Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Vráť sa, láska! - 5. kapitola

21.05.2012 (21:15) • Pilly • FanFiction na pokračování • komentováno 1× • zobrazeno 1185×

Renesmee mala izbu na druhom konci domu. Musím uznať, aj keď mi to nie je dvakrát po chuti, že Cullenovci mysleli na všetko a uložili ju tak, aby som sa k nej nedostala ani náhodou. Teda, pokiaľ nebudú so mnou. Musela by som totiž prejsť cez kuchyňu, v ktorej bola chladnička plne vybavená ľudským jedlom, a to nevoňalo práve najlepšie. A určite ani nechutilo. Takže oni a ani ja by som nikdy nevidela dôvod, prečo prejsť tou smradľavou miestnosťou a ocitnúť sa hneď pri mojej dcére. Že tam je, som sa vlastne ani nemala ako dozvedieť. Cítiť som ju nemohla, na to tu veľmi páchli vlkolaci, už spomínané pochúťky, a dezinfekcia, ktorou asi vyčistili celý dom.

Tento historický okamih, keď uvidím svoju dcéru, pre ktorú som, len pripomínam, skoro zomrela, si asi žiadal nejakú extra dusnú atmosféru. Inak si neviem vysvetliť, prečo so mnou išla celá rodina. Naozaj to nebolo nutné, lebo ako som zistila, Renesmee mi vôbec nevoňala. Minimálne som sa na ňu nechcela okamžite vhrnúť a vysať jej z tela aj tú poslednú kvapku krvi.

Alice znovu prejavila svoj divný vkus, čo bolo jasne vidieť na Renesmeeinej izbe. Až nechutne ružová, všade samé kvety a plno plyšákov. Všetko to bola tak presladené, až sa mi z toho zdvíhal žalúdok a rozhodne to nevyzeralo, ako izba poloupíra. Skôr ako obrovský domček pre barbie.

„Počkaj tu,“ prikázal mi Edward, čo bol rozkaz nielen pre mňa, ale aj Emmetta. Veľmi nenápadne sa za mňa postavil tak, aby ma mohol v prípade potreby okamžite chytiť a dostať do bezpečnej časti domu.

Prevrátila som oči. Amatéri.

„Je to moja dcéra, ak dovolíš,“ odsekla som, ale zostala stáť, kde mi kázal. Bola som až veľmi zvedavá na to, aby som robila problémy a riskovala, že mi ju ukážu tak približne a sto - dvesto rokov. Nie, že by sa vo mne prejavil nejaký materinský pud, ten bol pochovaný veľmi, veľmi, veľmi hlboko. Vďakabohu. Bola to len prirodzené ľudská vlastnosť, ktorá ma nútila sa na Renesmee pozrieť. Nič viac, nič nemej.

Edward ju vybral z postieľky a moju poznámku ignoroval. Bol ku mne otočený chrbtom, pravdepodobne naschvál, a tak som nemala šancu ju vidieť. Blbec! Tak ja tu umieram, hladujem, ako človek pijem krv, nechám si lámať kosti, potom ma zaživa rozreže, dohryzie, kvôli morfiu, ktoré mi len tak mimochodom tiež pichol on, sa nemôžem ani pohnúť, tri dni trpím, ale to je asi málo na to, aby som sa mohla pozrieť na dieťa, pre ktoré som to celé podstúpila!

Zavrčala som a myslela, že po ňom skočím a vytrhnem mu ju z rúk.

Nestihla som to ešte ani domyslieť a už ma zalial pokoj. Veľmi dobre som vedela čo, alebo skôr kto, za to môže a to ma naštvalo ešte viac.

„Daj mi pokoj,“ zasyčala som na Jaspera, ktorý sa z nejakého, mne neznámeho dôvodu, tváril prekvapene a bola naozaj poriadne vytočená. Sakra, to sa tu upír nemôže ani naštvať kedy chce?! No oni očividne hej, to len ja tu mám nejaké menšie práva.

„Bella, nechceš to skúsiť inokedy? Máš dosť času. Môžeš sa na malú pozrieť, keď sa na to budeš cítiť,“ začal ma prehovárať Edward, keď si moje pocity prečítal v Jasperovej hlave.

„Ja som úplne v pohode. Tak už mi ju daj, mám na to právo, je to moja dcéra!“ Na konci som už kričala. Bola som príšerne zvedavá a chcela ju vidieť tak veľmi, že mi bolo úplne jedno s kým ju mám a že jej otca nemôžem ani cítiť. Len nech mi ju ukáže, potom sa s ňou môže hrať koľko chce.

„Bella, chápem...“ začala Esme súcitne a to bola posledná kvapka.

„Nechápeš! Tebe tvoje dieťa ukázali ešte pred tým ako zomrelo! Ale ja ju budem vidieť tak akurát ako kopu kostí!“ Podľa toho ako sa Esme tvárila, toto bolo horšie ako kolom do srdca. Alebo práve to bolo kolom do srdca. Najprv vyzerala, ako keby dostala lopatou po hlave a potom vzlykajúc utiekla bohvie kam. Carlisle sa za ňou okamžite rozbehol, ale ešte pred tým mi stihol venovať pohľad plný najväčšej nenávisti.

No super! Takže teraz som proti sebe poštvala dve najdôležitejšie osoby v dome, z ktorého ma teraz, len tak odhadujem, pravdepodobne vykopnú. Ale v podstate mi to nemôžu dávať za vinu, keby neprovokovali, nikdy som to nemusela vypustiť z úst. No ale stalo sa a nemôžem povedať, že by mi to bolo ľúto.

Vzduch v miestnosti sa dal krájať. Ja som hypnotizovala Renesmee, ktorú som ešte stále poriadne nevidela, a ostatní zase mňa, na čo som ale vôbec nereagovala. K tomu všetkému nikto nepovedal ani slovo a okrem bitia malého srdiečka bolo úplne ticho. Naozaj úžasná nálada. Taká rodinná pohoda.

Edward odo mňa konečne odtrhol oči a pre zmenu ich prilepil na malú. Tá mala svoju malú ruku na jeho tvári, to bolo to jediné čo som z nej videla a vyzeralo to, že sa o niečom rozprávajú.

„Áno, to je ona. Mamička,“ prelomil ticho a mne z toho titulu prebehol mráz po chrbte. Tak zle sa mi to počúvalo. Kašľala som na to, čo mi kázal a urobila krok v pred. Všetci boli ešte stále v šoku, a tak pochybujem, že si to všimli. Minimálne sa ma nepokúsili zastaviť, čo urobili veľmi dobre. Pekné vety pre zostávajúcich piatich Cullenovcov som už mala pripravené a jednu v zálohe aj pre Carlislea, keby sa tu cestou zastavil.

Edward mi dovolil prísť až úplne k nemu a vtedy mi ju podal.

Bolo to... divné. Proste divné. Tá podoba sa nedala zaprieť. Mohla by som sem postaviť úplne cudzieho človeka a ani toho by som neoklamala, že ju nemám s ním. Jeho vlasy, jeho črty tváre. Nevšimol by si to akurát slepý. A ešte aj ten by niečo tušil.

Ako správna matka by som si mala svoju dcéru pritúliť čo najbližšie, milo sa na ňu usmiať a povedať nejaké tie presladené slová. Ja som ju ale držala iba tak aby nepadla, namiesto úsmevu mala kamenný výraz a nehovorila vôbec nič.

Akákoľvek túžba vidieť ju opadla a ja som nemala najmenší dôvod tu ďalej zostať. Už ma nepoháňala zvedavosť a ešte k tomu tá do očí bijúca podobnosť s Edwardom urobila svoje. Pozerať sa na ňu, keď som v nej videla jej otca, bolo ako prikázať stromu, aby začal rásť korunou do zeme. Nelogické, neprirodzené, nemožné. Vymykalo sa to všetkým fyzikálnym zákonom.

Renesmee sa usmiala a pozerala mi priamo do očí. Tie jej boli veľké, čokoládové, moje.

Automaticky som sa zamračila. Bolo také zvláštne vidieť niekoho, kto mal moje a Edwardove gény súčasne. Minimálne mne to pripadalo ako niečo úplne nenormálne. Lebo to vlastne je nenormálne. Ja ho nenávidím a mám s ním dieťa? To je... to je... úplne... na to ani neexistujú slová!

„Tak?“ ozvala sa Alice netrpezlivo a tým mi pretrhla niť myšlienok. Zmätene, ale zároveň naštvane, som sa na ňu otočila. Ak chce provokovať, nech ide niekam inde. Ja teraz nemám náladu.

„Čo?“ Vzhľadom na situáciu ma nič inteligentnejšie nenapadlo.

„Tak čo na ňu hovoríš?“ Netrpezlivo mávla rukou k Renesmee. No pardon! To ja som tu tá, ktorá práve zistila, že nemá rada svoju dcéru! Tak dobre, vedela som to už dlhšie, ale to je teraz jedno. Ja mám práva byť netrpezlivá, naštvaná a podráždená.

„Nič,“ odpovedala som a ďalej si ju nevšímala. Začala som rozmýšľať nad tým, aké mi je nepríjemné sa na Renesmee pozerať, nehovoriac o tom, že ju práve držím. Moje myšlienkové pochody som ale musela skončiť, lebo, nebola by to Alice, keby sa v tom nevŕtala.

„Nič? To povieš iba toto?“ rozčuľovala sa, čím sa na dosť naštvala. Aký má ona dôvod k tomu, aby sa hnevala?!

„A čo mám robiť?“ vyštekla som podráždene a podala malú Edwardovi, ktorý sa tváril dosť zarazene. „Začať ju ospevovať, aká je krásna? Alebo zobrať kočík a ísť na prechádzku? Tak prepáč, ak som ťa sklamala, ale toho sa odo mňa nedočkáš!“ kričala som a na konci svojho monológu odkráčala preč, sprevádzaná vyjavenými pohľadmi.

Čo si, do pekla, Alice myslí?! Na to akú ma geniálnu hlavu by si mohla dať do kopy dve a dve. Keď nenávidím Edwarda, ako môžem mať rada jeho dieťa? Na to, že je to naše dieťa, som nechcela myslieť.

Ja proste nemôžem byť matka! Nemám to, čo je treba, aby som ju milovala. Žiadny upír to nemá! Je to len vsugerovaná predstava lásky a túžby ju prežiť. My nemôže naozaj milovať, to je jasné! Sme predátori, ktorí na to skrátka nie sú stavaní. Je to neprirodzené!

To som jediná z rodiny, ktorá to chápe? Očividne áno. A ako jediná to aj dokážem prijať. Nerobí mi problém, že nikdy nebudem môcť milovať. Nikoho. Ani vlastné dieťa, ktoré sa tak veľmi podobá na svojho otca, až ma to donútilo ju neznášať. A nech si hovorí kto chce čo chce, ale je to tak.

Renesmee nie je moja dcéra. Aspoň nie tak, ako by mala.

Autor: Pilly (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Vráť sa, láska! - 5. kapitola: