Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Zabudnutie - 4. kapitola

03.06.2010 (10:00) • Mellanie • FanFiction na pokračování • komentováno 0× • zobrazeno 1875×

Mala som to presne nacvičené, ako nejaká opica v cirkuse. Vedela som, čo mám robiť, ako to mám robiť, ale aj tak sa mi to hnusilo. Ešte som pár minút čakala, zatiaľ čo uvádzačka hovorila do publika, akú má pre všetkých skvelú novinu, a že sa im bude táto nová žabka páčiť, mne sa začal obracať žalúdok, ale to už začali odznievať prvé tóny mojej piesne.

Tá pesnička sa tam vôbec nehodila, ale vyberal ju Marek. Preňho bolo dôležité, aby bola pomalá a sexi. Stále nemôžem uveriť tomu, že som si o ňom na začiatku myslela, že je milý.

Odvtedy, čo ma našiel v obchodnom centre, som sa dosť zmenila. Teraz som mala moje mahagónové vlasy až po pás, ale preto, aby mi nezavadzali, som si ich splietla do pevného vrkoča na temene hlavy, ktorý vyzeral tak trocha ako bič.

Jedla som síce ako sa mi chcelo, ale aj tak moja postava vyzerala súmerne a zdravo. Nenávidela som sa za to.  Nenávidela som to, ako vyzerám. Keby som mala nejakú odpornú jazvu alebo spáleninu na tvári, Marek by sa ku mne nikdy nesprával tak milo. Ja by som mu nikdy nenaletela,  a teraz by som sa nechystala potešovať tie zvery, čo slintajúc čakajú na ďalšie štetky, čo majú  prísť na trh.

Dosť! Nesmiem takto rozmýšľať. Vyšla som teda pomalým krokom na javisko. Stále som pohupovala bokmi presne tak, ako ma to naučila Kelly. Došla som do stredu a tam začala s rôznymi otočkami a premetmi tak, aby odhaľovali čo najviac z môjho tela a zároveň vyvolávali podráždenie zo strany tých slizkých chlipníkov.

Keď som spravila šnúru a hodila sa pri tom o zem, počula som poriadne hlasné zvýsknutie a potlesk. Nezaobišlo sa to ani bez neslušných nadávok a pozvaní na pohárik. Už mi vážne prestávalo byť dobre, a tak som rovno podišla k tyči.

Aspoň som sa mala o čo oprieť. Avšak tí chlapi to vzali úplne inak. Začali pokrikovať ešte viac, ale ja som to už neriešila. Tancovala som a ovíjala sa okolo tej kovovej žrde, aj keď mi nebolo najlepšie.

Ten bar bol zariadený celkom moderne a mali tu aj silné osvetlenia. Priamo na mňa svietilo modré svetlo. Aj vďaka nemu som bola úplne mimo. Vlastne, keď sa to tak vezme, tak som bola mimo celý ten čas, čo som bola na pódiu.

Všetci tí opilci si mysleli, že aká som zmyselná, a že ich zvádzam, ale práve naopak. Vôbec mi nezáležalo na tom, či tam sú, alebo nie. Podvedome som však tušila, že mi niečo chýba, ale ten blok v mojej hlave mi nedovoľoval zistiť, čo to je.

Mala som pretancovať len 3 tance na začiatok, a pritom sa ani nevyzliekať. Bolo to ako návnada na ďalšie večery, kedy budem odhaľovať stále viac a viac.

Konečne sa začal môj posledný tanec.

Znova som sa postavila do stredu a začala tancovať. Tentokrát to však bolo spojenie hip – hopu a brušného tanca, ktorý presne sedel do rytmu hudby. Hádzala som sa o zem, na zemi som robila nejaké divné kotrmelce a vtedy ma niečo chytilo za nohu.

Dalo by sa povedať, že skôr niekto. Keď som sa otočila, videla som, ako sa nado mnou skláňa asi 60 – ročný dedko. Určite bol opitý, lebo mal také rozšírené zorničky, až som mala strach.

„Ahoj kráska,“ ozval sa s rovnako odporným hlasom, ako bola aj jeho výraz. „Neboj sa, budem k tebe dobrý,“ dodal ešte.

A už mám toho dosť, nikto si so mnou nebude zahrávať. Áno, som žena a áno, pracujem na tomto mieste, ale ani to im nedáva právo správať sa takto.

Jemne a zvodne som sa k nemu priplazila, vstala som a jeho som držala za kravatu.

Priblížila som sa k nemu a aj v tom reve som počula jeho zrýchlené srdce. Čo si vlastne myslel? Že ho chcem znásilniť? No fuj, veď by mi mohol byť otcom.

„To už nikdy viac nerob,“ pošepkala som mu do ucha a hodila ho do tej masy ľudí. Bol veľmi prekvapený, ale nakoniec sa upokojil a dal mi pokoj.

Dotancovala som a unavene som sa dostala do šatne pre tanečnice. Stál tam Marek a nebol sám, pri zrkadlách sa upravovali ešte dve ženy, ktoré vyzerali skôr ako štetky. To som tu vážne jediná normálna? A čo vlastne znamená byť normálna?

„No, rozhodol som sa, že tomuto baru dodám nový vzhľad. Dnes budeme zatvárať, hneď ako Amy (tá, čo práve tancuje) skončí. Robotníci začnú pracovať už dnes a do zajtrajšieho večera bude všetko hotové. Nové scény, a vy budete tancovať v oblečení, ktoré som vám už vybral. Bude to prevažne aj hudobné vystúpenie, ale neočakávam, že niektorá z vás má talent na spev, a preto postačí aj to, keď budete iba otvárať ústa.“ Ten záver povedal tak nechutne povýšenecky.

Keď som sa nad tým zamyslela, tak sa mi tá zmena vlastne páčila. Možno preskočím to, že sa tam budem musieť premávať nahá. Marek hovoril ešte niečo, že keď prídeme „domov“, musíme sa všetky poriadne vyspať, a ráno o 9:00 budeme skúšať spoločné časti piesne, ktoré máme odtancovať a taktiež to otváranie úst spolu s textami pesničky.

***

Bolo niečo po jednej hodine ráno a ja som už konečne ležala vo svojej posteli a našťastie sama. Podľa zvukov ozývajúcich sa z chodby, si dnes Marek zbalil nejakú štetku.

Ja som sa snažila premýšľať, snažila som si spomenúť, ale stále tam bola tá stena v mojej hlave. Zase ma boleli spánky, ale snažila som sa to nevnímať.

Veď musím od niekadiaľ pochádzať, musím mať rodičov, možno mám aj priateľov. Pri týchto myšlienkach som nakoniec únavou zaspala.

Ako Marek sľúbil, tak sa aj stalo. O 8:00 nás už budil hlasným treskotom s tým, že máme málo času na prípravu a o deviatej sa musí začínať.

S nevypovedanými nadávkami na toho blázna, ktorý mi nedoprial ani ten vyčerpávajúci spánok, v ktorom som snívala, ako blúdim po uliciach veľkomesta – sama – v noci  a hľadám hocikoho, kto by mi povedal, kto vlastne som, som sa predsa len odtrepala do kúpeľne, kde som strávila hodnú chvíľu, počas ktorej som si dala sprchu, umyla si zuby, učesala vlasy, dala do poriadku nechty...

Keď som vyšla, zostávalo mi iba 10 minút, a tak som hneď zavrhla myšlienku, že by som si ešte stihla dať raňajky.

Prišla som do našej „obývačky“, alebo skôr miestnosti určenej na špinavé obchody, k môjmu prekvapeniu tu už bol Marek, nejaká ženská v stredných rokoch, a aj tie tri  mladé ženy, ktoré určite nemali viac ako 18.

„No konečne, že si sa aj ukázala,“ prihovoril sa mi Marek. Nezastavovala som sa nad jeho slovami, len som si rovno sadla na gauč k ostatným dievčatám.

„No takže, keď sme tu všetky, mohli by sme už konečne začať. Tuto Kiera vás naučí choreografiu,“ ukázal na tú staršiu ženu a odišiel.

Bolo mi jedno, kam ide, aspoň sme mali pokoj. Cvičili sme až do večera, kým sme všetky body programu nepoznali naspamäť.

***

Klub bol pripravený, boli sme namaľované, oblečené, pripravené. Pre túto príležitosť sme mali dokonca aj parochne. To číslo, ktoré sme celý deň nacvičovali bolo uvádzacie.

Chvíľu sme čakali, kým uvádzačka hovorila o modernizácii, nových dobách a blá, blá, blá. Počula som len to, ako nás už uvádza a mohla som sa plne sústrediť.

Všetko vychádzalo tak, ako malo, lenže ja som skoro stratila dych, keď som v publiku uvidela...

3. kapitola « BellaCullenSwan & Mellanie » 5. kapitola

Autor: Mellanie (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Zabudnutie - 4. kapitola: