sa rozohníš,“ zasmial sa. „Ale súhlasím. Vyzerá nejako... chladne. Možno je to učiteľka a zazeranie má v popise práce.“

„Alebo je to zlý človek,“ kňukla som potichu. Brat ma síce nemohol počuť, ale mne sa uľavilo, keď som vyslovila svoje najhoršie obavy. I keď najviac som sa bála skôr toho, že jej syn bude rovnaký a my dvaja si k sebe nikdy nenájdeme cestu. Čo budem potom robiť? Ako budem niekoho takého ďalej milovať?

Sethovi zazvonil mobil a prerušil tým moje pochmúrne myšlienky. Vytiahol ho z vrecka a priložil k uchu. „Áno,“ prijal hovor a pery sa mu roztiahli do šťastného úsmevu. Chvíľu počúval a o pár sekúnd sa zvonivo zasmial. Pripadal mi ako pubertiačka, ktorá si nadšene dohaduje rande. Celý žiaril. Že by v jeho živote predsa len bola nejaká žena? „Iste hneď prídem, nenechám budúcu mamičku čakať,“ šepol a ja som mala pocit, že mi niekto dal cez hubu. Hneď som pochopila, že telefonuje s Kim. Bože, zbláznila sa aj ona? Prečo ho v jeho posadnutosti podporuje? To nemá rozum? Ešte chvíľu si niečo hrkútali a potom telefón strčil naspäť do vrecka. Neodvážil sa na mňa ani pozrieť. 

„Spamätaj sa, kým je čas,“ povedala som. Znela som podobne znechutene, ako som sa cítila. Kim má predsa Jareda! Nemôže dávať môjmu bratovi plané nádeje. Nesmie!

„Lea, sme len priatelia. Nehľadaj problém tam, kde žiadny nie je. Je to úplne nevinné.“

„Nevinné!“ vypískla som neprirodzene vysokým hlasom. Museli ma počuť všetky netopiere v okolí. Možno aj iná zver. „Sakra, sme vlci. Lovíš v cudzom revíre. Jared ťa zabije, až to zistí.“

„Ja nič nelovím. Som s ňou rád a ona je rada so mnou. To je to také ťažké pochopiť?“ Skrížila som si ruky na hrudi a odvrátila som od neho zrak, aby som mu dala najavo, že to skutočne je ťažké pochopiť. „Lea, len pri nej sa cítim kompletne. Ja tomu nerozumiem, ale je to tak.“ Pohladil ma po vlasoch. „Aj jej je so mnou dobre, dieťatko ju potom tak nekope, asi sa mu páči môj hlas.“

Prudko som k nemu natočila hlavu. V mysli mi dookola zneli len dve z jeho slov. Kompletne a dieťatko. „Preboha,“ vydýchla som, keď všetko v mojej mysli zapadlo na správne miesto. Ledva som udržala vážnu tvár a nerozosmiala sa. Úsmevu som ale odolať nedokázala. „Takže ste len priatelia a nič viac v tom nie je, proste je vám spolu dobre,“ skonštatovala som. Seth prikývol a zahľadel sa mi do očí, akoby v nich hľadal odpoveď na náhlu zmenu môjho správania.

„Ďakujem, že mi veríš,“ kňukol po chvíli a postavil sa z lavičky. „Môžem teda ísť?“ spýtal sa.

„Iste, bež,“ zasmiala som sa. „Za svojou budúcou svokrou,“ dodala som potichu, aby ma už nemohol počuť.

Ďalších pár minút som si z tváre nedokázala zmazať priblblý úškrn. Tak dlho som nechápala, prečo môj brat behá za Kim a zrazu všetko dávalo zmysel. On sa pripúta k jej dcére a to puto cíti už teraz. Nemôže si pomôcť a musí byť pri nej. Rovnako, ako ho ona pri sebe potrebuje, ako ho jej dieťa pri sebe potrebuje. Už sme tu raz také predsa mali. Podobne to bolo pri Jacobovi a Nessie.

Ja budem krstná mama životnej lásky môjho brata, napadlo mi a musela som sa rozosmiať. Také zistenie bolo na mňa trochu veľa. Automaticky som vytiahla mobil a navolila číslo Kim. Ako vždy, keď som sa potrebovala o niečo podeliť. Nechala som raz zazvoniť a zarazila som sa. Bože, čo ak to nevie?   

Rýchlo som zrušila hovor dúfajúc, že mi nezavolá naspäť. To som však mala smolu. Netrvalo ani dve sekundy a na displeji mi svietilo slúchadlo a pod ním jasne žiaril nápis – volá Kim.

Zodvihla som s malou dušičkou. „Prosím,“ pípla som.

„Našla si ho?“ zajačala moja najlepšia priateľka na druhej strane linky.

„Koho?“ spýtala som sa prihlúplo a pošúchalo si ucho. Chvíľu som si myslela, že už nikdy nebudem počuť.

„Ružového slona,“ vyprskla. Nemusela som na ňu ani vidieť, aby som vedela, že aj pretočila očami. „Christiana, samozrejme.“

„Nie,“ šepla som a s povzdychom pozrela na jeho dom. Mohla som len odhadovať, ktoré okno je k jeho izbe. Že by to aj s balkónom? Alebo má okno na druhej strane? To by mal aspoň krásny výhľad k lesu.

„Nevadí, určite sa nájde. Všetci chlapci sú predsa v teréne a poctivo pátrajú. Ja im tu zatiaľ zahrievam miesto v reštaurácii. Dnes mi totálne spuchli nohy, tak môžem len sedieť...“

„Poslala som ti Setha,“ prerušila som ju v nádeji, že sa nejako prezradí a ja sa dozviem, či vie pravdu.  

„To si zlatá, možno od neho vymámim masáž. A aby som nezabudla, o šiestej nech si tu. Jared pozýva na večeru. Všetkých.“

„Ja radšej zostanem,“ šepla som. Tak skoro by som odísť nedokázala. „Ale ďakujem za obed.“

„Nemáš za čo a na šiestu prídeš! Jareda na kolenách si nemôžeš nechať ujsť,“ zasmiala sa.

Na kolenách? pomyslela som si. Že by to konečne prišlo? „Požiada ťa o ruku?“ spýtala som sa a nejaká moja časť začala nadšene skákať do rytmu svadobného pochodu. Nikdy som úplne nepochopila, prečo sa ešte nevzali. Veď k sebe patria a dieťa by sa malo narodiť do manželstva. V našom kmeni stále dodržiavame staré hodnoty.

„No to dúfam,“ vyhŕkla. „Inak mi bude musieť vysvetliť, na čo dnes minul osemsto dolárov, ak nie na poriadny šuter. Vieš, bola som si vytiahnuť nejaké drobné z nášho spoločného účtu a presne toľko chýbalo v zostatku, tak predpokladám... Ráno som mu povedala, že by som sa už rada vydala, keď môžeme mať konečne za svedkov našich najlepších...“ Zasekla sa a v telefóne nastalo úplné ticho. Nepočula som ju ani dýchať. Ona mňa určite tiež nie. Ja som sa totiž nadýchnuť nedokázala.

„Dokonči to,“ požiadala som cez zovreté hrdlo. Ešte stále som mala nádej, že to je inak, ako sa automaticky ponúkalo. Nemohli predsa čakať so svadbou, kým sa so Samom pomeríme. Nemohli sa nevziať len kvôli nám.

„Lea, ja som nechcela... ja som to tak nemyslela... toto ma mrzí,“ vykoktala. Povzdychla som si. Takže som sa nemýlila. Skutočne čakali práve preto. Nechceli, aby sme na svadbe stáli vedľa seba, a pritom si nedokázali prísť ani meno. Alebo sa bála, že jej za svedka ani nepôjdem, ak tým Jaredovým bude Sam? Privrela som viečka. Nech to bolo akokoľvek, už na tom nezáležalo.

„Kim, o šiestej tam budem. Lepšieho svedka nemala žiadna nevesta. Sľubujem,“ šepla som a rýchlo položila. Nechcela som, aby ma počula plakať, no slzy som už nedokázala ovládnuť. Stekali mi po tvári a jedna za druhou dopadali na zem. Minútu, hodinu, večnosť.

Trochu som sa pozbierala, až keď sa vzduch mierne ochladil. Oznamoval tak blížiaci sa večer. Slnko síce stále jasne svietilo, no pomaly klesalo niekam za obzor. Poslednými priamymi paprskami sa lúčilo so starým dňom rovnako, ako som sa ja lúčila s vlastným smútkom. Rozhodla som neriešiť, čo viac nedokážem napraviť. Niekedy je lepšie hľadieť hlavne dopredu a ja nájdem spôsob, ako Kim všetko vynahradiť.

Pozrela som na hodinky, aby som si overila, koľko mám ešte času. Do večere mi ostávala ešte pol hodina. Postavila som sa a ponaťahovala si nohy. Chcela som sa trochu prejsť, ale zastavilo ma auto, ktoré sa objavilo na ceste. Napriek diaľke som bez problémov poznala mercedes Chrisovej mami. Nemala som práve chuť ju znovu vidieť, ale zdalo sa mi, že na mieste spolujazdca niekto sedí. Počkala som, kým auto príde bližšie a sánka mi spadla až niekam na zem. Skutočne nebola sama. Bože, je to on? Alebo ma klame zrak?

Auto zaparkovalo na príjazdovej ceste pred domom a dvoje dverí sa otvorili. Žena vyletela z auta a zamierila ku kufru. Vybrala z neho barle a prišla na pomoc chlapcovi, ktorý sa práve driapal zo sedadla spolujazdca. Najprv som videla len jeho plavé vlasy, ale aj to mi stačilo, aby som poznala, že je to on. Môj Christian, zavrnelo moje podvedomie. Ale čo sa mu stalo? Prečo má nohu v sadre?

Mama mu pomohla až k domu a potom sa po niečo vrátila k autu. Chris sa oprel o barle a otočil sa mi chrbtom. Keď zas pozrel mojim smerom, zabudla som, ako sa dýcha. Srdce sa mi pokúšalo vyskočiť z hrude, chcelo mu vletieť priamo do náruče. Čiastočne vzrušením, čiastočne strachom.

Naše pohľady sa stretli a on na mňa hľadel rovnakými očami, akými na mňa pred pár hodinami pozerala jeho matka, no aj tak bolo všetko inak. V jeho jasne modrých dúhovkách nebol žiadny chlad, žiadne opovrhnutie. On nie je ako ona, rozlúčilo sa moje vnútro so svojimi najhoršími obavami.

Usmiali sme sa takmer naraz. Akoby svet vôkol prestal existovať. Boli sme len my. Ja a on. Na krátky okamih na ničom viac nezáležalo. Láska k nemu ma úplne zaplavovala. Vydržala by som tak večne, no nič krásne nemá dlhú trvácnosť. Jeho mama sa vrátila a on prerušil náš očný kontakt. Vzápätí ma zabolelo na hrudi. Akoby mi ukradli niečo dôležité, zničili vzácnu chvíľu. Našu prvú spoločnú chvíľu.

Chris s mamou vošli do domu a zavreli za sebou dvere. Zosunula som sa naspäť na lavičku a zalapala som po vzduchu. Ani som si neuvedomovala, že som pri pohľade na neho poriadne nedýchala. Nedokázala som sa ani pohnúť. Len som kmitala pohľadom medzi všetkými oknami v nádeji, že ho ešte zahliadnem.

Prebrala ma až sms, ktorá mi vo vrecku rozvibrovala mobil. Rýchlo som ju prečítala. Kim ma v nej prosila, aby som nezabudla na našu večeru. Vyskočila som na nohy a rozbehla som sa smerom k reštaurácii. Nechcelo sa mi odísť, ale nemohla som ju sklamať. To si odo mňa nezaslúžila. Viac už nie.

Na rohu ulice som zastavila a ešte raz sa pozrela na Chrisov dom. Práve včas, aby som videla, ako pred ním parkuje ďalší mercedes. Vystúpil z neho prešedivený muž a kimácavým krokom došiel až k dverám. Normálnu chôdzu vylučovala jeho prehnaná hmotnosť. Odomkol si a vošiel.

„Fuj,“ vyletelo zo mňa. Vôbec som nerozumela prečo. Nikdy som ľudí nesúdila podľa vzhľadu, no na tom chlapovi ma dráždilo úplne všetko. Nie len jeho váha, ale aj výška, vlasy, stavba tela, spôsob, akým sa pohyboval. Niečo vo mne chcelo po ňom skočiť a z neznámeho dôvodu mu ublížiť. Celým telom mi prebehlo niekoľko záchvevov ako predzvesť premeny. Zhlboka som sa nadýchla a pomaly som vydýchla. Snažila som sa upokojiť, ale vlk vo mne odmietal spolupracovať. Dral sa na povrch intenzívnejšie ako kedykoľvek predtým. S vypätím všetkých síl som sa otočila a zamierila k reštaurácii. Celú cestu som si zatínala nechty do dlaní, aby som mala istotu, že som ešte stále človek.

Do reštaurácie som vpadla zadýchaná, akoby som mala za sebou maratón a nie len dva úbohé kilometre. Zosunula som sa na stoličku vedľa môjho brata a napila som sa pripravenej vody. Až potom som sa poobzerala. Všetci ostatní už tam boli a zmätene na mňa hľadeli.

„Chris je doma,“ kňukla som a celé okolie vypustila z hlavy. Bolo mi úplne jedno, že ma zahrnuli otázkami a chceli poznať všetky detaily jeho návratu. Bála som sa otvoriť ústa, aby mi z nich miesto slov nevyšlo len vlčie zavitie. Každú sekundu som čakala, že buchnem a prezradím naše tajomstvo pred všetkými tými cudzími ľuďmi.

Spamätaj sa, opakovala som si, kým nám doniesli večeru, počas nej, aj po nej. Jedlo som ani neochutnala, príliš mi zvieralo žalúdok. Všetky ostatné orgány vlastne tiež. Mala som pocit, že mi ich niekto vyrval z tela, poriadne vymlátil a potom vrátil nezaujímajúc sa, či ich strká na správne miesto. Pľúca som cítila až niekde v krku a srdce mi bilo v hlave. Zreteľne som v nej počula nepravidelné buch, buch, buch. Na otázku, kde mám mozog, som radšej nehľadala odpoveď.

Len okrajovo som vnímala, ako Jared padol pred Kim na kolená, otvoril ústa a hneď ich zas zavrel. Nech mal pripravenú akúkoľvek reč, tak ju pravdepodobne zabudol. Zavrel oči a zúfalstvo v jeho tvári napovedalo, že si skutočne chcel spomenúť. Kim ho nenechala dlho trápiť. „Vezmem,“ šepla, pohladila ho po tvári a strčila pred neho svoju ruku. Kde má prsteň našťastie nezabudol. Navliekol jej ho na prstenník a zovrel ju v náručí. Ich spoločná láska zaplavila celú miestnosť a dokonca na chvíľu zasiahla aj mňa. Uvoľnila mi vnútro a ja som sa zmohla aspoň na normálnu gratuláciu.

Pripili sme si na ich šťastie a všetci sa začali dohadovať na ceste domov. Viac nemali dôvod ostávať v meste. Chris sa našiel a tým svoju úlohu splnili. Ja som sa však vrátiť nemohla. Každá moja bunka ho potrebovala vidieť. Nemohla som odísť a nespočinúť ešte raz pohľadom na jeho tvári. Potrebovala som si overiť, že je skutočne v poriadku, že nepochopiteľne intenzívne pocity v mojom vnútri s ním nemajú vôbec nič spoločné.

Rozlúčila som sa a vyletela som z reštaurácie. Vonku už bola dávno tma. Niečo ma nútilo bežať a ja som sa už nemohla vzpierať svojej druhej podstate, už som na to nemala silu, tak som jednoducho bežala. Oblohu preťal blesk v rovnakom okamihu, ako ma pichlo v hrudi. Prudká bolesť ma položila na kolená. Bože, čo sa to deje? 

Skutočne sa ospravedlňujem, že ste na túto kapitolu čakali tak dlho. Asi má každý človek právo na krízu a ja som si prešla tou svojou.

Rovnako ma mrzí, že sa v tejto kapitole skoro nič neudialo, ale skončila ňou prvá časť poviedky s pracovným názvom: Leah bez Chrisa.

Takže, ak mi niekto náhodou zanechá komentár a nepošle ma ním do čerta, budem rada.  

Autor: Ivka77 (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Zákon vlkov - 8. kapitola: