Stmívání.eu ~ Twilight Fan Home - FanFiction na pokračování » Vráť sa, láska! - 4. kapitola

18.05.2012 (13:15) • Pilly • FanFiction na pokračování • komentováno 4× • zobrazeno 1210×

Usmiala som sa. Proste som si nemohla pomôcť.

Cullenovci to asi brali ako dobré znamenie a tak si poriadne vydýchli. Keby nezafúkal vietor, bolo by to aj počuť.

A to bol spúšťač.

Vtedy som to spravila.

Nerozmýšľala som nad tým. Stalo sa to tak zrazu, že to nikto nestihol postrehnúť. Ani moja rodinka, ktorá bola zabratá do rozhovoru, ako dobre som zvládla situáciu. To ešte netušili, že sa poriadne mýlili.

Nie, že by som to urobiť nechcela. Bolo to úplne prirodzené a doslova som po tom túžila. Len som čakala na ten správny okamih. A on prišiel. Ten úsmev, tá stará Bella, predstieraná radosť, to všetko bola len návnada. Aby sa uvoľnil a prestal byť tak ostražitý. Potom už bol ľahký cieľ.

V jednej sekunde sme stáli asi tridsať metrov od seba a v tej druhej som s vrčaním letela vzduchom. Jediné, čo som chcela, bolo roztrhať ho na kúsky. Aby z neho nezostal ani chlp.

Prirodzená reakcia na prirodzeného nepriateľa. Nebolo mi to ľúto. Ani trochu.

Aj keď let trval len chvíľku, stačil na to, aby som si uvedomila, že ho nenávidím. Je pravda, že keď som bola človek, mala som ho rada ako brata, neskôr aj niečo viac, ale to už je minulosť. Rovnako ako láska k Edwardovi, aj tá k Jacobovi sa stratila behom troch dní.

Teraz to bolo vlastne správne. Ako upír by som ho nemala mať rada a to za žiadnych okolností. Je to vlkolak. Príroda nechcela, aby mali naše druhy niečo spoločné a ja nevidím dôvod, sa proti tomu stavať.

Narazila som do Jakeovho horúceho tela a zvalila ho na zem. Nečakal, že sa niečo takéto stane a tak sa nestihol premeniť, čím mi hral vynikajúco do kariet.

Ozvalo sa hlasné prasknutie a hneď potom bolestný výkrik. Zdalo sa mi, že som mu zlomila pár rebier, čo ma iba potešilo. Keď by som si švihla, mohla by som ho doraziť úplne.

Vedela som, že mi veľa času nezostáva. Ak sa mi pošťastí, možno tak dve sekundy, čo je pre upíra aj tak dosť času.

Chytila som mu ruku a plánovala oddeliť od zvyšku tela, ale to už ma stihli traja pohotoví Cullenovci odtiahnuť preč. Využila som posledných pár stotín a aspoň mu ju zlomila. Ďalší výkrik a bola som so sebou celkom spokojná. Síce je to len niekoľko kostí, ale stále lepšie ako nič.

Sledovala som Jacoba ležiaceho na zemi, čo ma naplnilo takou radosťou, že som sa Jasperovi a Emmettovi ani nebránila. Poslušne som sa nechcela odtiahnuť, ale iba tak, aby som videla na môjho bývalého kamaráta. Čo bolo momentálne, aj na upírske oči, dosť ťažké, keďže sa nad ním skláňal Carlisle, Edward, Esme a tí dvaja psi. Ale aj napriek tomu som nemohla prehliadnuť Jakeov bolestný výraz a snahu zadržovať krik, namiesto ktorého len skučal.

„Emmett, Jasper, zoberte Bellu do vnútra,“ prikázal Carlisle, keď to vyzeralo, že sa na mňa Leah vrhne. Len nech si poslúži, bude mi cťou prizabiť, prípadne zabiť, ďalšieho vlkolaka. A ani jej malý brat by ďalej nemusel zaberať miesto na zemi.

„Ja nikam nejdem!“ skríkla som a snažila sa udržať na mieste, odkiaľ ma ťahali moji dvaja bratia.

„To nebola prosba, ale príkaz,“ odbil ma Carlisle tvrdo a jeho hlasu sa nedalo odporovať. Na chvíľku som stuhla na mieste. Toto bolo prvýkrát, čo nehovoril pokojne a vyrovnane.

Teda. Najprv Jasper a teraz on. Možno sa z nich konečne stávajú praví upíri. Aj keď... to asi nie, na to sú veľmi ľudskí.

Nepohla som sa ani milimeter. Nebude mi rozkazovať a keď tu chcem zostať tak zostanem, či sa mu to páči alebo nie. Nebolo zase tak ťažké udržať sa na mieste, keď vezmem do úvahy moju silu. Byť novorodený má aj svoje výhody.

Carlisle mi ďalej nevenoval pozornosť a zdalo sa, že si ani nevšimol, že som tu stále stála.

„Čo je mu?“ opýtala sa Leah trochu hystericky a pozerala na Jacoba, ako keby jej na ňom neviem ako záležalo. Ak si dobre spomínam, ešte pred pár dňami ho nemala veľmi v láske.

„Štyri zlomené rebrá, kľúčna kosť a zápästie,“ odpovedal Edward. Jeho otec bol veľmi zaneprázdnený naprávaním bohviečoho na správne miesto a očividne bol vo svojom živle.

Šokovane som vyvalila oči. To som mu ublížila až tak veľmi? Odhadovala som najviac tri zlomeniny a ich je šesť... môžem byť na seba pyšná. Keby som mala ešte sekundu, už nie je medzi živými.

„To ty! Za všetko môžeš ty!“ začala vrieskať Leah a ukázala na mňa prstom.

Behom sekundy sa vo mne zdvihla taká vlna hnevu, že dvadsať metrové tsunami by proti nej pôsobilo ako neškodná vlnka. Takže to je moja chyba, hej?! Keby si toho svojho psa strážili, nikdy sa to nemuselo stať! Veľmi dobre vedeli, že v tomto dome žije novorodený upír, ale asi si mysleli, že im nič nehrozí, keď sa tu tak bezstarostne promenádovali! Takže nakoniec ja budem môcť za to, že oni nemajú kúsok zdravého rozumu a nevedia sa odpratať niekam ďaleko! Prečo nejdú za tou svojou svorkou, keď ich tak veľmi otravuje byť v mojej blízkosti?! Jasné, ja som zabudla, u nich to teraz nevyzerá práve ružovo. A vlastne aj za to môžem ja, že? Lebo kvôli mne sa museli rozdeliť. Ale im to predsa nikto nekázal, urobili to dobrovoľne! Sami išli pomôcť upírom a teraz im zrazu strašne vadí, deliť sa s nimi o niekoľko hektárov lesa!

Začala som vrčať a mala sto chutí na ňu skočiť. Ak ešte niečo povie, tak...

„Sakra, pomôžte nám niekto!“ kričal Emmett, keď už to vyzeralo, že sa im vytrhnem a roztrhám ju na kusy.

Ako prvý reagoval Edward, aké prekvapenie, ktorý sa k nám hneď rozbehol a aj napriek tomu, že som bola vytočená ako ešte nikdy, som si uvedomila, čo chce urobiť.

„Ty sa ku mne nepribližuj!“ zajačala som tak nahlas, že veverička, ktorá si pokojne jedla orech, utiekla kade ľahšie.

Môj otravný manžel sa v polovici kroku zarazil a asi nevedel čo má robiť. Bolo vidieť, že mi chce pomôcť, ale zároveň nevystavovať nepríjemnej situácii.

„Dotkni sa ma a odtrhnem ti hlavu!“ vreskla som, aby pochopil, že to myslím vážne a neriskoval zdravie nás oboch.

„Alice, Rosalie,“ zavolal posilu a s tým jeho typickým bolestným pohľadom sledoval, ako ma pomaly, ale isto ťahajú do domu.

Boli na mňa štyria a aj keď som si to nechcela priznať, nemala som šancu. Ešte poslednýkrát som sa pozrela na Jacoba a potom sa už nechala bez väčších protestov odvliecť. Musela som sa usmiať. Pohľad na Jakea v bezvedomí a na to, ako mu Carlisle znovu láme kosti, ma trochu upokojil a na gauč som si sadala, ako keby sa ani nič nestalo.

Súrodenci mi ale neverili, a tak si ma poistili ochrankou z obidvoch strán. Moje drahé sestry pri mne sedeli tak blízko, že človek by si myslel, že sme k sebe prilepené lepidlom.

„Je toto vážne nutné?“ opýtala som sa podráždene. Nedá sa povedať, že by mi to bolo príjemné.

„Prepáč,“ ospravedlnila sa Alice a obe sa posunuli na koniec pohovky. Tak to už je lepšie.

Sedeli sme úplne potichu, čo mi vôbec nevadilo, lebo som pohla počúvať, čo sa deje vonku. Podľa toho, čo hovoril Carlisle, Jacob má všetky kosti napravené, ale ešte stále sa neprebral. Keby bolo na mne, neprebral by sa už vôbec. Leah stále opakovala, že je to moja vina, pričom vzlykala, ako keby prišla o brata a jej skutočný brat ju utešoval, že bude všetko v poriadku.

Prevrátila som oči. Jasné, nakoniec ja budem tá zlá. A to, že oni tu nemali čo robiť, nikto neberie na vedomie.

Vlci trvali na tom, že Jakea zoberú k Billymu a tým pádom mal zvyšok rodiny voľno. Ale aj napriek tomu, že vonku už nemali čo robiť, do domu prišli až o dobrých desať minút neskôr.

„Bella?“ ozval sa Edward potichu, zatiaľ čo si Carlisle s Esme sadli.

Otrávene som sa na neho otočila a myslím, že netreba dodávať, že som nemala najmenšiu chuť sa sním baviť.

„Ide ti o život?“ opýtala som sa.

„Nie,“ odpovedal zmätene.

„Ide mne o život?“

„Nie.“

„Horí niekde v dome?“

„Nie.“

„Tak na čo na otravuješ?“ ukončila som to nervózne. Akurát ma oberá o čas.

Všetci, okrem toho, s kým som viedla tento vysoko inteligentný rozhovor, si vymenili pohľady, ako keby som práve povedala, že mi nechutí krv. No, je pravda, že zvieracia nie a keďže som nemala príležitosť ochutnať inú... to sa potom ťažko porovnáva!

„Chcel som sa len opýtať, či by si nechcela vidieť Renesmee,“ vysvetlil mi dôvod, prečo mi ešte viac strpčuje deň a nádej v jeho hlase sa naozaj nedala prehliadnuť.

„Akú Rene... aha.“ Pravdu povediac, na ňu som celkom zabudla. Vlastne sa ani nemám čomu čudovať, dnes sa toho udialo tak veľa, že posledné, na čo som myslela, bola moja dcéra. Ja asi nebudem práve ukážková matka. No, čo sa dá robiť.

„A to musím?“ Úprimne povedané, naozaj som sa nechcela stretnúť s tým, kto ma skoro zabil a niekoľko týždňov mi ubližoval. Fakt nechápem, ako som mohla riskovať život len kvôli dieťaťu.

„No, nemusíš, ale napadlo mi, že by si ju možno rada videla.“ Nervózne si prehrabol vlasy a trochu sa ošil.

„Dobre, dobre. Tak ju ukáž.“ Nechala som to tak a netrpezlivo sa postavila. Aj tak by s tým stále otravoval, takto to budem mať aspoň skôr za sebou. Ale musím priznať, že netúžim vidieť niekoho, kto má jeho gény a ešte k tomu, keď je to moja vlastná dcéra.

Autor: Pilly (Shrnutí povídek), v rubrice: FanFiction na pokračování

Sdílet

Diskuse pro článek Vráť sa, láska! - 4. kapitola: